Gaius Gracchus tvorí polovicu druhého najslávnejšieho bratského dua v dejinách Ríma (Romulus a Remus majú zlatú pozíciu istú, o tretiu priečku by mohli súperiť cisár Tiberius a jeho brat Drusus či bratské duo cisárov Titus a Domitianus). Idúc v šľapajach svojho brata presadil niekoľko praktík, ktoré ostali súčasťou rímskeho politického života nielen počas republiky, ale aj neskôr.
Gaius Gracchus sa narodil v roku 154 pred Kr. Jeho otcom bol Tiberius Gracchus starší, ktorý však krátko po narodení syna zomrel. Na syna tak mala vplyv hlavne matka Cornelia, ambiciózna dcéra Scipia Africana. Určujúci vplyv na mladého Gaia mal tiež jeho starší brat Tiberius a švagor Scipio Aemilianus.
Mladý Gaius bol jedným z členov agrárnej komisie, ktorá mala za cieľ rozdeliť pôdu bezzemkom podľa zákona, ktorý presadil Tiberius. Po zavraždení brata pri volebných nepokojoch v roku 133 pred Kr. získala Gaiova politická kariéra nový rozmer: dosiahnuť potrestanie bratových vrahov a dotiahnuť jeho plány do konca. Neprekvapí, že niektoré neskoršie Gaiove reformy, zvlášť v oblasti súdnictva, boli zamerané na ľudí zodpovedných za Tiberiovu smrť.
Začiatky v politike
V roku 126 pred Kr. bol Gaius zvolený za kvestora a poslaný na Sardíniu. Získal si tu dobrú povesť a popri práci sa intenzívne venoval zlepšovaniu svojich rétorických schopností, ktoré boli pre každého ambiciózneho rímskeho politika nevyhnutnosťou.
Počas tuhej zimy legát rímskej posádky skonfiškoval potraviny miestnych obyvateľov. Tí sa však odvolali, v čom ich Gaius podporil. Senát, obávajúc sa toho, že ide len o divadlo na získanie popularity, napomenul poslov numídskeho kráľa Micipsu. Ten totiž poslal Gracchovi obilie. Senát nariadil vymeniť sardínsku posádku, ale zároveň prikázal Gaiovi, aby na ostrove zostal.
Ten to však nerešpektoval a vrátil sa do Ríma, aby sa odvolal. Obvinili ho z opustenia svojho postu, ale podarilo sa mu získať podporu ľudu, keď podotkol, že slúžil v armáde 12 rokov (o dva dlhšie, ako bolo zvykom) a aj kvestorom bol dva roky, nie ako obvykle len jeden. Svoju pozíciu nezneužil na osobné obohacovanie, naopak, použil peniaze, ktoré priniesol so sebou, na rozvoj ostrova.
Nepriatelia ho obvinili tiež z podnecovania revolty v spojeneckom italskom meste, Gracchus sa však proti falošnému obvineniu ľahko obhájil. Jeho popularita a ambície vzbudzovali medzi mnohými konzervatívnymi senátormi obavy. Vedeli, že im nezabudol bratovu smrť a navyše podporoval reformy presadzované Gaiom Papiriom Carbonom a Marcom Fulviom Flaccom, konzulom v roku 125 pred Kr., ktorý bol spojencom už jeho brata Tiberia. Gaius Gracchus využíval svoje vynikajúce rečnícke schopnosti, kritizujúc senát za smrť brata a zanedbávanie záujmov ľudu.
Prvý tribunát
V roku 123 pred Kr. bol Gaius zvolený za tribúna ľudu. Za jedného z jeho kolegov bol zvolený Fulvius Flaccus, ktorý tak bol jediným bývalým konzulom, ktorý sa stal tribúnom ľudu.
Gaiov reformný program bol omnoho rozsiahlejší než zmeny presadzované bratom Tiberiom. Začal súdnou reformou. Prvý zákon zakázal magistrátovi, ktorého zosadilo ľudové zhromaždenie, zastávať úrad po druhý raz. Druhý zákon umožnil ľudu žalovať každého úradníka, ktorý by bez súdu poslal rímskeho občana do vyhnanstva. Súdy, ktoré po zavraždení Tiberia Graccha odsúdili občanov na smrť, boli spätne vyhlásené za ilegálne. Bývalý konzul Gaius Popilius Laenas, ktorý im predsedal, sa musel pobrať do vyhnanstva.
Iné reformy mali zabrániť tomu, aby senátorov obžalovaných z vydierania v provinciách príliš ľahko neoslobodzovali poroty zložené z ich kolegov. Zákonom Lex Acilia repetundarum sa tieto procesy dostali pod kontrolu rímskych jazdcov a postupy súdu boli zmenené v prospech obžaloby. Tento zákon napomohol dôvere provinciálov v spravodlivosť súdov. Okrem toho mal za cieľ rozbiť koalíciu bohatých, teda senátorov a jazdcov a získať jazdcov na stranu chudobného proletariátu. Gaius osobne vyberal 300 jazdcov, ktorí mali slúžiť ako noví sudcovia.
Aby si jazdcov získal, navrhol Gaius opatrenie na zmenu výberu daní v nedávno získanej provincii Ázia (bývalé Pergamonské kráľovstvo). Pôvodný návrh počítal s tým, že pevne určená suma bude odvedená priamo do štátnej pokladnice. Gracchus to zmenil na 10 % daň z pozemkov v danej provincii a právo vyberať daň bolo v Ríme ponúknuté do dražby, ktorej predsedal cenzor. Tu ho mohli získať majetní jazdci, pretože senátori mali zakázané zaoberať sa obchodom a prípadní uchádzači z provincií boli príliš ďaleko od hlavného mesta. Tento zákon bol dvojsečný: vystavil síce provinciu nenásytnosti vyberačov, na druhej strane bola napríklad v prípade neúrody 10 % daň pre postihnutú oblasť omnoho prijateľnejšia než dopredu stanovená fixná suma, neberúca ohľad na zmenené okolnosti.
Hoci Tiberiova agrárna reforma bola v podstate dokončená do roku 129 pred Kr., no senát ju zastavil tým, že presunul právomoc od agrárnej komisie ku konzulom. Gaius za veľkej radosti ľudu symbolicky vrátil toto právo komisii. Ako pomoc ďalším bezzemkom boli plánované veľké kolónie v provinciách.
Významný bol Lex Frumentaria, ktorý zaväzoval senát, aby vo veľkom nakupoval obilie zo Sicílie a severnej Afriky, ktoré malo byť potom mesačne distribuované za fixne určenú a veľmi nízku cenu občanom. Tu je začiatok presláveného politického hesla chlieb a hry. Z lacného dotovaného obilia sa v časoch triumvirátu Crassa, Pompeia a Caesara stalo obilie zadarmo a prax uplácania davov obilím (ale aj olejom a niekedy aj vínom) zadarmo prežila republiku a stala sa pevnou súčasťou cisárskej vnútornej politiky.
Lex Militaris zabezpečil vojakom oblečenie a výzbroj zadarmo, skrátil vojenskú službu a zakázal odvádzať chlapcov mladších ako 17 rokov. Takto Gaius Gracchus nielen posilnil morálku armády, ale získal ešte viac politickej popularity nielen medzi občanmi, ale aj medzi spojencami (ktorí tvorili polovicu armády).
Gracchus predložil aj zákon, podľa ktorého mali všetci Latinovia získať rímske občianstvo a všetci ostatní spojenci práva Latinov. Nepodarilo sa mu ho však presadiť v dôsledku odporu aristokracie a obáv z nákladov, pretože noví občania by mali tiež nárok na dotované obilie. Problém spojencov sa nakoniec nepodarilo vyriešiť pokojne a riešenie priniesla až krutá vojna Ríma s italskými susedmi v rokoch 91 – 88 pred Kr.
Konflikt so senátom a druhý tribunát
Medzi najvyššou vrstvou spoločnosti Gaiovi jeho reformy, pochopiteľne, nezískali veľa priateľov. Nepotešilo ich ani to, že tribún začal hovoriť z rostry otočený tvárou k fóru (a teda chrbtom ku kúrii), pričom predtým to bolo naopak. Mnohí ho navyše podozrievali, že mal prsty v záhadnej smrti svojho švagra, vojnového hrdinu Scipia Aemiliana v roku 129 pred Kr.
Gaius mal však stále veľkú popularitu a bez problémov vyhral znovuzvolenie za tribúna na nasledujúci rok. Situácia sa naozaj zmenila, pretože len pokus o druhé zvolenie stál jeho brata nie tak dávno život. Gaius teraz ešte napomohol zvoleniu Gaia Fannia za konzula.
Senát zareagoval na Gracchov druhý tribunát tak, že podporoval tribúna Livia Drusa, ktorý prednášal návrhy podobné Gracchovým. Cieľom bolo zamedziť novej pozemkovej reforme a to sa aj podarilo. Keď bol Gaius vyslaný, aby dozrel na výstavbu kolónie občanov na území zničeného Kartága, jeho neprítomnosť uľahčila konkurentom prácu. Črtala sa antigracchovská koalícia zahŕňajúca Livia Drusa, Marca Minutia Rufa a ambiciózneho Lucia Opimia. Opimius prehral rok predtým vo voľbách s Fanniom a nezabudol, kto rozhodujúcim spôsobom podporil jeho rivala. Konzervatívci teraz začali útočiť nie priamo na populárneho tribúna, ale na Fulvia Flacca.
Pokus o tretí tribunát
Gracchus sa po návrate z Kartága presťahoval z Palatína do chudobnej štvrte pri fóre, aby aj takto dal najavo spolupatričnosť s menej majetnými občanmi. Pri hlasovaní o pozemkovej reforme začali Fanniovi liktori (konzul sa s Gracchom medzičasom rozkmotril) vyháňať neobčanov z mesta. Gaius nedokázal zabrániť vyhosteniu priateľa a jeho reputácia tým utrpela.
Gracchus urobil rozhodujúcu chybu, keď dal napriek nesúhlasu kolegov tribúnov tajne odstrániť sedadlá, aby aj chudobní mohli sledovať gladiátorské hry. Podľa Plútarcha to jeho kolegov natoľko nasrdilo, že sfalšovali výsledky volieb. Gaius tak nebol po tretí raz zvolený za tribúna. Čo bolo horšie, za jedného z konzulov bol zvolený Lucius Opimius.
Podozrenia z manipulovania volieb vyvolali masové, hoci spočiatku pokojné demonštrácie. Všetko sa však zmenilo v deň, keď konzul plánoval odvolať Gaiove zákony. Opimiov pobočník Quintus Antyllius, nesúc obetiny, sa predieral cez dav. O nasledujúcich udalostiach existujú dve verzie. Podľa Plútarcha Antyllius Gracchovým prívržencom nadával a ukazoval vulgárne gestá, načo ho umlátili. Podľa Appiana Antyllius položil ruku na Graccha a prosil ho, aby nerozvracal štát. Ten mu však odpovedal s pohŕdaním a následne ho ubila Gracchova družina.
Antylliovo telo vystavili v senáte a konzul Opimius viac nepotreboval. Otcovia vlasti vydali senatus consultum ultimum, udeľujúc konzulovi právomoc brániť štát akýmikoľvek prostriedkami. Senát sa vyzbrojil a prikázal jazdcom, aby sa ozbrojení nasledujúceho rána tiež zhromaždili, každý s dvoma služobníkmi. Gracchus sa cestou domov zastavil pri soche svojho otca a začal plakať. Dav to dojalo a mnohí ho sprevádzali domov, aby zaistili jeho bezpečie.
Konfrontácia
Ráno toho osudného dňa roku 121 pred Kr. Gracchova žena Licinia, Crassova dcéra, prosila manžela, aby ostal doma. Gracchus sa však napriek tomu pripojil k Fulviovi Flaccovi a jeho stúpencom, utáboreným na Aventíne. Na Gracchovu radu poslal Flaccus svojho syna Quinta rokovať. Podmienky, ktoré priniesol späť, však boli tvrdé. Opimius požadoval kapituláciu a vydanie sa súdu. Gracchus bol ochotný vzdať sa, ale Flaccus nie a poslal syna preč.
Po stroskotaní vyjednávania viedol konzul svoje sily proti súperom. V radoch senátu bol aj oddiel krétskych lukostrelcov. Keď začali dopadať ich šípy, dav podporujúci reformátorov sa zľakol a začal sa rozpadať. Flaccus sa s najstarším synom skryl v opustenej dielni, ale keď nepriatelia hrozili vypálením celého bloku domov, obyvatelia ho vydali. Obaja boli okamžite popravení.
Gaius Gracchus utiekol k Dianinmu chrámu, kde mu priatelia zabránili spáchať samovraždu. Ustupoval ďalej a prekročil Tiber po moste, dvaja priatelia bránili jeho ústup a zaplatili za to životom. Vidiac, že mu napriek prosbám nikto nepomôže a nepriatelia ho dobiehajú, Gaius nariadil svojmu otrokovi Filokratovi, aby ho zabil. Filokrates potom spáchal samovraždu, respektíve ho zabili, keď nechcel vydať pánovo telo.
Opimius vyhlásil, že kto mu prinesie hlavu Gaia Graccha, získa jej váhu v zlate. Hlavu priniesol istý Septimuleius, ale vážila neuveriteľných skoro osemnásť libier. Bol to podvod, pretože Septimuleius odstránil mozog a hlavu vyplnil roztaveným olovom. Za trest nedostal žiadnu odmenu.
Represia bola ešte tvrdšia ako po Tiberiovej smrti. Mŕtvoly Graccha, Flacca a troch tisícov ich stúpencov, z ktorých niektorí padli v boji, ale väčšina bola popravená, boli nahádzané do Tiberu. Ich majetok bol skonfiškovaný, nepriatelia navyše vyplienili domy porazených. Flaccov mladší syn Quintus bol popravený, Gracchovej žene zhabali veno a nesmela manžela oplakávať.
Dozvuky
Opimius drzo votrel soľ do otvorených rán tým, že dal na fóre na počesť „víťazstva“ vybudovať Chrám svornosti. Po skončení konzulátu bol za svoje akcie žalovaný, ale súd ho oslobodil. O päť rokov neskôr bol však Opimius odsúdený za to, že sa dal podplatiť numídskym kráľom Jugurtom. Ponížený bývalý konzul následne dožil v exile v Dyrrhachiu.
Pádu reformátorov sa potešil Gaius Popilius Laenas, ktorý sa mohol vrátiť z vyhnanstva. Gracchov súper, tribún Livius Drusus sa stal konzulom a pred smrťou v roku 108 pred Kr. to dotiahol až na cenzora.
Matka Gracchovcov, Cornelia, prežila oboch synov a dala na mieste ich smrti postaviť luxusné hrobky. Obaja bratia dosiahli v očiach chudobného proletariátu priam božskú úroveň a mnohí ich uctievali. Iste tomu napomohlo, že podľa Appiana sa pomery chudobných občanov ďalších 15 rokov len zhoršovali, až na tom nakoniec boli horšie ako kedykoľvek predtým, mnohí trpiaci nezamestnanosťou.
Museli si počkať na nového šampióna nemajetných proti senátu Gaia Maria. Jeho metódy aj výsledky však boli od programu bratov Gracchovcov veľmi odlišné. Napriek celkovému neúspechu dedičstvo Gaia Graccha v rímskej politike predsa len pretrvalo v prvom slove presláveného chlieb a hry.
Ako zaujímavosť možno uviesť, že menom Gracchus sa ako symbolom revolúcie inšpiroval francúzsky revolucionár François-Noël Babeuf, ktorý si zmenil meno na Gracchus Babeuf. V časoch Veľkej francúzskej revolúcie sa snažil o sociálnu rovnosť a v roku 1796 sa v puči zvanom Sprisahanie rovných snažil zvrhnúť Direktórium. Meno Gracchus však akoby nieslo smolu: sprisahanie bolo potlačené a Babeuf skončil pod gilotínou.
Pramene:
- Plutarchos: Životopisy slávnych Grékov a Rimanov. 1. a 2. zväzok. Bratislava 2008.
- Appiános: Krize římské republiky. Praha 1989.
Literatúra:
- Boren H. Ch.: The Gracchi. Ann Arbor 1969.
- Obrazová príloha: wikiprdia.org, J. B. Suvée
Mgr. Adam Rada, PhD., absolvoval odbor história na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. V roku 2018 obhájil dizertačnú prácu na tému Prétoriánski prefekti za vlády julsko-klaudiovskej dynastie: Otázky pôvodu a vplyvu. V popularizačných článkoch sa venuje obdobiu antiky, prevažne dejinám Ríma, ale tiež Grécka a helenistického sveta.