Ako by to vyzeralo, keby len za krátky čas zahynulo 50 percent všetkého obyvateľstva? Takýto tragický scenár mala epidémia bubonického moru alebo takzvanej čiernej smrti, ktorá pohltila a premenila stredoveký svet v polovici 14. storočia. Akým spôsobom sa však mor šíril, prejavoval, a ako sa vôbec do Európy dostal?
Čierna smrť zasiahla Európu v roku 1346 a šírila sa v nej do roku 1353. Poznáme viacero typov morov a ten, ktorý v tejto epidémii prevažoval, sa nazýva bubonický. Pomenovaný je podľa hrčí, bubónov, ktoré človeku vznikali v okolí lymfatických uzlín, často v okolí slabín a v pazuchách. Rozšírený mýtus vraví o tom, že názov „čierna smrť” pochádza od údajného sfarbenia končatín, ktoré by mal takýto mor spôsobovať. Bolo to však jednoducho hlavne označenie pre tragický a temný čas, ktorý kontinent zasiahol. Hoci prvý raz nachádzame tento výraz (mors nigra) použitý už v básni z roku 1350 od astrológa Simona de Covinus, ide o výnimku a názov „čierna smrť” sa rozšíril až v 19. storočí. V čase výskytu sa skôr používali iné pomenovania, ako napríklad mor, veľký mor, náhla smrť, epidémia, obrovská smrť alebo v Anglicku dokonca modrá choroba.
Čo spôsobilo čiernu smrť?
Na konci 19. storočia dvaja vedci, Kitasato Shibasaburō a Pasteurov žiak Alexandre Yersin, izolovali baktériu, ktorá bola určite aspoň z veľkej časti príčinou tejto choroby. Baktéria nakoniec, vďaka detailnému opisu druhým z menovaných, dostala v roku 1894 názov Yersinia pestis. Krátko nato v roku 1898 vedec Paul-Louis Simond presvedčil vedeckú komunitu, že za prenos sú zodpovedné blchy, ktoré vedia „preskočiť” z krysy na človeka. To odborne povedané znamená, že mor (ako napríklad aj kiahne) patrí medzi zoonotické ochorenia. Mor môže prenášať viacero typov bĺch, ale najčastejšie išlo o krysiu blchu – Xenopsylla cheopis. Mimochodom, v období čiernej smrti je správne hovoriť o krysách (Rattus rattus), a nie o potkanoch (Rattus norvegicus) – veľkosťou väčšie potkany prišli totiž do Európy až v 16. storočí a začali expandovať na úkor krýs o ďalšie dve storočia neskôr.
Infikovaná populácia krýs sa teda napokon dostala z Ázie na západ, kde prostredníctvom bĺch nakazila aj Európanov. Aspoň toto bol dlho štandardný obraz toho, ako prenos moru fungoval. V roku 2006 však nórsky biológ Nils Christian Stenseth a jeho tím začali poukazovať na iný druh prenášača Y. pestis, ktorý mohol byť pravdepodobným vinníkom. Tým mali byť nie krysy, ale ázijský hlodavec – pieskomil veľký (Rhombomys opimus). Vedci svoje závery zakladajú na štúdiu klimatických fluktuácií, na súbore dát o 7711 georeferencovaných historických ohniskách moru (od 14. do 19. storočia) a na 15 dendrochronologických (letokruhových) datovaniach v Európe a v Ázii. Argumentujú, že s výskytom morových udalostí oveľa lepšie korelujú klimatické podmienky pre množenie pieskomilov, a nie krýs, čiže keď sa v Ázii v istých časoch premnožili pieskomily, mor cez ne a ich blchy putoval obchodnými cestami na západ do Európy a tieto výskyty by mali dobre zodpovedať našim historickým údajom. Treba povedať, že táto teória nie je stále úplne presvedčivá a že hádanka nie je stále uspokojivo vyriešená. Monica Green, historička a odborníčka na ochorenia v stredoveku, sa vyjadrila, že na túto otázku „dnes nemáme žiadne definitívne odpovede“ a fyzický mechanizmus prenosu označila za „najväčší hlavolam v tejto oblasti“. Podľa nej a mnohých iných niet pochýb, že kľúčovú úlohu zohrávala baktéria Y. pestis, ale aj to, že sa nedá vylúčiť úloha viac než jedného živočíšneho druhu pri jej prenose.
Pneumonický a septikemický mor
Spomenuli sme, že Y. pestis spôsobila hlavne bubonický typ ochorenia, keď infikovala lymfatické uzliny. V tomto prípade ste mali približne 18- až 20-percentnú šancu na prežitie. Šťastie v nešťastí bolo, že takýto typ sa neprenášal z človeka na človeka. Pravdepodobnosť prežitia bola v tomto prípade teda relatívne veľmi malá, ale stále väčšia než pri iných dvoch typov ochorení spôsobených rovnakou baktériou. Tá mohla vyvolať taktiež pneumonický alebo septikemický mor. Pri pneumonickom (pľúcnom) sa vám nakazili pľúca, sprevádzali ho silné bolesti, šancu na prežitie ste mali čosi pod jedno percento a navyše sa prenášal aj v rámci ľudskej populácie. Septikemický mor spôsoboval septikémiu, teda otravu krvi, a mohla mu predchádzať bubonická nákaza. Pri ňom sa baktéria dostala do krvného obehu, narušila zrážanlivosť krvi, ktorá začínala prenikať aj mimo ciev, čo sa na koži prejavovalo mnohými červenými vyrážkami a zvracaním krvi. Okrem toho mohla spôsobiť aj to, že sa potrebná krv nedostala do končatín, a tak zapríčiniť takzvanú lokalizovanú ischemickú nekrózu, čiže postupné odumieranie končatiny pre nedostatok krvi.
Ako sa dostal mor do Európy?
Podľa priebehu šírenia moru môžeme celkom dobre rekonštruovať, ako a kam sa najprv nákaza do Európy dostala. Takéto skúmanie nás zároveň privedie k jednej z militaristicky najzaujímavejších scén tej doby. Ako vieme, v 14. storočí pozostávalo územie dnešného Talianska zo samostatných mestských štátov, z ktorých najznámejšie a najbohatšie boli Benátky, Florencia a Janov. Bol to práve Janov, ktorý má ústredné miesto v príbehu šírenia moru. V roku 1266 založili Janovčania na Krymskom poloostrove svoju obchodnú kolóniu Kaffa (dnes Feodosia) pri pobreží Čierneho mora. Šlo pritom o početné a kozmopolitné mesto, s dvoma sériami hradieb, 17-tisíc domami a žili v ňom aj Benátčania, Gréci, Arméni, Židia, Turci, dokonca aj Mongoli. Pri svojom obchodnom počínaní boli nútení dobre vychádzať s mongolskou Zlatou hordou, ktorá siahala aj do týchto končín. Neďaleko pri susediacom Azovskom mori mali Janovčania svoju ďalšiu obchodnú kolóniu Tana (30 km od dnešného Rostova nad Donom), ktorá sa však dostala s Mongolmi do konfliktu. Janovčania sa nalodili a utiekli na juhozápad do Kaffy. Mongolský vládca Džanibek sa však chcel pomstiť ušlým vinníkom, a tak sa rozhodol Kaffu obliehať, aj keď tá mala bezprostredný prístup k moru. Po vyše dvoch rokoch obliehania však v tábore Mongolov prepuklo čosi viac než len panika, a to smrtonosný mor.
Táto nevítaná pohroma začala devastovať Džanibekovo vojsko a bolo jasné, že s obliehaním je koniec. Mongoli sa však prišli pomstiť a bez pomsty odísť nechceli. Uchýlili sa preto k taktike, ktorá nemala obdoby a ktorá bola viazaná na demoralizáciu Janovčanov. Mongoli naložili mŕtvoly zasiahnuté morovou nákazou na trebuchety (vrhače kameňov) a vystrelili ich dovnútra hradieb. Obyvatelia, zaiste šokovaní touto taktikou, sa nejakým spôsobom od týchto tiel nakazili a mor sa začal postupne medzi nimi šíriť. Mikrobiológ Mark Wheelis opísal túto udalosť ako „vôbec ten najohromujúcejší prípad biologickej vojny“.
O tejto udalosti, a teda aj o spôsobe zavlečenia nákazy do Európy, máme jeden mimoriadne cenný a pútavý zdroj od piacenzského právnika Gabrieleho de’ Mussi v jeho diele Historia de Morbo (História nákazy). Hoci de’ Mussi získal svedectvá pravdepodobne aj priamo od svedkov, celú epidémiu prežil vo svojej Piacenze, a preto sa napríklad nenachádzal na žiadnej z lodí z Kaffy do Janova (ako si mylne myslel prvý editor spomenutého diela). V spomenutom diele nachádzame aj tento veľavravný opis, ktorý nás môže čiastočne vtiahnuť do vtedajšej situácie:
„Ó, Bože! Zhliadni na tých bezbožných Tatárov, ktorí sa nahrnuli zo všetkých strán a na takmer celé tri roky obkľúčili Kaffu a v nej aj všetkých kresťanov. … Ale hľa, celá ich armáda dostala nákazu, ktorá ich premohla a zabíjala tisícky mužov každý deň. Boli to sťaby šípy zoslané z nebies, ktoré zasiahli a zdrvili ich namyslenosť. Všetky lekárske rady im boli nanič. Tatári zomierali hneď, ako sa znaky nákazy objavili na ich telách – opuchy pod pazuchami či v slabinách spôsobené zrážaním tekutín a sprevádzané hnusnými horúčkami. … Prikázali však, aby boli ich mŕtvoly naložené na katapulty a vrhnuté do mesta v nádeji, že ich neznesiteľný pach usmrtí vnútri každého. A tak vystrelili hromady mŕtvych do mesta a kresťania pred nimi nemohli utiecť či sa skryť, hoci do mora hádzali tak veľa mŕtvol, ako len mohli. Čoskoro však tieto rozpadajúce telá otrávili aj zásoby vody. … Navyše, jeden nakazený človek mohol nakaziť druhých a spraviť tak čo i len pohľadom. Nik nevedel a nik nemohol prísť na spôsob, ako sa brániť.“
Je to náš prvý text, ktorý spomína symptómy, na základe ktorých vieme, že išlo jednoznačne o bubonický mor. Napriek tejto udalosti však nemôžeme povedať, že ak by Džanibek nechcel takto Janovčanov odstrašiť, mor by sa do Európy nedostal. Ten už bol totiž z územia Číny na svojej ceste a šíril sa na západ. Dokonca by sa v Európe tak či onak rozšíril zrejme cez územie Talianska, keďže nákaza zasiahla v roku 1347 Konštantínopol, ktorý mal intenzívne obchodné kontakty s okolitým svetom, a zvlášť talianskymi mestami. Zo zasiahnutého Janova boli teda mnohí, netušiac, čo spôsobia, na ceste nakaziť ostatných Európanov. Ako ďalej píše de’ Mussi:
„Niektoré lode sa plavili do Janova, iné do Benátok a do iných kresťanských miest. Keď námorníci prišli na tieto miesta a miešali sa s tamojším ľudom, bolo to, akoby so sebou priniesli zlých duchov. Každé osídlenie, mesto a miesto boli otrávené týmto nákazlivým morom a ich obyvatelia, muži aj ženy, náhle zomierali. A keď sa nakazila jedna osoba, otrávila celú svoju rodinu a po jej smrti si smrť prišla ešte aj po tých, čo sa starali o mŕtve telo. Takto teda smrť vošla cez okná – mestá boli odľudnené a ich obyvatelia trúchlili za svojimi mŕtvymi susedmi.“
Smrtnosť čiernej smrti
Nákaza sa v priebehu ďalších niekoľko rokov šírila z Ázie smerom na západ, juh, severozápad a naspäť severom Európy na východ, čím slovami historika Davida Herlihyho, utiahla okolo celej Európy pomyselnú slučku. Všeobecne akceptovaný počet obetí moru sa pohybuje medzi jednou až dvoma tretinami populácie západnej Európy. Treba povedať, že tieto čísla mali za posledných 50 rokov vo všeobecnosti stúpajúci trend. V roku 1969 prišiel Philip Ziegler s odhadom 33-percentnej smrtnosti, čo by podľa jeho výpočtov znamenalo 20 – 25 miliónov mŕtvych. Na začiatku 21. storočia však Ole Benedictow argumentoval, že Európa mala v tom čase 80 miliónov obyvateľov, pričom smrtnosť moru stanovil na 60 percent, teda na 48 miliónov obetí. Odhady o smrtnosti čiernej smrti vieme získať len sekundárne, a to interpretáciou dobových zdrojov. Ako spomenula Evina Stein vo svojom článku o starovekých epidémiách, „o dopade historických epidémií na populáciu nás môžu informovať iba pramene, ktoré vyplývajú z ľudských pohnútok – zákony prijaté v odozve na krízovú situáciu, náhle a nevysvetliteľné zmeny v administratívnej praxi, známky neočakávaného masového presunu obyvateľstva, masové hroby nesúce známky paniky, významné zmeny v zložení platidiel naznačujúce zásadné ekonomické problémy, záznamy kronikárov a historikov, či iné literárne doklady priamo opisujúce prebiehajúcu katastrofu“. Zo všetkých zdrojov je však jedna vec istá – Európa zažila v 14. storočí tú najväčšiu ranu pod svoj demografický pás.
Text je súčasťou knihy Kovár, B./Zajac, O./Benediková, L. (Ed.): Epidémie v dejinách. Premedia : Bratislava 2020.
Literatúra
- Benedictow O.: What Disease was Plague? On the Controversy over the Microbiological Identity of Plague Epidemics of the Past. Leiden 2010.
- Byrne, J.: Daily Life during the Black Death. Westport 2006.
- Drancourt, M./Raoult, D.: Molecular insights into the history of plague. Microbes and Infection, 4(1), 2002, 105 – 109.
- Green, M. H. et al.: Pandemic Disease in the Medieval World: Rethinking the Black Death. The Medieval Globe Books 1.
- Herlihy, D.: The Black Death and the Transformation of the West. Cambridge 1997.
- Horrox, R. (ed.): The Black Death. Manchester 1994.
- Stenseth, N. C. et al.: Climate-driven introduction of the Black Death and successive plague reintroductions into Europe. Proceedings of the National Academy of Sciences, 112(10), 2015, 3020.
- Stenseth, N. C. et al.: Plague dynamics are driven by climate variation. Proceedings of the National Academy of Sciences, 103(35), 2006, 13110 – 13115.
- Wheelis, M.: Biological warfare at the 1346 Siege of Caffa. (Historical Review). Emerging Infectious Diseases, 8(9), 2002, 971 – 975.
Obrazová príloha: wikipedia.org
Vyštudoval religionistiku na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Získal magisterské tituly z biblistiky na University of London a z historicko-filozofických štúdií vedy a náboženstva na University of Edinburgh. Dlhoročne spolupracuje na archeologických projektoch v Izraeli. Zameriava sa hlavne na históriu kresťanstva a interakciu vedy a náboženstva, čomu sa aj ako spolutvorca venuje v podcaste Pravidelná dávka.