Epidémie ešte stále patria medzi menej preskúmané historické udalosti. Medzi najväčšie pandémie patrí mor alebo čierna smrť, ktorý fatálne zasiahol stredovekú Európu v 14. storočí. Vedci zistili, že prvé ohnisko nákazy bolo na území Ruska.
Z histórie poznáme veľké epidémie cholery, týfusu, ovčí kiahní, syfilisu alebo španielskej chrípky. Mnohé údery zhubných chorôb v histórii mali skôr regionálny charakter, čo neznamená, že by boli menej strašné. Nákaza často preskočila na ľudí zo zvierat, preto spoločnosti, ktoré ich domestikovali skôr, mali oproti ostatným výhodu, pretože proti „zvieracím“ chorobám získali aj imunitu skôr. Mnohé bežné ľudské choroby sú príbuzné zvieracím ochoreniam. Kiahne sa podobajú kravským kiahňam, osýpky sú príbuzné moru dobytka a psinke. Tuberkulóza a záškrt boli tak isto pôvodne chorobou dobytka. Chrípka sa okrem ľudí vyskytuje u vtákov a u prasiat. Nádcha pochádza od koní. Lepra sa preniesla na ľudí z byvolov. Výsledkom nášho dlhého spolunažívania so zvieratami je to, že so psami máme spoločných 65 chorôb, s hovädzím dobytkom 50, s ovcami a kozami 46, s prasatami 42, s koňmi 35 a s hydinou 26.
Zo zvierat v podstate preskočil na ľudí aj mor, aj keď to nebolo vďaka ich domestikácii. Najčastejším pôvodcom moru je totiž baktéria Yersinia pestis, ktorej DNA sa často našla na zuboch obetí stredovekej epidémie čiernej smrti. Táto baktéria však nemusela byť pôvodcom všetkých morových epidémií. Jej bezprostrednými nositeľmi a hlavne prenášačmi boli blchy žijúce na krysách a potkanoch. Rozšíreniu hlodavcov pomohol vznik stálych ľudských sídiel, mohli by sme povedať, že žijú s nami rovnako dlho ako domáce zvieratá. Postupu moru pomohli aj ďalšie elementy, napríklad nedostatočná hygiena alebo klimatické zmeny.
Prvý úder
Pravdepodobne prvý úder zasadil mor v Európe už v 6. storočí n. l. Do histórie vošiel ako Justiniánov mor. Táto epidémia v podstate zabránila obnoveniu Rímskej ríše v jej pôvodných hraniciach a znamenala oslabenie Byzantskej ríše. Šírenie choroby sa označuje aj ako prvá pandémia moru.
V roku 1346 sa mor v Európe objavil opäť. Vo vedeckých kruhoch sa označuje ako druhá morová pandémia. V stredovekej Európe boli všeobecne zlé hygienické podmienky, navyše hlad spôsobený preľudnením a klimatickými zmenami viedol k zhoršeniu zdravia populácie. Mor udrel do zoslabnutých ľudských spoločenstiev a priniesol obrovskú katastrofu. V niektorých oblastiach vymrela viac ako polovica obyvateľstva. Mor zaútočil práve v momente, keď sa stredoveká spoločnosť ocitla v kríze. Zasiahol celú Európu, dokonca sa dostal sa až do vikinských osád v Grónsku.
Najnovšie výskumy
Vedecký tím pod vedením genetičky Márie Spyrou (Max Planck Institute for the Science of Human History) analyzoval genóm 34 vzoriek baktérie Yersinia pestis, ktorá sa našla na zuboch Európanov zomrelých počas morových epidémií v 14. až 17. storočí.
Z písomných prameňov vieme, že pravdepodobne najstaršie ohnisko nákazy sa nachádzalo na dolnom toku rieky Volga. Dnes sa vedcom podarilo písomné pramene potvrdiť a určiť prvé miesto nákazy v Európe. Štúdia, ktorú tím vedcov publikoval v Nature Communications, identifikovala prvú prítomnosť baktérií Yersinia pestis v ruskom meste Laiševo v povodí Volgy. Do Európy sa baktéria dostala zo západnej Ázie, kde pravdepodobne žila na miestnych hlodavcoch, následne diverzifikovala a spôsobila vypuknutie čiernej smrti. Až dodnes sa nevedelo, či baktéria prišla do Európy z jedného alebo viacerých zdrojov.
Vedci zistili, že keď sa mor dostal do Európy, za čiernu smrť bol zodpovedný jediný kmeň, ktorý spôsobil pandémiu na celom kontinente. Tento kmeň baktérie tak isto vyvolal ďalšie varianty Yersinia pestis, ktoré spôsobili smrteľné údery moru od konca 14. až do 18. storočia. Zdá sa, že baktéria lokálne pretrvávala v Európe, možno u hlodavcov, kde sa vyvinula do rôznych kmeňov, ktoré spôsobili neskoršie epidémie.
Výskum stredovekého moru by mohol pomôcť vysvetliť šírenie starších epidémií, napríklad spomínaného Justiniánovho moru alebo nedávno identifikovateľnej nákazy z doby bronzovej. Rovnako by sa mohli vysvetliť príčiny vzniku pandémií, ktoré ohrozujú ľudstvo aj dnes.
Literatúra
- Bergdolt, K.: Černá smrt v Evropě. Praha 2002.
- Dugmore, A. J./Keller, Ch./McGovern, T. H.: Norse Greenland Settlement: Reflections on Climate Change, Trade, and The Contrasting Fates of Human Settlements in the North Atlantic Islands. Arctic Anthropology 44/1, 2007,12 – 36.
- Ponting, C.: Zelené dějiny světa. Životní prostředí a kolaps velkých civilizací. Praha 2018.
- Spyrou, M. A. et all. : Phylogeography of the second plague pandemic revealed through analysis of historical Yersinia pestis genomes. Nature Communications 10, Article number 4470, 2019, 1 – 13.
Internetové odkazy
- https://www.archaeology.org/news/8050-191003-russia-black-death?fbclid=IwAR10HoRn656T3NJZUIHATwJu4xpFZk5Sa8KEb0enZTwImCsLYfvfHBlfp_g
- https://www.sciencemag.org/news/2019/10/ancient-dna-traces-black-death-russia-s-volga-region
Obrazová príloha: wikipedia.org, P. Bruegel st.
vyštudoval archeológiu a históriu na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Zúčastnil sa archeologických expedícií vo Francúzsku, v Kuvajte, v Guatemale a v Sudáne. Pracuje v Archeologickom ústave SAV v.v.i. Voľný čas venuje portálu HistoryLab.sk. Je spoluautorom a editorom kníh Kolaps očami archeológie, Archaeology of Failaka and Kuwaiti coast, História pre zaneprázdnených 1 a 2, Epidémie v dejinách a Klíma v dejinách. Napísal aj knihu Sila zániku: Kolapsy starovekých a stredovekých spoločností.