Polostrov Gallipoli sa otriasal pod výbuchmi. Britské a francúzske lode sa snažili premeniť tento malý kúsok tureckej zeme na mesačnú krajinu. Keď sa delostrelecká paľba presunula ďalej do vnútrozemia, vyrazili k pobrežiu plavidlá s výsadkom. Začala sa bitka o Gallipoli.
Dohodoví spojenci chceli takýmto krokom vyradiť Turecko z vojny. Niežeby ho považovali za rovnocenného protivníka. Osmanská armáda už dávno nebola tou, pred ktorou sa triasli kolená nejedenému európskemu panovníkovi. Dôvod na rýchlu porážku nemeckého spojenca tkvel v jeho polohe. Istanbul, vtedajšie hlavné mesto Osmanskej ríše, sa rozprestieralo okolo Bosporskej úžiny.
Cez tento a susedný Dardanelský prieliv putovala v mierových časoch prevažná väčšina ruského námorného obchodu. Lode sa plavili zo Sevastopoľa do celého sveta. Počas vojny význam lodnej trasy ešte stúpol. Bola to prakticky jediná cesta, ktorou mohli Briti a Francúzi zásobovať svojho východného spojenca a udržať ho tak dlhšie v boji. Bez tejto podpory nikto nepredpokladal, že ťažko skúšané Rusko odolá tlaku Centrálnych mocností.
Preto sa zrodil odvážny plán. Poslať flotilu starých lodí, ktoré by v boji s nemeckým námorníctvom neobstáli, do Stredomoria. Tam sa mali prebiť cez Dardanely až k samotnému Istanbulu. Mesto by sa muselo vzdať a s ním by padla celá Osmanská ríša. Ak by táto operácia zlyhala, došlo by k realizácii pozemnej invázie. Vylodená pechota mala vykonať to, čo sa námorníkom predtým nepodarilo. Obsadiť hlavné mesto Osmanov.
Plán počítal aj so širšími strategicko-politickými rozmermi operácie. Na kolabujúcich Osmanov malo zaútočiť Rumunsko, Bulharsko, Grécko, prípadne všetky tri štáty spoločne.
Mesačná krajina
Na začiatku šlo všetko hladko. 19. februára 1915 začala spojená britsko-francúzska flotila ostreľovať osmanské pozície v okolí Dardanel. Statické pobrežné pevnosti väčšinou veľmi rýchlo ľahli popolom. Nedotknuté však zostali mobilné batérie húfnic, ktoré Osmani neustále presúvali. Nemohli síce ohroziť väčšie lode, ale hravo si poradili s mínolovkami, ktoré mali za úlohu vyčistiť prieliv od námorných mín.
Tieto drobné plavidlá tak pod paľbou z húfnic nedokázali dokonale odmínovať dardanelské úžiny. Navyše Turci boli schopní podľa potreby veľmi rýchlo položiť nové mínové polia. Aj napriek všetkej snahe tak flotila nebola schopná prebiť sa k Istanbulu. Vojnová rada v Londýne preto 19. marca 1915 rozhodla, že dôjde k námornej invázii.
Zorganizovať vylodenie v tom čase nebola ľahká úloha. Najbližšia operačná základňa, z ktorej mohlo dohodové vojsko operovať, bol Egypt. V prvých jarných mesiacoch roku 1915 sa tam začali zhromažďovať britské, francúzske, austrálske a novozélandské jednotky. Odtiaľ sa vojsko plavilo na ostrov Lemnos, východiskový bod invázie.
Po dlhých úvahách bol za miesto invázie vybraný polostrov Gallipoli. Invázne vojská sa mali vyloďovať oddelene. Britom pripadlo päť pláží označených ako S, V, W, X a Y. Austrálsko-novozélandský armádny zbor (ANZAZ) dostal severnejšiu pláž Z. Francúzi mali podniknúť diverzný útok na zmätenie protivníka na ázijské časti Dardanel v oblasti Kum Kale. Následne sa mali stiahnuť a pridať sa k ostatným častiam.
Vylodenie na polostrove Gallipoli
25. apríla 1915 o 3:30 v noci boli všetky dohodové lode v pripravených pozíciách. Za svitania sa vojaci prvej útočnej vlny začali presúvať do menších plavidiel, ktoré ich mali dopraviť na breh. V tom čase neexistovali špecializované vyloďovacie lode, ktoré by útočníkov dopravili až na súš. Preto sa dohodové vojsko muselo spoľahnúť na člny, ktoré boli ťahané remorkérmi tak blízko pláže, ako to len bolo možné. Zvyšok trasy na súš muži veslovali.
Vojaci museli byť pri nastupovaní obzvlášť opatrní. Výstroj, trojdňová dávka jedla, 200 nábojov a puška vážili dokopy až 40 kg. Stačil jeden nepozorný krok a ktokoľvek mohol padnúť cez palubu. S celou váhou sa aj ten najlepší plavec rýchlo utopil.
Vojnové lode spustili o 5:00 paľbu na pobrežie, prvé vyloďovacie plavidlá sa dali do pohybu. O hodinu neskôr bola paľba prenesená ďalej do vnútrozemia, aby sa vojaci mohli začať vyloďovať. Zatiaľ všetko vyzeralo nádejne, po Turkoch nebolo ani stopy.
Na britskej pláži S šlo všetko ako po masle. Iba silný morský prúd spôsobil, že vyloďovacie sily meškali oproti pôvodnému plánu. Na pláži sa stretli len so sporadickým odporom. Do hodiny od vylodenia bolo predmostie v britských rukách. Do zajatia padlo 15 Turkov, no tu sa postup Britov zastavil. Veliteľ mal totiž rozkazy čakať na príchod posíl z ostatných pláží. Britské jednotky sa tu preto zakopali a vyčkávali, čo bude ďalej.
Peklo na plážach V a W
Udalosti na pláži V mali úplne iný priebeh. Briti sa bez odporu plavili až k pobrežiu. No len čo vojaci prvej vlny vstúpili na polostrov, spustili Turci mohutnú paľbu z guľometov a pušiek. Straty boli vysoké a len pár šťastlivcom sa podarilo ukryť sa pod strmými zrázmi.
Nedostatok vyloďovacích plavidiel chceli dohodoví spojenci kompenzovať nasadením lode River Clyde. Toto plavidlo sa malo na rozdiel od ostatných väčších lodí dostať čo najbližšie k pobrežiu, aby z neho mohli vojaci pomocou pontónových mostov po stranách vybehnúť priamo na breh. Plán sa však v praxi ukázal ako neefektívny. Turkom stačilo ostreľovať dva východy z lode a držali tak svojho protivníka v šachu. Aj po niekoľkých hodinách tvrdých bojov ťahali Briti za slabší koniec. Ovládali síce pláž, ale vpred sa im nepodarilo posunúť. Pomoc mohla prísť jedine z pláže W.
Ani tam však situácia nebola oveľa ružovejšia. Aj tu Osmani vyčkávali, kým prvé člny dorazia na pláž, aby mohli spustiť ničivú paľbu. Obzvlášť na tomto úseku sa navyše mohli spoľahnúť na silnú obranu, ktorú tu stihli vybudovať. Útok dohodových síl mal zastaviť mínové pole a ostnatý drôt.
Krátko po šiestej hodine ráno sa na pláži W rozpútalo peklo. Niektorí vojaci sa snažili vyhnúť paľbe a zoskakovali z lodí skôr. Pod váhou výstroja sa rýchlo utopili. Nepríjemné prekvapenie nastalo pre Britov aj v momente, keď sa na pobrežie konečne dostali. Ostnatý drôt, ktorý mal byť zničený paľbou z diel, bol väčšinou neporušený. Postupovať vpred sa teda nedalo.
Niekoľkým skupinám vojakov sa nakoniec podarilo urobiť obchvat a vytlačiť Turkov z priľahlých zákopov. Následne sa začali vyloďovať hlavné sily inváznych vojsk určené pre tento úsek. Posily začali rozširovať predmostie a spojili sa vojakmi z pláže X. No ešte doobeda hybný moment útoku zoslabol a Briti stratili iniciatívu. Ak by boli v tlaku na protivníka pokračovali, bol by im do rúk padol kopec Alçıtepe, kľúčová pozícia spodnej časti polostrova. Ofenzíva na Gallipoli tak mohla dopadnúť úplne inak.
Vojaci z čoraz silnejšieho predmostia na pláži W navyše neprišli na pomoc ani svojim ťažko skúšaným spolubojovníkom na pravom krídle. Až do pol piatej poobede netušili, že situácia na pláži V je diametrálne odlišná od ich vlastnej. Tu sa potvrdilo staré vojenské pravidlo, že bez spojenia niet velenia.
Hladké vylodenie na ostatných plážach
Pláž X bola oproti predchádzajúcim dvom rajskou záhradou. Bez odporu sa podarilo Britom vylodiť prvú aj druhú vlnu. Na protivníka narazili až pri snahe o spojenie s vojakmi z pláže W. Podobne priaznivé bolo vylodenie aj na poslednej britskej pozícii pláži Y. Na rozdiel od ostatných bolo potrebné vyliezť na 60 metrov vysoký zráz. Za túto námahu sa však Britom dostalo zaslúženej odmeny. Pozícia bola absolútne nebránená.
Úlohou jednotiek na pláži Y bolo viazať zálohy protivníka, aby nemohli prísť na pomoc ostatným obrancom. Hladký priebeh vylodenia zhruba 2000-člennej jednotky však mohol dosiahnuť oveľa viac. V širokom okolí prakticky nebolo sily, ktorá by Britom dokázala klásť odpor.
Aj v tomto prípade sa opakovala situácia z predchádzajúcich dvoch pláží. Jednotka nedostala v priebehu dňa žiadne nové rozkazy, hoci o ne dva razy žiadala. A tak namiesto rýchleho rozšírenia predmostia a prípadného obkľúčenia časti osmanských vojsk na polostrove, zostali nečinne čakať, ako sa situácia vyvinie.
Vylodili nás na zlej pláži
Za úsvitu 25. apríla sa zhruba dvetisíc metrov severne od britskej pláže Y začali vyloďovať vojaci ANZAZ-u. Až východ slnka ukázal, že pod rúškom tmy došlo k vylodeniu asi o kilometer severnejšie, než bolo plánované. Za všetko mohol morský prúd. Zmena však bola v istom ohľade pozitívna. Daný úsek pobrežia bol oveľa menej bránený než ten pôvodne určený.
Austrálčanom, ktorí boli v prvej vlne výsadku, sa preto podarilo vytlačiť protivníka z pláže. Ďalší postup do vnútrozemia však začal viaznuť. Zložitý kopcovitý terén nahrával skôr obrancom, ktorý často vyrážali do krvavých protiútokov. Ani vojakom z ANZAZ-u sa preto nepodarilo výraznejšie uspieť.
Nasledujúce dni a týždne bol polostrov Gallipoli svedkom krvavých bojov. Vojaci dohodových vojsk sa v niekoľkých ofenzívach snažili neúspešne postúpiť vpred. Za každý meter dobytého územia však platili vysokú daň v podobe stoviek mŕtvych mužov. Nič na tom nezmenili ani ďalšie posily a vylodenie vojsk na nových troch plážach. Turci stále zubami nechtami držali každý kúsok zeme a protiútokmi trápili svojich protivníkov.
Patová situácia trvala ešte niekoľko mesiacov. Bez výhľadov na úspech padlo ešte na jeseň 1915 rozhodnutie stiahnuť sa z Gallipoli. Nalodenie vojsk však muselo prebiehať čo najnenápadnejšie. Ak by si ústup protivníka boli všimli Turci, mohlo dôjsť ku katastrofe. Nakoniec však všetko dobre dopadlo. Prvé jednotky odišli v priebehu 18. decembra 1915. Posledný dohodový vojak opustil Gallipoli v noci z 8. na 9. januára 1916.
Vylodenie na Gallipoli bol ambiciózny plán. Od začiatku však nádej na úspech hatili problémy a zlé rozhodnutia. Od zlyhania flotily, ktorej sa nepodarilo preniknúť hlbšie do dardanelského prielivu, cez chyby počas vylodenia až po neúspešné útoky.
Literatúra:
- Aspinall-Oglander, C. F.: Military Operations Gallipoli. London 1935.
- Haythornthwaite, P. J.: Gallipoli 1915. London 1991.
- Chambers, S.: Battleground Europe – Gallipoli Gully Ravine. Barnsley 2003.
- Von Sanders, L.: The Dardanelles Campaign. Fort Humphreys 1931.
- Westwell, I.: I. svetová vojna. Bratislava 2009.
- Winter, J. M.: První světová válka. Praha 1996.
Obrazová príloha: E. Brooks, Bundesarchiv, A. R. H. Joyner, G. Lambert,
Je absolventom Katedry histórie FF UKF v Nitre. Vo svojom výskume sa venuje vojenským dejinám 19. a prvej polovice 20. storočia so zreteľom na obidve svetové vojny.