Olympijské hry sú najväčšou športovou udalosťou na svete. V modernej ére predstavujú pre usporiadateľskú krajinu obrovskú politickú prestíž, ale i veľkú, a nezriedka vyčerpávajúcu ekonomickú výzvu. Ako je všeobecne známe, ich história siaha hlboko do minulosti, do čias antického Grécka. Mená olympijských víťazov sú často predmetom obdivu a národnej hrdosti. Podobne to bolo aj v staroveku, ale vedeli by ste si spomenúť na meno aspoň jedného antického olympijského víťaza? Pritom ich príbehy a osudy sú minimálne rovnako, ak nie ešte zaujímavejšie a dramatickejšie, ako je to pri ich súčasných nasledovníkoch.

Najslávnejší

Novodobá rekonštrukcia behu hoplitov (Foto: Louisa Gouliamaki/Agence France-Presse)

Pôvod olympijských hier sa stráca v mýtoch. Prvé známe olympijské hry sa podľa tradície konali v roku 776 pred n. l., trvali iba jeden deň a mali jedinú disciplínu – preteky v behu na vzdialenosť jedného stadia (192,27 m). Tie posledné staroveké sa odohrali v roku 393 n. l., napriek v tom čase už platnému ediktu rímskeho cisára Theodosia I., ktorým v roku 391 zakázal uctievanie akýchkoľvek pohanských kultov, do čoho pre svoju kultovú stránku spadali aj olympijské hry. Obnovené boli až po poldruha tisícročí, v roku 1896, ako inak, na gréckej pôde v Aténach, čím sa začala ich moderná éra.

Zo starovekej Olympie poznáme vyše 800 víťazov, čo je na priepasť času, ktorá nás od nich delí, pomerne dosť. Nie v každom prípade však poznáme všetky atribúty dotyčného olympijského víťaza: jeho domovské mesto, dátum hier a súťažnú disciplínu. Asi 60 z nich zvíťazilo viackrát. Po mene poznáme dokonca aj niekoľko stoviek atlétov, ktorí sa z Olympie vrátili bez víťazného venca.

Zrejme najslávnejším športovcom starovekého Grécka bol Milón z Krotónu (Maľba J. B. Suvée)

Zrejme najslávnejším športovcom starovekého Grécka bol Milón z Krotónu (6. stor. pred n. l.). Obor a silák, ktorého súčasníci porovnávali s bájnym Heraklom, dosiahol šesť víťazstiev v zápasení na olympijských, a nepomerne viac víťazstiev na ďalších gréckych hrách. Koluje o ňom množstvo historiek, ktoré nám zanechali rôzni antickí autori. Najznámejšie sú tie o granátovom jablku, disku a strune. Granátové jablko vraj držal v ruke tak silno a opatrne zároveň, že mu ho nikto nedokázal vytrhnúť, sám ho však stiskom nerozpučil. Keď sa postavil na disk potretý olejom, len sa vysmieval tým, čo ho z neho chceli márne zhodiť. Raz si okolo čela uviazal strunu, zadržal dych, až mu krv naplnila žily, a tým ju roztrhol. Napriek svojej obrovskej sile a ohromnému apetítu (za deň dokázal zjesť deväť kilogramov mäsa a deväť pecňov chleba a raz vraj vyhral stávku, keď na jeden dúšok vypil deväť litrov vína) to nebol žiadny hlupák. Svojmu štátu slúžil ako úspešný vojvodca, napísal knihu O fyzike, ktorá sa však stratila, a bol priateľom filozofa Pytagora zo Samu, ktorému aj zachránil život, keď na dostatočne dlhý čas vlastnými rukami zadržal prepadávajúci sa strop jeho domu. Jedna verzia jeho smrti tiež vošla do legiend. Milón vraj raz v krotónskej krajine zazrel vyschnutý strom rozštiepený klinmi. V pyšnej sebadôvere ho chcel roztrhnúť vlastnými rukami, kliny ale zo stromu vyleteli a beznádejne uväzneného siláka zanedlho roztrhali vlci.

Rekordný

Bežec na váze nájdenej na ostrove Rhodos (Britské múzeum)

Svetovými médiami preletela správa, že na aktuálnych XXXI. olympijských hrách v brazílskom Riu bol konečne vyrovnaný a (medzitým) už aj prekonaný vyše 2000 rokov starý olympijský rekord. Fenomenálny americký plavec Michael Phelps na nich dosiahol svoje dvanáste a trináste individuálne víťazstvo a  preskočil tak legendárneho Leonida z Rhodu (2. stor. pred n. l.). Tomu sa na štyroch po sebe idúcich hrách (154. až 157. olympijských hrách v rokoch 164 – 152 pred n. l.) podarilo vybojovať vždy po tri víťazstvá – v behu na jeden stadion, dvojitom behu a behu ťažkoodencov. Američan má, samozrejme, zlatých medailí ešte viac (a olympijských celkovo ešte o niečo viac), ale tie sú zo štafiet, ktoré sa na starovekých olympijských hrách nepraktizovali, hoci ich starí Gréci poznali a v rámci rozličných náboženských slávností behali viacpočetné družstvá s fakľou od jedného oltára k druhému (lampadédromia).

Bez ohľadu na túto nefér výhodu svojho moderného nasledovníka zostáva Leonidas z Rhodu pravdepodobne najvšestrannejším a najvýkonnejším atlétom-bežcom v dejinách. Veď behať takto dlho a bezkonkurenčne šprint (jednoduchý a dvojitý beh, stadiodromos a diaulos) a zároveň náročný, ale efektný „beh ťažkoodencov“ (hoplitodromos), v ktorom účastníci behali pôvodne v plnej zbroji, ale bez zbraní a neskôr len so štítom, to chcelo naozaj vynikajúcu prípravu a odolnosť. Behom ťažkoodencov, ktorý mal podľa všetkého svoj vojenský tréningový význam a bol zavedený v roku 520 pred n. l., staroveké olympijské hry tradične vrcholili.

Neprekonateľný

Cisár Nero – „olympijský víťaz“ (Maľba A. J. van Nuyssen)

Absolútne neprekonateľným olympijským víťazom však pravdepodobne navždy zostane neslávne slávny rímsky cisár Nero (1. stor. n. l.).  Nero miloval hry všetkého druhu, cirkusové, divadelné, gladiátorské a v neposlednom rade aj tie olympijské. Keď už mu bol Rím pre jeho všestranné umenie primalý, odobral sa do Grécka. Prišiel tam v roku 66 n. l., keď dal predtým o dva roky odložiť 211. olympijské hry a v programe zreformovanom podľa jeho želania získal celkom šesť vencov. Najskôr zvíťazil v súťaži trubačov a hlásateľov („lebo vždy sám oznamoval svoje víťazstvá“), v pretekoch štvorzáprahov, dvojzáprahov, v prednese tragédie a v hre na lýre. Obe tieto „umelecké“ súťaže sa v Olympii konali prvý a zároveň posledný raz špeciálne kvôli Nerovi. Absolútnym bonbónikom napokon boli špeciálne preteky na vozoch s desaťzáprahom, na ktorých štartoval ako vozataj a pre istotu len sám. „Vypadol však z voza,“ píše Suetonius a „ani keď mu do neho znovu pomohli, nevydržal a vzdal sa pred cieľom; aj tak ale dostal víťazný veniec.“

V Olympii existovali aj miesta pre tréningy

Jeho okružná a víťazoslávna cesta po Grécku, na ktorej nenašiel premožiteľa (keď ho v jednej súťaži predsa len porazil istý spevák, dal ho pred vyhlásením výsledkov zaškrtiť, takže nakoniec aj tu zvíťazil), mu priniesla veľkolepých 1808 víťazných vencov, čo je svetový rekord, ktorý už asi nikdy nikto neprekoná. Do Ríma sa Nero vrátil podľa obyčaje víťazov posvätných hier prielomom v hradbách, na Augustovom triumfálnom voze, v purpurovom šate, v gréckom pláštiku zdobenom zlatými hviezdami, s olympijským vencom na hlave a pýthijským v pravej ruke. Pred ním kráčal sprievod so všetkými vencami a s nápismi, kde a nad kým zvíťazil, akou piesňou alebo tragickou úlohou.

Nerónove víťazstvá neboli celkom nezištné, grécke obce získali vďaka nim autonómiu a oslobodenie od daní. Za zmienku tiež stojí, že na usporiadanie týchto olympijských hier venoval Nero obrovskú čiastku 250 tisíc sesterciov, ale zato si z Olympie odniesol toľko sôch, koľko sa mu zachcelo a navyše museli Gréci tieto peniaze nakoniec jeho nástupcovi Galbovi vrátiť.

Nám zostáva už len dúfať, že novodobé olympijské hry sa časom nestanú podobným cirkusom, aké z nich svojho času urobil Nero, ale že budú predovšetkým oslavou športových výkonov, plejádou inšpiratívnych príbehov a festivalom olympijských ideálov spájajúcich aspoň raz za čas krajiny celého sveta.

 

Použitá literatúra

  • Grant, M.: Dvanásť cisárov. Bratislava 2005.
  • Pausaniás: Cesta po Řecku I. Praha 1973.
  • Suetonius: Životopisy dvanácti císařů. Praha 1998.
  • Zamarovský, V.: Vzkriesenie Olympie. Bratislava 1986.

Internetové odkazy

Obrazová príloha:  www.wikipedia.org, The British Museum, Louisa Gouliamaki, Agence France-Presse, J. B. Suvée

Páči sa ti náš článok? Podpor nás a vydávanie ďalších článkov na Patreone

Študoval archeológiu a históriu na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Zaoberá sa vojenskými a námornými dejinami. Je autorom knihy Bitky a bojiská - Stručné dejiny Slovenska pre mladých čitateľov (Slovart 2021).