Neoddeliteľnou súčasťou ľudskej existencie je smrť. Žiadna bytosť tohto sveta, nami chápaného ako pozemského, sa jej nevyhne. Život končí z rôznych dôvodov. Boj, choroba, staroba. Spôsob, akým človek odišiel na onen svet, sa často prejaví aj v pocte, ktorá mu pred poslednou cestou bola vzdaná. Pokiaľ spoločnosť dosiahla určitý stupeň vývoja, mal by smrť sprevádzať pohreb.
Kelti ako jeden z národov, ktoré tvorili naše, ale aj cudzie dejiny, venovali aktu pochovania/pohrebu značnú pozornosť. Jeho podobu na území severne od Rímskej ríše – v Galii (nazvaná podľa keltského kmeňa Galov, ktorý ju obýval) – opísal už Gaius Iulius Caesar vo svojom diele Zápisky o vojne v Galii, keď sa s týmto indoeurópskym národom dostal do tesného kontaktu. Podľa jeho záznamov mal byť galský pohreb nádherný a nákladný. Na pohrebnej hranici sa spálili všetky veci, ktoré boli nebožtíkovi zaživa milé, dokonca aj zvieratá. Po skončení riadneho pohrebného obradu boli spoločne s pánom spálení tiež jeho obľúbení otroci a chránenci. Toto dielo však podrobne opisuje len určitý druh pohrebov, konkrétne pohreby vládnucej vrstvy na jednej a žiarový pohrebný rítus (kremáciu) na strane druhej. Popri bohatých „kniežacích“ alebo bojovníckych hroboch (kostrových i žiarových) sa však v celom keltskom svete nachádzajú aj kostrové a žiarové hroby s chudobnejšou výbavou a s menej atraktívnymi milodarmi.
Najstaršie hroby s vozmi
Pre objasnenie problematiky keltských pohrebných zvykov, ako aj samotného Caesarovho opisu je potrebné oboznámiť sa s výzorom hrobov v keltskej pravlasti zo starších období, a ktoré a sú rozšírené na území dnešného Nemecka, Francúzska, Švajčiarska, ale aj Čiech. V priebehu od 7. do 5. storočia pred n. l. sú z tejto oblasti známe viaceré honosné a bohato vybavené pohreby protokeltskej a keltskej elity. Na prelome 7. a 6. storočia sa v pôvodnej keltskej oblasti začínajú objavovať bohaté mohylové hroby s drevenou komorovou konštrukciou. Typickou výbavou pre ne boli štvorkolesové vozy a bohato zdobené konské postroje. Najčastejšie v nich boli pochovaní muži s bronzovým alebo železným mečom a s množstvom keramiky. Tieto hroby sú často bez spôn a šperkov, s výnimkou oblasti Čiech.
Ďalšie prídavky v hroboch tvorila mäsitá potrava (hlavne z ošípaných), železné nože, amforovité zásobnice a hlinené polmesiacovité idoly. Rozmery mohýl nebývali veľké – boli prispôsobené výške pohrebu na voze, nad ktorým bol ešte skonštruovaný drevený strop.
V začiatočných fázach bola výbava mohýl takmer totožná. Pochovaní boli spravidla nespálení muži s mečom, vedľa ktorých sa mohla nachádzať ešte hromádka spopolnených kostí druhého jedinca. Za najstaršie možno považovať hrobky v Čechách, Hornom Rakúsku a v Bavorsku. Tie by mali patriť ešte do 7. storočia; hroby v západnejších oblastiach (Württembergsko, Porýnie, Francúzsko, Švajčiarsko) spadajú do 6. storočia či až do 5. storočia pred n. l. V prípadoch, keď nachádzame hroby bohato vybavené, popri ktorých sa vyskytujú aj hroby menej zložitej konštrukcie s chudobnejšou výbavou aj hroby úplne jednoduché, zrejme ide o dôsledok hospodárskej a sociálnej stratifikácie spoločnosti.
Postupom času sa v honosných hroboch nepochovávali len muži, ale aj ženy a rozšíril sa na väčšie spektrum obyvateľstva, než len na náčelníkov, čo by mohlo naznačovať proces postupného formovania rodovej šľachty či aristokratickej vrstvy, ktorá mala v danom kraji významné postavenie. V priebehu 6. storočia sa z hrobov strácajú dlhé meče a vládnuca vrstva sa začína odlišovať od prostého ľudu luxusne stvárnenými dýkami, ktoré sa nosili zavesené na opasku. Neslúžili na boj, boli „len“ symbolmi náčelníckej moci. Pekný exemplár dýky pochádza z pohrebiska v rakúskom Hallstatte. Dýka mala anténovitú rukoväť zdobenú dvoma vtáčími hlavami a dvoma ľudskými postavami. Veľmi podobná dýka sa našla v hrobe v Aichachu, ale namiesto ľudí boli na rukoväti vyobrazené kone. Obe dýky pravdepodobne pochádzajú z jednej dielne. V hroboch stúpa aj počet kopijí a sečných nožov.
Zmena zbraní v hrobovom inventári naznačuje aj zmenu techniky boja – z boja muž proti mužovi na grécky – falangový skupinový spôsob boja. Postupne sa z hrobov strácajú aj súčasti konského postroja a začína sa objavovať šperk. Toto obdobie sa datuje zhruba do prelomu 6. a 5. storočia pred n. l. Ženy sa objavujú vedľa mužov ako rovnocenní členovia aristokratickej vrstvy a ich hroby bývajú veľmi bohato vybavené šperkom.
Bohatá kňažná z Vix
Jedným z najvýznamnejších hrobov je hrob 35-ročnej ženy – kňažnej z Vix –, ktorý pochádza z počiatku 5. storočia pred n. l. Hrobka s rozlohou 9 m² sa nachádzala pod dominantnou mohylou s priemerom 42 m a s výškou (prinajmenšom) 6 m. Azda najimpozantnejším nálezom z uvedenej hrobky bola bronzová nádoba – kratér gréckeho pôvodu. Okrem nádhernej a precízne vypracovanej výzdoby sú na nádobe pozoruhodné najmä jej rozmery: výška 164 centimetrov, váha 208,6 kilogramov a objem 1100 litrov. Okrem uvedeného kratéru sa v hrobe našiel aj zlatý diadém, ktorý mala kňažná na hlave a vážil 480 g, množstvo ďalších šperkov, ako náramky a náhrdelníky z jantárových perál, spony, bohato okované kolesá voza, bronzové nádoby etruského pôvodu, ktoré slúžili ako súčasť stolovania, a veľa iných vzácnych nálezov. Vládnuca vrstva sa postupne začala od zvyšku spoločnosti odčleňovať ako na pohrebiskách, tak i sídlami – stavali si mohutné opevnené hradiská, na ktorých začal časom prevládať južný, stredomorský import nad výrobkami z domáceho keltského prostredia.
Keltské pohrebiská na Slovensku
Najstaršie hrobové nálezy známe z územia dnešného Slovenska pochádzajú z prelomu 5. a 4. storočia pred n. l. Radí sa medzi ne pohrebisko v Stupave a v Bučanoch a najnovšie aj hrobový celok z Bernolákova.
Z náleziska v Stupave pochádza iba niekoľko hrobov; významné je najmä nálezom maskovitej opaskovej zápony s orientálnym motívom, ktorá je spôsobom vyhotovenia unikátna a donedávna sa považovala za jedinú svojho druhu na Slovensku. V ostatných rokoch k nej však pribudol ďalší, veľmi podobný nález z Vrbového.
Pohrebisko v Bučanoch je pozoruhodné najmä stretom dvoch odlišných kultúrnych okruhov. Na nekropole sa objavili okrem najstarších keltských hrobov aj hroby nositeľov vekerzugskej kultúry, ktorí obývali územie juhozápadného Slovenska pred príchodom Keltov do Karpatskej kotliny.
Uvedené hroby dvoch kultúrnych svetov sa odlišujú ako zložením milodarov, tak i pohrebným rítom. Zatiaľ čo keltské hroby z najvčasnejšieho úseku mladšej doby železnej na Slovensku boli kostrové, hroby nositeľov vekerzugskej kultúry boli žiarové. „Keltskí“ zosnulí boli uložení v natiahnutej polohe na chrbte a ako prílohy na „poslednú cestu“ dostali do hrobov zbrane, šperky, nože a iné osobné predmety. Z územia Slovenska, žiaľ, nie sú známe honosné mohylové pohreby, ktoré sa nachádzajú v keltskej pravlasti. Hypoteticky ich však možno predpokladať v okolí významného malokarpatského centra na Slepom vrchu pri Horných Orešanoch; dosiaľ však neboli objavené.
Kolonizačná vlna Keltov, známa aj ako historická keltská expanzia, ktorá súvisí s prienikom Keltov do Karpatskej kotliny v druhej polovici 4. storočia pred n. l., so sebou prináša, oproti predchádzajúcemu obdobiu, i monumentálny nárast pohrebísk a všeobecne hrobových celkov. Zakladali sa rozsiahle pohrebiská bez mohylových násypov, podľa ktorých sa tento časový úsek nazýva aj horizontom plochých keltských/laténskych pohrebísk. V počiatočných fázach boli do hrobov vkladané nespálené ľudské telá (inhumácia). Neskôr k tomuto typu pochovávania začali pribúdať hroby, keď sa do zeme vkladali spálené ľudské kosti (kremácia). Atraktívne sú najmä mužské bojovnícke hroby, v ktorých sa nachádzali meče, kopije, kovania drevených štítov a štítové puklice, súčasti opaskov a pod. V ženských hroboch bola výbava tvorená najmä šperkom – náramkami, nánožníkmi a sponami. Takmer vždy sa do hrobov vkladali keramické nádoby a potrava, ktoré si so sebou nebožtík odniesol na druhý svet.
Žiarové hroby a druidi
Od druhej polovice 3. storočia pred n. l. začínajú na keltských pohrebiskách prevládať žiarové hroby. Uvedený akt pravdepodobne súvisí so zmenami v náboženstve a v druidskom učení o ponímaní posmrtného života. Aby sa ľudská duša mohla dostať na druhý svet, muselo byť telo – schránka duše – spálené. Žiarový pohrebný rítus je značne energeticky náročnejší než kostrový a pozostalí pri jeho praktikovaní museli vynaložiť oveľa viac námahy. Namáhavosť sa prejavuje ako v príprave dreva potrebného na hranicu, tak i v zámernom poškodzovaní predmetov, ktoré boli do hrobu vkladané.
Deformované bývali najmä zbrane, napríklad sa zohýbali meče. Pri pokusoch o interpretáciu tohto fenoménu sa ponúka niekoľko možných vysvetlení. Mohlo ísť o symbolický význam zániku a uvoľnenia ducha predmetu, ktorý si pochovaný odnášal z pozemského sveta. Meč sa zohol, aby sa znemožnilo jeho opätovné použitie na druhom svete alebo aby pozostalí týmto spôsobom zabránili vykrádaniu hrobov, ktoré bolo typické pre všetky praveké a historické obdobia. Tretia možnosť je čisto praktická – meče sa zohýbali preto, aby sa vošli do hrobovej jamy, ktorá mala na začiatku obdobia žiarového pochovávania menšie rozmery.
Aj variabilita jednotlivých typov žiarových hrobov je väčšia ako pri kostrových. Pri kostrových hroboch boli telá do hrobovej jamy vkladané v natiahnutej polohe na chrbte, a to v drvivej väčšine prípadov. Hrobová jama mala obdĺžnikový alebo štvorcový tvar a dosahovala rôzne veľkosti (až do 6 m v priestore!).
Úpravy hrobov v podobe drevenej konštrukcie registrujeme iba pri bohatšie vybavených hroboch. Drevenú konštrukciu mohli zastupovať máry, na ktorých bol zosnulý uložený, alebo výdreva hrobovej jamy (obloženie stien drevenými doskami), prípadne rôzne stĺpové konštrukcie, ktoré sú situované v rohoch hrobových jám.
Spálené kosti boli v žiarových hroboch uložené viacerými spôsobmi. Najčastejšie boli v organickom obale; ako indikátor tohto spôsobu uloženia slúžia nálezy spálených kostí na kôpke v priestore hrobu.
Ďalším spôsobom vkladania popola do hrobu bolo jeho rozsypanie na dno hrobovej jamy alebo jeho uloženie v keramickej nádobe – urne. Pohrebná alebo rituálna keramika sa v tomto prípade odlišovala od sídliskovej. Jedným z rozdielov bola kvalita vypálenia, pričom stupeň výpalu funerálnej keramiky nedosahoval kvalitu výpalu keramiky sídliskovej. Bolo to logické vzhľadom na fakt, že sídlisková keramika sa používala predovšetkým na stolovanie a na prípravu pokrmov a pohrebná slúžila najmä ako schránka pre uloženie popola. Tvarové vyhotovenia obidvoch druhov bývali podobné, aj keď v skupine hrobovej keramiky nachádzame aj „krajšie“ nádoby, čo svedčí o viere a o dôslednej príprave na posmrtný život.
V prvej vlne výskytu žiarových hrobov môžeme pozorovať markantné rozdiely v úprave hrobových jám inhumácií a kremácií. Žiarové hroby sa vyznačovali menšími rozmermi a inými tvarmi jám než mali hroby kostrové. Od kostrových boli odlíšené pravdepodobne aj z dôvodu rozdielneho pôvodu pochovaných a možnosti ich lepšieho rozpoznania na povrchu pohrebiska. S postupným vývojom a osvojením si žiarového pohrebného rítu širšou vrstvou obyvateľstva sa hrobové jamy začínajú navzájom čoraz viac podobať. V posledných desaťročiach 3. storočia pred n. l. sa začínajú na keltských pohrebiskách objavovať žiarové hroby, ktorých hrobové jamy dosahujú rozmery jám kostrových hrobov. Úprava týchto jám sa tiež začína podobať na jamy kostrových hrobov, takže v nich nachádzame napríklad stopy po drevených skrinkách. Hrobová výbava už nebýva zámerne poškodená a ako milodary sa vkladajú nepoškodené predmety – nepozohýbané meče a inventár, ktorý nebol vystavený žiaru hranice pri pohrebnom obrade.
Bohatí a chudobní, mocní a slabí
Podľa Ceasarovho opisu je známe, že keltská spoločnosť sa delila na dva stavy. Prvý stav, alebo elitu, tvorili dve vrstvy, ktoré mali v spoločnosti významnejšie postavenie. Boli to druides a equites. Druidi, alebo nadnesene povedané keltskí šamani, predstavovali múdrosť a inteligenciu. Zachovávali vo svojej pamäti všetky udalosti, učenia a náboženské predstavy, ktoré sa týkali jednotlivých kmeňov.
Bojovníkov (equites) uctievali pre ich silu a odhodlanie položiť život v boji, pretože to bola ich predstava o ideálnej smrti. Druhý stav tvoril plebs – obyčajný ľud, ktorý podľa slov tohto antického autora a dobyvateľa mal postavenie blízke otrokom.
Vrstva bojovníkov je na pohrebiskách pomerne ľahko identifikovateľná. Bohato vybavené kostrové a žiarové hroby so zbraňami, bojovou výzbrojou a výstrojom svedčia o úcte k tejto skupine obyvateľstva, ktorej pohrebnému obradu bola tiež venovaná patričná pieta.
Pri niektorých významných členoch spoločnosti sa ich sociálne postavenie prejavuje aj na nadzemnej úprave hrobov a ich okolia. Hroby takýchto osôb mohli byť napríklad zastrešené a ohraničené priekopou alebo ohradou, čím sa aj priestorovo odčleňovali od ostatných na nekropole. Okrem hrobovej výbavy sa teda spoločenské postavenie odrážalo aj v architektúre hrobu.
Problém nastáva pri identifikovaní hrobov plebs-u. Na pohrebiskách sa môžu niektoré hroby javiť ako chudobné, ale pri ich interpretácii treba postupovať opatrne. Niektoré mužské hroby bez zbraní mohli napríklad patriť starším bojovníkom, ktorí nepadli v boji a život dožívali v pokoji, mimo bojových výprav, bez potreby vlastniť zbraň. V niektorých obdobiach dokonca mohlo byť vydané „embargo“ na ukladanie zbraní do hrobov. Pokiaľ bola situácia nepokojná a zbrane predstavovali vzácny artikel, bolo pochopiteľné, že ich nevložili do hrobu mŕtvemu, keď ich mohla „lepšie“ využiť spoločnosť. Netreba zabúdať, že hroby bez zbraní mohli patriť aj druidom. Z územia Slovenska nateraz nemôže byť ani jeden hrob presvedčivo identifikovaný ako druidský, pretože ich určovanie naráža na problémy spojené s výbavou uvedených hrobov, ktorej skladbu zatiaľ nebolo možné definovať. Identifikácia najnižšej vrstvy obyvateľstva je značne sťažená aj faktom, že pozornosti archeológov uniká skutočnosť, či na pohrebiskách boli pochovaní všetci dospelí členovia spoločnosti.
Na základe hrobového inventára, najmä súčastí odevov (spony, opasky, kruhový šperk) a zbraní, ktoré sprevádzali pochovaných na onen svet, je možné okrem ich spoločenského postavenia definovať aj regionálne kroje. Jednotlivé súčasti kroja mohli byť typické pre konkrétne keltské kmene a územia a zároveň môžu poslúžiť ako prostriedok na identifikáciu jedinca pochovaného mimo oblasti svojho pôvodu.
Kam zmizli hroby Keltov?
V prvej polovici 2. storočia pred n. l. je zaznamenaný pokles a postupná strata prejavov pohrebných zvyklostí u Keltov. Napriek tomu, že keltské osídlenie na území dnešného Slovenska naďalej pretrváva, existujú otvorené (neopevnené) sídliská aj opevnené osady, a uvedené obdobie je zároveň érou vzostupu keltskej civilizácie, hroby absentujú. Tento jav sa vysvetľuje zmenami v nazeraní na posmrtný život nadväzujúci na dočasný pobyt na tomto svete. Viera v prevteľovanie duší, nepretržité obmieňanie pozemskej schránky tela v rôznych podobách a do iných bytostí viedla aj k zmenám v pohrebných zvyklostiach, ktoré dnes už nie je možné archeologicky postrehnúť. Tieto zmeny sa však netýkajú celého keltského sveta, pretože napríklad na Balkánskom polostrove nachádzame hrobové celky aj z tohto obdobia.
Obmieňanie názorov a predstáv o posmrtnom živote u Keltov viedlo aj k zmenám, ktoré zaznamnávame prostredníctvom spôsobu pochovávania a úpravy hrobov, ktoré môže archeológia rekonštruovať aj dnes a ponúknuť tak pohľad na ich pohrebné obrady, zvyky a tradície. Kult mŕtvych bol pre Keltov veľmi významný, s vervou sa vrhali do boja a nebáli sa smrti. A ako sami povedali po predstúpení pred slávneho Alexandra Macedónskeho: „…jediné, čoho sa boja, je len to, že im nebo spadne na hlavu.“
Použitá literatúra
- Bujna, J.: K problematike birituality u Keltov. Študijné zvesti AÚ SAV 36, 321 – 338.
- Filip, J.: Keltská civilizace a její dědictví. Praha 1996.
- Pieta, K.: Keltské osídlenie Slovenska. Nitra 2008.
- Waldhauser, J.: Jak se kopou keltské hroby. Praha 1999.
Obrazová príloha: M. Samuel, Archeologický ústav SAV, www.wikipedia.org
Mohlo by sa vám páčiť
Najčítanejšie články za 7 dní
#VtentoDeň
- 1918 Roku 1918 sa začalo povstanie námorníkov loďstva nemeckého cisárskeho námorníctva v prístavnom meste Kiel. Viac info...