Dňa 16. januára v roku 1969 sa na Václavskom námestí v Prahe upálil iba dvadsaťjedenročný študent Filozofickej fakulty Karlovej univerzity Jan Palach. Svojím činom sa snažil demonštrovať protest proti okupácii Československa vojskami Varšavskej zmluvy, snažil sa spoločnosť vytrhnúť z rastúcej apatie, vyprovokovať ostatných k vzdoru. Dnes už vieme, že Živá pochodeň číslo 1, ako sa Jan Palach nazval, nebola zbytočná. Nebol však jedinou živou pochodňou v Československu.
Po Palachovej smrti
Po Janovej smrti sa po celej republike, ale aj v zahraničí uskutočnili smútočné pochody a stretnutia. Viaceré dokonca prerástli do pouličných demonštrácií. V Prahe sa napríklad zišiel niekoľkotisícový sprievod, ktorého účastníci vyvolávali Palachove požiadavky a žiadali odchod kolaboračných politikov.
Politickí predstavitelia sa stretli s novým fenoménom, ktorý dovtedy nemali odkiaľ poznať. Obeť mladého človeka znovu zdvihla vzdor verejnosti a s požiadavkami súhlasila veľká časť spoločnosti. Politickí predstavitelia preto reagovali výzvami na všeobecný pokoj. Prezident Ludvík Svoboda vzdal prostredníctvom televízie hold Palachovmu činu, no zároveň vyjadril nesúhlas s formou protestu. Svoj prejav smeroval hlavne k mladým ľuďom, ktorých žiadal, aby nekonali radikálne.
Vedúci politickí predstavitelia sa najviac obávali toho, že Jan Palach nekonal sám. Aj v súvislosti s jeho listom existovali podozrenia, že je členom radikálnej skupiny, ktorá sa rozhodla takýmto extrémnym spôsobom vystúpiť so svojimi požiadavkami voči politickému vedeniu československej spoločnosti.
Prvá živá pochodeň vo východnom bloku – Ryszard Siwiec
Palachovo sebaupálenie nebolo vo východnom bloku prvým takýmto prejavom. K prvému podobnému činu došlo v Poľsku, 8. septembra 1968 sa tam upálil 59-ročný úradník Ryszard Siwiec,. Skutok si dopredu naplánoval, svoje posledné slová zanechal na magnetofónovej nahrávke a napísal aj závet. Bol otcom piatich detí, pochádzal z mesta Przemyśl. Svoj čin spáchal na varšavskom Štadióne desaťročia, kde bolo vtedy prítomných asi 100 000 divákov, ktorí si prišli pozrieť centrálne oslavy ukončenia žatvy, ktoré sa tu odohrávali aj za prítomnosti najvyššieho straníckeho vedenia. Zapálil sa na protest proti účasti poľských vojsk pri obsadzovaní a okupovaní ČSSR. Zomrel o 4 dni neskôr v nemocnici. Tajnej polícii sa podarilo jeho čin ututlať. Jan Palach o jeho čine podľa všetkého vôbec netušil. Prvá zmienka o Ryszardovi sa totiž objavila až vo februári 1969, keď o tom informovalo Rádio Slobodná Európa.
Domnienka o existencii Palachovej skupiny sa nikdy nepotvrdila. Ešte v januári toho istého roku však Jana Palacha v čine nasledovalo niekoľko ďalších občanov, hoci ich motívy neboli jednoznačne politické. 20. januára sa v Plzni upálil dvadsaťpäťročný robotník Josef Hlavatý. O päť dní na následky popálenín zomrel. Lekári uviedli, že svoj čin vykonal na protest proti okupácii. O samoupálenie v odkaze na Palachov čin sa 22. januára 1969 v Brne pokúsil robotník Miroslav Malinka a 26. januára v Chebe šestnásťročný študent Jan Bereš. Všetci však mali značné osobné a rodinné problémy, a preto boli informácie o ich činoch širšej verejnosti zatajené.
Jan Zajíc
Jan Zajíc pochádzal zo severomoravského Vítkova. Otec pracoval v miestnej drogérii, matka učila na základnej škole. V čase, keď skončil tretí ročník, sa v ČSSR práve začali odohrávať udalosti roku 1968. Ako jeden z mnohých sa Jan začal veľmi živo zaujímať o politické dianie v republike. V nasledujúcich mesiacoch sa aktívne zapájal do odporu voči okupantom a aktuálnej politickej situácii. V Šumperku, ktoré bolo okresným mestom a kde Jan býval na internáte, mal veľký konflikt so sovietskymi vojakmi.
To ho primälo k tomu, aby 18. januára odišiel do Prahy, kde sa zúčastnil protestnej hladovky na mieste činu Jana Palacha. So svojimi spolužiakmi zo Šumperka bol aj na Palachovom pohrebe.
Na rozdiel od Jana Palacha, ktorý svoj čin tajil, Jan Zajíc, podľa slov spolužiakov a svojho veľmi dobrého kamaráta Oldřicha Víta, o svojom pláne hovoril. Po Palachovom pohrebe dostal O. Vít Jana Zajíca list, ktorý jasne ukazuje, ako na tom psychicky Jan Zajíc v období tesne pred svojím činom bol. „Štrajk sa skončil, slzy oschli a zostala len neprekonateľná horkosť a obrovská, nezmieriteľná nenávisť. Často večer nemôžem ani zaspať… Do novín sa nemôžem ani pozrieť, chytí ma vždy zlosť. Ľudia okolo mi pripadajú nevšímaví a zbabelí. Nikto nám v našom boji nepomôže. Musíme si pomôcť sami. To je mne aj tebe celkom jasné. Otázkou zostáva ako?“ ( Blažek 2009)
25. februára ráno okolo 11. hod. prišiel Jan Zajíc spolu s Janom Nyklom do Prahy. V meste chlapci nakúpili fľašky s benzínom, pastu na parkety a niektoré ďalšie pomôcky. Zohnali tiež veľký červený kufor, v ktorom mal Jan na vlakovej stanici nechať veci na samoupálenie Eve Vavrečkovej. Na vlakovej stanici vykonal Jan prvé prípravy na svoj čin, keď sa natrel pastou na parkety. Spoločne s kamarátom potom vykročili k Václavskému námestiu, kde sa však rozdelili, aby mu v čine nemohol nijako zabrániť. Jan sa vydal k sídlu prevádzky sklárstva a porcelánu v budove č. 39, kde sa na WC polial horľavinou a následne zapálil. Na mieste činu zanechal list adresovaný „Občanom republiky Československej“. Jan Zajíc zomrel na mieste činu. Nepodarilo sa mu vybehnúť von na Václavské námestie a demonštrovať svoj čin vo väčšom rozsahu.
Zajícovi rodičia o všetkom dozvedeli od Janovho kamaráta Oldřicha Víta. Následne sa začalo vyšetrovanie a výsluchy svedkov. Snahou bolo zistiť, či sa Jan Zajíc poznal s Palachom, či nepatrí do skupiny, ktorú Palach zmieňoval. Osobne sa vôbec nepoznali, Palach však Jana Zajíca svojím činom veľmi ovplyvnil. V súvislosti s jeho činom sa konali rôzne besedy a zhromaždenia. Napriek tomu, že si Jan Zajíc prial byť pochovaný v Prahe, čím by vyvolal masovú demonštráciu, jeho rodičia sa rozhodli pochovať ho v rodnom Vítkove.
Ohlas činu Jana Zajíca bol oveľa menší ako ohlas na akciu Jana Palacha. O motívoch sa, samozrejme, všeobecne vedelo, ale o zabezpečenie mlčania o ňom sa zaslúžil hlavne štát. Štátna bezpečnosť prípad ututlala. Od pohrebu Jana Palacha sa spoločenská situácia v ČSSR výrazne zmenila. Bolo cítiť, že prichádzajúca normalizácia je blízku.
Evžen Ploček
Prípad Evžena Pločka sa od predchádzajúcich pochodní významne líši. V prvom rade nešlo o mladého študenta, ani o nejakého demonštranta, ktorý sa zúčastňoval akcií namierených proti štátnej ideológii. Evžen Ploček mal v čase spáchania svojho činu 39 rokov. Bol otcom rodiny a dlhoročným členom KSČ. V druhom rade, svoj čin nespáchal v Prahe, ale v Jihlave. Tento fakt je jedným z hlavných dôvodov, prečo sa štátu podarilo aj jeho čin zamiesť pod koberec.
Obdobie, ktoré nastalo krátko po začiatku okupácie, prežíval veľmi horlivo. Reformný proces vtedy osobne nepovažoval za celkom stratený. Zachoval sa totiž list, ktorý napísal po návrate z Vysočanského zjazdu: „Koniec augusta 1968 v toľko skúšanej krajine. V krajine, kde komunistická strana začala poctivo hospodáriť s dôverou ľudí. V krajine, kde v najťažších chvíľach zasadol stranícky orgán a so vztýčenou hlavou vyniesol ortieľ nad násilím. Násilie dočasne zvíťazilo – nikdy však nezničilo myšlienku“ (Blažek 2009). Bod zlomu v správaní Evžena Pločka nastal počas demonštrácii 28. – 29. marca 1969, keď došlo k vyrabovaniu kancelárie Aeroflotu v Prahe. Ploček vtedy poslal vedúcemu tajomníkovu Predsedníctva okresného výboru KSČ správu, že s takými ľuďmi, ako sú vyššie, nebude v strane. Začiatkom februára už Evžen vystúpil s kritickým vyhlásením na plenárnom zasadaní Okresného výboru KSČ v Jihlave. Zaoberal sa v ňom vplyvom strany na poaugustové dianie v ČSSR, vyjadroval podporu reformným myšlienkam v strane a miestnemu zástupcovi týchto myšlienok.
Motívy Evženovho činu sú teda viac-menej jasné. Hlboké sklamanie zo situácie, ktorá v ČSSR nastala, ho veľmi ovplyvnilo. Evžen Ploček sa zapálil pred budovou radnice na jihlavskom Námestí mieru v piatok 4. apríla roku 1969. Svoj čin spáchal o 18.10 hod., keď sa polial dvomi fľaškami riedidla. Ešte pred činom odložil na pult strelnice – na námestí sa konal jarmok – dva listy. Horiaceho Evžena považovali najskôr za ďalšiu atrakciu, až neskôr ľudom došli skutočnosti a začali ho hasiť. Jeho čin však nevzbudil veľký ohlas. Predseda Federálneho zhromaždenia O. Černik dostal príkaz zaviazať jihlavských funkcionárov k mlčanlivosti. Obyvatelia Jihlavy však o čine, samozrejme, vedeli. Prípadu sa venovala len podniková a miestna tlač. POV KSČ v Jihlave vydalo vyhlásenie, kde označili motív činu za politický, ale dodali k nemu, že Evžen konal v duševnej depresii, vychádzajúcej z posledných udalostí.
Podľa spomienky novinára Jaroslava Šebestu, ktorý sa Evžena v nemocničnej izbe spýtal, či bol jeho čin skutočne nutný, vraj odpovedal: „Nemal som inú možnosť protestu.“ Evžen Ploček skonal 9. apríla 1969 v nemocnici v Jihlave. Jeho skutok sa však oficiálne nestal, alebo, lepšie povedané, nemohol stať.
Situácia na Slovensku
Na Slovensku prichádzali najvýraznejšie reakcie na Palachov čin z radov vysokoškolákov. V Bratislave sa pred hlavnou budovou Univerzity Komenského uskutočnila viacdňová pietna akcia, študenti tiež držali čestnú stráž. KSS vyjadrila veľmi odmietavý postoj k Palachovmu činu. Zo zachovaných slovenských archívov vieme o troch pokusoch o samoupálenie na území Slovenska. Vo všetkých prípadoch však účastníci trpeli psychickými poruchami. Najznámejším prípadom je samoupálenie Michala Leučíka, ktorý svoj čin spáchal 11. apríla roku 1969 v Košiciach.
Ako jediný zo živých pochodní svoj čin vedome formou politického protestu zrealizoval Jan Palach. Formuloval zároveň síce krátky, no výstižný politický program. Jeho čin mal aj najväčší ohlas. Na prípade Jana Zajíca možno vidieť snahu vyburcovať verejnosť, ktorá akoby na Jana Palacha po mesiaci zabudla. U Evžena Pločka zas badať pocit rezignácie tvárou v tvár vtedajšiemu stavu spoločnosti, pocit prehry.
Odkaz Jana Palacha bol v ČSSR opäť pripomenutý až po dvadsiatich rokoch. V roku 1989 sa predstavitelia piatich opozičných strán dohodli, že 15. januára 1989 si verejne uctia jeho pamiatku pochodom, pri ktorom položia kvety k soche sv. Václava na Václavskom námestí v Prahe. Krátke pietne zhromaždenie sa skončilo zadržaním 14 osôb tajnou políciou a prerástlo do pouličných demonštrácií v Prahe. Tieto udalosti vošli do dejín ako Palachov týždeň. Už v decembri 1989 sa námestie pred budovou Filozofickej fakulty v Prahe opäť premenovalo na Palachovo námestie (prvý raz sa tak stalo v roku 1969 po jeho čine, keď ho tak volali demonštranti a smútiaci dav). V roku 1990 bolo Janovi Palachovi udelené najvyššie štátne vyznamenanie. V roku 1991 prezident Českej a Slovenskej federatívnej republiky Václav Havel udelil Janovi Palachovi in memoriam Rad Tomáša Garrigua Masaryka I. triedy za vynikajúce zásluhy o demokraciu a ľudské práva.
Jan Zajíc získal od prezidenta V. Havla podobné ocenenie. V roku 2000 vznikol pred rampou Národného múzea v Prahe Palachov a Zajícov pomník. O pamiatku Jana Zajíca sa stará aj Nadačný fond Ceny Jana Zajíca. Pôsobí v jeho rodnom Vítkove a udeľuje ceny najvýraznejším žiakom a študentom základných a stredných škôl v regióne.
Čin Evžena Pločka sa do celospoločenskej pozornosti dostal až koncom osemdesiatych rokov 20. storočia. Jeho verejnú pamäť vtedy objavili disidenti z Hnutia za občiansku slobodu. Jeho čin dnes pripomína pomníček pri morovom stĺpe na Masarykovom námestí v Jihlave.
Literatúra:
- Benčík, A.: Alexander Dubček. Praha 2010.
- Blažek, P.: Jan Palach´69. Praha 2009.
- Stolarik, M. M.: The Prague spring and the Warsaw pact invasion of Czechoslovakia, 1968 : Forty years later. Mundelein, Illinois 2010.
Internetové odkazy:
Obrazová príloha: Cinemart SK, Archiv bezpečnostních složek, wikipedia.org
Vyštudoval učiteľstvo akademických predmetov histórie a občianskej náuky na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre. V súčasnosti pôsobí ako učiteľ na Súkromnom gymnáziu v Kremnici.