Historické filmy patria z diváckeho hľadiska bezpochyby medzi tie najatraktívnejšie. Už menšiu mieru nadšenia preukazujú pri ich hodnotení odborníci, ktorí sa histórii venujú profesionálne. Napriek väčším i menším chybám, ktorým sa z historického hľadiska pri umelecko-zábavnom žánri, ako je film, asi nedá celkom vyhnúť, si ich však mnohí z nich dokážu nielen užiť, ale vedia ich aj pozitívne oceniť. Opýtali sme sa preto niekoľkých – archeológa, egyptologičky, historika novoveku, spisovateľa historických románov a vojenského historika – ktoré historické filmy sú podľa nich tie najlepšie.

Juraja Červenáka určite netreba našim čitateľom zvlášť predstavovať. Na Slovensku i v Česku populárny autor historických, dobrodružných, detektívnych a fantastických románov, románových sérií i poviedok, ale svojho času i filmový publicista a recenzent.

1. Kráľovstvo nebeské (2005). Pravdaže, len v režisérskom zostrihu, ktorý je o hodinu dlhší a asi stokrát lepší ako tá „vykastrovaná“ verzia, ktorú premietali v kinách. Jediným kazom na inak dokonalom filme s veľkou myšlienkou (čoraz aktuálnejšou) a brilantne zrežírovanými bojovými scénami je nemastný-neslaný Orlando Bloom, ale našťastie všetci ostatní herci zabezpečujú dostatok mastnosti aj slanosti. Ridley Scott nakrútil aj veľa iných skvostných filmov, ale týmto sa minimálne vyrovnal veľkým žánrovým klasikám, ako Ben Hur (1959), El Cid (1961), Pád Rímskej ríše (1964) či Lawrence z Arábie (1962).

2. Master & Commander : Na opačnom konci sveta (2003). Bezchybne stvárnený život na vojnovej lodi za napoleonských vojen. K tomu famózne natočené a ozvučené námorné bitky a perfektné obsadenie. Vo filmografii Russella Crowa rozhodne kvalitnejší historický film ako Gladiátor (2000), a Peter Weir tu dosiahol vrchol svojej celkovo výnimočnej tvorby.

3. Meno ruže (1986). Sfilmovať Ecov román v celej jeho vrstevnatosti by znamenalo pripojiť ku každým desiatim minútam deja hodinový dokument o architektúre, filozofii a cirkevných dejinách. Nie je však pravda, že by Jean-Jacques Annaud vypreparoval z knihy len tú detektívnu líniu. Natočil film s myšlienkou a bravúrnou dobovou atmosférou, navyše napínavý a vizuálne vymaznaný. Životná úloha… Rona Perlmana.

Veronika Dubcová, klasická archeologička a egyptologička, členka Nadácie Aigyptos. Aktívne sa podieľa na archeologickom výskume lokality Tell el-Retábí v Egypte a významnou mierou participuje na už pravidelnom cykle bratislavských egyptologických prednášok.

1. Ťažký výber. Čím staršie dejiny historické filmy zachytávajú, tým sú nepresnejšie. Pre mňa ako klasickú archeologičku (ktorou som predovšetkým) a egyptologičku je najväčšou klasikou Kleopatra (1963) s Taylorovou a Burtonom. Má neopakovateľnú atmosféru, krásne dramatické dialógy a monológy (skôr shakespearovského rázu), a predovšetkým – hlavní protagonisti sú takí charizmatickí, že sa dá odpustiť staromódnosť výpravy a vtedy populárny prehnaný pátos pri mnohých scénach. Obzvlášť Kleopatrin príchod do Ríma je absolútna vizuálna chuťovka.

2. Druhý film je trochu neobvyklý. Moderný historický film o historickej osobnosti a hlavne o mojej milovanej opere – Amadeus (1984). Ten film je dokonalý svojou štruktúrou a štýlom, vykreslením geniálneho (a ako všetkých podobných géniov aj bláznivého) skladateľa a jeho hudby, historickej atmosféry, a najmä absolútne aktuálnym posolstvom o ľudskom charaktere – tu poznačenom závisťou, ktorá ničí všetko okolo seba. Veľmi sa mi páči, keď sa z histórie vyberie detail, na ktorý sa filmári koncentrujú, hoci v tomto prípade celkom nezodpovedá historickej realite.

3. Tretím je pre mňa miniseriál Vojna a mier z produkcie BBC. Z rozsiahlej obšírnej knižnej predlohy je, čo sa týka deja, myšlienok a postáv, podľa mňa historicky verne vybrané to naj. Najväčší deficit spočíva v tom, že je, prirodzene, cítiť, že seriál netočili Rusi, ale Briti. Kto chce autentickejšiu Natašu a detailnejšie bojové scény, nájde ich v klasickej ruskej Bondarčukovej verzii.

Branislav Kovár, archeológ.

1. Údolí včel (1967). „Údolie“ je na dnešnú dobu minimalistický, a navyše čiernobiely film, ale asi najlepšie vystihol dejinnú atmosféru (v tomto prípade stredovek). Nechce sa veriť, že tento film vznikol náhodou. „Klebety“ hovoria, že ho tvorcovia vyrobili preto, aby sa využili kostýmy z filmu Markéta Lazarová… Nech je pravda akákoľvek, film o úteku z asketického bojového mníšskeho rádu kvôli láske je jedným z najlepších historických príbehov na striebornom plátne.

2. Kleopatra (1963). Film s Elisabeth Taylor v hlavnej úlohe ukazuje starovek, tak ako si ho predstavuje väčšina ľudí. Už od prvého pozretia si pamätám scénu, ako veľký Caesar plakal pri hrobe Alexandra Veľkého… Samozrejme, nebolo všetko presne tak, ako to opisuje film, a vyskytlo sa zopár nepresností. Toto dielo však definovalo pojem veľkofilm. Vďaka Kleopatre a Ben Hurovi boli filmári ochotní natáčať scény s obrovským komparzom a investovať do kulís a kostýmov, čo hlavne historickým dielam pomohlo. Trúfnem si povedať, že keby nebolo Kleopatry, nebol by ani Gladiátor, ani Kráľovstvo nebeské.

3. Vikingovia/Trinásty bojovník (1999). Film bol na Slovensku distribuovaný pod názvom Vikingovia, v skutočnosti sa preň pôvodný názov Trinásty bojovník hodí viac. Pre mňa je toto dielo „hriešnym potešením“, kedysi som naň napísal niekoľko kritických recenzií. Vo filme je veľa chýb, ktoré dobrému historikovi nedajú spávať. Keď sa však pozriete na film ako na pokus sfilmovať legendárny epos o Beowulfovi a vnímate ho ako mýtus, ktorý si po večeroch rozprávali ľudia v stredoveku, váš pohľad sa pozitívne zmení.

Jiří Kovařík, vojenský a napoleonský historik, prekladateľ, autor vyše štyroch desiatok kníh literatúry faktu.

1. Gettysburg (1993). Autenticita zbraní, uniforiem, taktiky, dokonalé využitie re-enactementu.

2. Súperi (1977). Dokonalý šerm, dokonalá atmosféra napoleonských vojen a mentalita jazdeckých dôstojníkov.

3. Bitka o Britániu (1969). Tie neopakovateľné lietadlá, ktoré už nikto nedá dohromady… Podobne by som mohol menovať Kruté more (1953) alebo starých Hughesových Hell’s Angels (1930)…

Patrik Kunec, historik venujúci sa obdobiu raného novoveku (16. – 18. storočie), autor množstva popularizačných článkov. Svojim študentom na Univerzite Mateja Bela Banskej Bystrici približuje dejiny aj prostredníctvom historických filmov.

1. Návrat Martina Guerra (1982). Vynikajúci francúzsky film natočený podľa reálnej udalosti a súdneho prípadu z polovice 16. storočia. Veľký rozruch vzbudil už v čase jeho vyšetrovania a prvý opis vytvoril jeden zo sudcov. V malej pyrenejskej dedine sa jeden muž niekoľko rokov úspešne vydával za istého Martina Guerra (skvelý Gérard Depardieu), manžela dedinčanky menom Bertrande de Rols. Tá v cudzincovi „spoznala“ svojho strateného partnera, aby mohla v prísne hierarchizovanej a dominantne „mužskej“ spoločnosti opäť zaujať plnoprávne miesto. Film historicky verne vykresľuje nielen sociálne vzťahy na francúzskom vidieku, ale približuje aj kultúru bývania, zvyky a formy zábavy ľudí žijúcich pred päťsto rokmi.

2. Barry Lyndon (1975). Predlohou k filmu Stanleyho Kubricka bol román dnes už málo čítaného anglického spisovateľa Williama M. Thackerayho, v ktorom opisoval sociálny vzostup a mravný pád dobrodruha, na ktorých bolo 18. storočie bohaté (spomeňme aspoň Giacoma Casanovu). Kniha i Kubrickov film na príbehu chudobného írskeho šľachtica Redmonda Barryho, ktorý sa v polovici 18. storočia snažil preniknúť medzi tých najbohatších, a to aj s pomocou vlastnej odvahy, klamstiev a drobných podvodov, kritizovali hlavne nemorálnu spoločnosť, v ktorej bol úspech založený na vznešenom pôvode, známostiach a peniazoch. Ide o skvelé vizuálne priblíženie lesku a biedy rôznych vrstiev britskej spoločnosti 18. storočia.

3. Kladivo na čarodejnice (1969). Československý film natočený podľa skutočných udalostí, ktoré sa odohrali v poslednej tretine 17. storočia na východočeskom panstve Velké Losiny. Režisér Otakar Vávra, ktorého filmografia obsahuje filmy veľmi rozdielnych kvalít, vytvoril dielo, ktoré je mrazivou alegóriou na zneužitie moci. Na roztáčajúcej sa špirále nedokázaných podozrení, vágnych obvinení, vzájomných udaní a napokon aj vynútených priznaní film vlastne odkazuje na vykonštruované politické procesy v 50-tych rokoch 20. storočia. Čierno-biela kamera a vynikajúce herecké výkony českých a slovenských hercov (skvelí Elo Romančík a Soňa Valentová) len zvýrazňujú temný príbeh, ktorý nedemaskuje ani tak náboženský fanatizmus 17. storočia, ale skôr „večný“ problém amorálnosti ľudí, ktorí získanú moc využívajú vo svoj prospech aj za cenu obetovania druhých.

Za redakciu spracoval Roman Mocpajchel