Hovorieva sa, že história si pamätá len víťazov. Možno práve preto vám meno Robert Falcon Scott nebude nič pripomínať. Kapitán Scott sa pokúsil vyhrať preteky o dobytie južného pólu. V tomto zápase skončil druhý a zároveň sa mu táto výprava stala osudnou.

Tým polárnym objaviteľom, ktorému sa ako prvému podarilo dobyť južný pól, nebol nik iný ako slávny nórsky polárnik Roald Amundsen. Scottovi sa podarilo doraziť na južný pol približne mesiac po Amundsenovi a našiel tu dôkazy, že tieto preteky prehral. Ale vráťme sa na úplný začiatok tohto tragického príbehu.

Robert Falcon Scott a jeho prvá výprava

Narodil sa v anglickom Plymouthe 6. júna 1868. Ako väčšina polárnych výskumníkov aj on začal svoju kariéru v Kráľovskom námorníctve už v mladom veku (mal 13 rokov). Jeho vstup do námorníctva nebol žiadnym prekvapením, povolanie námorníka malo v Scottovej rodine dlhodobú tradíciu. Svojej prvej polárnej výpravy sa zúčastnil v roku 1901.

Robert Falcon Scott (Foto: H. Maull/J. Fox/wikipedia.org)

Expedíciu organizoval Clemens Markham, ktorý hľadal niekoho, kto zaujme pozíciu veliteľa a toto miesto získal práve Robert Scott. Možno aj prekvapivo, keďže Scott predtým nemal žiadne skúsenosti s polárnymi expedíciami. Cieľom expedície bola nie veľmi prebádaná Antarktída. Loď, ktorou sa mali členovia expedície plaviť, bola  priamo naprojektovaná na túto misiu a volala sa Discovery. Vďaka dostatku financií mohli výskumníci vyraziť na prieskum s tou najmodernejšou výbavou, aká bola vtedy dostupná.

Ako prví mali podniknúť cesty do vnútrozemia Antarktídy na saniach. Výprava bola veľmi úspešná, podarilo sa na nej zistiť viaceré dôležité objavy. Potvrdilo sa napríklad, že Antarktída je pevnina, a nie veľký ľadovec, bola zmapovaná časť územia, realizovali sa magnetické merania. Lokalizovali presnú polohu južného magnetického pólu, a to tak precízne, akoby ho dosiahli. Expedícia skúmala i faunu, flóru, ľadovce, horniny, skameneliny, počasie a podobne. Ako prví spravili letecké snímky Antarktídy z balóna. V roku 1904 sa výskumníci vrátili späť do Veľkej Británie.

Tridsaťšesťročný Scott sa stal po návrate národným hrdinom, zúčastňoval sa rôznych prednášok, podujatí, spoločenských akcií, kde rozprával o svojej ceste a spoznával sa so známymi ľuďmi. Počas zaslúženej dovolenky, ktorú absolvoval po návrate, sa pustil aj do písania knihy. Publikácia (The Voyage of the Discovery) vyšla v dvoch zväzkoch, obsahovala pôsobivé množstvo kresieb a fotografií. Ohlasy na knihu boli veľmi pozitívne. Scott ďalej pokračoval v námornej kariére, velil niekoľkým lodiam a v osobnom živote sa začal pripravovať na úlohu manžela.

V roku 1908 sa oženil a jeho manželkou sa stala Kathleen Bruceová, s ktorou mal jedno dieťa – chlapca Petra. Aj napriek úspechu expedície Scott nebol spokojný, pretože sa mu nepodarilo dosiahnuť južný pól. Práve preto začal rozmýšľať nad ďalšou cestou do Antarktídy.

Mapa expedícií na južný pól. Scottova trasa je červenou farbou, Amundsenova zelenou (Zdroj: wikipedia.org)

Preteky s Amundsenom

Roald Amundsen mal pôvodne v pláne dobyť severný pól, už v roku 1907 sa začal pripravovať na svoju polárnu cestu, ale cieľ výpravy držal v tajnosti. Jeho plány mu však nevyšli a severný pól ako prvá pokorila americká výprava, ktorú viedol Robert Peary v roku 1909.  Predpokladalo sa, že práve Briti by mali byť najväčší favoriti pri dobytí južného pólu, a to najmä kapitán Scott, ktorý na túto výpravu venoval celý svoj majetok. Scott začal s prípravami v roku 1908.

Keď sa Amundsen dozvedel, že bol dosiahnutý severný pól, zmenil svoje plány, no o  zmene svojho cieľa sa zdôveril len svojmu bratovi a obchodnému partnerovi. 6. septembra 1910 oznamuje svojej prekvapenej posádke, že ich výprava vypláva smerom na juh, a nie na sever, ako mali naplánované. Zaskočenému Scottovi stihol Amundsen poslať telegram, kde stálo: „Dovoľujem si Vás informovať, že mierime do Antarktídy.“

Zaujímavý je fakt, že Scott asi tri mesiace predtým ako opustil Veľkú Britániu, telefonicky kontaktoval Roalda Amundsena. Chcel ho požiadať o špecifickú vedeckú spoluprácu medzi ním na juhu a Nórom na severe. Amundsen tento telefonát neprijal, bol „nedostupný“, pretože sa chcel zúfalo vyhnúť tomu, aby musel priznať svoje skutočné plány. Môžeme predpokladať, že v čase, keď sa Scott dozvedel o plánoch svojho konkurenta, dostal sa pod tlak a do časovej tiesne. Možno aj preto nemal čas poradiť sa s dobrým priateľom a skúseným polárnym dobrodruhom Fridtjofom Nansenom o potrebnej výbave na cestu k južnému pólu.

Lawrence Oates s poníkmi a psami, na ktoré sa spoliehali polárnici (Zdroj: H. Ponting/ wikipedia.org)

Loď, na ktorej sa plavil Scott do Antarktídy, sa volala Terra Nova. Pôvodne sa chcel plaviť na lodi, s ktorou podnikol svoju prvú polárnu výpravu – Discovery. Túto však získala spoločnosť Hudson’s Bay Company, ktorá ju odmietla vydať na druhú plavbu za akúkoľvek rozumnú cenu. Scott na rozdiel od Amundsena stavil na motorové sane a poníky, s ktorými sa mal dostať do svojho cieľa, okrem nich mal ešte k dispozícii aj 33 psov zo Sibíri.

Amundsen sa spoliehal hlavne na psov, ktorých mal na palube 52. Okrem toho tvoril výbavu lode Terra Nova proviant v podobe 160 zabitých oviec, troch volov a hektolitrov kondenzovaného mlieka. V podpalubí sa nachádzalo ohromné množstvo uhlia, ktoré malo zabezpečovať lodný pohon. V nádržiach s vodou bolo uložené lisované seno a len v jednej voda (objem bol 12-tisíc litrov). Námorníci sa spoliehali na to, že im táto voda vydrží, pokiaľ dosiahnu prvé ľadovce.

Terra Nova opustila Veľkú Britániu 15. júna 1910. Zatiaľ bez Scotta, ktorého zdržali ďalšie povinnosti súvisiace s expedíciou – k výprave sa pripojil v Južnej Afrike. Loď sa ďalej plavila do Austrálie a na Nový Zéland, kde Scott ešte išiel zháňať finančné prostriedky na výskumnú cestu. V Melbourne ho však čakal telegram, z ktorého sa dozvedel, že Nór už mieri na juh.

Preteky medzi Scottom a Amundsenom o južný pól sa mohli začať. Amundsen mal výhodu nad Scottom aj v tom, že išiel priamo dobyť južný pól, preto si zobral so sebou len nevyhnutné a potrebné vybavenie. Scott chcel okrem dosiahnutia pólu robiť aj výskum, preto so sebou niesol veľké množstvo rôznych prístrojov a veľké zastúpenie v posádke mali aj vedeckí pracovníci.

Scottova loď Terra Nova zaseknutá v lade (Zdroj: H. Ponting/ wikipedia.org)

Antarktída

19. novembra Robert Falcon Scott opustil Nový Zéland a vyplával sa za svojím cieľom do Antarktídy. Plavba nebola úplne pokojná, zastihli ich búrky, ktoré im pripravili ťažké chvíle. Hlavným dôvodom bolo, že čerpadlá, ktoré mali odčerpávať vodu z podpalubia, sa upchávali. Náročná plavba to bola aj pre vezené zvieratá. Najmä pre psy, ktoré boli priviazané na reťazi a prudké vlny ich zmietali z paluby. Námorníci museli neustále zachraňovať tieto úbohé zvieratá pred obesením. Napriek tomu nie všetky zvieratá plavbu prežili.

Zatiaľ čo Scott bol stále na mori, Amundsen dosiahol brehy Antarktídy – bolo to 29. decembra 1910. Terra Nova dorazila do McMurdovho zálivu o pár dní neskôr, konkrétne 4. januára 1911. Posádka sa hneď po príchode pustila do práce s vykladaním výbavy, konečne vypustili uväznené poníky a psov. Vykladacie práce pokračovali nepretržite. Kľúčová bola rýchlosť. Kedykoľvek sa mohlo zhoršiť počasie a Terra Nova by sa potom musela presunúť na otvorenú vodu, čím by stratili hodiny, alebo dokonca dni. Pár dní po vylodení už mali postavenú a plne zariadenú chatu. Z troch motorových saní sa im podarilo na pevninu dostať dvoje, o jedny sane prišli pri vykladaní, keď sa prepadli pod ľad.

Členovia Scottovej expedície začali postupne aj s prípravami na hlavnú výpravu. Skúšali psov, aj poníkov. Psi si poradili o niečo lepšie, ale prenášali len ľahký materiál a po návrate zo skúšobných ciest boli veľmi unavení. Poníky sa osvedčili pri vykladaní výbavy z lode, keď  Scott ocenil ich silu, ale mnohé z poníkov hrýzli, kopali a odmietali poslúchať.

Hlavnou úlohou prvej cesty bolo umiestniť sériu skladísk, ktoré mali slúžiť pre potreby polárnej cesty. Túto úlohu sa nepodarila úplne dotiahnuť do konca, pretože poníky boli unavené a niektoré z nich počas týchto príprav zahynuli. Posledný tábor sa preto rozhodli postaviť bližšie, ako mali v pláne. Kapitán Scott sa hrdinsky vyznamenal pri záchrane psov, keď sa prepadli do trhliny v ľade. Nechal sa spustiť do trhliny, aby zachránil posledných dvoch psov, ktorí spadli najhlbšie.

Scott si uvedomoval, že preteky s Nórmi má malú šancu vyhrať, vedel, že sú najlepší v cestovaní v arktických podmienkach. Napriek tomu tento boj o pól nevzdával. Antarktída je nevyspytateľná a aj Amundsenovi sa mohli prihodiť rôzne ťažkosti, ktoré ho mohli spomaliť a Scott v takýto vývoj veril. Anglická expedícia si naplánovala vyraziť k pólu 1. novembra 1911 (Amundsen vyrazil 20. októbra). Dôležitý bol aj výber mužov, ktorí sa s ním zúčastnia výpravy, Scott strávil ich výberom veľa času. Robil si poznámky a hodnotenia, na základe ktorých si na koniec vybral. Zvolil skupinu 16 mužov, ktorí sa mali zúčastniť tejto najdôležitejšej expedície.

Členovia Scottovej expedície (Zdroj: H. Bowers/ wikipedia.org)

Ako prvé vyrazili motorové sane, ktoré mali previezť značnú časť výbavy. Keďže sa im často kazili, muži sa snažili spraviť, čo mohli, aby prešli čo najväčšiu možnú vzdialenosť. Niekedy ich museli opravovať celú noc v krutej zime. Podarilo sa im prekonať 51 míľ. V tej dobe sa to považovalo za úspech, i keď nám by sa dnes mohlo zdať, že sane nesplnili svoj účel a že sa im s nimi nepodarilo uraziť väčšia vzdialenosť. Aj vďaka poznatkom získaným touto expedíciou mohli byť neskôr postavené stroje a motory, ktoré je možné plne využívať i v arktických podmienkach.

Po stopách saní sa v plánovanom termíne vydali muži s poníkmi a psami. Počas cesty mali poníkov postupne zabíjať, čím mali získavať mäso pre psov a členov expedície. Následne sa mali vracať aj podporné tímy mužov späť, aby doplnili zásoby a pomohli vybratej skupine pri návrate. Vo finále mala zostať len malá skupina, ktorá sa vyberie dobyť južný pól. Počas výpravy na juh členovia výpravy stále vykonávali aj vedecký výskum – skúmali ľadovce, zbierali skameneliny, horniny a pod. Scott vybral počas cesty finálnu zostavu, ktorá s ním mala ísť ďalej. Do poslednej chvíle držal mená v tajnosti – keď potom prišlo k výberu mužov, niektorí boli sklamaní, že sa musia „kúsok“ od cieľa vrátiť, iným sa uľavilo, že nemusia ísť ďalej.

Južný pól

Pred kapitánom Scottom ostával posledný úsek cesty, spolu s ním išli ďalej Lawrence Oates, Birdie Bowers, Edward Adrian Wilson a Edgar Evans. Túto časť Antarktídy prekonávali na lyžiach a keďže nemali psov ani poníkov, museli ťahať aj sane s potravinami. Cesta bola veľmi náročná, niekedy sa im podarilo za deň prejsť len 16 kilometrov. My už vieme o tom, že tento boj s Amundsenom prehrali a Scott skončil druhý. Výprava však o tom nevedela a žiadne známky po nórskej expedícii nenachádzali. To im dávalo nádej, že by predsa len mohli dosiahnuť pól ako prví. O to väčšie sklamanie muselo prísť, keď po strastiplnej ceste konečne dosiahli svoj cieľ a našli tu dôkazy, že Amundsen ich predbehol.

Scott na základni v Antarktíde (Zdroj: H. Ponting/ wikipedia.org)

Južný pól sa im podarilo dobyť dňa 17. januára 1912, Nór tu bol so svojou výpravou o mesiac skôr – 14. decembra 1911. Scott si do denníka zapísal: „Nóri nás predbehli a sú na póle prví. Je to strašné sklamanie a je mi veľmi ľúto mojich verných spoločníkov.“ Podľa mužov kapitán túto prehru znášal dobre a pocit prehry nedával na sebe poznať, ale do poznámok si zaznamenal: „Stalo sa to najhoršie… Sen mojich dní, lúčim sa s tebou… Dobrý Bože! Toto je hrozné miesto…“ Jeho rozčarovanie muselo byť veľké. Výprava ešte zhotovila fotografie s britskou zástavou, spravila merania a začala sa pripravovať na dlhý návrat (1387 km).

Amundsen nechal na mieste odkaz určený Scottovi, v ktorom ho požiadal, aby  list, ktorý tu nechal, poslal kráľovi Haakonovi VII. Podľa spomienok členov expedície ani napriek prehre nevyjadril Scott voči Amundsenovi zatrpknutosť. Naopak, vyslovil obdiv nad efektívnym spôsobom, akým sa podarilo Nórom dosiahnuť ich cieľ. Cesta späť nebola vôbec jednoduchá – narastala únava a mrazivé počasie spôsobovalo účastníkom stále väčšie omrzliny. V neposlednom rade im spôsobovala problémy nadmorská výška a riedky vzduch. Začiatkom februára sa členom Scottovej expedície podarilo dostať na okraj náhornej plošiny a videli čierne škvrny skál. To ich potešilo, pretože dovtedy mali pred sebou len nekonečné ľadové polia.

Cesta im zatiaľ ubiehala celkom rýchlo, napriek omrzlinám a zhoršujúcemu sa zdravotnému stavu niektorých mužov. Napriek všetkým problémom, s ktorými sa potýkali, stále mysleli aj na vedeckú časť výpravy a zbierali horniny, skameneliny a rôzne odtlačky rastlín. Otázka znie, že či táto hmotnosť hornín (nazbierali približne 14 kg vzoriek), ktorú museli niesť so sebou navyše, do istej miery neznížila ich šance na prežitie. Zaujímavé však je, že vďaka týmto skamenelinám sa podarilo určiť, že Antarktída bola súčasťou superkontinentu Gondwana.

Väčšie problémy nastali okolo 10. februára, keď sa zhoršilo počasie, prišla hustá hmla a nemohli nájsť tábor s potravinami. Preto prešli na znížené prídely jedla. Návrat im neuľahčovali ani ľadové trhliny, ktoré sa tu vyskytovali vo veľkom množstve a stálo ich veľa času nájsť cestu medzi nimi. Scott s Evansom sa dokonca do jednej z trhlín prepadli, kapitán si pri páde vykĺbil rameno. Prvý, kto začal mať väčšie problémy, bol Evans. Bol chorý, mal závraty a skolaboval.

Pokračovať ďalej sa nedalo, tak sa utáborili. Nemohli však ostať dlho na jednom mieste pre zmenšujúce sa množstvo potravín. Museli ísť ďalej. Evansa nemohli viezť na saniach, preto sa vliekol za sánkami a po stopách ostatných. Na ďalšej zastávke však nebolo po ňom ani stopy. Všetci sa obrátili a išli ho hľadať, až ho nakoniec našli. Nebol schopný chôdze, previezli ho do stanu, kde upadol do kómy a zomrel. Je pravdepodobné, že mŕtveho položili na ľad, kde ho postupne prikryl sneh.

Zvyšok posádky však musel pokračovať ďalej, pokiaľ chcel prežiť a nájsť ďalšie úložisko jedla. Podarilo sa im to, mali dostatok jedla na týždeň, vymenili sane za nové, ktoré tu mali pripravené. Začínalo sa zdať, že to najhoršie majú za sebou a úspešný návrat je na dosah. To im však ešte ostávala asi polovica cesty.

Koncom februára nastali problémy, nedarilo sa im v dôsledku ťažkých podmienok. Denne prekonávali len pár kilometrov. Lyže aj sane sa hlboko zabárali, čo im sťažovalo a spomaľovalo pochod. Čím ďalej pokračovali, tým bolo mrazivejšie, niekedy teploty klesli na −40 °C. V stanoch mali niekedy len o jeden-dva stupne viac, ako bolo vonku. Tieto kruté podmienky sa najviac podpísali na Oatesovi, jeho nohy boli pre omrzliny v zlom stave. Musel trpieť obrovskými bolesťami. Nemohol niesť žiadne bremeno, ale pokračoval ďalej tak, že sa opieral o sane. Ani ostatní na tom neboli veľmi dobre.

Robert Falcon Scott počas expedície zahynul (Zdroj: wikipedia.org)

Každý deň sa snažili v ťažkých podmienkach prejsť určité vzdialenosti, aby sa načas stretli s tímom, ktorí ich mal vyzdvihnúť. Oates vládal kráčať s vypätím všetkých síl až do polovice marca, keď oznámil, aby ho nechali v jeho spacom vaku a pokračovali v ceste. Presvedčili ho, aby ešte skúsil ísť s nimi, prešli však len niekoľko kilometrov, a on už nevládal ďalej. Keď sa utáborili, oznámil im, že ide na chvíľku von. Vyšiel do snehovej fujavice a odvtedy ho nevideli.

Poslední traja členovia expedície pokračovali ďalej na sever. Postupne im dochádzali všetky potraviny, voda sa im minula a mohli jesť len sneh, ktorý ich ešte viac pripravil o teplo a dehydroval. Vedeli, že sa nachádzajú neďaleko veľkého skladiska, kde bol dostatok jedla a petroleja. Ďalší postup im však úplne pokazilo počasie, prišla prudká víchrica, takže sa nemohli vôbec pohnúť zo stanu. Bowers s Wilsonom sa pokúsili skladisko nájsť, ale počasie im nedovolilo vzdialiť sa z tábora. A tak ležali vo svojich spacích vakoch v stane a snažili sa zahriať. Ich šance na prežitie rýchlo klesali. Z nedostatku jedla a vody rýchlo zoslabli a pravdepodobne stan už neopustili. Stihli ešte napísať svojim rodinám listy na rozlúčku.

Môžeme predpokladať, že si uvedomili, že sa z tejto expedície nevrátia. Vie sa len to, že traja muži zomreli spolu vo svojom stane bez tepla, jedla a vody. Scottov posledný záznam v denníku bol datovaný 29. marca. Stále si udržiaval zdravý rozum a jeho písmo bolo pevné. Zo záznamu sa dozvedáme, že boli pripravení opustiť stan a dôjsť do depa s potravinami, ale víchrica im to nedovoľovala. Pravdepodobne zomreli 29. alebo 30. marca 18 kilometrov od skladu so zásobami. Stan s telami sa podarilo nájsť až o osem mesiacov, v Scottovej topánke sa našiel i list pre kráľa Haakona.

Jeden z posledných záznamov, ktoré kapitán Robert Scott zapísal do svojho denníka, znel takto: „Mohol by som Vám o tejto expedícii narozprávať celé romány. O čo bola lepšia ako leňošivé a pohodlné snenie v domáckom zápecí! A koľko toho by mohol počuť môj chlapec! Ale akú cenu sme zaplatili…“.

Literatúra:

  • Brožek J.: Smrtíci touha po vítězství. Yachting revue 6, 2015, 37–41.
  • Crane, D.: Scott of the Antarctic. A Life of Courage, and Tragedy in the Extreme South. London 2005.
  • Fiennes, R.: Captain Scott. London 2003.

Internetové odkazy:

Páči sa ti náš článok? Podpor nás a vydávanie ďalších článkov na Patreone
Mgr. Bernard Pavlovič

vyštudoval odbor muzeológia na Univerzite Konštantína Filozofa, kde pokračuje v externom doktorandskom štúdiu. V súčasnosti pracuje v Archeologickom ústave SAV v Oddelení dokumentácie.