Migračné pohyby predstavujú prirodzenú súčasť dejín ľudstva. Migrovali jednotlivci, ako aj celé národy, hľadajúc lepšie podmienky pre život: za lepšími zdrojmi a potravou, príjemnejším podnebím, alebo utekali zo svojej pôvodnej vlasti pred silnejším nepriateľom. Treba však poznamenať, že výsledok každej migrácie vždy bol a aj dnes je len veľmi ťažko predvídateľný. Takisto nemusí byť zakaždým len pozitívny, a proces migrácie je podobne (ne)manipulovateľný ako napríklad prírodné udalosti – povodne či lavíny.
Jedným z dedičstiev vyspelej starovekej gréckej a rímskej civilizácie bolo tradičné delenie národov sveta na civilizované (Gréci a Rimania) a necivilizované – barbarov. Územie obývané civilizovaným obyvateľstvom, tzv. oikumene, sa často muselo brániť nájazdom etník z území mimo civilizovaného sveta, ktoré prirodzene prichádzali hnané túžbou po lepšom živote. Na hranice Rímskej ríše po stáročia postupne útočili napríklad Germáni, Sarmati a Huni, a nezmenilo sa to ani v nasledujúcom dejinnom období – stredoveku. Vtedy z východnej časti Rímskej ríše povstala jej stredoveká reinkarnácia v podobe Byzantskej ríše s hlavným mestom v Konštantínopole (dnes Istanbul v Turecku). Tento vyspelý štátny útvar až do 11. storočia predstavoval najmocnejší štát vo vtedajšej Európe.
Kto boli Pečenehovia?
Príkladom etnika, ktorého migračný pohyb ho nakoniec zaviedol na územie Byzantskej ríše, boli Pečenehovia. Títo nomádi patria do rodiny altajských turecky hovoriacich etník a podľa mena sú známi približne od 7. storočia, keď ich prvé zmienky lokalizujú do oblasti okolo Aralského jazera v Strednej Ázii. Odtiaľ boli Pečenehovia na prelome 8. a 9. storočia vytlačení svojimi východnými susedmi Oguzmi a Kumánmi na územie medzi riekami Ural a Volga, odkiaľ sa zhruba o 80 rokov neskôr museli pod tlakom Oguzov znovu sťahovať smerom na západ. Ich „útek vpred“ zasiahol ríšu Chazarov v severnom Pričiernomorí, ako aj predkov starých Maďarov. Približne v roku 889 Pečenehovia Chazarov aj Maďarov porazili (Chazari sa udržali ešte nejaký čas na Kubáni a Maďari ustúpili do Karpatskej kotliny) a od ústia Volgy až po ústie Dunaja založili vlastný štátny útvar, ktorý sa v byzantských prameňoch nazýval Patzinakia. Nový štátny útvar nebol ríšou v klasickom slova zmysle, ale skôr pomerne voľne prepojeným kmeňovým zväzom ôsmich kmeňov, ktoré sa spájali len vtedy, ak išlo o ich spoločné záujmy.
Vzhľadom na to, že oblasť severného Pričiernomoria bola vtedy zároveň záujmovou sférou byzantskej diplomacie, už čoskoro po týchto prevratných udalostiach nadviazali Byzantínci s Pečenehmi spojenecké vzťahy. V Pečenehoch získali Byzantínci schopných „policajtov“, ktorí dostali migračné pohyby ostatných nomádskych národov smerom na západ (končiace zvyčajne na byzantských územiach na Balkáne) takmer „na nulu“, a zároveň držali v šachu ďalších možných nepriateľov Byzancie v tejto oblasti (najmä Bulharsko a Kyjevskú Rus). Pečenehovia zase získali možnosť obchodu s bohatou Byzantskou ríšou, prístup k luxusným druhom tovaru a množstvo diplomatických darov v podobe drahých kovov, šperkov a vysokých finančných súm, ktoré u nich mali podporiť dodržiavanie spojeneckých záväzkov voči Byzancii. Vzájomne prínosné vzťahy medzi Byzantskou ríšou a Pečenehmi potom trvali bez väčšej zmeny celé 10. storočie.
Nová vlna migrácií
Túto na pohľad idylickú situáciu ukončila nová a nečakaná vlna migračných pohybov, ktorá sa dala do pohybu okolo roku 1017/1018 niekde na hranici dnešného Mongolska a Číny. Jej príčiny nie sú úplne zjavné, ale predpokladá sa, že mohla vzniknúť v dôsledku katastrofálneho sucha, ktoré postihlo túto oblasť. Tu žijúce kmene Tangutov nemali inú možnosť, než sa pohnúť do oblastí, ktoré už sucho nepostihlo. Ich pohyb tak vyvolal reťazovú reakciu, ktorá vyústila do masovej migrácie ďalších kmeňov naprieč pásom stepí. Na hraniciach Európy táto vlna narazila na Kumánov a Oguzov, ktorí sa takisto dali do pohybu. Oguzských Turkov náraz rozštiepil na dve časti. Časť Oguzov, ktorá pod vedením náčelníka Seldžuka krátko predtým prijala islam, prenikla na Predný východ a založili tam – už ako Seldžuckí Turci –vlastnú ríšu. Druhá časť – už pod pomenovaním Uzovia – prekročila rieku Volgu a napadla územie Pečenehov.
V priebehu 20. a 30. rokov 11. storočia už bola situácia Pečenehov tak zúfalá, že začali aj oni hľadať útočisko ďalej na západe. Ibaže cestu ďalej do východnej Európy a na Balkán im uzatvárali tamojšie silné a dobre organizované stredoveké štáty, ako napríklad Kyjevská Rus, Poľsko, Uhorsko a Byzantská ríša, a ustúpiť nebolo kam. Pečenehovia sa teda snažili zmenšujúci sa kruh, ktorý ich zovieral zo všetkých strán, preraziť a striedavo útočili na Kyjevskú Rus, Poľsko a Uhorsko, ako aj proti Byzantíncom. Prvý nájazd na byzantské územie sa odohral v roku 1027. Spočiatku hlavný nápor Pečenehov smeroval proti Kyjevskej Rusi, až kým ich v roku 1036 drvivo neporazil priamo pred bránami Kyjeva knieža Jaroslav Múdry (1019 – 1054). V tom istom roku boli nútení uzavrieť mier aj s Byzantskou ríšou.
Chybný odhad byzantského cisára
Po uzavretí mierovej zmluvy roku 1036 sa medzi Pečenehmi a Byzantíncami obnovil mier, ktorý ale ostával veľmi krehký. Tlak Uzov totiž neustal, a títo nomádi dokonca ovládli východnú polovicu pečenežského územia (medzi riekami Volgou a Dneprom). Pečenežský kmeňový zväz sa začal rozpadávať. Vrchný, avšak nie príliš bojovný vládca menom Tyrach v dôsledku utŕžených nezdarov postupne strácal autoritu v prospech charizmatického Kegena, ktorý na rozdiel od Tyracha dokázal dosiahnuť aspoň čiastkové úspechy v boji proti Uzom. Tyrach sa preto rozhodol Kegena približne v roku 1045 odstrániť, ten však dokázal nástrahám úspešne uniknúť a spolu s dvoma pečenežskými kmeňmi, ktoré ho podporovali, sa uchýlil na ostrovček v močaristom ústí rieky Dneper, odkiaľ vyslal poslov na cisársky dvor v Konštantínopole. Kegen žiadal o azyl na byzantskom území, pričom sľuboval, že vstúpi do služieb byzantského cisára.
Na byzantskom cisárskom tróne vtedy sedel Konštantín IX. Monomachos (1042 – 1055). Byzantínci zdedili po svojich rímskych predchodcoch prax prijímať príslušníkov cudzích etník do armády ako spojencov (lat. foederati, gr. symmachoi). Väčšinou sa podobný prístup ukazoval ako výhodný, pretože noví prišelci bojovali spôsobom neobvyklým pre byzantskú armádu a ich osobitý spôsob boja mohol byť v prípade potreby použitý proti ich vlastným súkmeňovcom alebo iným etnikám. Konštantín IX. preto v Kegenovom návrhu videl príležitosť ako posilniť obranu byzantskej hranice proti Pečenehom pod Tyrachovým vedením. Dal ho zavolať do hlavného mesta, kde ho aj s jeho sprievodom nechal pokrstiť (sám cisár sa stal Kegenovým krstným otcom) a usadil ho aj s jeho Pečenehmi v provincii Paradunavon (dnešné severovýchodné Bulharsko a Dobrudža v Rumunsku), kde mal Kegen pomáhať chrániť byzantské územie. Zdalo sa, že rodiaca sa kríza bola uspokojivo zažehnaná.
Netrvalo však dlho a v priebehu roka 1046 začal Kegen so svojimi spoločníkmi prekračovať Dunaj smerom na sever a napádať svojich bývalých súkmeňovcov, pričom mnohých z nich zavliekol na byzantské územie a predával ich do otroctva. V súlade s podmienkami mierovej zmluvy z roku 1036 Tyrach oficiálne protestoval, že cisár nielenže poskytol Kegenovi a jeho ľuďom azyl, ale že mu dokonca umožnil napádanie pečenežského územia. Žiadal preto, aby cisár Kegena vrátil späť do jeho rúk, neprijatie tejto požiadavky sa v jeho očiach rovnalo casus belli. V tomto momente Konštantín IX. správne neodhadol situáciu a rozhodol sa Tyrachovi nevyhovieť, pretože sa domnieval, že Pečenehovia nie sú dostatočne silní, aby ohrozili byzantské územie. Na dolný Dunaj poslal vojnové lode, aby hliadkovali v tomto priestore a nedovolili nomádom prekročiť rieku. Do oblasti vyslal i vojenské posily.
Masová invázia
Spočiatku všetko fungovalo podľa cisárových predstáv. Pečenehovia neboli schopní prekročiť Dunaj a napadnúť byzantské územie, ale situácia sa zmenila s príchodom zimy. Dunaj zamrzol, čo Pečenehovia, tlačení od východu Uzmi, využili a masovo sa presunuli na byzantské územie. Byzantský kronikár Ján Skylitzés píše, že nomádov pod Tyrachovým vedením bolo celkovo 800-tisíc. Tento údaj je isto nadsadený, ale aj tak naznačuje, že obrovský rozsah neočakávaného migračného pohybu, ktorý Konštantín IX. Monomachos a jeho poradcovia nechtiac vyvolali, Byzantíncov úplne zaskočil. Vojenské sily prítomné na mieste sa nakoniec ukázali ako nedostatočné a Pečenehom nič nebránilo v plienení byzantského Balkánu. Byzantský cisár musel proti nomádom povolať elitné jadro byzantskej armády, ktorá nakoniec Pečenehov, oslabených zimným počasím a zažívacími ťažkosťami vzniknutými z nadmerného požívania množstva pre nich netypických potravín, dokázala s veľkým vypätím poraziť.
Po porážke Tyrachových Pečenehov nasledoval podobný scenár ako v prípade Kegena a jeho sprievodu. Tyrach a jeho poddaní boli hromadne pokrstení vo vodách Dunaja, odzbrojení a usídlení na hornatom území byzantského Balkánu medzi mestami Niš a Sofia. Je príznačné, že Kegen proti tomuto novému pokusu Byzantíncov o masovú integráciu svojich bývalých súkmeňovcov ostro protestoval a navrhoval, aby Byzantínci zajatých Pečenehov radšej pobili. Kegen pritom argumentoval tým, že len čo sa jeho bývalí súkmeňovci zotavia, opätovne povstanú a spôsobia Byzantíncom veľké komplikácie. Tvrdil, že sa vzdali len preto, lebo nemali na výber, a že sa určite so svojím postavením nezmieria, pretože je v nich zakódovaná túžba po voľnom nomádskom spôsobe života na stepi, ktorý na hornatom Balkáne nebude možný. Nik z byzantských predstaviteľov však jeho námietkam nevenoval pozornosť, pretože Byzantínci verili, že kresťanským krstom sa prirodzená „barbarská“ nátura Pečenehov zmenila, a že ich v budúcnosti budú môcť využiť v rámci byzantskej armády ako elitných bojovníkov proti Seldžuckým Turkom, ktorí už v tom čase ohrozovali byzantské územia v Malej Ázii.
Ďalší neúspech
Táto potreba skutočne vyvstala už v nasledujúcom roku 1048. Konštantín IX. Monomachos vtedy nariadil, aby sa z Pečenehov usadených na Balkáne vybralo 15-tisíc bojovníkov, ktorí mali dostať zbrane a byť odoslaní na východnú hranicu proti Turkom. Celému kontingentu mal veliť byzantský dôstojník. Byzantský plán však opätovne zlyhal. Pečenehovia nielenže odmietli bojovať proti Seldžukom, ale cestou na východnú hranicu povstali, vrátili sa na Balkán k svojim súkmeňovcom a rozpútali povstanie, ktoré potom prerástlo v regulárnu vojnu. Za svoju základňu si zvolili územie provincie Paradunavon, ktoré im svojím charakterom najviac pripomínalo domovskú step. Napriek opakovaným ťaženiam neboli Byzantínci schopní Pečenehov rozhodujúcim spôsobom poraziť, a dokonca v boji proti nim utrpeli ťažké straty (napríklad pri Adrianopole v roku 1051). Po niekoľkých rokoch sa vojna dostala do slepej uličky a medzi Byzantíncami sa stala veľmi nepopulárnou. Nakoniec musel Konštantín IX. Monomachos uzavrieť v roku 1053 s Pečenehmi mier. Formálne Pečenehovia dostali štatút spojencov (symmachoi) a mali povinnosť za určitú finančnú odmenu chrániť byzantské územie, avšak ich prítomnosť na byzantskom území nepodliehala takmer žiadnej kontrole. Kým bola Byzantská ríša dostatočne silná, dokázala si u Pečenehov vynútiť poslušnosť, ako dokazuje napríklad trestná výprava cisára Izáka I. Komnéna (1057 – 1059) v roku 1059.
V priebehu 70. rokov 11. storočia sa však na čele Pečenehov na byzantskom území objavila nová generácia vodcov, a zároveň sa Byzantská ríša ocitla v ťažkej vnútropolitickej kríze, ktorú umocňovali neúspechy proti tlaku Seldžuckých Turkov na východnej hranici, resp. faktická strata provincií v Malej Ázii v dôsledku porážky pri Mantzikerte v roku 1071. Rastúce odstredivé tendencie zostávajúcich byzantských území na Balkáne využili aj Pečenehovia, ktorí roku 1074 povstali a fakticky tak odtrhli územie provincie Paradunavon od ríše. Byzantíncov tak čakalo ďalšie kolo tvrdých a krvavých bojov, až kým za vlády cisára Alexia I. Komnéna (1081–1118) Pečenehov konečne s pomocou iného nomádskeho etnika – Kumánov – v bitke pri Lebunione v apríli 1091 definitívne nepremohli.
Byzantínci zdedili po svojich predchodcoch Rimanoch tradíciu integrácie rozličných etník. V prípade Pečenehov však došlo k opakovanému zlému odhadu situácie, čo malo nakoniec negatívne následky. V prvom rade podcenili bojaschopnosť a množstvo Pečenehov, ako aj ich silnú motiváciu nájsť bezpečné útočisko na byzantskom území pred tlakom Uzov. Ďalej im Konštantín IX. Monomachos dal svojím nezodpovedným a arogantným konaním zámienku, aby sa o to pokúsili silou zbraní. No a nakoniec po masovom vpáde Pečenehov v zime 1046/1047 a ich následnej porážke Byzantínci nedocenili ťažkosti spojené s integráciou tak obrovského množstva nomádov. Nielenže nomádov umiestnili do priestoru, ktorý vôbec nezodpovedal ich predošlému spôsobu života, ale ani im neposkytli čas na to, aby sa prispôsobili. Namiesto toho od nich okamžite žiadali vojenskú službu, ktorá sa navyše mala odohrávať na opačnom konci ríše. Následné povstanie a vojna potom Byzantíncom spôsobili množstvo komplikácií, ktorých následky trvali v podstate až do konca 11. storočia, čiže polstoročie po masovom vstupe Pečenehov na byzantské územie. Na tomto historickom príklade je evidentné, aké nedozerné následky môže mať snaha umelo regulovať, či dokonca bez náležitého zváženia vyvolať migračný proces za určitým vopred určeným cieľom. Konečný výsledok môže byť úplne iný ako ten zamýšľaný, najmä ak sa pritom neberie ohľad na ciele migrantov.
Použitá literatúra
- Diaconu, P.: Les Petchénègues au Bas-Danube. București 1970.
- Golden, P. B.: The people of the south Russian steppes. In: D. Sinor (ed.): The Cambridge History of Early Inner Asia. Cambridge 1990, 256 – 284.
- Lefort, J.: Rhétorique et politique. Trois discours de Jean Mauropous en 1047. Travaux et mémoires 6, 1976, 265 – 303.
- Pritsak, O.: Two Migratory Movements in Eurasian Steppe in the 9th – 11th Centuries. In: Studies in Medieval Eurasian History. London 1981.
- Spinei, V.: The great Migrations in the East and South East of Europe from the Ninth to the Thirteenth Century. Cluj-Napoca 2003.
Obrazová príloha
Vyštudoval odbor archeológia – história na Filozofickej fakulte UK v Bratislave, ako aj odbor byzantských dejín na Aristotelovej univerzite v Solúne. Doktorát získal v odbore byzantológia. Pôsobil na Vojenskom historickom ústave v Bratislave, získal postdoktorandské štipendium na Princetonskej univerzite v USA. V súčasnosti sa venuje výuke a historickému bádaniu na Masarykovej univerzite v Brne, kde sa sústreďuje na obdobie vlády cisára Alexia I. Komnéna (1081 – 1118) a na analýzu obranných bojov tohto cisára, ktoré viedol na Balkáne v prvom desaťročí po svojom nástupe na trón proti rôznym protivníkom (Normanom, Pečenehom a Kumánom). Ďalšou oblasťou jeho záujmu sú dejiny rôznych vojenských konfliktov na súši aj na mori a dejiny vojenstva všeobecne.
