Pri vyslovení termínu „poddaný“ si väčšina ľudí predstaví neurčitú postavu roľníka či remeselníka, ktorý hral vo vzťahu k politickým či kultúrnym dejinám ľudstva najmä pasívnu úlohu a o jeho pôsobení sa zachovalo minimum prameňov. Historiografia posledných dekád však dokazuje, že výskum tejto vrstvy obyvateľstva môže prinášať nesmierne zaujímavé a najmä cenné poznatky. Ani zďaleka totižto nešlo o pasívnu skupinu obyvateľstva, ako, koniec-koncov, dokazuje aj príklad listov, ktoré poddaní písali členom rodiny Radvanszký.
Uhorskí poddaní predstavovali v období raného novoveku (16. – 18. storočie) vnútorne rozvrstvenú sociálnu skupinu, ktorej členov viazali rôzne povinnosti voči zemepánom a štátu. K ich hlavným povinnostiam patrilo odovzdávanie stanovených dávok zemepánovi, práca na panskom a platenie pravidelnej kontribúcie do štátnej pokladnice. Dynamika životov jednotlivých poddaných a hospodárske pomery v tých-ktorých obciach však prinášali špecifické situácie, ktorých priebeh a riešenia tvorili popri bežných povinnostiach dôležitú súčasť pansko-poddanských vzťahov. Jedným z ich základných rysov ostával patrimoniálny rozmer, na ktorý poukazujú vyjadrenia poddaných, ako napríklad vlastné označenie v listoch adresovaných šľachticom: „my miserne dietky a nehodny poddany.“
O čom písali poddaní?
Listy poddaných možno celkovo rozdeliť do dvoch širších skupín. Po prvé, išlo o listy písané poddanými z ich vlastnej iniciatívy – prosby, sťažnosti, ponuky služieb atď. Vo všeobecnosti vždy súviseli s hospodárskymi problémami, alebo všeobecnejšie so starostlivosťou o dom, respektíve domácnosť (t. j. oikonomia – správa domácnosti). Cieľom ich autorov bolo vyriešiť rozličné komplikované situácie, ako by povedali oni: „pod milostywymy kridlamy a pod ochranu Welkomožnostj.“ V druhom prípade išlo o rôzne oznámenia, ktoré od poddaných vyžadoval ich zemepán: „… toto wssetko dawame pred Urozenych a Slawnich P: Radvanskich…“
Pre listy poddaných bol typický ponížený tón vyplývajúci z vedomia hierarchického usporiadania spoločnosti, ich miesta v nej a dobovej praxe oslovovania ľudí navzájom. V mnohých listoch preto značnú časť textov tvoria vďaky, vyznania poslušnosti, sľuby modlitieb a podobne. Príkladom môže byť záver listu poddaných z Kráľovej (dnes mestská štvrť Banskej Bystrice): „padame k noham ich Milosty Welkomoznjmu panowy abi milosrdnim okom na nas gakozto swogich podanich zhlednuty račily a nas w tegto nasseg kriwde dobrotiwe ponaprawaty račily, za kteru lasku sa budeme chcget wssim dobrim odslužit a poslussny chtegjce bit až do smrty gako na podanich prislucha.“
Poddaní popritom často vyznávali, že zemepáni boli ich prvými útočiskami po samotnom Bohu: „… ponewac gsu ony po Bohu nasse utociste… ponizene k noham paddame“; „… ponewač po Bohu negweči nadegi we Welkomožnosti gegich skladam…“ Súčasne vyjadrovali pevnú nádej vo vypočutie svojich prosieb. Napríklad istá radvanská žena uviedla: „opowažugem se poniženu a pronikawu prozbu predložiti, za giste to magicze, že oslissana nebudem.“
Na druhej strane, nájdu sa aj listy, ktoré obsahujú menej úctivých slov a viac priamočiarejších vyjadrení. Prípady môže ilustrovať tvrdenie poddaného, istého Michaela Krudiho, píšuceho „Panovi patronowi“, aby mu pomohol, lebo inak, ako tvrdil: „prinuceny budem k Slawneg Stoliczy se utikatj, a wssecku kriwdu a sskodu mne od Obcy učinenu sebe do Instantij doložiti…“ Z uvedeného vyplýva, že poddaní neboli odkázaní na svojich zemepánov a ich rozhodnutia, ale mohli (ako si boli dobre vedomí) písať aj stolici, na ktorej území žili. Dokladom toho je hojne zachovaná tzv. podžupanská agenda.
Obyčaj – to, čo je obyčajné
Ako uviedol aj Štefan Werbőci, autor právneho diela Tripartitum, obyčaj je právo zakladajúce sa na zvyku (majúce k zákonom okrem iného tzv. doplňovaciu funkciu). Pri štúdiu jednotlivých panstiev a sídiel sa vždy ponúkajú rôzne zvyky, ktoré upravovali lokálne hospodárske pomery a dotvárali charakter pansko-poddanských vzťahov. Známe sú vyjadrenia poddaných zaznamenané v mnohých spisoch tzv. tereziánskych urbárov, kde vyznávali, že dovtedy nemali žiadne „kontrakty“, ale že sa (ako napríklad obyvatelia Radvane) riadili „podle obyčeje dawneho,“, a preto takú či onakú „robotu od starodawna“ vykonávali.
V tejto súvislosti sú pozoruhodné listy adresované vrchnosti v dôsledku (objektívnych) ekonomických ťažkostí, predstavujúce určité návrhy zo strany ich poddaných, ktorí prosili najmä o odpustenie niektorých povinností. Príkladom môže byť list obyvateľov Skubína z roku 1773, v ktorom pre „mnohonasobne pryčiny“ prosili, „geden za wsseckjch a wssecy za gednjho,“ aby s nimi ich zemepán Ján (III.) Radvanszký „laskawe zachazal“ a aby ich „milostiwe potessil.“
Prosili o odbremenenie od daní, od desiatku z ozimných a jarných obilnín, od poplatku za chov oviec (kompenzujúci desiatok z oviec), o povolenie zberu popadaného dreva v panských horách a taktiež „aby gednemu kazdemu gazdowy, ktomu suchemu drewu, co ze zemi nazbira, aspon čtiri surowe buki zetgat bylo od panstwa dowolene.“ Na druhej strane, Skubínčania vyjadrili odhodlanie pracovať viac času na panskom. Zemepán s nimi v reakcii na to uzavrel dohodu (do odvolania) a skutočne im odpustil päť požadovaných povinností. Súčasne však narástli ich pracovné povinnosti.
„Srdečne prosym nech Oswyceni Kroff ma zadrži do mogeg smrty“
Obsahom niektorých listov boli aj ponuky služieb. Ich autormi boli väčšinou rôzni remeselníci a umelci hľadajúci prácu alebo lepšie životné zázemie. Príkladom môže byť kuchár Juraj Suchaj z Turca, ktorý sa do služieb Jána (III.) Radvanszkého (1739 – 1815) dostal po jeho sobáši s Evou Prónayovou. Niekdajší poddaný Prónayovcov bol Radvanszkým poslaný do kuchýň viacerých šľachticov, napríklad v roku 1777 na dvor grófa a nitrianskeho župana Mikuláša Forgáča do Ujlaku (Veľké Zálužie), aby sa „na takowých mjstech wic a wic naučil, w kucharstwe se wicwičil, a k službam panskim schopnegsi byl.“
Po návrate do Radvane napísal Suchaj grófovi srdcervúci list, v ktorom prosil o večné prijatie: „… prosym nasto krat nech ma Panu Radwanskymu nedagu.“ Presun k Forgáčovi sa však nekonal a v lete 1782 už pracoval ako kuchár banskobystrického biskupa Františka Berchtolda, od ktorého chcel zase odísť naspäť k Radvanszkému, vďaka ktorému v minulosti „w kumsste kucharskom poučen a wyučen byti mohl.“
Aj takýto životný príbeh potvrdzuje, že poddaní neboli iba pasívnou bezmennou skupinou ľudí bez vlastnej vôle, ktorej zmyslom života bolo prežiť a vyhovieť vrchnosti. Naopak, výskum na mikrohistorickej úrovni dosvedčuje, že títo jednotlivci taktiež hľadali spôsoby, ako mohli realizovať svoje túžby.
Namiesto záveru: gramotnosť alebo pisári?
V súvislosti s listami poddaných možno uvažovať o niekoľkých stupňoch autorstva, pretože sa do nich okrem prvotného úmyslu oficiálnych autorov neraz pretavili aj iné vplyvy. Išlo hlavne o prípady, keď listy fyzicky písali oslovení úradníci či učitelia. Tak napríklad pisateľom vyššie spomínaného listu Skubínčanov bol Radvanszkých provízor (panský úradník) Michal Messerschmidt. Všeobecne však možno tvrdiť, že miera gramotnosti poddaných súvisela s ich pracovným zameraním. Zatiaľ čo roľníci počas života väčšinou potrebu písať nemali, mnohí remeselníci (početne prítomní v Radvani) pravidelne vystavovali svojim zákazníkom účty.
Archívne pramene:
- Magyar Nemzeti Levéltár – Országos Levéltára, fond Radvánszky család, Radványi P 566
- Štátny archív v Banskej Bystrici, fond Rod Radvanský, Radvaň (1263) 1480 – 1939
Literatúra:
- ČECHURA, Jaroslav. Mikrosvěty jihočeského venkova: Bošilec 1600 – 1750. Tradiční společnost raného novověku v Čechách. Praha: Historický ústav AV ČR, 2022.
- HORVÁTH, Pavol (ed.). Listy poddaných z rokov 1538 – 1848. Bratislava: Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied, 1955.
- RADY, Martin. Customary Law in Hungary: Courts, Texts, and the Tripartitum. Oxford: Oxford University Press, 2015.
- ŠÁLY, Ondrej. „Jeden za všetkých a všetci za jedného.“ Listy poddaných adresované členom rodu Radvanszký v 18. storočí ako prameň hospodárskych dejín. In Historický prameň v súčasnosti – archívy, inovácie, zdieľanie. Stretnutie mladých historikov XII. Košice: Univerzita Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, Vydavateľstvo ŠafárikPress, 2023, s. 67-75.
Absolvent Filozofickej fakulty Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre. V súčasnosti pôsobí ako doktorand na Historickom ústave SAV, kde sa zaoberá dejinami raného novoveku (16. – 18. storočie).