Marta Skawronská sa narodila ako dcéra nevoľníka, ale vďaka svojej silnej a veselej povahe očarila samotného ruského cára Petra I., vydala sa za neho a po jeho smrti bola vyhlásená za cárovnú.
Marta Helena Skawronská (pôvodne Skowrońská) (1684–1727) sa údajne narodila v rodine livónskeho nevoľníka, podľa niektorých prameňov však pochádzala zo Švédska. Už v detstve osirela a dievčatka sa v Livónsku (územie dnešného Lotyšska a Estónska) ujal pastor Johannes Ernest Glück. V jeho domácnosti slúžila a získala len minimálne vzdelanie (bola negramotná). Podľa dobových prameňov mala silnejšiu postavu, plné tvary a opálenú pleť. Bola neúnavná, trpezlivá a silná, čo neskôr cárovi Petrovi mohlo imponovať.
Podľa generála Alexandra Gordona, ktorý slúžil v armáde Petra I., „to bola veľmi pekná žena, rozumná, ale nie toho zvláštneho ducha, či tej živej obrazotvornosti, ktoré jej niektorí ľudia pripisovali. Príčina, pre ktorú ju cár tak miloval, bola jej nadmieru dobrá povaha. Bola úslužná i zdvorilá ku všetkým a nikdy nezabúdala na svoj niekdajší stav; okrem toho bola veľmi vďačná“.
V roku 1702 sa vydala za švédskeho vojenského trubača (podľa iných prameňov dragúna), ale krátko nato mesto Marienburg, v ktorom spolu žili, počas severnej vojny obľahli ruské vojská. Hoci sa veliteľ mesta dohodol s ruským velením na kapitulácii, po otvorení brán vyhodil do vzduchu sklad pušného prachu. To znamenalo, že ruské vojská vtrhli do mesta a vyplienili ho. Marta bola jednou zo zajatkýň a vďaka jej kráse si ju všimol knieža Alexander Menšikov, pravá ruka cára Petra I.
Konkubína
V Menšikovových službách prestúpila Marta na pravoslávnu vieru a prijala meno Katarína Alexejevna. Na jar 1705 požiadal Menšikov svoju nevestu, aby mu poslala „spolu s ďalšími dvomi dievčatami Katarínu-Trubačku“ do Kaunasu. Dievčatá mali kniežaťu a cárovi spríjemňovať vojenské ťaženie. Katarína veľmi rýchlo Petra upútala, dokonca uznal deti, ktoré porodila, za svoje. Poslal ju do Preobraženského k svojej sestre Natálii Alexejevne. Ďalšia cárova sestra, Marfa, bola jej skromnosťou a láskavosťou taká nadšená, že Petrovi poradila, aby sa s ňou oženil.
Keď cárovi v roku 1708 počas tzv. severnej vojny hrozila porážka a smrť, v poslednej vôli uviedol: „Ak by sa mi z Božej vôle niečo stalo, dostanú Katarína Alexejevna a jej dcéra 3000 rubľov, ktoré sa nachádzajú u kniežaťa Menšikova.“
Obaja partneri si posielali listy a kratšie odkazy, ktoré však často putovali veľmi dlho, nielen o zdraví detí. Katarína napríklad napísala: „Vždy, keď tam (do letnej záhrady) idem, ľutujem, že sa tam nemôžem prechádzať s Vami.“ Peter romanticky odpovedal: „Keď mi píšeš, že ťa nudí prechádzať sa sama, aj keď je záhrada veľmi pekná, verím Ti, pretože to cítim rovnako. Modli sa k Bohu, aby toto bolo posledné leto nášho odlúčenia a my potom budeme spolu.“
Katarína porodila Petrovi prinajmenšom 12 detí, ale, žiaľ, takmer všetky zomreli krátko po narodení. Rodičia sa utešovali vierou: „Boh dal, Boh vzal“. Dospelosti sa dožili len dve dcéry, Anna a Alžbeta.
Keď vypukla vojna s Tureckom (1711), Katarína bola odhodlaná sprevádzať Petra na vojenských ťaženiach. Dcérky Anna a Alžbeta zostali spolu s ich tetami v Petrohrade. Keď sa cár s vojskom ocitol pri rieke Prut v obkľúčení tureckej armády, ktorá nejavila záujem o rokovanie, v zúfalstve sa rozhodol pre pokus o prerazenie. Bola to však Katarína, ktorá sa s generálmi poradila a presvedčila Petra, aby sa ešte raz pokúsil vyjednávať. K cárovmu listu priložila všetky šperky, ktoré mala pri sebe – a na druhý deň bol vezír ochotný rokovať.
Na základe udalostí z protitureckého ťaženia založil Peter I. v roku 1714 založil Rád svätej Kataríny: „…rád je venovaný spomienke na účasť Jej Výsosti v bitke s Turkami na Prute, kde sa v tak nebezpečnej dobe nesprávala ako žena, ale pre všetkých viditeľne ako muž.“ Peter sa podobne vyjadril aj v ukaze (v dekréte) k príležitosti jej korunovácie. Katarína absolvovala s Petrom všetky ďalšie vojenské výpravy, len pri námorných bitkách zostávala na brehu.
Cárova manželka
Vo februári 1712 sa Peter s Katarínou oženil. Nešlo však o pompéznu cársku svadbu, ale o sobáš admirála Petra Michajloviča (obľúbené cárovo inkognito, pod ktorým cestoval aj do Európy) v kaplnke Menšikovovho paláca, kam boli pozvaní predovšetkým námorníci a stavitelia lodí. Nevestinu vlečku niesli ich dve dcérky. Dňa 18. mája 1724 nechal Peter Katarínu korunovať v Moskve. Toto už bola nádherná a pompézna udalosť, ako sa na korunováciu patrí.
Katarína poskytovala Petrovi to, čo potreboval. Keď ho postihol záchvat, volali k nemu manželku. „Začala s ním hovoriť a už len zvuk jej hlasu ho okamžite upokojil; potom ho usadila a nežne mu hladila hlavu. To malo na neho čarovný účinok a po niekoľkých minútach zaspal. Aby nerušila jeho spánok, držala jeho hlavu na hrudi a sedela tak dve či tri hodiny, bez pohybu. Potom sa zobudil, úplne čulý a čerstvý.“
Na jeseň 1724 sa cár dozvedel, že Katarína má údajne milenca – Williama Monsa, brata jeho niekdajšej milenky Anny. Williama menoval do jej družiny sám Peter, ako pripomienku na svoju dávnu lásku. Keď sa začalo vyšetrovať Monsovo podplácanie a zneužívanie moci, našli sa u neho listy od všetkých významných osobností s prosbami o podporu. Mons bol popravený a všetci so zatajeným dychom čakali, čo bude s Katarínou. Navonok sa nedialo nič, len niektorí vyslanci poznamenali, že cárovná už nie je taká veselá.
Panovníčka
Cár Peter I. Veľký zomrel 8. februára 1725 bez toho, aby označil svojho nástupcu. Podľa tradičnej primogenitúry mal na trón nastúpiť Petrov vnuk, deväťročný Peter Alexejevič, v jeho mene by však musel vládnuť regent. Objavili sa aj domnienky, že cár chcel za nástupníčku vymenovať svoju najstaršiu dcéru Annu Petrovnu. Keďže však neexistovala posledná vôľa ani ústne potvrdenie na smrteľnej posteli, voľba bola na najvyšších hodnostároch. Tí boli rozdelení na členov starých bojarských rodov a „orlíkov“, mužov, ktorých si vybral Peter na základe ich schopností, bez ohľadu na pôvod. Vodcom orlíkov bol knieža Menšikov – jeho frakcii bolo jasné, že najvhodnejšou cárovnou by bola Katarína, nemala ambíciu vládnuť a prenechala by im voľné pole pôsobnosti. Jej dcéry by sa určite vydali a ich manželia by dozreli na to, aby jediný vplyv bol ten ich.
Katarína súhlasila, vedela, že keby sa na trón dostal niekto iný, skončila by v kláštore. Preto sa snažila upokojiť bojarov sľubom, že ak sa stane cárovnou, vychová malého Petra ako budúceho imperátora. Menšikov jej zaistil úspech – dal gardistom vyplatiť dlžný žold a presviedčal ich, že musia ochraňovať „svoju“ Katarínu pred nepriateľmi.
Na stretnutí, kde sa mal určiť nový cár, Menšikov argumentoval tým, že Katarína už bola korunovaná a pomazaná v Moskve na Petrov príkaz, čo bolo jasné vyjadrenie jeho vôle. Bojari namietli, že korunovácia manželky jej nikdy nedáva nástupnícke právo. Navrhli, aby sa cárom stal Peter Alexejevič a Katarína by zatiaľ vládla ako regentka. To orlíci odmietli, žiadny zákon totiž nestanovoval, kedy sa panovník stáva plnoletým a mohol by teda okamžite po korunovácii zrušiť regentstvo.
Na argument o jej ženskej slabosti namietli, že dokázala mužnú odvahu na vojenských výpravách a podieľala sa aj na Petrovom politickom rozhodovaní. V tej chvíli do sály vtrhli gardoví dôstojníci a spred paláca zneli bubny a trúby. Vojaci kričali: „Náš otecko je mŕtvy, ale naša matička žije!“ Niektorí sa dokonca vyhrážali, že bojarom, ktorí budú proti nej, odseknú hlavu. Bojari nemali veľmi na výber. No nie všetci sa vzdali – vo februári 1726 na ňu počas cvičenia gardových plukov, ktoré sledovala z okna, dvakrát vystrelili. Zasiahli lokaja a kupca, ktorý stál štyri kroky od nej.
Keďže Katarína nemala skúsenosti s vládnutím, spoľahla sa na Menšikova. Menovala päťčlennú Najvyššiu tajnú radu, jej členovia však boli starí a nevýbojní, takže Menšikova neohrozovali. Na žiadosť svojej staršej dcéry Anny do rady menovala aj jej manžela Karla Fridricha Holštýnskeho. Ten by sa bol rád ujal vedenia, no nevedel po rusky, „nemal poňatie o ruských záležitostiach ani dostatočnú administratívnu skúsenosť“.
Katarína sa zaoberala aj budúcnosťou svojich dcér. Staršiu Annu vydala za holštýnskeho vojvodu Karla Fridricha (ich syn sa neskôr stal Petrom III.) a pre Alžbetu hľadala ešte lepšiu partiu. Upriamila svoju pozornosť na Francúzsko a ponúkla jej ruku Ľudovítovi XV. Keď sa dozvedela, že sa oženil s Máriou Leszczynskou, urazila sa. Francúzsky vyslanec jej ponúkol iného člena kráľovskej rodiny, ale to sa jej nezdalo dôstojné.
Vďaka tajnej rade, ktorá de facto riadila krajinu, mala Katarína čas venovať sa svojim záľubám – jedlu, pitiu a mužom. Diplomati domov hlásili: „Kto by si dokázal predstaviť, že celú noc prežije na veľkolepej pijatike, ktorá sa rozchádza až k ránu o piatej alebo siedmej hodine. O vládu sa nezaujíma. Všetko stráda a hynie.“ Predovšetkým intenzívne pitie alkoholu jej ničilo zdravie. Stávalo sa, že po intenzívnej pitke omdlela a museli jej pustiť žilou. Znovu sa vynorila otázka nástupníctva. Katarínine a Petrove dcéry sa narodili ako nemanželské a boli legitimizované až dodatočne. Stále tu bol Petrov vnuk. Menšikov neváhal a navrhol sobáš mladého Petra s jeho dcérou. Katarína tak musela čeliť tlaku oboch strán, ale napokon vymenovala za dediča Petra a súhlasila s jeho zasnúbením. Ak by Peter zomrel, mali trón zdediť jej dcéry, či ich potomkovia.
Už 19. marca 1727 „cárovnú postihol opuch nôh siahajúci až po stehno, čo neveští nič dobré; súdi sa, že príčinou je pitie (správa saského veľvyslanca) “. Koncom apríla sa sťažovala na bolestivý tlak na hrudi. V máji upadla do agónie. Jej dcéry a zať bdeli pri jej lôžku. Menšikov dal spísať poslednú vôľu a donútil ju, aby podpísala testament aj zatykače na jeho nepriateľov. Katarína zomrela 17. mája 1727 večer. Menšikov dal okamžite obkľúčiť Zimný palác dvomi gardovými plukmi a 19. mája bol za cára vyhlásený Peter Alexejevič (Peter II.).
Použitá literatúra:
- J. Anissimow: Zarinnen. Wien 2008.
- F. Stellner: Car je mrtev, ať žije carevna! České Budějovice 2014.
- H. Troyat: Hrozné carevny. Praha 2000.
Mgr. Terézia Vangľová, PhD., vyštudovala odbor archeológia na Filozofickej fakulte Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre. Pracuje v Archeologickom ústave Slovenskej akadémie vied, v. v. i., v Nitre. Zaujíma sa o históriu, predovšetkým o francúzske a anglické dejiny. Okrem toho je členkou historickej skupiny Psohlavci, ktorá sa venuje rekonštrukcii života Kumánov v Uhorsku.