Mierová konferencia v Londýne, ktorá ukončila 1. balkánsku vojnu, neznamenala koniec konfliktov na Balkáne. Naopak, predznamenala ich eskaláciu. Rokovania o hraniciach len prehĺbili rozpory medzi balkánskymi štátmi, ktoré trvali už dlhšie. Srbsko po strate prístupu k Jadranskému moru žiadalo prehodnotenie zmluvy o rozdelení Macedónska, Grécko si začalo nárokovať pripojenie časti Macedónska na úkor Bulharska, nehľadiac už na spor o Solún. Najväčším prekvapením pre Bulharov bolo diplomatické správanie Rumunska, ktoré ako kompenzáciu za svoju blahosklonnú neutralitu a súhlas s obsadením častí Macedónska žiadalo odstúpenie južnej Dobrudže s dunajským prístavom Silistra, ktorý, hoci bol vydaný, rovnako rumunskú vládu neuspokojil. Rusko, ktoré malo obavy, že podporou Bulharska stratí vplyv na Srbsko a vženie ho do náručia Trojspolku, podporilo srbské požiadavky na revíziu zmluvy.
Preskupenie síl
Srbsko s Gréckom (za podpory Rumunska) nezaváhali, predpokladajúc ďalší vývoj mierových rokovaní a 1. 6. 1913 dohodli tajný spolok namierený proti Bulharsku. Vzhľadom na fakt, že išlo o konflikt medzi bývalými spojencami, označenie konfliktu slovom „medzispojenecký“ je na mieste. Problémom tohto spojeneckého celku bolo, že každý z víťazných štátov si nárokoval na územie, ktoré dobyla jeho armáda.
Grécko malo v Macedónsku veľké územné nároky (na úkor Bulharska) a 26. 10. 1912 navrhlo začať rokovania o budúcich hraniciach, pričom vznieslo nárok na mestá Kavala, Drama, Serrés, Solún, Florina a Bitol. Bulharsko ich, prirodzene, odmietlo a rovnako sa nestotožnilo ani s druhým návrhom, podľa ktorého mala hranicu tvoriť rieka Mesta. Srbsko, rozčarované zamedzením prístupu k prístavom v Jadranskom mori, uvažovalo, že ako kompenzáciu zaberie pravý breh Vardaru vrátane železnice Skopje – Solún. To by bolo znamenalo porušenie ťažko vybojovaných dohôd s Bulharskom. Dňa 14. júna 1913 vymenoval cár novú vládu, na ktorej čele stál Stojan Danev, opierajúci sa o Rakúsko-Uhorsko a o Nemecko, protivníkov Srbska. Spoliehajúc sa na ich podporu, sľúbil vo svojom programovom vyhlásení „v ničom Srbom neustupovať a doviesť celú záležitosť až do konca“.
Predohrou konfliktu bolo protisrbské povstanie (Srbi považovali Macedóncov za južných, ale „neuvedomelých“ a „bulharizovaných“ Srbov). Toto povstanie vypuklo z iniciatívy VMORO (Vnútorná macedónska revolučná organizácia) 19. 6. 1913 v okolí Tikveše, pričom došlo k vypudeniu asi troch tisícok srbských jednotiek z oblasti. Povstanie bolo potlačené srbskou armádou, no oblasť zostávala i naďalej nepokojná.
Rozkaz na útok!
29. júna 1913 vydal bulharský cár Ferdinand I. na základe domnienky, že pokiaľ zasiahne bulharská armáda v oblasti Macedónie, získa si širokú podporu, bez vedomia kabinetu tajný rozkaz zaútočiť na srbské a grécke pozície v oblasti. Nerozvážnosť jeho konania spôsobila vypuknutie tzv. 2. balkánskej vojny, a tým i spojenie Srbska, Čiernej Hory a Rumunska proti sebavedomému Bulharsku. Bulharský premiér Stojan Danev (1858 – 1949) odvolal útok a generál Savov rozkaz poslúchol. Na základe jeho rozhodnutia ho cár Ferdinand I. odvolal z funkcie a nahradil ho hrdinom 1. balkánskej vojny generálom Radkom Dimitrievovom.
Tieto rošády v radoch velenia bulharskej armády mali značne demoralizačný efekt, hoci vojensky sa vojna nezačala pre Bulharsko najhoršie. 4. bulharská armáda zvíťazila nad Srbmi pri Udove a prerušila tak železnicu Skopje – Solún, a 2. armáda dokonca obsadila Gevgelije. V oblasti južného Macedónska neďaleko mesta Štip tretia a prvá srbská armáda za pomoci čiernohorských jednotiek (1. – 4. júla, súčasť bitky na Bregalnici) spôsobili štvrtej bulharskej armáde veľké straty a donútili ju ustúpiť za Bregalnicu. V rovnakom čase grécka armáda porazila jednotky druhej bulharskej armády generála Nikolu Ivanova (1861 – 1940) pri Kilkise a vytlačila ich z juhovýchodného Macedónska.
Na rozdiel od relatívne stabilného srbského frontu, kde Bulhari získali dôležité defenzívne víťazstvo pri Kalimanci, hrozila Bulharom katastrofa práve na juhu. Mimoriadne dôležitou bola bitka o roklinu Kresna koncom júla 1913, keďže kráľ Konštantín I. (1868 – 1923) napriek výhradám premiéra Eleftheria Venizela (1864 – 1936) túžil po strategickom víťazstve. I napriek silnému bulharskému tlaku sa Grékom podarilo ich líniu prelomiť a dostať sa na vzdialenosť 76 km od Sofie. Situácia sa pre Bulharsko stala kritickou po vstupe Rumunska a Osmanskej ríše do vojny. Rumunsko zmobilizovalo svoju armádu dňa 5. júla 1913 so zámerom zabratia južnej Dobrudže a 10. júla vyhlásilo Bulharsku vojnu. Časť historikov sa zhoduje, že práve vstup Rumunska do vojny bol pre jej výsledok kľúčový.
Rovnako i pozícia Bulharska sa výrazne zmenila po vstupe rumunských vojsk. Je potrebné zdôrazniť, že medzi balkánskymi štátmi disponovalo najsilnejšou armádou práve Rumunsko (vyše 500-tisíc vojakov), výhodou bola i kvalitná výzbroj prevažne značky Krupp a Rottweil. Bulhari boli zaneprázdnení bojom na srbskom a gréckom fronte, čo samozrejme spôsobilo nedostatok mužov na zastavenie rumunského a tureckého postupu. 23. júla získali Turci po „dvojfázovom obliehaní“ a bez jediného výstrelu Edirne, čo však nezabránilo Ismailovi Enver Pašovi (1881 – 1922) označiť samého seba za „druhého dobyvateľa Drinopolu“. Danev, ktorý s vojnou nesúhlasil, podal 17. júla 1913 demisiu a bol nahradený Vasilom Radoslavovom. Ani nový kabinet však nebol schopný vojensky úplne beznádejnú situáciu zvrátiť, najmä keď sa ukázalo, že zo strany Rakúsko-Uhorska a Nemecka žiadna pomoc nepríde. 18. júla 1913 bolo podpísané prímerie a súčasne sa v Bukurešti začali mierové rozhovory, ktoré sa skončili 28. júla podpísaním mierovej zmluvy.
Tisíce obetí a diplomatické rozuzlenie
Bojové operácie ukončili zmluvy podpísané v auguste roku 1913 v Bukurešti a v septembri 1913 v Istanbule (medzi Bulharskom a Osmanskou ríšou), pričom najvýraznejšie si polepšilo Srbsko a Grécko. Srbsko získalo severné Macedónsko a spoločne s Čiernou Horou si rozdelili územie Novopazarského sandžaku (87 780 km2 s populáciou 1,5 milióna obyvateľov), Grécko získalo veľké územia Macedónska vrátane Solúna, Epiru a Janninu. Albánska nezávislosť bola potvrdená a pod rumunskú správu prešla južná Dobrudža (6960 km2, mestá Silistra a Balčik), Edirne sa navrátilo Osmanskej ríši. Bulharsko získalo časti pirinského Macedónska, západnej Trácie a 110 km egejského pobrežia (25 030 km2).
Posilnené bolo predovšetkým Srbsko, ktorého vzťahy s Viedňou boli stále napäté vzhľadom na situáciu v Albánsku. Tá sa v októbri 1913 musela riešiť rakúsko-uhorským ultimátom Belehradu, po ktorom Srbi stiahli z novozriadeného štátu svoje vojenské jednotky. Zmluva podpísaná v Istanbule, i keď nikdy plne nevstúpila do platnosti, potvrdzovala návrat území v okolí miest Edirne, Kırklareli a Demotika pod osmanskú správu. Porta sa vzdala prístavu Alexandroupoli, výmena mala prebehnúť v priebehu 10 dní. Nasledujúce časti nariaďovali demobilizáciu na hraniciach v časovom rozpätí troch týždňov. Zajatci mali byť prepustení a obe krajiny mali znovu obnoviť svoje ekonomické a politické väzby.
Druhá balkánska vojna priniesla svoju obrovskú daň v počte obetí. Za 10 až 15 dní aktívneho zapojenia do bojových akcií to boli príšerné čísla. Bulharské straty činili 14 602 mužov a 266 dôstojníkov (52 550 mužov a 915 dôstojníkov zranených, nezvestných bolo niečo okolo troch tisícok mužov a dvaja dôstojníci). Srbské straty boli rovnako alarmujúce – 7000 mŕtvych, 30 000 zranených. Historici nedisponujú štatistikami Grékov, keďže ich nikdy nedoložili. Podľa historika Savu Skoka stratili Gréci 20 000 mužov a Čierna Hora 1400. Pravdou však zostáva, že celkový odhad býva jednotlivými historiografiami skresľovaný. Príčinou vysokých strát bol fakt, že v druhej balkánskej vojne boli Srbi a Gréci nútení bojovať proti dobre vycvičenej, dobre organizovanej a motivovanej bulharskej armáde. Rumunské a osmanské vojská nemuseli podstúpiť bojové útrapy, no i napriek tomu na choleru zomrelo vyše tisíc rumunských vojakov.
Zlaté obdobie Grécka
Grécka verejnosť si po úspechu v balkánskych vojnách do istej miery vydýchla. Porážka z roku 1897 bola zámienkou pre mladých dôstojníkov dychtiacich po odplate. Grécke noviny hlásali: „Prišiel deň,“ či „Je čas zmyť hanbu“. Víťazstvo bolo oslavované Grékmi z celej diaspory, množstvo dobrovoľníkov z gréckych oblastí ako Cyprus, Malá Ázia, Dodekanské ostrovy, Egypt, USA sa hlásilo k boju za grécke záujmy. Grécko takmer zdvojnásobilo svoju veľkosť, prístupom k Epiru a Macedónii získalo prístup k úrodným pláňam v oblasti a takisto ku komerčným trasám. Zakomponovanie Egejských ostrovov vytvorilo z Egejského mora „grécke more“, čo bol impulz pre grécku buržoáziu pre podnikanie v oblasti, ktoré posilnilo ekonomiku štátu. Národná jednota vytvorila stabilnú bázu pre vojenský úspech, rovnako prínosnou bola i spolupráca medzi Venizelom (radikálny líder gréckeho znovuzrodenia) a Konštantínom I. (maršal gréckeho národa).
„Zlaté obdobie“ Grécka však vystriedala národná schizma z rokov 1915 – 1917 a maloázijská katastrofa z roku 1922. Jedným z výsledkov balkánskych vojen bol i fakt, že väčšina „sultánových kresťanov“ sa stala súčasťou národných balkánskych štátov (čo znamenalo definitívny prechod od systému „millétov“ na národné štáty v modernej terminológii), rovnako i väčšina židovskej populácie, okrem komunít žijúcich v Istanbule a Izmire. Balkánske vojny predstavujú prvý komplexný vojnový konflikt v 20. storočí, kde boli armády hnané silnými nacionalistickými ideálmi a dohnané až na pokraj morálnych, psychických a materiálnych síl. Tento konflikt priniesol zákopovú vojnu v Trácii, použitie guľometov, v limitovanej miere i lietadiel.
Útrapy vojny nezasiahli len armády, ale i civilné obyvateľstvo. To bolo vystavené vraždeniu, znásilňovaniu či presídľovaniu. Záverom možno povedať, že porážka i obrovské straty na osmanskej strane spôsobili, že dezintegrácia ríše sa dostala do štádia, z ktorého už nebolo úniku. Pre Osmanskú ríšu znamenali balkánske vojny ukončenie všetkých ilúzií o ústavnom období, liberalizme, bratstve medzi jednotlivými subjektmi ríše i o osmanskej jednote. Balkánske vojny znamenali najväčší šok pre národnú identitu – poníženie a obete spôsobili zvýšenie sympatií k tureckému nacionalizmu, osmanská myšlienka bola definitívne pochovaná. Motivácia upadajúcej Osmanskej ríše a Bulharska pre zapojenie sa do blížiacej sa prvej svetovej vojny tkvela práve v ponížení na balkánskych bojiskách.
Použitá literatúra:
Hall, R. C.: Hall War in the Balkans : An Encyclopedic History from the Fall of the Ottoman Empire to the Breakup of Yugoslavia. Oxford 2014.
Hall, R. C.: The Balkan Wars, 1912–1913 : Prelude to the First World War. London 2000.
Despot, I.: The Balkan Wars in the Eyes of the Warring Parties : Perceptions and Interpretations. Bloomington 2012.
Kodet, R.: Rakousko-Uhersko a Osmanská říše před první světovou válkou. Plzeň 2014.
Erickson, J.: Defeat in Detail : The Ottoman Army in the Balkans, 1912-1913. London 2003.
Rychlík, J. a kol.: Mezi Vídní a Cařihradem 1.Utváření balkánských národů. Praha 2009.
Obrazová príloha: wikipedia.org
Je absolventom doktorandského štúdia v odbore všeobecné dejiny na Katedre novovekých a najnovších všeobecných dejín Inštitútu histórie Filozofickej fakulty Prešovskej Univerzity v Prešove. Zaoberá sa európskymi dejinami 19. a 20. storočia a problematikou nacionalizmu na Balkáne so zreteľom na Juhosláviu (1918 – 1991), Srbsko a Kosovo. Je autorom mnohých odborných štúdií, recenzií i popularizačných článkov. Zúčastnil sa viacerých prestížnych zahraničných konferencií a je členom International Napoleonic Society (INS) a Royal Historical Society. Momentálne pôsobí na Katedre histórie FF UPJŠ v Košiciach. Pre viac informácií pozri jeho profil na academia.edu alebo researchgate.net.
