Začiatok 19. storočia je mimoriadne bohatý na vojnové udalosti. Tie boli plodom mimoriadnych revolučných časov z konca predchádzajúceho storočia. A tie boli zase podmienené mimoriadnymi civilizačnými skokmi ľudstva v 18. storočí – priemyselnou revolúciou a vekom osvietenstva.
Zatiaľ čo Európa sa zmietala vo víre napoleonských vojen (ktorým predchádzali vojny s revolučným Francúzskom), v Novom svete sa odohrala o niečo menej veľkolepá a významná vojna. Tento vojnový konflikt však mal priamy i nepriamy súvis s udalosťami na starom kontinente a napriek svojmu konečnému nerozhodnému výsledku mal veľký význam najmä z hľadiska teritoriálneho a dalo by sa povedať mentálneho formovania mladého severoamerického štátu.
Len niekoľko dní predtým, ako Napoleonove vojská prekročili rieku Neman (24. 6. 1812) a ocitli sa tak na ruskej pôde, čím začali jedno z najmonumentálnejších vojenských ťažení napoleonskej éry, vypukla vojna aj na opačnom konci sveta – v Severnej Amerike. 18. júna 1812 vyhlásili Spojené štáty americké vojnu svojej nedávnej materskej krajine, Veľkej Británii. Bola to prvá vojna, ktorú oficiálne viedli Američania proti druhému národu a začala sa formálnym vyhlásením po schválení prezidentského návrhu americkým Kongresom a Senátom (tu rozdielom iba šiestich hlasov). Príčinou vojny boli obchodné straty Američanov v dôsledku britskej i francúzskej námornej blokády, ale aj vidina územných ziskov na úkor európskych mocností, ktoré sa v tom čase sústreďovali na dianie na starom kontinente.
Rozhodujúcim podnetom bolo povstanie konfederácie indiánskych kmeňov na severozápade pod vedením Tecumseha, ktoré prebehlo s britskou pomocou. Ako zámienka pre vyhlásenie vojny poslúžilo násilné verbovanie posádok amerických lodí britskými vojnovými plavidlami. V skutočnosti si Briti takto zväčša iba brali späť svojich dezertérov, ktorí utiekli do amerických služieb, pretože na ich obchodných i vojnových lodiach panovali neporovnateľne lepšie podmienky a takisto sa oveľa lepšie platilo.
Americko-britská vojna, podľa roku vzniku známa aj ako „vojna roku 1812“, alebo ako „druhá vojna o nezávislosť“, sa odohrávala na troch hlavných javiskách: na mori, obojživelne na kanadsko-americkej hranici a na americkom juhu, kde pri New Orleanse nakoniec Američania odrazili hlavný britský útok – dokonca už dva týždne po podpísaní mierovej zmluvy vo flámskom Gente na štedrovečerný deň roku 1814.
Námorné bitky – Dávid proti Goliášovi
Ak mohli byť Američania po vojne právom na niečo hrdí, boli to predovšetkým obdivuhodné výkony ich (v tom čase) maličkého námorníctva proti obrovskej britskej presile. V čase vyhlásenia vojny disponovalo americké vojnové námorníctvo (U.S. Navy; sformované až v r. 1794, ale do tejto vojny už stihlo nabrať bojové skúsenosti v dvoch námorných kampaniach – v tzv. kvázi vojne s Francúzskom a v kampani proti berberským pirátskym štátom v severnej Afrike) iba trinástimi loďami, ktoré boli schopné plavby na oceáne. Medzi nimi sa skveli hlavne tri konštrukčne vynikajúce 44-delové ťažké fregaty – President, United States a Constitution. O ich kvalitách sa mali Briti čoskoro presvedčiť nepríjemným spôsobom. Tí mali na tejto strane Atlantiku takmer stovku vojnových plavidiel (vrátane 11 radových lodí a 34 fregát) z celkového počtu 900 vojnových lodí.
Námorná blokáda amerických prístavov bola hlavnou britskou zbraňou v tejto vojne. Ako paradoxný vyznieva fakt, že dňa 16. júna 1812, t. j. len dva dni pred americkým vyhlásením vojny, oznámil britský minister zahraničia, že blokáda bude pre americké lode zrušená. Britskú vládu k tomuto kroku donútil americký hospodársky tlak (zákaz amerického obchodu s Anglickom a s jeho kolóniami) kombinovaný so zlou úrodou v Anglicku a s potrebou zásobovať britské jednotky bojujúce v Európe proti Napoleonovi. Keby v tom čase existovalo telefonické spojenie cez Atlantik, k žiadnej vojne by možno nedošlo.
Hneď prvá námorná akcia vojny vošla do dejín a stala sa symbolickou pre ďalší priebeh bojov na mori v tejto vojne. 16. júla 1812 severne od pobrežia New Jersey narazila americká fregata Constitution pod velením kapitána Isaaca Hulla na britskú eskadru tvorenú jednou radovou loďou a troma fregatami, ktorá vyplávala z hlavnej britskej námornej základne v Halifaxe v Novom Škótsku. Američanov zachránilo najskôr bezvetrie. Skúsili ujsť britskej presile pomocou člnov, ktorými ťahali svoju loď, aj poťahovaním lode priťahovaním kotvy, čo umožňovala hĺbka mora v tejto oblasti. Oba tieto triky Briti napodobnili.
Nakoniec vytiahol americký kapitán posledný riskantný trik. Nechal nahradiť ťažké ľanové plachty ľahšími bavlnenými, hoci sa blížila letná búrka, ktorá ich mohla roztrhať. Nad ránom nasledujúceho dňa sa prihnal búrlivý vietor, ktorý však nebol až taký silný, aby plachty potrhal a Constitution tak doslova uletela svojim prenasledovateľom a uchýlila sa do Bostonu, kde ju Briti zablokovali. Keď im došli zásoby, nechali na stráži iba jednu svoju fregatu – Guerriere. Tým bola pripravená scéna pre hlavné predstavenie.
Len čo sa britská eskadra stiahla, opustila Constitution bezpečie bostonského prístavu a 19. augusta sa stretla s hliadkujúcou britskou fregatou pod velením kapitána Jamesa Richarda Dacresa. V delostreleckom súboji trvajúcom niečo vyše polhodiny zdevastovala americká fregata svojho protivníka zničujúcou paľbou svojich početnejších (44 proti 38) a ťažších (24-librové proti 18-librovým) diel, pričom sama neutrpela skoro žiadne škody. Hlavným dôvodom bola jej mimoriadne hutná a pevná konštrukcia z tvrdého virginského duba, ktorá dokázala odolávať ľahším britským delám ako pancier. 32-librové delá radových lodí by ju bezpochyby prekonali, tým však dokázala rýchlejšia fregata zase pohodlne ujsť. Constitution tak prišla k svojej legendárnej prezývke „Old Ironsides“ (niečo ako „Staré železné boky“) a so cťou zotrváva až do dnešných dní ako najstaršia vojnová loď na svete, ktorá je stále v aktívnej službe (!).
Americké fregaty a ďalšie vojnové i súkromné korzárske lode vybojovali so svojimi britskými protivníkmi ešte niekoľko podobne skvelých (čo sa týka námorníckeho umenia), ale na druhej strane aj veľmi krvavých súbojov (napr. v spomínanom stretnutí padla či bolo zranená takmer tretina z tristočlennej posádky britskej fregaty), a tiež zajali množstvo obchodných plavidiel protivníka. Bojovalo sa v južnom Atlantiku, v Pacifiku aj na dohľad starého kontinentu. Ojedinelé víťazstvá amerických lodí, hocijako fantastické a doma velebené, nemohli narušiť absolútnu strategickú prevahu Kráľovského námorníctva na mori a v konečnom dôsledku, okrem pozdvihnutia národnej hrdosti, nijako vážnejšie neprispeli ku konečnému výsledku vojny. Z taktického hľadiska však výkony a kvality amerických superfregát naznačili ďalší smer vývoja v stavbe vojnových lodí, a tiež predznamenali – ešte pred nástupom parného stroja – spôsob vedenia vojny na mori, ktorý sa bohato uplatnil ešte v druhej svetovej vojne (krížniky).
Katastrofálna invázia do Kanady
Kapitán Isaac Hull sa so svojou loďou a so správou o neuveriteľnom víťazstve nad britskou fregatou vrátil do Bostonu v ten istý deň, ako sa tam objavili informácie o zbabelej kapitulácii jeho strýka – brigádneho generála Wiliama Hulla – v Detroite. Hlavný americký strategický zámer – dobytie Kanady – sa tak už od začiatku nevyvíjal práve priaznivo.
V čase vypuknutia vojny mala americká armáda necelých 12 tisíc dôstojníkov a vojakov. Z toho takmer polovicu tvorili čerství odvedenci. Spojené štáty mali v tom čase asi 7 700 000 obyvateľov. V Kanade žilo iba približne pol milióna bielych obyvateľov, mnohí z nich prišli navyše z USA, a tak, prirodzene, netúžili pozdvihnúť zbrane proti svojej bývalej domovine; britských a kanadských vojakov bolo na začiatku asi 7 tisíc. V priebehu vojny povolali v Kanade zhruba 10 tisíc členov domobrany, zatiaľ čo Spojené štáty asi 450 tisíc (do blízkosti bojových línií sa ale dostala len necelá polovica z nich). Na strane Britov však na rozdiel od Američanov bojovali domorodí indiáni. Po porážke na rieke Tippecanoe (7. 11. 1811) odviedol Tecumseh svojich bojovníkov do Kanady, kde pokračoval na britskej strane v boji proti Američanom.
Americký prezident James Madison (4. prezident USA; v úrade v rokoch 1809 – 1817) poveril vedením operácií na severe michiganského guvernéra, 59-ročného brigádneho generála Wiliama Hulla. Úspešný revolučný vojak však s vekom získal aj priveľa opatrnosti a jeho chabý pokus o inváziu do Kanady sa skončil do jedného mesiaca kapituláciou pevnosti Fort Detroit (16. 8. 1812), kde sa Hull so svojimi 2500 mužmi vzdal bez jediného výstrelu zdanlivo silnejším britským silám pod velením generálmajora Isaaca Brocka (vojenského veliteľa a guvernéra Hornej Kanady). Po prepustení z britského zajatia bol generál Hull za katastrofálne vedenie tohto ťaženia odsúdený vojenským súdom na trest smrti zastrelením, prezident mu ale udelil milosť.
Takisto druhý americký pokus o inváziu sa skončil neúspechom. Americký invázny zbor, tvorený sčasti z newyorskej domobrany a sčasti z riadnych jednotiek, sa 13. októbra pokúsil o vpád do Kanady cez rieku Niagaru v oblasti queenstonských výšin. Ich útok, zo začiatku úspešný, sa zhatil v momente, keď väčšina členov domobrany odmietla opustiť americké územie. Briti, ktorým medzitým dorazili posily, zvyšok Američanov porazili. Ich najväčšou stratou tak bola smrť schopného generála Brocka, ktorý bol jedným z mála padlých na britskej strane.
Symbolickým zavŕšením zbabraného vstupu USA do vojny na tomto fronte bola relatívna nečinnosť hlavných amerických síl (cca 5 tisíc mužov) pod velením generálmajora Henryho Dearborna, ktorá sa v čase niagarského ťaženia nachádzala 300 km od dejiska operácií. Keď sa nakoniec začiatkom novembra Dearborn predsa len pokúsil presunúť svoj kontingent k hraniciam s Kanadou, opäť zaúradovali príslušníci milícií, ktorí sa dovolávali svojich ústavných práv a odmietli prekročiť americko-kanadskú hranicu. Dearborn sa ticho otočil a odpochodoval naspäť do zimného tábora.
Po Hullovej kapitulácii v Detroite bol za veliteľa amerických jednotiek na severozápade vymenovaný brigádny generál William H. Harrison, víťaz nad Tecumsehom od Tippecanoe (v r. 1841 sa stane najkratšie úradujúcim prezidentom Spojených štátov, keď po 32 dňoch v úrade zomrie na komplikácie spôsobené zápalom pľúc). Jeho hlavným cieľom bolo znovuzískanie Detroitu. Koncom januára 1813 však tento zámer utrpel ťažkú ranu, keď neďaleko Frenchtownu na rieke Raisin, zhruba 40 km južne od Detroitu, Briti prepadli a rozprášili asi 1000-člennú americkú jednotku, pričom ich indiánski spojenci kruto zmasakrovali množstvo zajatých vojakov. Plány na odvetu boli načas odložené a Harrison sa sústredil na zabezpečenie pozícií a výcvik mužstva.
Použitá literatúra
- Benn, C.: The War of 1812. Oxford 2003.
- Bruce, R. B./Dickie, I./Kiley, K./Pavkovic, M. F./Schneid, F. C.: Bojové techniky období napoleonských válek. Praha 2008.
- Brož, I.: Encyklopedie amerických prezidentů. Praha 2012.
- Dupuy, E. R./Dupuy, T. N.: Harperova encyklopedie Historie vojenství od roku 1700 do války v Perském zálivu (II. díl). Praha 1997.
- Heideking, J./Mauch, Ch.: Dějiny USA. Praha 2012.
- Matloff, M.: Dějiny americké armády. Praha 1999.
- Novotný, F.: Plachty v ohni. Od Vikingů k Sinopu. 1000 let námořních bojů. Praha 2009.
Internetové odkazy:
- http://www.1812.gc.ca/eng/1305654894724/1305655293741
- http://www.visit1812.com/
- http://www.eighteentwelve.ca/?q=eng
Obrazová príloha: www.wikipedia.org
Študoval archeológiu a históriu na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Zaoberá sa vojenskými a námornými dejinami. Je autorom knihy Bitky a bojiská - Stručné dejiny Slovenska pre mladých čitateľov (Slovart 2021).