Dlhé roky po ňom pátral. Maďarský historik Norbert Pap nakoniec našiel nielen zaniknuté turecké mesto Turbek, ale teraz tvrdí, že „so všetkou pravdepodobnosťou“ našiel hrobku najväčšieho osmanského sultána Süleymana Nádherného. V nej je pochované srdce a orgány sultána, ktorý zomrel v roku 1566 pri obliehaní pevnosti Szigetvár na juhu Maďarska. Jeho telo previezli do Konštantínopolu, kde ho uložili do mauzólea v záhrade Süleymanovej mešity. Táto mešita je najväčšou v dnešnom Istanbule a dokončili ju iba osem rokov pred sultánovou smrťou.
Süleyman I. sa narodil 6. novembra 1494 v Trabzone. Podľa tradície sa mladý osmanský princ musel vzdelávať, osvojiť si vojenské umenie, ale i nejaké remeslo. Zo Süleymana sa stal šikovný zlatník, básnik a podporovateľ kultúry. Známe boli aj jeho ekonomické a právnické schopnosti. Keď v roku 1520 po smrti svojho otca Selima I. nastúpil na osmanský trón, ukázal svetu, že je aj mocný vojvodca. Už v lete 1521 dobyl Belehrad a o rok neskôr ostrov Rodos. Keď v roku 1526 zvíťazil v bitke pri Moháči, znamenalo to začiatok dlhej osmanskej nadvlády nad väčšinou Uhorska. Zároveň to znamenalo začiatok konfrontácie s Habsburgovcami.
Zastavil ho Zrínsky
Süleyman vládol 46 rokov a bol tak najdlhšie panujúcim osmanským sultánom. Ríša sa počas jeho vlády výrazne rozrástla nielen v Európe, ale i v severnej Afrike a na Blízkom východe. Bol neobmedzeným vládcom takmer 30 miliónov poddaných. Napriek niekoľkým výpravám sa mu však nikdy nepodarilo dobyť Viedeň, ktorú volal Zlaté jablko. Obsadenie habsburského hlavného mesta by korunovalo Süleymanove vojenské úspechy. V lete 1566 preto zhromaždil 100-tisícovú armádu a vydal sa na ďalšiu výpravu, hoci už mal 71 rokov. V ceste mu stála pevnosť Szigetvár, vybudovaná na umelom ostrove na juhu Maďarska. Jej obrane velil Mikuláš Šubić Zrínsky. Pre Süleymana to bol osudový muž, uštedril mu už niekoľko porážok. Teraz však boli všetky tromfy na sultánovej strane. Zrínsky mal iba 2300 vojakov a nemohol sa spoliehať na žiadnu pomoc. Napriek tomu však odmietol kapitulovať a dlhé týždne vzdoroval obliehateľom. V beznádejnej situácii napokon Zrínsky a jeho druhovia sadli na kone a 7. septembra 1566 vyrazili z hradu na samovražedný protiútok. Nikto z nich neprežil. Osmanská armáda tak napokon Szigetvár dobyla, ale Zrínskeho odpor ju stál 20 000 mužov a pochod na Viedeň sa skončil ešte skôr, ako sa poriadne začal. Kardinál Richelieu neskôr povedal, že „táto bitka zachránila civilizáciu“.
Süleyman Nádherný sa však tohto momentu ani nedožil. Jeho zdravie počas obliehania upadalo čoraz viac a noc pred Zrínskeho posledným protiútokom zomrel vo svojom stane. Veľkovezír sa však obával, že sultánova smrť bude mať neblahý vplyv na morálku a disciplínu armády. Preto sa rozhodol utajiť ju, kým nebude informovaný Süleymanov syn a nástupca Selim II. Ten bol práve na opačnom konci ríše a posol k nemu mohol doraziť až o niekoľko týždňov. Podľa legendy sa preto veľkovezír rozhodol v protiklade s islamskou tradíciou telo zabalzamovať. Nasledujúcich sedem týždňov vydával rozkazy v sultánovom mene a všetkým návštevníkom odkázal, že Jeho Výsosť sa necíti dobre a neprijíma návštevy. Koniec koncov, o tom ani veľmi neklamal.
Zlatá truhlička
Aby udržal tajomstvo, použil veľkovezír osvedčený osmanský recept – sultánovho lekára a balzamovačov dal zaškrtiť. Až keď sa Selim II. ujal vlády, Süleymanove telo previezli do Istanbulu a pochovali. Jeho srdce a orgány však podľa legendy pochovali v zlatej truhličke pod jeho veliteľským stanom. Už o niekoľko rokov vyrástla na tom mieste malá svätyňa. Tá sa rýchlo stala tureckým pútnickým miestom a postupne okolo nej vzniklo malé mesto. Aj to svedčí o Süleymanovom význame. Osmanská ríša totiž na dobytých územiach nové mestá nestavala, ale využívala jestvujúce. Mesto nazvané Turbek bolo preto unikátom. Jeho meno je odvodené od tureckého slova türbe, ktoré znamená hrobka. Bola v ňom mešita, hostinec, kúpele i kláštor dervišov. Existovalo však iba 120 rokov. Keď habsburská armáda vyháňala Turkov z Uhorska, dobyla v roku 1693 aj Turbek. Mesto úplne zrovnali so zemou a čoskoro upadlo do zabudnutia.
Veľké pátranie
Potom však prišiel Norbert Pap, profesor politického zemepisu z neďalekej Univerzity v Pécsi. Legendy o bitke pri Szigetvári a stratenej sultánovej hrobke pozná každé dieťa v Maďarsku. Pap chcel zistiť, či dokáže vyriešiť stáročnú záhadu vedeckými metódami. Spolu so svojím tímom prehľadával staré mapy a záznamy, bral vzorky pôdy okolo Szigetváru a snažil sa vytvoriť počítačový model krajiny tak, ako vyzerala v 16. a 17. storočí.
Papovo úsilie neušlo pozornosti tureckých úradov. Turecko totiž v posledných rokoch znovu objavuje svoju osmanskú minulosť a na budúci rok je 450. výročie Süleymanovej smrti. Hľadanie hrobky s jeho srdcom preto začala turecká vláda ochotne financovať.
Prvý prelom prišiel v roku 2013. Približne 5 km od Szigetváru našiel Pap ruiny Turbeku ukryté pod dnešnými vinicami. Vykopávky odhalili množstvo tehál z osmanských čias, a tiež luxusné veci zo 16. storočia – perzskú keramiku, čínsky porcelán, kachlice, sklo či mince.
Teraz Pap oznámil nález svätyne, v ktorej by sa mala hrobka nachádzať. Naznačujú to jednak nálezy, ktoré sa podarilo doteraz vykopať, jednak historické dokumenty. Výzdoba na zvyškoch stien je totiž rovnaká ako v Süleymanovom mauzóleu v Istanbule a poloha hrobky je rovnaká ako na dobových kresbách. Potrebné sú však ďalšie vykopávky, v ktorých sa bude pokračovať v apríli 2016, keď sa zlepší počasie. Podľa Papa sa vedľa svätyne podarilo nájsť aj zvyšky mešity a kláštora dervišov. „Všetci v Turecku si kladú otázku, kde sa hrobka nachádza. Teraz sa konečne blížime k odpovedi,“ komentoval to turecký veľvyslanec v Budapešti Şakir Fakılı.
Internetové odkazy
- http://news.yahoo.com/suleiman-magnificents-tomb-believed-found-hungary-125712233.html
- http://www.ibtimes.co.uk/researchers-confident-they-have-found-ottoman-ruler-suleiman-magnificents-tomb-1532722
- http://news.nationalgeographic.com/news/2014/06/140620-ottoman-empire-suleyman-hungary-turkey-sultans-heart/
Obrazová príloha: www.wikipedia.org
Absolvent žurnalistiky a pedagogiky na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Pôsobil ako redaktor zahraničných oddelení v agentúre SITA a v denníkoch Národná Obroda, Plus Jeden Deň a Nový Čas. Zaujíma sa o vojenskú techniku a o históriu druhej svetovej vojny. Publikoval aj v časopisoch Obrana a Hobby Historie.