Procesom národného obrodenia prešli v priebehu 18. a 19. storočia všetky etniká strednej a východnej Európy, Rusínov nevynímajúc. Priebeh národného obrodenia Rusínov bol však výrazne odlišný od iných národov žijúcich v tejto časti Európy.
Rusínske obrodenie sa začalo oveľa neskôr ako národné obrodenia ostatných národov a etník žijúcich v oblasti strednej a východnej Európy. Predchádzalo mu politické vystúpenie Rusínov, k čomu v národno-obrodzovacích procesoch obvykle dochádzalo až omnoho neskôr. Špecifikom bolo i to, že k vypracovaniu národnopolitického programu pristúpili bez prípravnej etapy, teda bez etapy kultúrno-osvetovej činnosti pre širšie vrstvy rusínskej spoločnosti. Okrem toho hralo pri tomto procese kľúčovú úlohu gréckokatolícke duchovenstvo, na rozdiel od iných národov, kde hrala prím svetská inteligencia, meštianstvo alebo nižšia šľachta. Rusínske gréckokatolícke duchovenstvo sa pritom emancipovalo po kanonizácii Mukačevského gréckokatolíckeho biskupstva v roku 1771 a vzniku Prešovského gréckokatolíckeho biskupstva v roku 1818. Vedúce postavenie gréckokatolíckeho duchovenstva v rusínskom národnom obrodení bolo pevné a akceptované rusínskou spoločnosťou i vtedajšou vládnou garnitúrou v Uhorsku.
Nie najšťastnejší začiatok (1780 – 1848)
Prvá etapa obrodzovacieho procesu Rusínov je úzko spätá s činnosťou mukačevského biskupa Andreja Bačinského (biskup v rokoch 1773 – 1809) a prešovského biskupa Gregora Tarkoviča (biskup v rokoch 1818 – 1841). Okrem nich mali významný vplyv na tento proces tiež faktory ako exodus rusínskej svetskej inteligencie smerom na východ či vytvorenie viacerých latinských traktátov na náboženské a cirkevné témy. Dôležitú úlohu hralo i vytvorenie takých významných diel ako Slovensko-ruská gramatika Arsenija Kocaka (1737 – 1800), Brevis notitia fundationis Theodori Koriatovits Joanikija Baziloviča (1742 – 1821) či Gramatica Slavo-Ruthéna a Historia Carpato-Ruthenorum in Hungaria Sacra et Civitis Michala Lučkaja (1789 – 1843).
Publikácie, ktoré boli vytvorené v tomto období, nevznikli zo spoločenských alebo kultúrnych potrieb Rusínov, ale výsostne z potrieb gréckokatolíckej cirkvi. Väčšina diel rusínskych autorov z prvého obdobia rusínskeho národného obrodenia sa dochovala len vo forme rukopisov. Z nich najvýznamnejšie bolo latinské dielo Michala Lučkaja Historia Carpato-Ruthenorum in Hungaria Sacra et Civitis. V tlačenej podobe vyšla iba gramatika Michala Lučkaja, dejiny Joannikija Baziloviča a óda prešovského biskupa Gregora Tarkoviča Ruské múzy zostúpené z Karpatských hôr. Tlačili sa aj katechizmy, modlitebné knižôčky, kázne, zbierky piesní a vedecké pojednania. Pre Rusínov sa však v ich jazyku nenapísalo žiadne odborné dielo.
Vo všeobecnosti však možno toto prvé obdobie rusínskeho národného obrodenia hodnotiť skôr negatívne ako pozitívne. Rusínom chýbala organizovanosť, národný spolok, jednotné centrum, vlastné noviny, kultúrne organizácie, spisovný jazyk no predovšetkým národný program, v ktorom by moli sformulované konkrétne národno-politické ciele. Revolučné udalosti rokov 1848 – 1849 ich zastihli nepripravených a bez skúseností ostatných národov kráľovstva i monarchie, ktoré koncom štyridsiatych rokoch tvrdo bojovali za svoje národné i politické požiadavky.
Iskierka nádeje (1848 – 1867)
Revolučné roky 1848 – 1849 sú významným medzníkom v dejinách Rusínov. Práve v čase týchto búrlivých udalostí sa totiž dokázali zjednotiť, zorganizovať a po prvýkrát vo svojej histórií vystúpiť s politickými a národnostnými požiadavkami. Bolo to prostredníctvom memoranda Pamjatnyk Rusynov uhorských, ktoré 19. októbra 1849 predložila cisárovi Františkovi Jozefovi I. rusínska delegácia vedená Adolfom Dobrianskym.
Obdobie rokov 1848 až 1867, teda od revolúcie po rakúsko-maďarské vyrovnanie, sa považuje za národnobuditeľské obdobie rusínskych dejín. Práve v tomto období boli položené základy na upevnenie rusínskej národnosti a jej všestranný rozvoj. Predstavuje ho úsilie o vytvorenie miestnej literatúry, pokusy o zakladanie literárnych spoločností, vydávanie kníh a časopisov, zakladanie ľudových škôl, rozličných fundácií na výchovu vlasteneckej inteligencie a podobne. Typickou črtou tohto obdobia bolo vytváranie väzieb a spolupráce medzi Rusínmi a Slovákmi, ktorá vyvrcholila predovšetkým v tzv. matičnom období, a tiež formovanie rusínskych národných spolkov.
Táto druhá etapa rusínskeho národného obrodenia je úzko spätá predovšetkým s troma kľúčovými osobnosťami a národnými buditeľmi Rusínov: s gréckokatolíckymi kňazmi Alexandrom Duchnovičom (1803 – 1865) a Alexandrom Pavlovičom (1819 – 1900) a s poslancom uhorského parlamentu a rakúskym vládnym úradníkom Adolfom Dobrianskym (1817 – 1901). V tomto období sa vyprofilovali i dve kľúčové centrá Rusínov v Uhorsku. Politickým strediskom Rusínov sa stal Užhorod. Kultúrno-osvetové aktivity a literárny život rusínskych buditeľov sa sústreďovali v Prešove.
Kultúrno-osvetová činnosť rusínskych národných buditeľov sa aj v tomto období rozvíjala hlavne na pozadí gréckokatolíckej cirkvi. Táto okolnosť sa výraznou mierou prejavila pri riešení dvoch kľúčových otázok – otázky národnej príslušnosti a spisovného jazyka Rusínov. Rusínski národní buditelia prijali myšlienku osobitného rusínskeho národa, ktorý je síce blízky Rusom a Ukrajincom, ale nie je ich súčasťou. Preto sa hlásili k cirkevnému slovanskému jazyku, ktorý nemal charakter živej reči. Alexander Duchnovič do istej miery pripúšťal jeho dopĺňanie prvkami ľudového jazyka. On sám pri písaní svojich prác používal jednak mieste rusínske nárečia, jednak tradičný slovansko-rusínsky knižný jazyk, ktorým bola cirkevná slovančina. Práve vďaka jeho vplyvu sa na určitý čas ako spisovný jazyk Rusínov ustálila zmes liturgického jazyka a dialektu. Nemala však pevný systém a bola často málo zrozumiteľná.
Zásluhou Alexandra Duchnoviča vznikol v roku 1850 v Prešove prvý rusínsky literárny spolok, Literarnoje zavedenije Prjaševskoje. Predsedom sa stal prešovský gréckokatolícky biskup Jozef Gaganec. Hlavným iniciátorom a organizátorom jeho činnosti bol Alexander Duchnovič. Spolok mal 71 členov, medzi ktorými boli všetci významní súdobí rusínski spisovatelia a verejní činitelia, ale aj viacerí Slováci.
Počas svojej trojročnej existencie (1850 – 1853) spolok sponzoroval a vydal viacero rusínskych kalendárov, tri ročníky literárneho almanachu Pozdravlenije Rusynov, prvú rusínsku modlitebnú knihu Chlib duši, bohoslužobné knihy Bukvar dlja ditej a Liturhičeskij katichis, publikáciu Kratkij zemlepis dlja molodych Rusynov a zbierku piesní Pisni strastyja. Okrem vydavateľskej činnosti vyvíjal spolok aj iné aktivity, napr. prípravu založenia rusínskeho múzea či zbieranie a zapisovanie ľudových piesní, národných exponátov a iných historických pamiatok Rusínov.
V roku 1862 založil v Prešove Alexander Duchnovič spolu s Adolfom Dobrianskym spolok Obščestvo sv. Joanna Krestyteľa. Jeho hlavným cieľom bola výchova rusínskej mládeže. Spolok udržiaval kontakty s Maticou slovenskou a jeho podporovateľmi boli aj viacerí významní slovenskí dejatelia (Viliam Pauliny-Tóth, Ján Moravčík, Ján Francisci a ďalší). Spolku predsedal Adolf Dobriansky, jeho tajomníkom bol Alexander Pavlovič. Alexander Duchnovič stál aj pri zrode myšlienky založenia Spolku Vasilija Veľkého, ktorý však začal pracovať až po jeho smrti a v roku 1866 sa presídlil do Užhorodu. Z Prešova do Užhorodu sa na sklonku 60. rokov 19. storočia postupne presunulo i kultúrne centrum Rusínov. Veľkú zásluhu na rozvoji spolkového hnutia Rusínov mal popri Alexandrovi Duchnovičovi aj prešovský biskup Jozef Gaganec, ktorý všestranne podporoval vznik a činnosť rusínskych spolkov, ako aj kultúrno-vzdelávaciu a osvetovú činnosť.
Osvetová, literárna a spolková činnosť Rusínov v druhej etape rusínskeho národného obrodenia umožnila prebudenie nemalého počtu rusínskych národných dejateľov, ktorí boli schopní vlastnou aktivitou a za pomoci celonárodných spolkov vytvárať politické, kultúrne a národné ideály pre súdobé i neskoršie generácie Rusínov. Politické zmeny v habsburskej ríši, uskutočnené na sklonku 60. rokov 19. storočia v súvislosti s tzv. rakúsko-maďarským štátoprávnym vyrovnaním (1867) však toto úspešné napredovanie rusínskych buditeľov výrazne obmedzili.
Národný úpadok (1867 – 1918)
Rakúsko-maďarským vyrovnaním sa začala posledná etapa rusínskeho národného obrodenia. Bola to však etapa kultúrneho a národného úpadku. Tento úpadok však nebol zapríčinený Rusínmi samotnými. Bol dôsledkom protinárodnostnej politiky maďarským vládnucich vrstiev, ktoré v rámci rakúsko-maďarského vyrovnania získali politickú nezávislosť v Uhorsku. Vďaka nej mohli na svojom území slobodne spustiť proces maďarizácie slovanských národov.
Situácia v národno-politickom, cirkevnom a kultúrno-spoločenskom živote Rusínov v poslednom období národného obrodenia sa komplikovala aj tým, že nemali vlastnú politickú stranu ani vlastnú politickú reprezentáciu. Vedúci predstavitelia národnobuditeľských snáh boli gréckokatolícki duchovní. A tí sa čoraz väčšmi stotožňovali s protinárodnou promaďarskou politikou. V Podkarpatskej Rusi a v prešovskom regióne nebola ani jediná štátna škola s rusínskym vyučovacím jazykom. Všetky boli maďarské. Cirkevných rusínskych škôl bolo iba 18 a učilo sa v nich necelých 2000 žiakov.
Medzi najvýznamnejších rusínskych dejateľov posledného obdobia rusínskeho národného obrodenia patrili Alexander Pavlovič (1819 – 1900), Anatolij Kralický (1835 – 1894), Július Stavrovský-Popradov (1850 – 1899) a Ivan Danilovič-Korytňanský (1834 – 1895).
Centrum rusínskeho obrodenia sa po roku 1867 presunulo z Prešova do Užhorodu. Druhým strediskom obrodzovacej činnosti sa na sklonku 19. storočia stala Budapešť. V Užhorode v rokoch 1867 – 1871 vychádzali prvé rusínske noviny Svit (boli písané v cyrilike). Ich úsilím bolo prispieť ku konsolidácii rusínskeho spoločenstva v zápase proti maďarizácii uhorskej vlády. V rokoch 1885 – 1903 vychádzal v Užhorode časopis Lystok, ktorý používal ruštinu a tzv. „jazyččie“. Ďalším rusínskym časopisom, ktorý v tomto období vychádzal, bol časopis Karpat. Do konca 70. rokov 19. storočia vyvíjal v Užhorode svoju činnosť aj celonárodný rusínsky Spolok sv. Vasilija Veľkého, zameraný na vydávanie rusínskych novín a kníh a na podporu kultúrneho života a aktivít Rusínov. V užhorodskom seminári sa v tomto období vyučovalo zopár kurzov rusínčiny.
V prešovskom regióne v tomto období neexistovala žiadna rusínska organizácia, nevychádzali publikácie ani noviny. Podarilo sa tu založiť iba dve vzdelávanie inštitúcie, a to Teologickú akadémiu (1880) a Učiteľský seminár (1895). Vyučovacím jazykom v oboch inštitúciách však bola od samého začiatku maďarčina. Prvý rusínsky časopis pod názvom Naše otecsesztvo začal v prešovskom regióne vychádzať až v roku 1916.
Súbežne s úpadkom rusínskeho národného života v posledných troch desaťročiach 19. storočia a na začiatku 20. storočia sa v oblastiach obývaných Rusínmi výrazne zhoršovali aj ich hospodárske a majetkové pomery. Situáciu komplikoval nárast populácie, nedostatok pôdy, no predovšetkým slabo rozvinutý priemysel, ktorý nedokázal poskytnúť dostatok pracovných miest. V dôsledku toho sa koncom 19. storočia rozmohla masová emigrácia.
Zo začiatku sa Rusíni za prácou sťahovali iba v rámci krajiny, pričom osídľovali predovšetkým južné Uhorsko v oblasti Báčky (Vojvodiny). Koncom 70. rokov 19. storočia sa prvé rusínske rodiny začali sťahovať do USA. Odhaduje sa, že do roku 1914 opustilo Uhorsku približne 150 000 Rusínov, pričom približne polovica z nich pochádzala z prešovského regiónu.
Pozitívne dôsledky rusínskej emigrácie sa začali prejavovať začiatkom 20. storočia, a to tak v ekonomickej, národno-politickej, kultúrno-spoločenskej ako i osvetovej oblasti. Vyspelé prostredie, v ktorom vysťahovalci žili a pracovali, im podľa vzoru emigrantov iných národností umožňovalo vytvárať spolky a združenia, vydávať noviny a časopisy, utvárať vlastné náboženské obce a získavať širší politický a kultúrno-spoločenský rozhľad. Z tohto prostredia vychádzali mnohé pozitívne impulzy, ktoré začali opätovne aktivizovať domácich, národne uvedomelých dejateľov. Z politickej a spoločensko-kultúrnej letargie a beznádeje sa však definitívne prebrali až po prvej svetovej vojne (1914 – 1918).
Použitá literatúra
Danilák, M.: Rusínske národné obrodenie. In: Rusíni – história, súčasnosť a perspektívy. Prešov 2006, 15 – 20.
Gajdoš, M./Konečný, S.: Rusíni a politický vývoj na Slovensku (medzníky – problémy – perspektívy). Čas a spoločnosť 1/4, 1998, bez č. s.
Haraksim, Ľ.: Obrodenie Rusínov. In: Barna F. (ed.): Rusíni – otázky dejín a kultúry. Prešov 1994, 79 – 94.
Magocsi, P. R.: Národ znikadiaľ. Prešov 2007.
Magocsi, P. R.: Rusíni na Slovensku. Prešov 1994.
Obrazová príloha: Archív gréckokatolíckeho arcibiskupstva Prešov, Archive.org, Wikipedia.org, Grkatpo.sk, Holosy.sk, Espektrum.sk, Snm.sk, Slavu.sav.sk
Vyštudoval učiteľstvo dejepisu v kombinácii s náboženskou výchovou (katolíckou). V roku 2012 získal na Inštitúte histórie Filozofickej fakulty Prešovskej univerzity v Prešove titul PaedDr. v odbore didaktika dejepisu, v roku 2014 na Katedre historických vied Gréckokatolíckej teologickej fakulty Prešovskej univerzity v Prešove titul ThLic. v odbore katolícka teológia a v roku 2015 na Katedre historických vied Gréckokatolíckej teologickej fakulty Prešovskej univerzity v Prešove titul PhD. v odbore katolícka teológia. Od roku 2016 pôsobí ako odborný radca na Krajskom pamiatkovom úrade Prešov. Vo svojom výskume sa zaoberá dejinami a sakrálnou architektúrou gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku, cholerovou epidémiou z roku 1831 a problematikou frontových a lazaretných vojnových cintorínov z prvej svetovej vojny na území severovýchodného Slovenska. Je autorom monografií Cholerová epidémia z roku 1831 a jej priebeh v Prešovskej eparchii (2012), Výpočet obetí cholerovej epidémie z roku 1831 vo farnostiach a dekanátoch Prešovskej eparchie (2013), spoluautorom monografie História a architektúra gréckokatolíckych murovaných chrámov tereziánskeho typu na Slovensku (2015) a spoluautorom vysokoškolského učebného textu Historický záujmový útvar v nižšom sekundárnom vzdelávaní : Hanušovský región (2012).