Ako reagovali Američania na inváziu do Československa 21. augusta 1968? 

Washington Pražskú jar pozorne sledoval, ale nebol si istý, čo Česi a Slováci pod vedením nového prvého tajomníka ÚV KSČ Alexandra Dubčeka vlastne chcú. Ako sa zmení geopolitické postavenie Československa v prípade úspechu „socializmu s ľudskou tvárou“? Otvorí sa Praha obchodne i politicky viac Západu? Rozvoľní svoje väzby s Moskvou, s Varšavskou zmluvou a s RVHP? Premení sa na novú Juhosláviu, Rumunsko či dokonca neutrálne Rakúsko?

Československí reformátori zahranično-politickú orientáciu krajiny meniť nechceli. Čím väčšmi Moskva obviňovala Prahu z „plazivej kontrarevolúcie“ podnecovanej Západom, tým väčšmi sa Dubček (1921–1992, vo funkcii 1968–1969) snažil – márne a neobratne – Moskvu uistiť, že mu ide predovšetkým o vnútorné reformy a že Československo zostane lojálnym socialistickým spojencom.

Obozretná nečinnosť

Washington preto zotrvával v „obozretnej nečinnosti“. Na jednej strane sa snažil vyvarovať akýchkoľvek krokov, ktoré by poskytovali muníciu sovietskej propagande, od počiatku obviňujúcej Západ z infiltrácie Československa a podnecovania „plazivej kontrarevolúcie“. Americký minister zahraničia Dean Rusk na túto tému hovoril so sovietskym veľvyslancom Anatolijom Dobryninom  a protestoval proti zaťahovanie USA do tejto „vnútornej záležitosti sovietskeho bloku“.

Na druhej strane sa administratíva demokratického prezidenta Lyndona B. Johnsona (1963–1969) musela brániť kritike zo strany domácich republikánov aj svojich západných spojencov za to, že proti zvyšujúcemu sa sovietskemu zasahovaniu a vyhrážaniu Československu na jar a v lete 1968 nič nepodniká a tým legitimizuje údajné „jaltské rozdelenie sveta“. Hoci to bola de facto pravda, verejne to Washington vždy ako „jaltský mýtus“ vehementne popieral.

Pri svojich úvahách, či pražskú jar podporiť, bral Washington do úvahy historickú lekciu z maďarského povstania z roku 1956. Vtedy svojou až príliš bojachtivou rétorikou, šírenou predovšetkým cez rozhlasové stanice Slobodná Európa a Hlas Ameriky, vytvoril u maďarského národa prehnané očakávania možnej vojenskej pomoci povstalcom.

Rozpor medzi sľubmi a skutočnosťou vtedy výrazne poškodil americké renomé a stal sa pre americkú administratívu traumou a mementom. V roku 1968 sa preto USA cielene vyhli akejkoľvek konkrétnej a priamej vojenskej pomoci ľuďom za železnou oponou. Ako podotýka historik Günter Bischof, v prípade invázie do Československa dokonca Washington upustil aj od tradičnej propagandistickej kampane odsudzujúcej sovietsky imperializmus a útlak porobených národov.

Nie všetci vnútri Johnsonovi administratívy s tým súhlasili. Keď sa v máji 1968 Sovieti prvý raz pokúsili československé vedenie zastrašiť pohybmi svojich vojsk v NDR a v Poľsku, spísal 10. mája 1968 právnik a stály tajomník pre politické záležitosti na ministerstve zahraničia Eugene V. Rostow  memorandum určené svojmu šéfovi Ruskovi. Okrem iného v ňom uvádzal: „Domnievam sa, že by bolo vážnou chybou, ak by sme Sovietom nedali súkromne najavo našu obavu z pohybu vojsk okolo Československa. Spätne vzaté, naša neschopnosť odstrašiť komunistov od prevzatia moci v Československu v roku 1948 bola jednou z najväčších chýb v našej zahraničnej politike od druhej svetovej vojny. Ak by sme boli vtedy  – keď sme disponovali monopolom na atómovú zbraň – zaujali pevný diplomatický postoj, boli by sme mohli dosť dobre zabrániť studenej vojne.“

Rostow ďalej nabádal Ruska k razantnejší odpovedi: „Rusi váhajú. Práve teraz je čas dať im zastrašujúci signál. Až prekročia hranice, bude už príliš neskoro.“ Na dokument si Rusk rukou napísal krátku poznámku, ktorá by mohla slúžiť aj ako názov celej americkej politiky vo vzťahu k Československu v roku 1968: „Nič nerobiť.“

Gule na nohách

Washington limitovalo niekoľko faktorov. V roku 1956 mu ruky pri reakcii na sovietsku intervenciu proti Maďarsku zväzovala pokazená invázia v Sueze proti Egyptu, ktorú spoločne s Izraelom vykonali na vlastnú päsť Briti a Francúzi. V roku 1968 bol tou oveľa ťažšou guľou konflikt vo Vietname, ktorý absorboval väčšinu amerických vojenských, materiálnych, mentálnych i diplomatických kapacít. Washington preto hľadal a vítal akýkoľvek prostriedok, hoci by to bolo i zblíženie s Moskvou – okrem iného významným spojencom a dodávateľom zbraní Hanoju – ktorý by mu bol pomohol dostať sa z „vietnamského bahna“ .

Aj bez ohľadu na vietnamský konflikt sa po vyhrotenom období berlínskej a karibskej krízy 1961–1962 obe superveľmoci nachádzali na trajektórii deeskalácie studenej vojny. Výsledkom boli malé pokroky v otázke kontroly jadrového zbrojenia.

5. augusta 1963 podpísali Spojené štáty, Sovietsky zväz a Veľká Británia v Moskve zmluvu o čiastočnom zákaze jadrových testov v atmosfére, vo vesmíre a pod vodou (Test Ban Treaty). Na ňu nadviazala zmluva o nešírení jadrových zbraní (Nuclear Non-proliferation Treaty) z 1. júla 1968. V nej sa USA, ZSSR a Veľká Británia zaväzovali nepomáhať iným krajinám získať jadrové zbrane. Pre prezidenta Johnsona to bol významný diplomatický úspech a pred americkým Senátom ho obhajoval ako „najdôležitejšiu medzinárodnú dohodu limitujúcu jadrové zbrojenie od začiatku nukleárneho veku“.

Chcel aj pokračovať dlho predrokovaným summitom, ktorý mal byť v októbri 1968 v Leningrade. Na ňom sa mali začať rozhovory o obmedzení strategických zbrani a o systémoch protiraketovej obrany, neskôr známej ako SALT I.

„Treťou guľou“ na Johnsonovej nohe bola komplikovaná situácia na vnútropolitickej scéne. Rovnako ako v roku 1956 prebiehala aj v roku 1968 ostrá prezidentská predvolebná kampaň. Paradoxná bola v tom, že Johnson ako prezident vo svojom ešte len prvom riadnom volebnom termíne nekandidoval, aj keď mohol. Vietnamský konflikt ho nalomil a odčerpával mu energiu i sebavedomie natoľko, že pochyboval, či by kampaň aj druhé obdobie vôbec zvládol.

Prvú ranu mu v marci 1968 uštedril dovtedy  nevýrazný minnesotský senátor Eugene McCarthy v primárkach v New Hampshire, ktoré takmer vyhral s heslom „nie vojne vo Vietname“. Druhou ranou bola následná kandidatúra senátora a bývalého ministra spravodlivosti Roberta Kennedyho. Johnson sa kennedyovskej „mašinérie“ obával a predpokladal, že aj keby nad Kennedym v primárkach zvíťazil, bolo by to na úkor rozkolu v Demokratickej strane a celkového úspechu v novembrových voľbách.

Lenže 6. júna 1968 sa Kennedy stal obeťou atentátu. Ako podotýka historik Robert Dallek, Johnson sa začal zaoberať myšlienkou, že by sa do boja o demokratickú nomináciu predsa len vrátil. Prieskumy verejnej mienky mu teoreticky dávali väčšiu šancu uspieť proti republikánskemu kandidátovi Richardovi Nixonovi, než by mal   aktuálny kandidát Demokratov, Johnsonov viceprezident Hubert Humphrey.

Situáciu podľa Dalleka komplikoval fakt, že Humphrey sa voči Johnsonovi snažil v jeho vietnamskej stratégii vymedziť. K mierovým rozhovorom chcel napríklad prizvať aj Národný front oslobodenia Južného Vietnamu, inak tiež známy ako Vietkong. Keď sa 25. júla 1968 Johnson dozvedel, že Humphrey chce túto požiadavku začleniť do svojho nominačného prejavu, rozzúril sa a údajne Humphreymu hrozil, že jeho šance na prezidentský úrad torpéduje. Johnson dokonca podľa Dalleka nadobudol presvedčenie, že rozumnejší postoj k Vietnamu majú teraz republikáni a Nixon.

Johnsonovu roztržitú reakciu na inváziu do Československa (ktorú si niektorí vysvetľovali ako dôkaz Johnsonových upadajúcich mentálnych kapacít) možno okrem iného vysvetliť aj tým, že bol myšlienkami na nadchádzajúcom zjazde strany, ktorý sa mal začať 26. augusta 1968 v Chicagu. Možno si už predstavoval, ako na rozhádaný zjazd vojde „ako záchranca na bielom koni“, prijme z rúk „zúfalých“ delegátov nomináciu a elektrizuje voliča pred jesenným bojom s Nixonom. Zjazd sa však v skutočnosti skončil v chaose a paralyzovali ho protivojnové protesty. V takejto atmosfére bola nemysliteľná hoci len osobná Johnsonova prítomnosť. Prezidentovi tak oslava jeho 60. narodenín, ktorými mal zjazd 27. augusta vrcholiť, značne zhorkla a definitívne sa vzdal úvah na kandidatúru.

Ale pozvete nás, však?

A potom prišiel 20. august 1968. Dajme slovo sovietskemu veľvyslancovi vo Washingtone Dobryninovi:

„Skoro ráno toho dňa ma prekvapil naliehavý pokyn z Moskvy, aby som sa stretol s prezidentom Johnsonom… dostal som pokyn naplánovať schôdzku s prezidentom presne medzi 18.00 až 20.00 washingtonského času, presne na moment, až budú tanky smerovať na Prahu… Spomenul som si, že pred niekoľkými rokmi mi prezident sám dal svoje osobné telefónne číslo pre prípad, ‚keby to bolo nutné‘. Nikdy predtým som ho ale nepoužil… Bez toho, aby sa pýtal na dôvod schôdzky, Johnson okamžite súhlasil a navrhol mi, aby som prišiel okolo poludnia. Pretože som musel dodržiavať prísny časový plán stanovený Moskvou, požiadal som ho, aby ma prijal až po 18.00 pod zámienkou, že ešte musím preložiť správu, ktorú budem tlmočiť. Johnson súhlasil…

Do Bieleho domu som dorazil o 20.00. Johnson ma prijal v zasadacej miestnosti. Sedeli sme pri dlhom leštenom stole spoločne s jeho poradcom pre národnú bezpečnosť Waltom Rostowom… prečítal som správu z Moskvy, v ktorej stálo, že v Československu došlo k ‚sprisahaniu vnútornej a vonkajšej reakcie proti spoločenskému systému‘. Sovietsky zväz a jeho spojenci vo Varšavskej zmluve odpovedali na žiadosť pražskej vlády o pomoc. ‚V súlade s tým‘, pokračovala správa, ‚bolo sovietskym vojenským jednotkám nariadené prekročiť hranice Československa.‘ Správa sa končila tým, že Moskva predpokladá, že ‚americko-sovietske vzťahy, ktorým sovietska vláda pripisuje veľký význam, nebudú v žiadnom ohľade poškodené‘.“

Reakcia prezidenta Johnsona Dobrynina prekvapila: „…pozorne počúval, ale zjavne okamžite nedocenil význam správy. Na moje prekvapenie na ňu vôbec nereagoval, len mi poďakoval za informáciu… Potom pristúpil k inej téme, na ktorej mu zjavne záležalo oveľa viac. Povedal, že čaká na našu odpoveď ohľadom jeho zámeru oznámiť svoju návštevu Sovietskeho zväzu. Toto oznámenie bolo naplánované na 10.00 nasledujúce dopoludnie. (Moskva s jeho návštevou v zásade súhlasila pred niekoľkými dňami, ale teraz, samozrejme, existovala len malá nádej, že sa návšteva uskutoční.)… Prezident vyzeral veselo a povedal, že prikladá nadchádzajúcemu stretnutiu so sovietskymi vodcami veľký význam. Dúfal, že prerokuje rad zásadných tém vrátane Vietnamu a Stredného východu. Johnson poukázal na to, že tentoraz má ‚väčšiu slobodu konania‘, a že očakáva, že stretnutie prinesie určité konkrétne výsledky.“

Johnson sprvu odmietal vziať správu na vedomie. Vysvetlenie tejto „kognitívnej disonancie“ bolo prosté. 19. augusta totiž Dobrynin odovzdal Johnsonovi správu, podľa ktorej mohol prezident 21. augusta verejne oznámiť konanie summitu na najvyššej úrovni medzi USA a ZSSR na začiatku októbra 1968 v Leningrade. Ešte 20. augusta si Johnson na obede pripíjal so svojimi poradcami na úspech nadchádzajúceho summitu, zatiaľ čo šéf CIA Richard Helms ho už varoval, že narýchlo zvolané stretnutie ÚV KSSZ v Moskve neveští nič dobrého a s najväčšou pravdepodobnosťou znamená intervenciu do Československa.

Johnson preto myslel predovšetkým na summit a československú „nepríjemnosť“ chcel zahrať do autu. Ako dodáva Dobrynin: „Ponúkol mi whisky (v tej chvíli by som bol vypil čokoľvek!). A začal mi rozprávať rôzne zábavné príbehy o Texase. V tom bol Johnson dobrý… Keď sme sa lúčili, Johnson bol veľmi priateľský a znovu mi pripomenul, že sa teší na našu odpoveď, aby mohol oznámiť svoju návštevu Sovietskeho zväzu.“

Dobrynin správne chápal, že hlavné slovo budú mať skôr než Johnson práve Rostow s Ruskom. Skúsení profesionáli uviedli v Bielom dome do pohybu tím pre krízový manažment a zvolali mimoriadne stretnutie Výboru pre národnú bezpečnosť na 22.15. Johnsonovi až tu zrejme došiel celý dosah udalostí. Cítil, že ho kremeľskí vodcovia podviedli, a neochotne súhlasil so zrušením októbrového summitu.

Rusk si ešte pred polnocou znovu pozval Dobrynina, tentoraz na ministerstvo zahraničia, a oznámil mu, že „sovietska akcia je taká, akoby ste hodili do tváre prezidenta mŕtvu rybu“. Nariadil tiež Dobryninovi, aby okamžite zavolal do Moskvy a zrušil všetky prípravy na plánovaný summit s tým, že Spojené štáty nechcú byť spolupáchateľmi sovietskeho „pochodu na Československo“.

Ešte tej noci Rusk aktivoval špeciálnu pracovnú skupinu, ktorá mala monitorovať československú krízu a koordinovať reakciu s NATO a s kľúčovými americkými spojencami. Bonn bol napríklad požiadaný, aby sledoval svoje hranice s Československom a zamedzil prípadným incidentom. Spoločne s Viedňou mal byť tiež pripravený poskytnúť pomoc prípadným utečencom.

To bolo asi všetko, čo mohol Washington v tejto chvíli urobiť. Minister obrany Clark Clifford  sa s prezidentom zhodol na tom, že Spojené štáty nemajú žiadnu povinnosť vojensky Čechom a Slovákom pomôcť, keď podľa Washingtonu na rozdiel od Maďarov v roku 1956 ani neprejavujú silnú vôľu k odporu. Šéf Spojeného výboru náčelníkov štábov (Joint Chiefs of Staff) generál Earle G. Wheeler  bez obalu vyhlásil, že americká vojenská odpoveď neprichádza do úvahy: „Nemáme sily, ktoré by to vykonali.“

Podľa Ruska by vojenská intervencia znamenala svetovú vojnu. Zároveň vyjadril frustráciu nad tým, že po celom svete sa nezriedka kladie znamienko rovnosti medzi sovietsku intervenciu a americký angažmán vo Vietname.

Kríza súčasťou dennej rutiny

V stredu 21. augusta 1968 sa pre prezidenta Johnsona stala československá kríza súčasťou dennej rutiny. Vstal o ôsmej hodine ráno, začal telefonicky vybavovať agendu a pripravovať oficiálne vyhlásenie, odsudzujúce inváziu. Potom sa venoval práci a obtelefonovával kľúčových členov Kongresu, aby ich informoval o situácii.

Ako podotýka Bischof, keď sa 20. augusta 1968 Biely dom dozvedel o prebiehajúcej invázii, naštartoval svoj „bežný“ krízový manažment. Už v septembri však bolo jasné, že sa USA obmedzí len na protesty na pôde OSN a na snahu zabrániť ďalším potenciálnym intervenciám v Rumunsku, v Juhoslávii, v Rakúsku či v Západnom Berlíne.

Ako spomínal Dobrynin: „…28. augusta si ma Rusk naliehavo zavolal… dozvedel sa o neobvykle aktívnom pohybe sovietskych jednotiek pozdĺž rumunských hraníc… Na Západe už existovali špekulácie o možnosti sovietskej invázie do Rumunska, ktorá mala byť do značnej miery odôvodnená tým, že sa Rumunsko odmietlo zúčastniť spoločnej akcie s ostatnými členskými Varšavskej zmluvy proti Československu… Moskva však o invázii do Rumunska neuvažovala, pretože nikdy nepochybovala o stabilite rumunského komunistického režimu… No pohyby vojsk sledovali západné výzvedné služby a správy o nich sa rýchlo dostali k prezidentovi Johnsonovi… Keď som dorazil, mal Rusk pripravenú správu pre sovietsku vládu.“ Ukázalo sa, že celkom emotívnu… „V mene ľudstva,“ povedal, „vás žiadame, aby ste nenapadli Rumunsko, pretože dôsledky by boli nepredvídateľné. Taktiež dúfame, že sa nepodniknú proti Západnému Berlínu žiadne kroky, ktoré by mohli spôsobiť závažnú medzinárodnú krízu, ktorej sa dychtivo chceme vyhnúť za každú cenu. To všetko by malo katastrofálne dôsledky pre sovietsko-americké vzťahy a pre celý svet.“

Dobrynin podľa svojich slov ihneď po stretnutí urgoval Moskvu, aby Washington upokojila: „…čoskoro som sa vrátil s odpoveďou na ministerstvo zahraničia. Mám pokyn, aby som vás informoval,“ povedal som Ruskovi, „že správy o nastávajúcom presune sovietskych síl do Rumunska sú produktom niektorých kruhov, ktorých cieľom je zavádzať americkú vládu a nezodpovedajú realite. To isté platí aj pre Západný Berlín.“ Rusk prijal správu so zjavnou úľavou.

Sovietska invázia tak isto zasadila ranu snahe Johnsonovi administratívy „budovať mosty“ smerom ku krajinám za železnou oponou. Ako však dodáva Bischof, keď nastúpil nový prezident Nixon, okamžite obnovil zbližovanie so ZSSR, ktoré sa zdalo byť inváziou prerušené, ale nie zastavené, a nadviazal na Johnsonovu politiku v oblasti SALT I.

Kríza bola Washingtonu predsa len  na niečo dobrá. Johnson využil Československo ako odstrašujúci príklad  pre potrebu „disciplinácie“ zmäteného NATO a na odmietnutie snáh montanského senátora Mikea Mansfielda z vlastnej Demokratickej strany na zníženie počtu amerických vojsk v Európe. Invázia tiež oslabila francúzskeho „rebela v NATO“ Charlesa de Gaulla (1959–1969) a jeho Američanom nie celkom konvenujúcu víziu „Európy od Atlantiku až po Ural“.

Literatúra:

• Bischof, G.: “No Action”: The Johnson Administration and the Warsaw Pact Invasion of Czechoslovakia in August 1968, In: G. Bischof/S. Karner/P. Ruggenthaler: The Prague Spring and the Warsaw Pact Invasion of Czechoslovakia in 1968. The Harvard Cold War Studies Book Series. Cambridge 2009.
• Dallek, R./Johnson, L. B.: Portrait of a President. Oxford 2005.
• Dallek, R.: Flawed Giant: Lyndon Johnson and His Times, 1961-1973.  Oxford 1998.
• Dobrynin, A. F.: In confidence: Moscow’s ambassador to America’s six Cold War presidents (1962–1986). New York 1995.
• Schwartz, T. A.: The Johnson Administration, Bridge-Building and Détente. In: F. J. Gavin/M. A. Lawrence (ed.): Beyond the Cold War: Lyndon Johnson and the New Global Challenges of the 1960s. Oxford 2014, 90–91.

Obrazová príloha: : F. Dostál, CIA, White House Press Office, Y. R. Okamoto, LBJ Library, Time