V sezóne 1991/1992 sa stal Slovan Bratislava po dlhých 17 rokoch federálnym majstrom ČSFR a zosadil tak z trónu dlhoročného neotrasiteľného hegemóna Spartu Praha. Nemusíme zdôrazňovať, že hráči z Tehelného poľa spôsobili fanúšikovskú eufóriu po celom Slovensku a Slovan sa stal znova slovenským národným symbolom. V rovnakej sezóne získal v Maďarsku majstrovský titul Ferencváros, ktorý naň čakal 11 rokov. Nadšenie medzi jeho fanúšikmi bolo podobné, a keď žreb oba kluby spojil v prvom kole súťaže, ktorá sa od ročníka 1992/1993 začala nazývať Ligou majstrov, bolo jasné, že pôjde o prestížny a aj o národnostne vybičovaný súboj.
Na začiatku 90. rokov totiž silneli hlasy požadujúce pre Slovensko samostatnosť, a naproti tomu rástli aj aktivity časti maďarskej menšiny (výrazne podporovanej maďarskou vládou), ktorá sa dožadovala „aspoň“ autonómie. Nehovoriac už o niektorých hlasoch žiadajúcich revíziu trianonských hraníc. Nacionalizmus silnel na oboch brehoch Dunaja a slovensko-maďarské vzťahy boli v tom čase oveľa horšie, než vzťahy slovensko-české.
Dalo sa preto očakávať, že súboj najpopulárnejšieho a najúspešnejšieho slovenského a maďarského klubu môže priniesť okrem futbalovej stránky aj veľké problémy. Medzi fanúšikmi Ferencvárosu pôsobili navyše už nejaký čas dobre sformované, organizované a početné chuligánske skupiny, ktoré sprevádzala zlá povesť nielen v Maďarsku, ale aj po celej Európe. Boli tiež krajne nacionalisticky orientované a často vyznávali ideu veľkého Maďarska.
Spomína bývalý brankár reprezentácie, Slovana Bratislava a tréner Alexander Vencel starší, ktorý bol pred vzájomným stretnutím na oficiálnej návšteve v Budapešti: „Prijali ma s veľkou vážnosťou, bol tam aj tréner Ferencvárosu Nyilasi a už vtedy ma upozorňovali, že do Bratislavy sa chystajú najtvrdší fanúšikovia Ferencvárosu a môžu nastať veľké problémy. Prosili ma, aby som o tom informoval zástupcov Slovana i polície. Po návrate som to hneď na klube oznámil a žiadal našich funkcionárov, aby informovali policajné zložky.“
Politika a futbal
Ďalším problémom bol fakt, že sa Ferencváros chystali do Bratislavy podporiť aj tisíce občanov vtedajšej ČSFR maďarskej národnosti z južného Slovenska. Oficiálne dostal klub z Budapešti pre svojich fanúšikov len 1 900 vstupeniek do sektoru hostí. Maďarské cestovné kancelárie vraj disponovali ďalšími 2 000 lístkami a vstupenky vo veľkom počte nakupovali tiež spomenutí slovenskí Maďari. Buď pre seba, alebo pre ľudí z Maďarska. To v praxi znamenalo, že viacero sektorov Tehelného poľa malo byť naisto premiešaných slovenskými a maďarskými fanúšikmi. Tento zápas nemal byť len o futbale a o dvoch proti sebe stojacich kluboch.
Do tohto zápasu, ako aj do vzájomných zápasov z predchádzajúcich desaťročí, sa skoncentrovali všetky slovensko-maďarské historické spory, ako napríklad maďarizácia, Trianon či okupácia južného Slovenska z roku 1938. V dôsledku veľmi napätej politickej situácie zo začiatku 90. rokov, v ktorej dominovali aj témy ako vodné dielo Gabčíkovo či postavenie maďarskej menšiny na Slovensku, dostal tento zápas ešte oveľa väčší náboj, čo sa logicky prenieslo aj do hľadiska.
Napriek tomu predseda Ferencvárosu a bývalá vodnopólová legenda István Szivos pred zápasom na tému možného rizika v hľadisku i mimo neho povedal: „Šport a politika sú dve veci. Dúfam, že oba tábory budú hlučné, ale na úrovni.“ V tomto sa veľmi mýlil. Chuligáni Ferencvárosu sa na všetko veľmi dobre pripravovali a do Bratislavy pricestovali plne vyzbrojení už deň vopred. Na bratislavských Zlatých pieskoch napríklad rozbili hotel a násilnosti či bitky s domácimi fanúšikmi pokračovali aj na ďalších miestach Bratislavy.
Väčšina fanúšikov maďarského mužstva dorazila v deň zápasu, teda 16. septembra 1992. Niektoré autobusy sprevádzala polícia (podobne od hraníc i hráčov a celú výpravu maďarského klubu). Fanúšikovia sa usadili bratislavských podnikoch, pred zápasom hojne popíjali a skandovali pokriky typu „Ria Ria Hungaria“, „Dnes tu bude Brusel“, alebo „Franz Stadt über alles“. Samozrejme, nechýbali ani národnostné urážky. Chuligáni Ferencvárosu napádali aj bežných fanúšikov Slovana v širšom okolí štadióna a v podstate demolovali všetko, čo im prišlo do cesty. Bolo len logické, že väčšie bitky nenechali na seba dlho čakať. Prišlo aj k prvým vážnym potýčkam s políciou, ktorá bola tvrdá a nekompromisná.
Existovala dokonca obava, že zeleno-bieli priaznivci budú mať v hľadisku Tehelného poľa prevahu, a to práve vďaka Maďarom z južného Slovenska. Tréner Slovana Dušan Galis svoju nespokojnosť s týmto faktom vyjadril nasledovne: „Nie som spokojný s tým, že pred naším štadiónom nestoja rady fanúšikov na vstupenky. Čo hádam čakajú na poslednú chvíľu? Panebože, nech sa už konečne zobudia, veď my potrebujeme mať na štadióne atmosféru, ktorá nás bude každou sekundou posúvať pred budapeštiansku bránu! Ak sa tak nestane, nebudem sa ani čudovať, že tu Ferencváros bude mať domáce prostredie.“ Ferencváros síce nakoniec domáce prostredie na Tehelnom poli nemal, ale z približne 28 000 divákov fandilo minimálne 10 000 budapeštianskemu klubu.
Násilnosti v Bratislave
Organizácia tohto zápasu nebola dokonalá, keďže niektorých sektoroch sa spolu ocitli slovenskí i maďarskí fanúšikovia. Osobné prehliadky divákov tiež neboli dostatočné. Polícia síce zhabala chuligánom nože, boxery, spreje, železné tyče alebo nunjaky, ale viaceré podobné veci sa im podarilo preniesť na štadión. V takejto situácii sa v stredu 16. septembra 1992 o 17.00 hod. začal asi najrizikovejší zápas na Slovensku v 20. storočí.
Stretnutie prvého kola Ligy majstrov medzi Slovanom Bratislava a Ferencvárosom na trávniku prebiehalo úplne pokojne. Tréner Tibor Nyilasi poslal do stretnutia zostavu v zložení Balogh, Simon, Telek, Keller, Szekeres, Lipcsei, Albert, Páling, Szücz, Schneider a Wukovics. Dušan Galis nominoval do základnej jedenástky Vencela, Stúpalu, Jurigu, Gloneka, Kindera, Klinovského, Krištofíka, Dubovského, Maixnera, Timka, Gostiča. Kým na trávniku prebiehalo všetko podľa futbalových noriem, v hľadisku sa začali objavovať konflikty a násilnosti hneď od začiatku. Tie rástli priamo úmerne s gólmi v sieti brankára Balogha, keďže Slovan v zápase dominoval a po dvoch góloch Petra Dubovského a jednom Pavla Gostiča vyhrával začiatkom druhého polčasu už 3:0. Približne v tom čase prepukli na Tehelnom poli najväčšie násilnosti.
Chuligáni Ferencvárosu nevedeli stráviť vývoj zápasu na hracej ploche a štadiónom začali vo veľkom lietať plechovky, poháre, kusy betónu a rôzne železo. Kus betónu rozbil hlavu napríklad aj fotoreportérovi denníka Šport Dušanovi Koutnému. Dobre organizovaní chuligáni napádali políciu a vyvolávali bitky so slovenskými fanúšikmi. K tomu treba prirátať vzájomné národnostné urážky a veľký oheň bol na streche, respektíve v hľadisku. O tom, čo nasledovalo, povedal veliteľ policajnej jednotky pre sektor C: „Po strelení prvého gólu Slovanom došlo k hrubým národnostným urážkam a dusná atmosféra sa stupňovala každým ďalším gólom domácich. Už po treťom góle začali lietať medzi tábormi plné hliníkové poháre na pivo a limonádu, kamene, v plátne zabalené železá a nebezpečné sklené guličky. Pri snahe oddeliť oba tábory muselo dôjsť k ráznemu zásahu zo strany polície a použitiu prostriedkov podľa zákona. Asi 60 fanúšikov sme zo štadióna vykázali.“
Rázny zásah spočíval aj v tom, že do sektoru C bol povolaný policajný pohotovostný útvar v kuklách a jeho príslušníci začali obuškami pred sebou hnať fanúšikov Ferencvárosu von zo štadióna. Bol použitý tiež slzný plyn. Veliteľ bezpečnostných opatrení na štadióne sa k tomu vyjadril nasledovne: „Asi o pol siedmej sa rozpútala v dolných radoch tribúny AS bitka. Naši policajti zadržali hlavného iniciátora. Bol ním maďarský fanúšik. Keď ho vyvádzali von zo štadióna, priskočil k nim priaznivec Ferencvárosu a udrel jedného z policajtov do oka pravdepodobne boxerom. Náš príslušník utrpel poškodenie rohovky a je dodnes práceneschopný. Traja mestskí policajti boli zranení maďarskými fanúšikmi na parkovisku pred štadiónom Interu. Veliteľ sektoru C ma požiadal o nasadenie záloh, ktoré tvorili príslušníci Policajného pohotovostného útvaru. Ak by som nedal povel na zásah, mohol konflikt prerásť do masovej bitky, v ktorej by sa fanúšikovia ušliapali na smrť. Nemohli sme vylúčiť ani prípadné zvalenie ohrád a to aby sa nám bil, obrazne povedané, celý štadión.“
Veliteľ zásahu v sektore C sa k zásahu vyjadril ešte nasledovne: „Bol skutočne oprávnený a primeraný. V súlade s dikciou zákona. Použili sme hmaty, chvaty, kopy a údery obuškom.“ K otázke utekajúceho davu a možnosti, či sa neobával ušliapania povedal: „Vonkoncom. Smer úniku sme predvídali. Nespratníci putovali priamo na ulicu za C tribúnu. Najagresívnejšie skupiny boli vnútorne presne organizované v 10–20 členných húfoch, ktoré sa pokúšali našich príslušníkov izolovať a fyzicky likvidovať. Maďarskí kolegovia v civile tomu chceli zabrániť, no sami poriadne inkasovali. Mám pred očami epizódku, ako príslušníci bojovej skupiny Fradi po úspešnom výpade bozkávali svojho šéfa v zelenom šále.“
Treba tiež povedať, že príslušníci špeciálneho pohotovostného útvaru veľmi nerozlišovali medzi chuligánmi a bežnými fanúšikmi Ferencvárosu a obuškami bili a hnali dopredu všetkých v sektore – vrátane žien či mladistvých fanúšikov. To sa potom opakovalo aj v okolí štadióna. Slovenská polícia jednak nemala dovtedy skúsenosti s takým rozsiahlym a násilným chuligánstvom, jednak mala v čase zásahu špeciálneho policajného útvaru už pomerne dosť zranených príslušníkov. To môže vysvetľovať tvrdosť tohto zásahu, ktorému, žiaľ, slovenská časť obecenstva tlieskala. Samozrejme, že týmto nechceme povedať, že slovenskí organizátori a polícia nespravili chybné rozhodnutia.
Zelenobieli priaznivci začali opúšťať Tehelné pole ešte pred koncom stretnutia, ktoré sa nakoniec skončilo 4:1 v prospech Slovan. Väčšina z nich smerovala na Pasienky, kde bolo v tom čase veľké parkovisko. Presunuli sa sem i policajné jednotky. Z maďarského autobusu vyletela pivová fľaša, ktorá dopadla na prilbu jedného z policajtov. Muži zákona sa ihneď rozbehli a obuškami zbili posádku autobusu.
Po zápase sa nenechali „zahanbiť“ ani priaznivci Slovana, ktorí podľa denníka Smena vyzbrojení kameňmi organizovali „trestné komandá“. V okolí štadióna sa rozbíjali napríklad autá s maďarskou ŠPZ. V ten deň previezli na ošetrenie 16 občanov Maďarskej republiky a jedného občana ČSFR. Väčšinou išlo o zranenia hlavy, fraktúry horných končatín, ale aj o stavy opitosti. Prvý prípad bol hlásený na dispečing záchrannej služby o 15.30 hod., teda ešte pred začiatkom zápasu, a posledný prípad o 20.00 hod.
Reakcia v Maďarsku
Bolo jasné, že udalosti na tribúnach Tehelného poľa a zásah policajných jednotiek spôsobia ďalšie otrasy v slovensko-maďarských vzťahoch a na politickej scéne diplomatickú roztržku. To, čo nasledovalo v Maďarsku v nasledujúcich dňoch, najmä vďaka tamojším médiám a politikom, možno nazvať agresívnou protislovenskou hystériou, ktorá zachvátila časť maďarskej spoločnosti.
Maďarské médiá priniesli po stretnutí správy, podľa ktorých by si nezainteresovaný čitateľ mohol myslieť, že pochádzajú z Juhoslávie, zmietanej vtedy vojnou. Prinášali dokonca nepravdivé informácie o mŕtvych fanúšikoch, o národnostnej neznášanlivosti, o polícii, ktorá bije ľudí len preto, že sú Maďari, o ohrození maďarskej menšiny na Slovensku a pod. Vďaka tomu sa udalosti sprevádzajúce futbalový zápas dostali na rokovanie maďarskej i slovenskej vlády.
Maďarskí politici a médiá si vyfabulovali príbeh o vopred pripravenej slovenskej pasci na maďarských fanúšikov. Magyar Nemzet napríklad napísal: „Nemožno, samozrejme, nevidieť zodpovednosť fanúšikov Ferencvárosu, ktorých časť si už predtým vyslúžila pár policajných faciek po celej Európe. Brutálnej akcii slovenskej polície nahralo to, že časť maďarského tábora sa správala pred zápasom vyzývavo, provokatívne a arogantne, a potom títo zďaleka nie triezvi zelení orli na tribúne detinsky vpochodovali do slovenskej pasce. To isté sa potom stalo na trávniku i futbalistom FTC.“
ÚJ Magyarország zašiel ešte ďalej: „Fanúšikovia Fradi museli znášať utrpenie len preto, že sú Maďari … príslušníci systematicky chodili zo sektora do sektora na tribúnach a vyhľadávali Maďarov, aby ich mohli zmlátiť. Po tejto udalosti sa právom obávame o Maďarov žijúcich na Slovensku.“
Triezvejší názor mal Magyar Hírlap: „Je zrejmé, že pod povrchom pôsobí napätie v maďarsko-slovenských vzťahoch. Čo v tejto situácii možno robiť? Príslušné maďarské orgány musia zabrániť tomu, aby sa niečo podobné stalo pri budapeštianskom odvetnom zápase. V tejto súvislosti sa treba zamyslieť nad tým, či maďarské úrady urobili pred zápasom všetko, aby zabránili násilnostiam.“
Maďarská vláda sa prípadom zaoberala na svojom zasadaní a dospela k záveru, že zásah pohotovostných jednotiek bol bezpríkladný a neodôvodnený. Podobne sa téme venoval aj zahraničný výbor maďarského parlamentu. Protest voči zásahu podal tiež Generálny konzulát Maďarskej republiky v Bratislave. Predseda Ferencvárosu vydal vyhlásenie, v ktorom uviedol, že zásah policajných jednotiek voči ich fanúšikom ovplyvnil psychický stav hráčov, a preto tiež podal protest proti neregulárnosti prostredia na Tehelnom poli. Slovenská tlač však poukázala na fakt, že sama maďarská polícia pravidelne veľmi tvrdo zasahovala voči chuligánom Ferencvárosu a v jednom prípade dokonca v budapeštianskom metre padli zo strany polície aj výstrely. Vtedy tieto policajné zákroky maďarská vláda neriešila.
Tak sa zápas 1. kola Ligy majstrov dostal na pôdu UEFA do Zürichu, kam musel osobne cestovať prezident ŠK Slovan Bratislava Jaroslav Čaniga. Konečný stav stretnutia sa však nezmenil. UEFA na rokovaní potvrdila výsledok dosiahnutý na ihrisku a oba kluby potrestala finančnými pokutami. Ferencváros za výtržnosti fanúšikov a Slovan za nedostatočnú usporiadateľskú službu. Odvetný zápas zaradila UEFA do kategórie vysoko rizikových.
Horúce chvíle prežívalo po futbalovom stretnutí i v nasledujúcich dňoch česko-slovenské veľvyslanectvo v Budapešti. Vtedajší veľvyslanec Rudolf Chmel si 17. septembra 1992 do denníka zapísal: „Dnes ráno (resp. od včera neskorého večera) žijeme v znamení protestov: slovenskí policajti zbili fanúšikov Ferencvárosu (Slovan vyhral pohárový zápas 4:1). Dokonca maďarské ministerstvo zahraničia protestovalo – nešiel som, vyslal som II. tajomníka Michala Černého. Spústa telefonátov, anonym sa vyhrážal vyhodením ambasády do povetria. Skutočne príjemná, oddychová štácia. Redaktorovi Rudého práva, ktorý je tu, nerozbil rozzúrený Maďar na križovatke auto len preto, že povedal, že je z Prahy. Skvelá, svetlá budúcnosť…“
O pár dní neskôr zasadal zahraničný výbor maďarského parlamentu: „Zásah poriadkových zložiek na zápase Slovan – Ferencváros bol na zasadnutí zahraničného výboru maďarského parlamentu kvalifikovaný ako bezdôvodný a brutálny. K celej záležitosti sa vyjadril aj minister vnútra Péter Boross a štátny tajomník ministerstva zahraničných vecí András Kelemen, ktorý okrem iného uviedol, že Bratislava musí určiť vinníkov krutostí voči maďarským občanom, zainteresovaní sa vraj majú ospravedlniť a vyplatiť náhradu za škody. Naozaj dojemné,“ dodal Rudolf Chmel.
Situácia v Maďarsku bola v tom čase skutočne napätá. Zásah polície na Tehelnom poli sa stal u našich južných susedov na dlhé dni témou číslo jeden. Médiá a politici vybičovali atmosféru až do krajnosti. Bolo životu nebezpečné, ako to nakoniec uviedol Rudolf Chmel, ukázať sa v Budapešti s česko-slovenskou poznávacou značkou, alebo čo i len prehovoriť na verejnosti po slovensky. Čs. ambasádu museli dvakrát prehľadávať pyrotechnici pre ohlásený bombový útok. Bežné boli telefonické vyhrážky. ŠK Slovan Bratislava dostával zase výhražné listy.
Cesta do Budapešti
Veľkým problémom sa z tohto dôvodu stala organizácia odvetného zápasu. Už pred prvým stretnutím mali priaznivci belasých zakúpené lístky na odvetu, ale za takejto situácie sa vycestovanie do maďarskej metropoly ukázalo ako veľmi nebezpečné. Všetkým fanúšikom Slovana sa veľmi dôrazne odporúčalo (odporúčanie vydala aj Komisia SNR), aby do Budapešti v záujme vlastnej bezpečnosti necestovali. Celá situácia spôsobila problémy aj pre výpravu Slovana Bratislava.
Spomína Alexander Vencel starší: „Rozhodli sme, že nepocestujeme deň pred zápasom, ako bývalo zvykom, ale letecky tri hodiny pred stretnutím. Lietadlo dopravilo našu výpravu na letisko v Budapešti a bez akejkoľvek pasovej kontroly nás posadili do starého autobusu značky Ikarus. V úplnom utajení nás potom odviezli na štadión. Až tesne pred príchodom nám policajti spravili koridor a až vtedy si ľudia všimli, kto vlastne sme. Následne zahádzali náš autobus kameňmi, ale nikomu sa našťastie nič nestalo. Potom nás veľmi rýchlo upratali do kabín. Musím ale povedať, že tí usporiadatelia sa správali k nám dosť rezervovane či priamo nepriateľsky. Bol to dôsledok propagandy v maďarskej tlači, ktorá celé tie dni písala o tom, ako boli zbití Maďari na Tehelnom poli. To boli neustále útoky a hystéria.
Počas zápasu sme obdivovali mladého Dana Antošíka, ktorý tam stál sám s vlajkou. Pred koncom mi Galis povedal, aby som išiel za usporiadateľmi a dohodol s nimi, čo s tým chlapcom ďalej. Chceli sme ho vziať zo sebou, lebo ten dav by ho po zápase asi zabil. Priviezli nám ho teda do kabíny a išlo sa domov. Znovu všetko prebehlo veľmi rýchlo. Opäť nás naložili do autobusu a za silného sprievodu polície odviezli na letisko. Museli nás však bleskovo dostať cez ten dav. Cez zápas sme sa nemohli vzdialiť z lavičky, lebo by hneď po nás niečo letelo. Našťastie hráči Ferencvárosu nijakým spôsobom vtedy nevyprovokovali divákov.“
Samostatnou kapitolou je spomenutý fanúšik Slovana Daniel Antošík. Vtedy 15-ročný študent sa napriek všetkému rozhodol, že do Budapešti na odvetný zápas predsa len vycestuje. Kúpil si spiatočný lístok na rýchlik z Bratislavy do Budapešti, vzal si batoh, v ktorom mal vlajku Slovana a odcestoval na odvetný zápas, ktorý sa hral 30. septembra 1992 o 19.00 hod. na štadióne na Űllöi útca.
V ten deň organizovali chuligáni Ferencvárosu v Budapešti doslova poľovačku na všetko slovenské, a dokonca prehľadávali vlaky, ktoré prichádzali zo Slovenska. Hľadali akýchkoľvek fanúšikov Slovana. V roku 2001 na ten deň spomínal jeden chuligán Ferencvárosu takto: „Bolo vypredané, ale hlavne bola veľmi napätá atmosféra. Pred zápasom sa veľa chuligánov potulovalo po meste, či náhodou nestretnú nejakých fanúšikov Slovana. Tí však okrem jedného nedorazili. Keby vtedy prišla nejaká skupina slovanistov, dopadli by veľmi zle. Viem si predstaviť aj to, že by v ten deň niekto prišiel o život (Mareš/Smolík/Suchánek 2004, 103).“
Do takéhoto prostredia vycestoval mladý 15-ročný Daniel Antošík, ktorý sa tým zapísal do dejín športového fanúšikovstva, keďže nepoznám iný podobný prípad, keď by jediný fanúšik bez akejkoľvek ochrany prišiel do takého nepriateľského prostredia a verejne na štadióne vyvesil vlajku svojho klubu. Nevedel pritom, ani kde sa v Budapešti nachádza štadión Ferencvárosu, ako sa tam môže dostať, a, samozrejme, vôbec nevedel po maďarsky. Mal však šťastie, že sa vo vlaku dal do reči s jednou paňou, ktorá cestovala do Budapešti na hudobný koncert. Bol pri nej, keď chuligáni Ferencvárosu prehľadávali vlak, a aj pri vystupovaní z vlaku.
Dotyčná pani naňho hovorila po maďarsky, aby si ho nevšimli. Následne mu pomohla zistiť, kde sa nachádza štadión a ako sa tam dostane. Potom už išiel smerom k Űllöi utca a splynul s ďalšími tisíckami ľudí, ktorí smerovali na odvetný zápas. Keď prišiel k štadiónu, potajomky ukázal usporiadateľovi vstupenku. Sektor hostí bol zatvorený a usporiadateľ najprv nechápal, čo od neho chce. Až po chvíli mu došlo, že ide o fanúšika Slovana, a tak ho rýchlo doviedol do sektora hostí.
Tam vyvesil na plot zástavu Slovana a sadol si do stredu sektora hostí. To spôsobilo na štadióne veľký rozruch, nadávky a piskot. Smerom k nemu lietali mince, ale nič vážnejšie sa nestalo, keďže po oboch stranách stáli policajti. Z účasti jedného fanúšika bola prekvapená aj celá výprava Slovana. Na štadióne Ferencvárosu bolo celkovo viac Slovákov, ale išlo o novinárov, prípadne o dvoch až troch skrytých fanúšikov, ktorí sa takto verejne v sektore hostí pred zápasom neukázali.
Následne za Danielom Antošíkom prišli niekoľkí novinári, a tiež tréner Dušan Galis, ktorý mu podal ruku. Prišli za ním aj maďarskí policajti, ktorí mu oznámili, že ho môžu odviesť až na slovensko-maďarskú hranicu, a tam posadiť do vlaku. Pomoc s odvozom do Bratislavy ponúkli aj slovenskí novinári, ktorí cestovali do Budapešti radšej s rakúskou ŠPZ. Nakoniec ho so sebou vzala výprava Slovana, ako už spomínal Alexander Vencel.
Samotný zápas sa hral vo veľmi dusnej atmosfére, a v podstate išlo len o to, aby sa v pokoji dohral. Skončil sa výsledkom 0:0, čo zaručovalo Slovanu postup do ďalšieho kola. Belasí nastúpili v odvete v zostave Vencel, Stúpala, Juriga, Glonek, Kinder, Klinovský, Krištofík, Dubovský, Maixner, Timko a Gostič. Ferencváros hral v zložení Balogh, Telek, Szűcs, Simon, Keller, Fodor, Páling, Albert, Lipcsei, Cigan a Wukovics. Na poriadok dohliadalo asi 3 000 policajtov, najviac v histórii maďarského futbalu. Ani tí však nezabránili tomu, aby bol pri odchode zo štadióna znovu zahádzaný kameňmi autobus, ktorý viezol výpravu Slovana na letisko. Celkovo sa organizátori domáceho zápasu správali voči členom výpravy Slovana veľmi rezervovane. Ľahké to nemal na komentátorskom stanovišti ani komentátor STV Miroslav Michalech.
Na letisku v Bratislave potom čakalo výpravu Slovana niekoľko desiatok fanúšikov, ktorí následne oslavovali postup do skorých ranných hodín. Danielovi Antošíkovi sľúbilo vtedajšie vedenie Slovana Bratislava doživotnú permanentku. Podľa jeho slov mu táto doživotná permanentka platila jeden rok. Horúci september 1992 sa tak skončil postupom Slovana do ďalšieho kola, kde už čakalo hviezdne AC Miláno. Slovensko-maďarské vzťahy však zostali naďalej napäté a časť maďarskej spoločnosti má zo zápasu Slovan – Ferencváros „traumu“ dodnes.
Literatúra
- Černák, T.: Šááááňo VENCEL! Príbeh legendárneho brankára bratislavského Slovana i futbalovej reprezentácie. Trnava 2016.
- Chmel, R.: Moja maďarská otázka. Bratislava 1996.
- Mareš, M./Smolík, J./Suchánek, M.: Fotbaloví chuligáni. Evropská dimenze subkultury. Brno 2004.
Absolvoval odbor história na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave (2008 - Mgr., 2009 - PhDr.) a interné doktorandské štúdium na Historickom ústave SAV (2014 – PhD.) Od roku 2018 pracuje ako odborný asistent na Katedre slovenských dejín Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave.
Vo svojom výskume sa zaoberá slovenskými dejinami 20. storočia, najmä po roku 1945 a dejinami KSS a KSČ, jej vedúcich predstaviteľov a osobnosťou Gustáva Husáka. Zaoberá sa tiež históriou slovenského a česko-slovenského futbalu a najmä vplyvom politiky na futbal počas komunistického režimu. Je autorom alebo spoluautorom kníh Husák: Mladé roky Gustáva Husáka 1913 – 1938, Husák: V odboji a SNP 1938 – 1945, Husák. Vrcholy a pády 1945-1951. Tiež autor alebo spoluautor viacerých kníh z dejín slovenského a česko-slovenského futbalu zakladateľom Edície Belasé legendy o najvýznamnejších už nežijúcich hráčoch a tréneroch Slovana Bratislava, v ktorej doteraz napísal osem publikácií. Publikoval tiež desiatky vedeckých štúdií a popularizačných článkov.
