Hrdá Čína sa musela skloniť pred modernou Britániou (II. časť) 

V prvej časti článku, ktorú si môžete prečítať tu, boli vysvetlené príčiny vedúce k prvej ópiovej vojne medzi Veľkou Britániou a Čínskou ríšou pod vládou dynastie Čching v rokoch 1839 – 1842. Dej druhého dielu pokračuje presne tam, kde prvý skončil, teda v marci 1841, keď Briti ovládli Kanton a čínski velitelia začali pripravovať plány na protiútok.

Čínske velenie pochopilo, že ak chce pomýšľať na úspech proti britskej technologickej prevahe, musí vymyslieť čosi nezvyčajné. Nový čínsky plán spočíval v maximálnej utajenosti presunu vojsk, maskovaní a náhlych nečakaných útokoch. Číňania asi mesiac zhromažďovali sily a pripravovali tajné úkryty pre svojich bojovníkov a kanóny v okolí Kantonu a pozdĺž Perlovej rieky. Ešte 20. mája pritom generálny guvernér I-šan vydal vyhlásenie, v ktorom poprel chýry o skorej obnove nepriateľstva.

No už o deň neskôr Číňania prekvapivo zaútočili. Úspešne sa zmocnili britskej faktórie a ich zamaskované kanóny začali ostreľovať britské lode a postavenia. Proti britským lodiam ukotveným pri Kantone poslali dole riekou asi dvesto zápalných pltí spojených reťazami a člny so strelcami z muškiet. Britské lode však útok dokázali odraziť. Podobný priebeh mal aj čínsky útok na britské sily na riečnom ostrove Pcha-čou.

Keď sa veliteľ britských síl generál Gough, dozvedel o aktuálnej situácii,  vyslal z obsadeného Hongkongu posily hore prúdom Perlovej rieky. Tie dorazili do Kantonu 25. mája. Po niekoľkých dňoch bojov sa síce Briti údajne zmocnili celého mesta, no už 31. mája súhlasili, že ho výmenou za výkupne opustia. Ich pozícia nebola zrejme udržateľná, nakoľko sa nachádzali ďaleko od pobrežia, spojenie po Perlovej rieke bolo neisté a čelili nielen pravidelným útokom čínskej armády, ale aj spontánnemu povstaniu miestnych obyvateľov, ktorých si Briti znepriatelili rabovačkami a znásilňovaním. Komisár Elliot súčasne s tým súhlasil s ďalším prímerím. 

Generálny guvernér I-šan aj neskorší čínski historici považovali tzv. druhú bitku o Kanton za čínske víťazstvo. Zaujímavé je, že aby I-šan zakamufloval nutnosť vyplatiť ponižujúce výkupné za odchod z Kantonu, označil to vlastne za splatenie dlhu. Pod dojmom tohto víťazstva sa cisár Tao-kuang rozhodol nariadiť pokračovať v bojoch až do oslobodenia Hongkongu. 

Medzitým sa britskí velitelia na ostrove Hongkong radili, čo ďalej. Elliot, dbajúc na záujmy obchodníkov, navrhol rýchlo uzavrieť mier a obnoviť obchodné vzťahy. Generál Gough však prišiel s plánom presunúť bojové operácie opäť na sever a zmocniť sa mesta Sia-men (Amoy, oproti ostrovu Tchaj-wan). V júli však obe strany oťukávali možnosti mierových rokovaní. Spätne sa možno domnievať, že čchingská vláda bola ochotná zaplatiť aj pomerne vysokú kontribúciu a začať opäť obchodovať, no odmietala dohody, ktoré by narušovali čínsku suverenitu a územnú celistvosť. Pre Britov to bolo už málo – vojenská výprava cez pol zemegule musela byť legitimizovaná nejakým hmatateľnejším ziskom. 

V júni prevzal velenie britského loďstva na Ďalekom východe admirál William Parker (1781 – 1866) a 10. augusta dorazil k britským silám nový komisár Henry Pottinger (1789 – 1856), neskôr známy ako prvý guvernér Hongkongu, ktorý nahradil Elliota. 

Útok na severe

V lete bolo britské loďstvo a základne na ostrove Hongkong poškodené tajfúnom, čo zdržalo britské prípravy na nový útok. Po viacerých odkladoch sa 21. augusta britské invázne loďstvo vypravilo na sever. O 4 dni už bolo pri prístave Sia-men a vplávalo do ústia rieky Ťiou-lung. 

Mesto bolo opevnené, chránili ho delostrelecké batérie a pripravených brániť ho bolo asi 10 000 čínskych vojakov. Britský výsadok o sile asi 2500 mužov, krytý paľbou z lodných diel, musel najprv zničiť čínske batérie na brehu a priľahlých ostrovčekoch, a až potom sa začal pripravovať na útok na samotné mestské múry. Čínske jednotky však Sia-men 27. augusta 1841 preventívne opustili. Briti vošli do mesta, zničili v ňom 26 džuniek, zásobu strelného prachu a 126 zastaraných čínskych diel, pre ktoré nemali použitie, nahádzali do rieky. K miestnym obyvateľom sa správali slušne, pretože rátali s tým, že prístav bude po uzavretí mieru otvorený pre medzinárodný obchod. Po niekoľkých dňoch sa však Briti zo Sia-men stiahli zanechajúc malú posádku na ostrovčeku (Ku-lang-jü) v ústí rieky Ťiou-lung. Čchingské sily znovu obsadili mesto a bitku vyhlásili vlastne za svoje víťazstvo. 

Briti však 29. septembra 1841 znova zaútočili na ostrov Čou-šan, odkiaľ sa stiahli začiatkom roku. Tzv. druhá bitka o Čou-šan bola z britského pohľadu hladkou bojovou operáciou. Briti zabili asi 1500 Číňanov za cenu dvoch vlastných mŕtvych a 1. októbra sa ostrova opätovne zmocnili. Ďalší útok 10. októbra smeroval na blízke pobrežné opevnenia pri meste Čen-chaj. Desať britských lodí a výsadok asi 2000 mužov rozprášili osemtisícovú posádku obrancov s minimálnymi stratami. Britské ostreľovanie z dostatočnej vzdialenosti nechávalo Číňanov bezmocných. De facto sa stávali pasívnou obeťou britskej technologickej prevahy. 

V dôsledku tejto porážky čínske úrady evakuovali blízke prístavné  mesto Ning-po, do ktorého Briti vstúpili 13. októbra 1841 a čiastočne ho vyplienili. Počas zimy boli bojové akcie prerušené a znepriatelené strany uzavreli niekoľkomesačné prímerie. Britom sa za ten čas podarilo doplniť vlastné jednotky a zásobiť ich potravinami a muníciou z Indie, Singapuru a Británie. Číňania taktiež zhromažďovali sily a verbovali stále nových vojakov, hoci aj s mizerným výcvikom. No svoj hlavný hendikep – technologické zaostávanie a malú mobilitu – nemali šancu prekonať. Potrebovali by na to desaťročia usilovných reforiem.

Incident s posádkami lodí Nerbudda a Ann

V septembri 1841 pri pobreží ostrova Tchaj-wan stroskotala britská transportná loď Nerbudda a v marci 1842 briga Ann. Do čínskeho zajatia sa dostalo takmer tristo zajatcov, takmer výlučne  Indov, z rôznych pomocných jednotiek a služieb. Napriek britským pokusom zajatcov vyslobodiť alebo vykúpiť, 10. augusta 1842 bolo 197 z nich na poli za mestom Tainan popravených – a to priamo na cisársky príkaz, zrejme ako prejav frustrácie nad čínskymi porážkami. Ďalších 87 zomrelo v zajatí v dôsledku zlého zaobchádzania. 

Zvyšok zajatcov bol v októbri 1842 (po podpise mieru) odoslaný do Sia-men a prepustený. V tejto súvislosti si treba uvedomiť, že čínsky cisársky dvor v intenciách svojho svetonázoru vnímal Britov ako „vzbúrených zámorských vazalov, ktorí si zasluhujú prísne potrestanie“ – nie ako legitímneho vojenského protivníka. Napriek tomu, že cisársky dvor na základe britského tlaku po uzavretí Nankingského mieru označil celý incident za výstrelok miestnych autorít na ostrove Tchaj-wan a „nariadil“ jeho prísne vyšetrenie, v skutočnosti nebol za tieto faktické vraždy nikto potrestaný. 

Britkej verejnosti bol tento incident predložený ako ďalší dôvod na vnímanie čchingskej ríše ako barbarského štátu, čo vyvolávalo prirodzenú požiadavku na exteritoriálny status Európanov na čínskej pôde. 

Pokračovanie bojov 

Koncom roku 1841 na cisárskom dvore v Pekingu pochopili, že čínski guvernéri a vojenskí velitelia pobrežných oblastí o priebehu vojny zavádzajú alebo bohapusto klamú. Generálny guvernér I-šan bol odvolaný a postavený pred súd. Po uvedomení si skutočnej situácie a vážnosti nebezpečenstva, všetky pobrežné mestá a posádky dostali príkaz sa dôkladne opevniť a pripraviť na odrazenie námorných útokov a výsadkov. 

Na jar 1842 sa boje obnovili. Cisár Tao-kuang nariadil za každú cenu znovu dobyť mesto Ning-po. Veliteľom oslobodzovacích vojsk menoval svojho bratranca I-ťinga. 10. marca asi 3000 Číňanov zaútočilo na mesto, ktoré bránilo len asi 700 britských vojakov. Ďalších 40 – 45 -tisíc zmobilizovaných čínskych vojakov v okolí mesta nemohlo byť nasadených, lebo čínske úrady ich nedokázali vyzbrojiť – a to ani chladnými zbraňami. Počas útoku sa čínskym jednotkám síce podarilo preniknúť cez južnú bránu do mesta, no iba nakrátko a boli zmasakrované britskou paľbou v pouličných bojoch. Padlo asi 600 Číňanov. Briti mali len niekoľko ranených a žiadne nenávratné straty. Číňania však dokázali ako-tak usporiadane ustúpiť a zachovali si bojaschopnosť. Velitelia čínskych oddielov sa už začínali dostávať do štádia úplného zúfalstva a beznádeje. 

O päť dní neskôr Briti obsadili aj blízke mesto Cch’-si, kam sa uchýlila časť porazených čínskych oddielov. 18. marca 1841 zaútočili aj na prístav Ča-pchu, ktorý sa nachádzal v ústí rieky Jang-c’-ťiang. Mesto bránilo asi 10 000 čínskych bojovníkov, ale proti 8 britským lodiam a asi 2200 britským vojakom s modernými puškami a kanónmi nemali šancu. Za zmienku tiež stojí, že zatiaľ čo čínske jednotky sa vzdávali a následne boli zajatí vojaci obyčajne prepustení, lebo Briti ich nechceli živiť a ich bojové kvality považovali za také nízke, že ich nevnímali ako hrozbu, etnicky mandžuské alebo mongolské útvary často bojovali až do úplného zničenia, resp. ich príslušníci páchali masové samovraždy. 

Záverečná britská kampaň

Britskí velitelia pochopili, že po ovládnutí prístavov neďaleko ústia Jang-c’-ťiang sa im vďaka parníkom otvára unikátna možnosť preniknúť po veľkých čínskych riekach do vnútrozemia a ochromiť tak hlavný čínsky dopravný systém. Generál Gough preto v Ča-pchu a Nin-po pre  rozhodujúcu ofenzívu zhromaždil 10 000 mužov, 25 bojových lodí a množstvo pomocných a zásobovacích plavidiel. V júni 1842 táto sila vyrazila do útoku. 13. júna sa britská eskadra doplavila k pevnosti Wu-sung, ktorá chránila prístup k Šanghaju a tiež do vnútrozemia hore tokom Jang-c’-ťiang. Na čele asi päťtisícovej posádky stál admirál Čchen Chua-čcheng (1776 – 1842). Ako sa stalo zvykom, čínske postavenia boli najprv rozstrieľané britskými loďami a po úteku časti posádky dielo dokonal britský výsadok. 

Briti mohli pokračovať hore riekou k Šanghaju, ktorého sa zmocnili prakticky bez boja 19. júna 1842. Otvorila sa im tak cesta aj na Nanking, ekonomické srdce ríše. Na jeho obranu cisársky dvor sústredil okolo 56 000 mužov, ale ich reálna šanca uspieť bola mizivá. 14. júla Briti vyrazili hore tokom a 21. júla sa dostali k opevnenému meste Čen-ťiang, ktoré bránilo asi 1500 mandžuských a 2700 etnicky čínskych vojakov pod vedením vysokého dôstojníka Chaj – linga. Britský výsadok krytý paľbou námorných diel zaútočil na mestské hradby a prekonal zúrivý odpor mandžuských jednotiek. Etnicky čínske oddiely v okolí mesta po krátkom odpore ustúpili alebo rovno dezertovali. Mandžuské sily sa však bránili do konca. V závere boja ich vrchný veliteľ Chaj-ling spolu s celou rodinou spáchal samovraždu a jeho príklad nasledovalo aj množstvo jeho spolubojovníkov. 

Dobytím tohto mesta Briti dosiahli veľké strategické víťazstvo – nielenže sa podstatne priblížili k Nankingu, ale čo bolo ešte dôležitejšie, ovládli južný vstup do Veľkého kanálu, ktorý spájal Jang-c’-ťiang so Žltou riekou a bol kľúčovou tepnou dopravujúcou ryžu z juhu na sever. Nedá sa povedať, žeby sa čínske možnosti obrany vyčerpali, no pokračovanie bojov by už malo podobu totálnej likvidačnej vojny, ktorá by ohrozila samotné základy čínskej ekonomiky a štátnej organizácie. Preto keď britské sily 9. augusta 1842 dosiahli predmestie Nankingu, miestne čínske velenie a provinčné orgány o dva dni nato bez súhlasu cisára požiadali o prímerie a ponúkli rokovania o mieri, ktoré sa začali 14. augusta. Cisár o týždeň neskôr dodatočne schválil toto ich konanie.  

Mierové vyjednávanie a Nankingská zmluva

Za britskú stranu viedol vyjednávanie komisár Henry Pottinger a za čínsku vysoký dvoran mandžuského pôvodu Kche-jing (1787 – 1858), ktorý neskôr viedol aj ďalšie rokovania so západnými mocnosťami, ktoré viedli k sérii tzv. nerovnoprávnych zmlúv.

Vyjednávania boli pomerne krátke a podmienky mieru vychádzali z predchádzajúcich britských požiadaviek. Čína musela zrušiť monopolné postavenie kantonských gíld na obchod so Západom a otvoriť popri Kantone pre cudzích obchodníkov ďalšie 4 prístavy, v ktorých cudzinci mohli obchodovať s kým chceli, a povoliť dovoz širokého spektra tovarov. Na obchodované tovary sa malo uplatňovať fixné clo dohadované čínskou aj britskou stranou. 

Čína bola povinná zaplatiť ako odškodné za zhabané ópium 6 miliónov strieborných dolárov. Ďalšie 3 milióny ako dlh kantonských obchodníkov voči britským a 12 miliónov britskej vláde ako náhradu vojnových nákladov. Čínska vláda bola povinná prepustiť všetkých britských zajatcov a amnestovať čínskych poddaných, ktorí podporovali Britov.

Británia do večného vlastníctva získala ostrov Hongkong. Briti zas prisľúbili vyprázdniť ostatné čínske územie s výnimkou Čou-šan, ostrovčeku Ku-lang-jü a opevnenej hory Čao-pao pri prístave Čen-chaj, ktoré si Briti mali udržať v rukách až do zaplatenia reparácií (stalo sa v r. 1846).

Zmluva bola podpísaná 29. augusta 1842 na palube HMS Cornwallis, čínsky cisár ju následne ratifikoval 27. októbra a kráľovná Viktória 28. decembra. Zmluva bola neskôr dopĺňaná a Briti získali aj exteritoriálny status a doložku najvyšších výhod. V prípade obchodu s ópiom však formálne naďalej platil zákaz, avšak čínske orgány stratili ambíciu jeho pašovanie potláčať. Oficiálna legalizácia obchodu bola ukotvená až zmluvou z Tchien-ťin z roku 1858.

Čínske cisárstvo v rýchlom slede uzavrelo sériu podobných zmlúv s ďalšími západnými štátmi (Neskôr boli označované ako tzv. nerovnoprávne zmluvy). So Spojenými štátmi a Francúzskom v r. 1844, so švédsko-nórskym kráľovstvom v r. 1847 a s Ruskom v r. 1851. To naznačuje, že aj z čínskej strany bol vnímaný dovtedajší izolacionizmus už ako neudržateľný. Je vskutku zaujímavé, že aj štáty, ktoré s Čínou nezviedli konflikt, dostali prakticky analogické podmienky ako Briti. Interpretácia týchto tzv. nerovnoprávnych zmlúv však často podlieha istým nedorozumeniam. Tie sú predovšetkým výsledkom dobových rozdielov medzi chápaním princípov medzinárodných vzťahov vo vtedajšej Číne a na Západe. Pre čínsku stranu boli ponižujúce, lebo zavádzali rovnoprávnosť Číny s jej západnými partnermi. Čína totiž vnímala všetky krajiny sveta ako podriadené Číne a jej cisárovi. 

Číňania taktiež museli otvoriť vlastný trh pre západné tovary – samo osebe by to nemusela byť chyba, z tohto tovaru sa napríklad platilo clo, no čínske elity mali nepríjemnú pachuť z toho, že k tomu boli vlastne donútené. Povolenie hlásať v krajine kresťanstvo, ktoré môžeme z moderného pohľadu vnímať ako neškodnú slobodu slova, bolo dobovo interpretované ako násilné a agresívne narušenie ideologického monopolu konfuciánstva a následne aj celej politickej stability. Povstanie tchaj-pchingov, ktoré vypuklo v roku 1850 a ktorého vodcovia sa hlásili k vlastnej interpretácii kresťanstva, dokazuje, že čchingské obavy neboli neopodstatnené.  

Na druhej strane, exteritoriálny status Európanov a Američanov v Číne nevyvolával spočiatku až taký nesúhlas. Predpokladalo sa, že ich bude málo a budú obmedzovať svoj pohyb len na niekoľko prístavov. Tento exteritoriálny status totiž čínska vláda udelila nie iba Britom – čo sa dalo vysvetliť vojnovou porážkou, ale aj Američanom, Francúzom, Nórom a Švédom, kde sa o nejakom nátlaku podporenom vojenskou silou nedalo v rokoch 1840 – 1845 hovoriť. Ako prejav západnej nadradenosti nad Číňanmi ako ľudskými bytosťami začal byť tento status čínskymi intelektuálmi (už odchovanými na európskych filozofických a politických koncepciách v misionárskych školách ) vnímaný až koncom 19. storočia. Otázka týchto tzv. nerovnoprávnych zmlúv bola vyriešená na základe moderných princípov v období rokov 1921 – 1945.

Hlavným problémom čínskej diplomacie bolo, že mala len minimálnu predstavu o medzinárodnom práve a zvyklostiach, aké panovali medzi západnými štátmi a nemala v týchto krajinách ani diplomatické zastúpenia – nevedela teda, ako sú koncipované zmluvy medzi západnými štátmi. V opačnom prípade by napr. požadovala reciprocitu alebo iné ústupky, ktoré by zrejme Európania a Američania akceptovali. 

Záverečné hodnotenie

Prvá ópiová vojna je excelentným príkladom asymetrickej vojny. Proti sebe bojovali na jednej strane dobovo najľudnatejšia ríša s najväčšou ekonomikou na svete, no s technológiami na predindustriálnej úrovni, a na druhej strane dynamické námorno-koloniálne impérium, v ktorom už naplno prebiehala priemyselná revolúcia. Spojené kráľovstvo tak bolo schopné vyslať expedičný zbor na druhú stranu sveta a tiež ho adekvátne zásobovať. Napriek tomu, že britské sily boli početne veľmi obmedzené, dokázali operovať pozdĺž celého čínskeho pobrežia a prenikať aj hore prúdom čínskych riek. Vďaka kvalitnejším strelným zbraniam s dlhším dostrelom mohli Briti pri správnej taktike doslova rozstrieľať svojich protivníkov na diaľku. Číňania mali príležitosť Britov ohroziť, len keď ich nejakým spôsobom primäli k boju nablízko, a i to museli mať niekoľkonásobnú prevahu a preukázať veľkú odvahu a vynachádzavosť. Čínske velenie ani nemalo nejaký jasný zámer a plán ako Britov poraziť. Jedinou stratégiou bola pasívna obrana pobrežných opevnení. Naopak, Briti správne pochopili, že ak ohrozia Veľký kanál, cisársky dvor bude prinútený rokovať o mieri. 

Prehratá vojna býva často podnetom na sebaspytovanie a hektické reformné úsilie. Pre vtedajšiu Čínu to platí len vo veľmi obmedzenej miere. Hlavným čínskym problémom  bolo, že napr. na rozdiel od Japonska, čínska vláda a spoločnosť boli ovládané takým pocitom vlastnej nadradenosti, že až po tchaj-pchingskom povstaní (1850 – 1864) a druhej ópiovej vojne (1856 – 1860) sa v období rokov 1861 – 1895 dá hovoriť o pokuse o reflexiu vývoja a modernizáciu  (tzv. reštaurácia Tchung-č‘ a „hnutie na sebaposilnenie“). No tieto snahy boli zamerané len na selektívne prijímanie prvkov západnej modernity – a to v oblasti vojenstva, techniky, čiastočne ekonomiky. Na rozdiel od súčasne prebiehajúcich reforiem v Japonsku sa nemali zmeny dotknúť čínskej spoločnosti, práva, politiky ani systému vlády. Japonci možno neniesli na svojich pleciach bremeno záťaže civilizácie, ktorá si tisícročia myslela, že práve ona je najvyspelejšou na svete, a obrovskú výhodu im poskytovala aj etnická homogenita japonského národa. Pokus napr. zavádzať občianske práva a slobody v krajine, kde si väčšina obyvateľov myslela, že im vládne hŕstka etnicky cudzorodých Mandžuov, by zrejme skončil krvavým povstaním – ako vlastne ukázal príklad tchaj-pchingskej revolty. 

Literatúra:

• Fairbank, John F.: Dějiny Číny. Praha: Nakladatelství Lidové noviny 2004.
• Haijian, Mao: The Qing Empire and the Opium War. London: Cambridge University Press 2016.
• Krejčí, Oskar: Geopolitika Číny. Praha: Professional Publishing, s.r.o. 2021.
• Liu, Lydia He: The Clash of Empires: the invention of China in modern world making. Cambride: Harvard University Press 2009. 
• Lovell, Julia: The Opium War: Drugs, Dreams and the Making of Modern China. London: Picador 2011. 
• Непомнин, О. Е.: История Китая: Эпоха Цин. XVII — начало XX века. Москва:  Восточная литература 2005.
  

Obrazová príloha: Wikimedia Commons