Pruský kráľ Fridrich II. Veľký je právom považovaný za jedného z najväčších vojvodcov 18. storočia. Často sa však zabúda, že jeho vzostup na pomyselný Parnas vojenstva trval niekoľko rokov, počas ktorých sa učil najmä na vlastných chybách. Niekoľko z nich urobil počas bitky pri Mollwitzi, ktorá sa odohrala 10. apríla 1741.
Na ceste k prvej sliezskej vojne
Bitka pri Mollwitzi má hlboké korene, ktoré siahajú až do roku 1713. Vtedy rímsko-nemecký cisár a vládca habsburského súštátia Karol VI. (1711––1740) vydal svoju slávnu pragmatickú sankciu. V širšom povedomí sa predpokladá, že cieľom jej napísania bolo zabezpečiť nástupníctvo Márie Terézie, čo však nie je celkom pravda. Koniec koncov, budúca panovníčka sa narodila až o štyri roky neskôr. Význam dokumentu je oveľa širší, predstavuje totiž nový nástupnícky poriadok Habsburgovcov. Karolovi VI., ktorý mal v čase vydania sankcie 27 rokov, a teda bol v najlepších rokoch, išlo predovšetkým o zabezpečenie nedeliteľnosti habsburských štátov a o zabezpečenie nástupníctva habsburského rodu, a to aj v ženskej línii.
Dôvod bol jednoduchý. Vojna o španielske dedičstvo sa vtedy chýlila ku koncu a bolo čoraz zrejmejšie, že Habsburgovci stratia madridský trón v dôsledku vymretia ich španielskej vetvy. Teraz išlo o to, aby sa táto situácia už neopakovala.
Karolova snaha sa v čase jeho smrti (20. októbra 1740) ukázala ako prezieravý krok, pretože z jeho štyroch potomkov ho prežili len dve dcéry, staršia Mária Terézia a mladšia Mária Anna. Pragmatickú sankciu medzitým uznali nielen jednotlivé štáty, ktorým vládli Habsburgovci, ale aj európske mocnosti, medzi nimi aj Francúzsko či Prusko.
Okolnosti naznačovali, že Mária Terézia hladko prevezme vládu po svojom zosnulom otcovi. Hoci Bavorsko a neskôr aj Sasko spochybňovali Karolov nástupnícky poriadok, ich hlas bol spočiatku osamotený.
Habsburgovcom sa však objavil nový protivník. Bol to Fridrich II., pruský kráľ z dynastie Hohenzollernovcov, ktorý nastúpil na trón len krátko predtým, 31. mája 1740. Dokázal, moderne povedané, držať prst na pulze doby a pochopil, že aj tie štáty, ktoré uznali pragmatickú sankciu, začínajú pochybovať o jej opodstatnenosti, i keď zatiaľ len v kuloárnych diskusiách. Keďže však bol viazaný predchádzajúcou dohodou, ponúkol Márii Terézii vojenskú pomoc v prípadnej vojne, a to výmenou za Dolné Sliezsko.
Odpoveď na jeho žiadosť však dlho neprichádzala. Napriek tomu si Fridrich II. uvedomoval, že podobná príležitosť sa už nemusí opakovať, a aby ho nepredbehol niekto iný, „oprášil“ dávno zabudnuté územné nároky Hohenzollernovcov v Sliezsku a vzniesol vlastné požiadavky. Vyzbrojený týmito argumentmi – a predovšetkým armádou s 27 000 mužmi a 42 delami – vtrhol 16. decembra 1740 do Sliezska. Tým sa začala prvá sliezska vojna medzi Pruskom a habsburskou monarchiou.
Sliezske ťaženie
Výprava do Sliezska priniesla Fridrichovi okamžitý úspech. Rakúske vojská boli vtedy v Uhorsku, resp. v severnom Taliansku a územie Sliezska zostalo nechránené. Už 3. januára 1741 Prusi obsadili Vroclav a zastavili sa až v Hornom Sliezsku, kde prezimovali. Väčšina sliezskeho územia sa dostala do ich vlastníctva, odolali len tri pevnosti – v Hlohove (Głogów/Glogau; padla 9. marca 1741), v Nise (Nysa/Neisse) a v Brehu (Brzeg/Brieg), ktoré Fridrich II. ponechal vo svojom tyle.
Jeho konanie vyvolalo značnú nevôľu európskych panovníkov, ktorí kritizovali predovšetkým svojvoľné zaobchádzanie s historickými nárokmi, a Máriu Teréziu pochopiteľne vyprovokoval k protiakcii. Rakúske velenie zhromaždilo v Olomouci armádu, ktorá v marci 1741 začala postupovať do Sliezska. Vrchné velenie pripadlo grófovi Wilhelmovi Reinhardovi von Neipperg. Cieľom jeho ťaženia bola pevnosť Breh, ktorú chcel vymaniť z pruského obkľúčenia. Keď Fridrich II. spozoroval, že rakúske vojská sú v Hornom Sliezsku, bolo už neskoro – Neipperg prenikol na severozápad a priblížil sa k mestu. Pruským silám tak hrozilo, že budú odrezané od svojich zásobovacích línií. Fridrich II. preto okamžite vyzval na pochod, aby sa so svojím protivníkom stretol v rozhodujúcej bitke.
Príprava na bitku
Fridrich II. prehral pomyselný boj s časom, pretože rakúske vojsko dorazilo ako prvé a rozmiestnilo sa v blízkosti obce Mollwitz (dnes Małujowice). Na druhej strane, aj príchod pruských vojsk zostal nepovšimnutý. Až okolo desiatej hodiny 10. mája 1741, keď Rakúšanov a Prusov delilo len asi dvetisíc krokov, zaznel v habsburskom tábore poplach. Gróf Neipperg okamžite začal zvolávať svojich vojakov, ktorí boli roztrúsení po okolí, a prikázal im, aby zaujali bojovú formáciu. Fridrich II. však nevyužil moment prekvapenia a namiesto výzvy na okamžitý útok nariadil, aby sa vojská zoradili do bojovej formácie.
Obe strany zaujali klasickú lineárnu zostavu, t. j. s pechotou zoradenou v dvoch líniách uprostred a s jazdectvom na krídlach. Početnú prevahu mal Fridrich II. približne s 22 000 mužmi a 60 delami, zatiaľ čo gróf Neipperg mohol mať 16 000 až 20 000 mužov a 20 diel. Presné počty však už dnes nie je možné zistiť. Rozdiel bol aj vo výcviku resp. v skúsenostiach. Pruské vojsko tvorili vojaci, ktorí mali za sebou často roky vojenskej služby, boli zvyknutí na disciplinované zmeny formácií a predovšetkým boli lepší strelci, ktorí dokázali vypáliť až päť sálv za jednu minútu. Rakúska armáda však bola zložená z čerstvo naverbovaných regrútov a väčšina mužov sa ešte len zoznamovala s vojenským životom. Rakúšania boli teda výrazne slabší v pechote a delostrelectve, ale mali navrch v jazdectve. Ich jazdectvo malo nielen dlhú tradíciu a dlhoročné skúsenosti z boja proti Turkom, ale bolo aj početnejšie, v pomere 8 000 ku 4 000 jazdcom.
Bojisko, na ktorom stáli obidve armády proti sebe, by sa dalo ľahko opísať ako ideálna oblasť pre lineárnu bitku. Medzi obcou Mollwitz, kde boli zoradení Rakúšania, a priestorom medzi Skarbimierzom (Hermsdorf) a Pępicami (Pampitz), kde boli zoradení Prusi, sa rozprestieralo otvorené a čisté pole. Na juhu ho ohraničovala malá rieka a na severe dva potoky, ktoré sa vlievali do blízkej Odry. Rakúšania sa nachádzali na západnom okraji bojiska a ich front smeroval na juhovýchod, Prusi boli otočení na západ, takže poloha slnka v tomto smere nehrala významnú úlohu. Krajina však bola pokrytá vrstvou čerstvého snehu, ktorý odrážal slnečné svetlo do všetkých strán a obmedzoval pozorovanie. Tento faktor do istej miery znevýhodňoval útočiace jednotky, pre ktoré je správny odhad vzdialenosti nevyhnutný pre zostavenie bojového plánu.
Vrchné velenie pruskej armády patrilo Fridrichovi II., ale veľký vplyv na priebeh bojových operácií mal poľný maršal gróf Kurt Christoph von Schwerin. Ako rodák z Pomoranska strávil mnoho rokov v švédskej armáde, v ktorej radoch vybojoval mnoho významných bitiek, a keď toto územie v roku 1720 pripadlo Prusku, ponúkol svoje služby pruskému panovníkovi. Ako bude uvedené nižšie, práve jeho zásluhou Prusi zvíťazili v bitke pri Mollwitzi.
Priebeh bitky
Zoradenie pruských a rakúskych vojsk si vyžiadalo určitý čas, a preto sa bitka začala až v poobedňajších hodinách. Stretnutie sa začalo paľbou pruských diel, ktoré boli zväčša namierené na ľavé rakúske krídlo. V tom istom čase začala pruská pechota postupovať smerom k Rakúšanom.
Napriek paľbe gróf Neipperg nariadil svojim vojakom, aby držali zovreté rady a počkali, kým kanonáda skončí. Poľný podmaršal Karl Joachim von Römer, ktorý velil štyrom kyrysníckym a dvom dragúnskym plukom, na ktoré dopadla hlavná ťarcha pruského ostreľovania, však nechcel dopustiť, aby paľba zasiahla jeho vlastné rady, a vydal rozkaz na útok. Jeho hlavný útok smeroval proti pruskému pravému krídlu. Tam sa nachádzali tri pluky jazdectva, časť pechoty a zálohy. Svoje stanovisko tu mal aj Fridrich II. Keď zbadal blížiacu sa rakúsku jazdu, nariadil pluku kyrysníkov protiútok. Vlna rakúskej jazdy ich však zmietla a prinútila celé pravé krídlo Prusov ustúpiť. Situácia sa stala kritickou, preto maršal K. Ch. von Schwerin odporučil Fridrichovi II., aby opustil bojisko. Pruský kráľ poslúchol. Na chvíľu sa síce ocitol pod spŕškou rakúskych guliek, z bitky sa mu však podarilo bezpečne vyviaznuť.
V tej chvíli prevzal velenie maršal Schwerin. Bolo to v najkritickejšom momente bitky, pretože podmaršal Römer sa po zatlačení pruského pravého krídla vrhol na pechotu. Udrel na jej odkryté krídlo, voči čomu pešiaci nemali účinnú obranu. Hrozilo, že ich postupne zlikviduje a rozhodne tak bitku v prospech Habsburgovcov. Napriek tomu maršal Schwerin odmietal vydať rozkaz na ústup z bojiska. Podľa legendy vraj na radu, aby ustúpil, odpovedal, že tak urobí len cez telá nepriateľov.
Pruská pechota, na ktorú silno útočila rakúska jazda, nespanikárila. Vojaci, ako boli po rokoch výcviku zvyknutí, pevne držali svoje rady a pri každej príležitosti strieľali na nepriateľa. Pokračovali v paľbe, aj keď sa rakúska jazda dostala medzi prvú a druhú líniu, a paľba zo zadných radov často zasiahla pruských vojakov vpredu. Disciplína a odhodlanie pruských pešiakov čoskoro priniesli výsledok. Neutíchajúca paľba si medzi útočiacimi jazdcami začala vyberať svoju daň, ich straty narastali, sám podmaršal Römer padol a Rakúšania nakoniec ustúpili.
Po ústupe rakúskeho jazdectva maršal Schwerin okamžite preskupil preriedené rady svojej pechoty a nariadil pokračovať v útoku. V tom istom čase začalo jazdectvo na oboch krídlach postupovať k rakúskym líniám.
Onedlho nato sa pruskí pešiaci dostali na dostrel rakúskych línií. Využili svoju palebnú prevahu a zasypali nepriateľa strelami. Spolu s podporou delostrelectva sa im podarilo oslabiť habsburské línie natoľko, že mohli prejsť na útok bodákmi. V tej chvíli gróf Neipperg pochopil, že ak chce zabrániť zničeniu svojich síl, musí sa stiahnuť. Vydal rozkaz na ústup smerom k Nise. Vďaka tomuto rozhodnutiu si jeho vojsko po bitke zachovala svoju bojaschopnosť. Prusi, ktorí počas bitky stratili veľký počet vojakov, nemali dostatok síl na prenasledovanie a zostali v Mollwitzi.
Dôsledky bitky
V bitke pri Mollwitzi sa Prusom podarilo zvíťaziť, pretože splnili tradičné kritérium víťazstva, a to získanie kontroly nad bojiskom. Na druhej strane však utrpeli citeľné straty. Nasledujúcich bojov sa nemohlo zúčastniť 4 000 mužov, pričom štvrtina z nich padla. Straty habsburskej armády boli nižšie – asi 3 000 vojakov, z ktorých 850 padlo. Navyše ani taktická situácia Prusov nebola priaznivá. Pevnosť Breh naďalej odolávala pruským vojskám, padla až o mesiac neskôr, a posádka na Nise, ktorá sa nachádzala 50 km južnejšie, bola posilnená von Neippergovými jednotkami.
Tieto podrobnosti však boli známe len pruskému veleniu. V zahraničí bitka rezonovala ako presvedčivé víťazstvo Fridricha II. Prestal byť vnímaný ako agresor a prakticky zo dňa na deň sa stal vítaným spojencom, ktorý mal k dispozícii silnú armádu. Bitka pri Mollwitzi tak urýchlila vytvorenie protirakúskej koalície, ktorej vojská, menovite z Bavorska a Francúzska, čoskoro nato vtrhli do Horného Rakúska a Čiech. Regionálny konflikt prerástol do celoeurópskej vojny.
Literatúra
Clark, Ch.: Iron Kingdom. The Rise and Downfall of Prussia 1600-1947. New York 2006, s. 190-210.
Die Kriege des Friedrichs des Großen. Erster Theil. Der Erste Schlesische Krieg. 1740-1742. Erster Band. Die Besetzung Schlesiens und die Schlacht bei Mollwitz. Berlin 1890, s. 388-424.
Pernes, J. et al.: Pod císařským praporem. Historie habsburské armády 1526-1918. Praha 2003, s. 138-146.
Stellner, F.: Friedrich Veliký. Cesta Pruska k velmocenskému postavení. Praha 1998, s. 117-164.
Doc. Mgr. Aleš Binar, PhD., vyštudoval históriu na Sliezskej univerzite v Opave, kde získal aj doktorát a habilitoval sa. Od roku 2010 pôsobí na Univerzite obrany v Brne. Odborne sa venuje československým vojenským dejinám 20. storočia, predovšetkým druhej svetovej vojne, a regionálnym dejinám Sliezska. Je autorom viacerých monografií, skrípt, odborných a popularizačných štúdií.