„…načo sú tam tie smiešne monštrá, fantastické stvorenia s deformovaným pôvabom a pôvabne zdeformované? Čo tam robia nečisté opice, divoké levy, monštruózni kentauri, stvorenia napoly ľudské, napoly zvieracie, škvrnité tigre, bojujúci vojaci, lovci trúbiaci na rohoch…?“
sv. Bernard z Clairvaux, Apologia ad Guillelmum
Podobné otázky môžu zísť na um návštevníkovi kostola či múzea s expozíciou stredovekého umenia aj dnes. Rôzne zvieratá alebo fantastické stvorenia na nás hľadia z hlavíc románskych stĺpov, z tabúľ gotických oltárov, starobylých knižných iluminácií, a často pôsobia veľmi zvláštne. Akosi uniká zmysel či význam všelijakých groteskných zobrazení, bizarných výjavov a insitne vyzerajúcich kresbičiek. Robia na nás dojem, že hľadíme do tváre drsnej barbarskej kultúry zaostalého stredoveku, tak veľmi vzdialenej od harmonického prejavu antických umelcov. V mnohých prípadoch však nejde o produkty dedičstva barbarov, akoby sa mohlo na prvý pohľad zdať. Boli to často práve diela antických autorov, ktoré inšpirovali stredovekých majstrov k rôznym udivujúcim kompozíciám. V nich sa príbehy zo staroveku nanovo interpretovali, získavali ďalšie významy a ponúkali neustále modifikovateľné možnosti ich využitia v umení prostredníctvom symbolov a alegórií.
Cisterciánsky mních a jeden z popredných učencov 12. storočia Bernard z Clairvaux (1091 – 1153) pravdepodobne veľmi dobre vedel, čo mali spomenuté fantastické stvorenia znamenať. Prekážalo mu však, že ich nachádzal na miestach určených na kontempláciu. Tam, kde sa mal človek zahĺbiť do modlitby, ho pestré a viacvýznamové výjavy zbytočne rozptyľovali.
Ríša zvierat poskytovala ľuďom v každom období a v každej kultúre okrem možnosti získania potravy množstvo ďalších podnetov. Aj v stredoveku sa prvky správania zvierat s obľubou používali ako určitá paralela k ľudským vlastnostiam. V dobovej literatúre o zvieratách sa miešali výsledky pozorovania s rôznymi domnienkami, ktorých vierohodnosť stála na kredite ich autorov. V stredovekých prameňoch tak nájdeme opisy zvierat s koreňmi v Ezopových bájkach či v Ovídiových Metamorfózach. Mnoho informácií o zvieratách sa v rôznom stupni skreslenia prenieslo z antických diel s úplne iným zameraním.
Slony bez kĺbov
V známom spise Commentarii de Bello Gallico opisuje Gaius Julius Ceasar losa (alces), ktorý mal vraj nohy bez kĺbov. Neskôr sa táto charakteristika začala pripisovať slonom. V stredoveku sa tešila veľkej popularite epická báseň známa ako Pharsalia. Rímsky básnik Marcus Annaeus Lucanus (35 – 65 n. l.) v nej opisuje občiansku vojnu z obdobia prvého triumvirátu a okrajovo spomína zvieratá (predovšetkým rôzne druhy plazov), s ktorými sa vojaci stretávali na strastiplných pochodoch.
Hlavným zdrojom informácií o svete živočíchov sa na dlhé storočia stalo dielo Naturalis Historia od Plínia Staršieho. Tomu sa podarilo v 37 knihách skompilovať poznatky od mnohých antických autorov z takmer všetkých oblastí prírodných vied. Zväzky 8 – 11 venoval zoológii. V Plíniových knihách sa vedľa seba ocitli vedecky hodnotné poznatky spolu s dnes úsmev vyvolávajúcimi nezmyslami, ktoré však svorne a s rešpektom citovali generácie učencov až do novoveku. (Len tak mimochodom, Plínius Starší prišiel o život pre svoju túžbu po poznaní, keď sa v roku 79 n. l. vybral preskúmať horu Vezuv v tom skutočne najmenej vhodnom čase.)
Významnú úlohu sprostredkovateľov antickej vzdelanosti zohrali v stredoveku učenci a svätci z obdobia patristiky. Predovšetkým v dielach milánskeho biskupa sv. Ambróza (340 – 397), sv. Jána Zlatoústeho (347 – 407) a sv. Augustína z Hippo (354 – 430) nájdeme zaujímavé zmienky o zvláštnych charakteristikách niektorých zvierat. Z obdobia patristiky pochádza tiež spis známy pod názvom Physiologus, grécky písaný text od neznámeho autora. Physiologus využíva divotvorné opisy správania zvierat ako moralizujúci nástroj, ktorým chce čitateľa poučiť o etike, nie o zoológii.
Ambíciu priniesť zhrnutie poznatkov o živočíšnej ríši mal o pár storočí neskôr Izidor zo Sevilly (560 – 636). V diele Etymologiae encyklopedickým spôsobom zhrnul vtedy známe poznatky zo všetkých vedných odborov a vo zväzku č. 12 tohto diela sa zaoberal zvieratami. Čerpal pritom hlavne z prameňov od Plínia Staršieho a Aristotela. Ako názov jeho diela napovedá, Izidor sa snažil charakterizovať skúmaný objekt na základe analýzy pôvodu a morfologickej stavby slova, ktorým bol daný objekt pomenovaný.
Ďalšie významné dielo, ktoré pomohlo ďalej sprostredkovať vedomosti zhromaždené predchádzajúcimi autormi, pochádza od opáta benediktínskeho kláštora vo Fulde Hrabana Maura (okolo 780 – 856). Na tom istom mieste a v tom istom období, ako sa písali významné pramene k dejinám Veľkej Moravy, vznikla 22-zväzková práca De rerum naturis.
Bestiáriá
Obdobie, v ktorom sa k nebu začali driapať fiály gotických katedrál a rytierstvo prežívalo svoje zlaté časy, prialo tiež vzniku špecifickej literárnej formy, tzv. bestiárií.
Bestiáriá sa inšpirovali v prvom rade dielom Physiologus a poznatky o skutočnom či domnelom správaní zvierat využívali hlavne ako pomôcku na vytvorenie poučných metafor, prirovnaní či paralel medzi svetom ľudí a svetom zvierat. Hugo de Fouilloy, Philippe de Thaon, Pierre de Beauvais, Guillaume le Clerc sú mená, ktoré nájdeme medzi autormi známych bestiárií 12. a 13. storočia.
Ak hovoríme o vzťahu ľudí k prírode v tomto období, nemôžeme nespomenúť sv. Františka z Assisi (1181 – 1226), patróna zvierat. Jeho spolubrat sv. Anton Paduánsky (1195 – 1231) údajne kázal zvieratám, keď ho nechceli počúvať ľudia. Jeho kázne vyšli v knižnej podobe pod názvom Sermones. Nájdeme v nich mnoho zaujímavých zmienok, ktorými chcel sv. Anton osloviť svojich poslucháčov prostredníctvom podobenstiev z ríše zvierat. Fascinujúce príbehy o zvieratách podnecovali fantáziu nielen autorov nábožensky ladených textov. V diele Bestiar d´Amour (Bestiár lásky) Richard de Fournival (1201 – 1260) síce trochu krkolomným, ale nepochybne zaujímavým spôsobom ponúka paralely medzi vlastnosťami zvierat a konkrétnymi situáciami vo vzťahu muža a ženy.
State, či celé knihy venované zoológii boli súčasťou sumárnych diel, akýchsi predchodcov novodobých encyklopédií. Učenci sa v nich snažili zhrnúť všetky dostupné vedomosti, ale aj mnohé „nevedomosti“. Kapitoly (resp. zväzky) s názvami ako napr. „Morské obludy“ alebo „O monštruóznych ľudských rasách na Východe“ boli rovnocenné s ostatnými, z pohľadu dnešného vedca serióznejšími časťami takýchto prác. K najvýznamnejším autorom diel tohto druhu patrili Vincent de Beauvais (1190 – 1264), Thomas de Cantimpré (1201 – 1272) či Bartholomeus Anglicus (cca 1203 – 1272).
Ako ujsť rozzúrenej tigrici?
Písomných prameňov na tému zvierat mala teda stredoveká spoločnosť k dispozícii pomerne dosť. Hlavným problémom bolo, že väčšinu exotických zvierat v tom čase Európania nemali možnosť vidieť na vlastné oči. O tom, ako vyzerá napr. žirafa, hroch alebo pštros, si mohli urobiť nejasnú predstavu z ilustrácií v bestiáriách. Avšak ani autori týchto ilustrácií dané zvieratá nikdy nevideli. Keď existoval určitý charakteristický znak (napr. slon s chobotom alebo lev s veľkou hrivou), boli zvieratá na obrázku ako-tak identifikovateľné. Ale ako zobraziť napr. pantera, tigra, leoparda alebo iné zviera tak, aby si ich pozorovatelia nemýlili?
Ak chcel autor zobrazenia napomôcť identifikácii, dal ho do určitého kontextu, z ktorého sa mal adresát dovtípiť, o čo ide. Tým kontextom mohla byť napr. zaužívaná kombinácia s iným, ľahšie spoznateľným zvieraťom, údajné charakteristické správanie alebo celý príbeh viažuci sa k danému objektu. Miera pravdivosti príbehu nemusela byť pre potreby identifikácie vždy podstatná. Príkladom môže byť tiger. Na rozdiel od leva bol oveľa menej známy. Slovo tigris znamená v niektorom z médsko-perzských jazykov „šíp“. Aj názov rieky Tigris mal vyjadrovať jej rýchly tok oproti pokojnejšiemu Eufratu. V stredoveku sa tiger považoval za silné, a hlavne za veľmi rýchle zviera, ktoré poľahky dostihne aj najrýchlejšieho koňa. Na dobových zobrazeniach by sme ho podľa vonkajšieho vzhľadu ťažko spoznali. Ak však niekde uvidíte motív šelmy hľadiacej do zrkadla, ide s najväčšou pravdepodobnosťou o tigra. Najmä ak sa v jej blízkosti nachádza aj jazdec. Antickí i stredovekí autori opisujú, ako sa dá uniesť tigrie mláďa a ujsť rozzúrenej tigrici. Kôň sa jej v rýchlosti nemôže vyrovnať, a tak ju jazdec musí nejako zdržať. Dokáže to tak, že jej do cesty hodí zrkadlo. Kým príde tigrica nato, že obraz v zrkadle nie jej mláďa, únosca získa nejaký čas. Týmto spôsobom môže uniknúť na morské pobrežie, kde na neho po nalodení prenasledujúce zviera už nemá dosah.
V bestiáriách sa stretneme s rôznymi fiktívnymi tvormi, ktoré sú dnes úplne neznáme, a to ani v mytológii, bájach či rozprávkach. Počuli ste napríklad o zvierati menom „bonnacon“? Z Plíniovho opisu, ktorý bestiáriá prevzali, by sa mal podobať na býka. Jeho rohy sú stočené, a preto sa nimi bonnacon nemôže brániť. Disponuje však inou, oveľa nezvyčajnejšou zbraňou. Dokáže vraj na veľkú vzdialenosť zasiahnuť útočníka vylučovaním svojich výkalov. Tie pri zásahu údajne spôsobujú popáleniny. Zobrazenie bonnacona sa naozaj nedá pomýliť s ničím iným.
Prednosť zobrazovania pomocou určitých zvláštnych vlastností pred snahou o reálne stvárnenie dávali tvorcovia nielen v prípade exotických alebo fiktívnych zvierat, ale aj v prípade tých, ktoré mali ľudia možnosť vidieť v európskej prírode. Napríklad rysa možno identifikovať podľa „mláčky“ pod ním. Verilo sa totiž, že moč rysa na vzduchu tuhne a mení sa na vzácnu substanciu (lyncuriam, lapis lyncurius).
Cnostný bobor
Svet zvierat ponúkal umelcom pestrú paletu možností, ako prostredníctvom ich vlastností (či už skutočných alebo domnelých) vytvoriť alúziu na svet ľudí. Ak chcel autor vo svojej kompozícií z nejakého dôvodu poukázať na aspekt vernosti, mohol to urobiť napríklad zobrazením hrdličky. O hrdličkách sa hovorilo, že partneri sú si verní aj po smrti. Ak zomrel jeden z nich, druhý si už nehľadal iného a na znak smútku si už nikdy nesadol na zelenú ratolesť. Symbol vernosti – smútiacu hrdličku – teda spoznáme ako vtáka sediaceho na vyschnutom strome alebo kríku.
Žeriava, symbolizujúceho ostražitosť a starostlivosť o druhých, zas spoznáme podľa toho, že v pazúroch jednej nohy drží kamienok. Žeriavy vraj počas sťahovania držia pri prenocovaní hliadku. Aby hliadkujúci vták nezaspal, drží v pazúroch kamienok. Ak by žeriava premohla únava, hluk padajúceho kameňa ho má prebrať. Sv. Anton Paduánsky vyzýval ľudí k podobnej starostlivosti o blížnych, pričom miesto kameňa sa mali držať modlitby a kontemplácie.
Poukázanie na niektoré ľudské cnosti mohlo mať vskutku prekvapivú podobu. Dnešný človek sa tomu asi bude smiať, ale v stredoveku bol jedným zo symbolov cudnosti, resp. sexuálnej zdržanlivosti bobor. Jeho latinský názov castor sa spájal s tým, že sa bobor dokázal sám vykastrovať, aby sa tak zachránil pred lovcami. Takto to spomína už Ezop v jednej zo svojich bájok. Plínius dopĺňa, že bobrov lovili v krajinách okolo Čierneho mora kvôli masti (castoreum), ktorá sa získavala z bobrích semenníkov a používala sa v medicíne. V snahe o záchranu života si mal prenasledovaný bobor sám odhryznúť semenníky, aby ukázal lovcom, že je pre nich už bezcenný. Pre človeka to malo byť poučením, že ak chce viesť cnostný život, musí sa zbaviť svojich žiadostivostí.
Ako sme už spomínali, zvláštne vlastnosti a správanie zvierat slúžili ako inšpirácie na vytvorenie moralizujúcich alebo poučných alegórií, prirovnaní či metafor. Tieto obrazné vyjadrovacie prostriedky boli naplnené motívmi z kresťanstva, náboženstva dominujúceho stredovekej Európe. Tak trochu paradoxne vyznieva skutočnosť, že Cirkvi, ktorá často veľmi tvrdo bránila správnosť svojho učenia, nijako zvlášť neprekážalo pripodobovanie Ježiša Krista k rôznym zvieratám. Spomeňme aspoň niekoľkých: leva, pantera, pelikána, jednorožca a zvieratá nazývané hydrus a caladrius.
Prirovnať Ježiša k levovi sa zdá byť celkom logické. Ježiš ako Syn Boží je pánom sveta, lev je zas kráľ zvierat. Levovi sa pripisovala schopnosť stierať za sebou stopy chvostom, aby unikol lovcom. Podobne mal aj Ježiš zastrieť svoju božskosť. Lev podľa bestiárií spí s otvorenými očami. To sa prirovnávalo k Ježišovej smrti na kríži, kde bol síce fyzicky mŕtvy, ale vo svojej nadprirodzenosti ostal nažive. Tri dni, ktoré bol Ježiš uložený v hrobe pred svojím zmŕtvychvstaním, sa spájali s ďalšou zaujímavou dobovou predstavou o levoch. Podľa nej levica rodí mŕtve mláďatá. K životu ich po troch dňoch prebudí lev – otec svojím dychom (niekedy sa spomína aj rev alebo obliznutie). Levom sa pripisovalo viacero rôznych pozitívnych vlastností hodných vládcu. Lev je vraj natoľko veľkorysý, že nezaútočí na človeka, ak si ten pred ním ľahne dolu tvárou.
Pantera opisuje Physiologus ako vznešené zviera so schopnosťou pritiahnuť ostatné zvieratá a odohnať drakov. Po kŕmení sa panter utiahne do svojho brlohu, kde spí tri dni v kuse. Potom z neho vyjde a hlasno zreve. Z tlamy mu pritom vychádza sladká vôňa, ktorá privábi ostatné zvieratá. Jedine drak ju nemôže zniesť a snaží sa pred panterom skryť. Panter sa teda dá spoznať podľa toho, že je pri ňom zobrazený unikajúci drak. Ak je panter zobrazený osamote, identifikovať ho môže znázornenie jeho dychu. V heraldike je naznačený akýmisi plamienkami. Nimi sa odlišuje od v erboch oveľa častejšie používaného leva. V symbolickej rovine podobným spôsobom priťahovali Ježišove slová ľudí (ako príjemný dych pantera zvieratá) a zaháňali diabla (draka).
Najdivokejšie zviera – jednorožec
Jednorožec je jedno z mála zvierat, ktoré sa ani pri schematickom zobrazení nedajú pomýliť s ničím iným (snáď len so zvieraťom nazývaným monocerus – ten má byť podobný jednorožcovi, ale je údajne väčší). Opisovali ho ako najdivokejšie zo všetkých zvierat, ktoré nie je možné chytiť živé. Uloviť sa dá len použitím ľsti. Priblížiť sa k nemu môže iba panna. Až keď jednorožec zaspí v jej lone, môže sa lovec priblížiť a zabiť ho. Analógiu s Kristom má reprezentovať jeho narodenie Panne Márii. Jeden roh symbolizoval jednotu Otca a Syna.
Jedným z najznámejších zvieracích symbolov Ježiša Krista je pelikán. O mláďatách pelikána sa hovorilo, že ďobú svojich rodičov do tváre, a tí ich za to v hneve zabijú. Po troch dňoch sa však pelikán nad svojimi potomkami zľutuje a oživí ich tak, že si zobákom rozorve svoju hruď a pokropí mŕtve mláďatá krvou. Jakub z Vitry (v rokoch 1214 – 1225 pôsobil ako biskup v palestínskom Akkone) tvrdil, že pelikán týmto spôsobom oživuje mŕtve mláďatá, ale sám ich ako rodič nezabíja; zahubí ich had, ktorý sa vplazí do hniezda. Existuje aj jednoduchšia verzia paralely pelikána a Krista. Podľa nej pelikán kŕmi mláďatá svojou krvou. V každom zo spomínaných príkladov je zrejmý obraz Kristovej krvavej obety na kríži za hriechy, resp. obraz vykúpenia ľudstva.
Hydrus je fiktívne zviera, resp. nie je známe, ktoré existujúce zviera by mohli mať pramene ako Physiologus na mysli. Opisujú ho ako tvora žijúceho v rieke Níl, kde vedie boj na život a na smrť s krokodílom. Keď hydrus vidí, že krokodíl zaspal s otvorenou papuľou, vlezie mu do nej a nechá sa prehltnúť. Následne ho zabije tým, že sa cez jeho bok prehryzie von. Podobným spôsobom mal Kristus zvíťaziť nad peklom. Najprv sa ním nechal zhltnúť (smrť na kríži), ale potom z neho vyšiel (povstal z hrobu), čím ho porazil.
Ďalším neznámym tvorom so zázračnými schopnosťami je caladrius. Bestiáriá ho opisujú ako bieleho vtáka podobného čajke. Ak sa caladrius pozrie na chorého človeka, ten sa uzdraví. Ak však svoj zrak od nemocného odvráti, chorý umrie. Niektorí autori túto schopnosť rozvádzajú do podrobností. Caladrius svojím pohľadom dokáže z chorého „vysať“ nemoc (v antických prameňoch sa uvádza konkrétne žltačka) a preniesť ju na seba. Ak zrak odvráti, choroba je príliš silná a jej prenesením na seba by si mohol caladrius ublížiť. Ku caladriovi je pripodobňovaný Kristus, ktorý upiera svoj zrak na ľudí, berie na seba ich hriechy, a tak ich zachraňuje od večnej smrti. Z ďalších zvierat, ktoré v bestiáriách nejakým spôsobom symbolizujú Krista, môžeme spomenúť bájneho fénixa, orla či jeleňa. Treba však pripomenúť, že jedno zviera mohlo mať (a vo väčšine prípadov aj malo) v rôznych kontextoch viacero symbolických významov.
Použitá literatúra
Biedermann, H.: Lexikon symbolů. Praha 2008.
Eco, U.: Umění a krása ve středověké estetice. Praha 1998.
Internetové odkazy:
a) http://bestiary.ca/index.html
b) http://expositions.bnf.fr/bestiaire/index.htm
Obrazová príloha: www.wikipedia.org
Vyštudoval odbor archeológia a história na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Zaoberá sa rôznymi aspektmi sakrálnej kultúry v období stredoveku.