Pre historika má Medzinárodný filmový festival v Karlových Varoch špecifickú príchuť. Čo všetko bude možné vzhliadnuť na tohtoročnom?
Keď ide historik na Medzinárodný filmový festival v Karlových Varoch, musí sa pri výbere filmov strategicky rozhodnúť. Buď si ide oddýchnuť, a filmy si potom vyberá ako každý iný smrteľník podľa toho, čo sa mu páči, čo konvenuje jeho drahej polovičke či proste len podľa toho, na čo dostane vo festivalovej tlačenici lístok. Alebo svoju profesiu nezaprie a už pri listovaní festivalovým programom je pre neho smerodajné to, či sa daný film odohráva v nejakej historickej epoche, či je hlavným hrdinom nejaká reálna historická postava, alebo či sa režisér pustil do nejakej kontroverznej historickej témy.
História sa takto dá nájsť takmer všade – od stredovekej „kostýmovky“ až po sociálnu drámu zo súčasného Belgicka – i preto môže byť výber nakoniec prekvapivo široký, a aj značne subjektívny. Ostrieľaný filmový „harcovník“ tiež volí podľa toho, či daný film môže vidieť o pár týždňov neskôr v bežnom kine, alebo či ide o unikátnu projekciu, ktorá sa už nemusí dlho opakovať. To platí najmä pre staré filmy či pre nekomerčné rarity z neeurópskych regiónov.
Ucelenou učebnicou nielen filmovej histórie bývajú na posledných ročníkoch MFF Karlovy Vary retrospektívy. Festivalová dramaturgia v rámci nich ponúka výlet do sveta niektorého dnes už menej známeho, ale špičkového režiséra a jeho doby. Vhodne vybrané filmy potom mapujú nielen jeho umelecký vývoj, ale nezriedka sú aj fascinujúcim exkurzom do doby, na ktorú umelec reagoval, v ktorej pôsobil a ktorú spoluvytváral. V minulých ročníkoch mi takto otvorili „okná“ do iných časopriestorov retrospektívy pre filmového znalca isto známych, ale širšej verejnosti utajených klasikov, ako boli japonský Kendži Mizoguči či taliansky Elio Petri.
Dejiny na filmovom plátne
Vyššie spomenuté bude bezpochyby platiť aj o retrospektíve v arabskom svete známeho a populárneho egyptského režiséra Júsufa Šahína. Na svoje si prídu predovšetkým historici moderného násirovského Egypta od 50. do 70. rokov 20. stor. (Pod páliacim nebom/Sira fil wadi, Egypt, 1954; či Hlavná stanica/Bab el-Hadid, Egypt, 1958). Inšpiratívny však bude aj výlet do predvojnového obdobia, do Alexandrie Šahínovej mladosti v 30. rokoch 20. storočia (Alexandria … prečo?/Eskanderija … lih ?, Egypt, 1978) alebo, naopak, do Egypta v ére po vojne Jom Kippur a v ére Anwara Sadata (Návrat márnotratného syna/Awdat al-ibn al dal, Egypt/Alžírsko, 1976).
Ani medievisti ale nemusia zúfať. Vidieť na veľkom plátne Šahínovho výpravného Saladina (Al-Naser Salah al-Din, Egypt, 1963) priamo nabáda na porovnanie egyptského pohľadu na kruciáty či reconquistu s dielmi známymi v našom kultúrnom okruhu , ako boli v takmer rovnakom čase nakrútený El Cid (1961) Anthonyho Manna, Kráľ Richard a križiaci (King Richard and the Crusaders, USA, 1954) Davida Butlera alebo novšie Kráľovstvo nebeské Ridleyho Scotta (Kingdom of Heaven, Veľká Británia/Španielsko/USA/Nemecko, 2005).
Ukážka k filmu Saladin
Ako druhú položku na svojom zozname „must see“ som si vybral dokumentárnu rekonštrukciu Proces Sergeja Loznicu (Process, Holandsko, 2018) o menej známom vykonštruovanom procese z prelomu novembra a decembra 1930 proti tzv. Priemyselnej strane (Prompartija), v skutočnosti proti významným ekonómom a vedcom, obvineným zo sabotovania priemyslu a plánovania antisovietskeho prevratu. Stalinská justícia si tu „precvičovala“ mechanizmy budúceho masového Veľkého teroru.
Ukážka k filmu Proces
Návraty k Československu
V sekcii Bez cenzúry si festival pripomína 30. výročie Nežnej revolúcie prostredníctvom filmov, ktoré nejakým spôsobom reflektovali prevratné obdobie. Išlo o filmy, ako napríklad vo svojej dobe v Českej republike nie úplne kladne prijaté „nastavené zrkadlo“ raných 90. rokov, Dědictví aneb Kurvahošigutntag Věry Chytilovej (Československo, 1992), alebo to boli filmy, ktoré doba „postihla“ v tom, že sa začali natáčať pred revolúciou, ale dokončené boli v úplne inom spoločenskom i kultúrnom kontexte až v rokoch nasledujúcich, ako napríklad dnes už ikonický Kouř Tomáša Vorla (Československo, 1990).
Sekcia Návraty k prameňom akoby bola už svojím titulom stvorená pre historikov. Ponúka rarity, akési časové sondy do najrôznejších období, v ktorých môžete filmy vnímať buď pre ich nestarnúce umelecké kvality, alebo ako svojím spôsobom „konzervy“ už dávno zmiznutého času. Hrané filmy sa tu stávajú samy o sebe dokumentmi, v ktorých historika zaujme už len to, ako sa ľudia obliekajú, či v akých exteriéroch – často už dávno zaniknutých lokáciách – hrajú. Tento už neexistujúci svet ocenia diváci napríklad vo filme Svatopluka Innemanna Buď pripravený! (Československo, 1923) o počiatkoch skautského hnutia, zachycujúci napríklad už neexistujúce Svätojánske prúdy na rieke Vltave, ktoré vzali za svoje pri budovaní vltavskej kaskády.
Ak zostaneme v Československu a posunieme sa o 40 rokov dopredu, môžeme sa pozrieť na polozabudnutú jemnú satiru na Novotného režim z doby rodiacej sa Pražskej jari v réžii Petera Solana Prípad Barnabáš Kos (Československo, 1964). Na milovníkov vojnových drám čaká klasika Stanleyho Kubricka Chodníky slávy (Paths of Glory, USA, 1957).
Science-fiction
Zaujímavou podkategóriou filmov pre historikov sú „filmy o filme“, respektíve dokumenty o tom, ako vznikali prelomové diela svetovej kinematografie. Milovníci sci-fi sa iste pobijú o lístky na film Pamäť – zrod Votrelca Alexandra O. Philippeho (Memory – The Origins of Alien, USA, 2019). Koniec koncov, na karlovarskom plátne bude možné uvidieť aj samotného Votrelca Ridleyho Scotta (Alien, USA/Veľká Británia, 1979).
Ukážka k filmu Memory – The Origins of Alien
Keď hovoríme o vesmíre… Jedným z dôvodov, prečo chodím do Karlových Varov, je, že si môžem filmy, ktoré si o to svojím vizuálnym spracovaním priam vyžadujú, pozrieť na jednom z najväčších premietacích plátien v Českej republike, vo Veľkej sále hotela Thermal. Takým filmovým zážitkom, doslova a do písmena „vizuálnou žranicou“, pre mňa bola minulý rok 2001: Vesmírna odysea Stanleyho Kubricka (2001 : A Space Odyssey, Velká Británie/USA, 1968). Teraz, pri príležitosti výročia pristátia Apolla 11 na Mesiaci v júli 1969, by som sa rád „prejedol“ pri dokumente Apollo 11 Todda Douglasa Millera (USA, 2019).
Ukážka k filmu Apollo 11
Slávne osobnosti
Populárne sú v súčasnosti dokumenty či hrané filmy o slávnych hudobníkoch, takže prečo po Freddiem Mercurym či Eltonovi Johnovi nevyraziť na dokument o vodcovskej, tragicky zosnulej postave austrálskej skupiny INXS Michaelovi Hutchenceovi v réžii Richarda Lowensteina (Mystify Michael Hutchence, Austrália, 2019) či o Arethe Franklinovej, ktorú v roku 1972 pri natáčaní jej albumu filmovým okom sledoval slávny režisér Sydney Pollack – Amazing Grace (réžia Alan Elliott, Sydney Pollack, USA, 2018).
Ukážka k filmu Amazing Grace
Keď už sme pri tých slávnych osobnostiach, kto z vás sa po pozretí dramatického filmového spracovania života a smrti jedného z najväčších automobilových pretekárov Formuly 1, Ayrtona Sennu, zamiloval do štýlu režiséra Asifa Kapadia, nemal by si nechať ujsť ani jeho čerstvý počin, zameraný tentoraz na ďalšiu, možno ešte slávnejšiu a kontroverznejšiu športovú ikonu Diega Maradonu (Diego Maradona, Veľká Británia, 2019). Už len preto, aby mohol porovnať, ako sa s fenoménom strelca „Božej ruky“ vyrovnal Kapadia napríklad v porovnaní s Emirom Kusturicom (Maradona réžia Kusturica/Maradona by Kusturica, Francúzsko/Španielsko, 2008).
Ukážka k filmu Diego Maradona trailer
Do tretice sú tu aj klasici českej, respektíve československej kultúry, ako režisér Miloš Forman, o ktorom natočili na tohtoročnom MFF v Cannes uvedený dokument Forman vs. Forman Helena Třeštíková a Jakub Hejna (Česká republika/Francúzsko, 2019), alebo legenda divadla Semafor Jiří Suchý pohľadom Olgy Sommerovej v dokumente Jiří Suchý – Lehce s životem se prát (Česká republika, 2019).
Bolestivé témy
Hlavná súťaž MFF Karlovy Vary je väčšinou o horúcej súčasnosti, ale práve tá je často prenasledovaná a formovaná tieňmi minulosti, ako to napokon ukázal aj rumunský režisér Radu Jude, ktorý minulý rok zvíťazil v karlovarskej súťaži s filmom „Je mi jedno, že sa zapíšeme do dejín ako barbari“ („Imi este indiferent dacă în istorie vom intra ca barbari“, Rumunsko/Česko/Francúzsko/Bulharsko/Nemecko, 2018). Kľúčovú úlohu v jeho filme hrala rekonštrukcia skutočnej historickej udalosti a temného miesta rumunskej histórie – masakru Židov v Odese v roku 1941.
V tomto ohľade by mohol divákom-historikom rezonovať aj film Marka Škopa Nech je svetlo (Slovenská republika/Česká republika, 2019) o jednej malej slovenskej dedine, polovojenskej mládežníckej skupine a tragických dôsledkoch nekontrolovanej nenávisti. V sekcii Hlavný program – mimo súťaže sa historickým príbehom nechali zjavne inšpirovať aj Staříci režisérov Martina Duška a Ondřeje Provazníka (Česká republika/Slovenská republika, 2019). Plukovník Pravomil Raichl (1921 – 2002) v 18 rokoch opustil svoju krajinu, aby po peripetiách v sovietskom gulagu nastúpil k I. československému armádnemu zboru v ZSSR. Po roku 1948 sa zapojil do protikomunistického odboja, zatkli ho a odsúdili najprv na trest smrti a potom na doživotie. V roku 1952 utiekol z väzenia aj z republiky a po roku 1989 sa do vlasti zasa vrátil. Vážne uvažoval a plánoval, že verejne zastrelí jedného z hlavných strojcov vykonštruovaných procesov v československej armáde v 40-tych rokoch 20. storočia, vojenského prokurátora Karla Vaša, no svoj zámer už nestačil dokonať.
Ukážka k filmu Nech je svetlo
Komunistickú minulosť reflektujú tiež Andrei Cohn vo filme Väzba (Aresta, Rumunsko, 2019) alebo v sekcii Zvláštne uvedenie Ivan Zachariáš v prvých dvoch častiach šesťdielnej špionážne minisérie HBO Europe – Bez vedomia (Česká republika, 2019). Kto prepásol v kinách v minulom roku Jana Palacha Roberta Sedláčka (Česká republika/Slovenská republika, 2018) alebo „basketbalový“ Zlatý podraz Radima Špačka (Česká republika/Slovenská republika, 2018), môže v Karlových Varoch skúsiť šťastie v rekapitulačnej sekcii České filmy 2018 – 2019.
Tento rok si čoskoro pripomenieme 80. výročie vypuknutia druhej svetovej vojny. V tomto kontexte ma zaujala festivalová anotácia k filmu Karolisa Kaupinisa Nova Lituania (Litva, 2019): „… Píše sa rok 1938 a nová vojna je na spadnutie. Geograf Gruodis prichádza so svojráznym riešením situácie: navrhuje, aby sa v zámorí vytvorila ‚záložná Litva‘, kam by sa presunulo obyvateľstvo v prípade ohrozenia … „ Druhú svetovú vojnu pripomenie aj československá klasika Zánik samoty Berhof Jiřího Svobodu (Československo/Poľsko, 1983), odohrávajúca sa v dobe bezprostredne po tomto krvavom konflikte.
Filmári nemusia historika inšpirovať len novým uchopením už známych alebo kontroverzných historických udalostí, ale aj svojou metodológiou, spôsobom rozprávania či kreatívnou prácou s prameňmi a so živými svedectvami. Požičať si iné „oči“ môžu historici napríklad pri sledovaní časozberného dokumentu Sedemnásť blokov Davyho Rothbarta (17 Blocks, USA, 2018) alebo hĺbkovej sondy do rodinných archívov Domov je priestor v čase Thomasa Heiseho (Heimat ist ein Raum aus Zeit, Nemecko/Rakúsko, 2019).
Festival ponúka šancu rozhliadnuť sa po celom svete. Takže prst na pomyselnom časovo-priestorovom glóbuse zabodávame napríklad na americký juh vo filme Čo urobíš, až svet vzplanie? Roberta Minerviniho (What You Gonna Do When the World’s on Fire?, Taliansko/USA / Francúzsko, 2018), do Alžírska v predvečer krvavej občianskej vojny na začiatku deväťdesiatych rokov 20. storočia vo filme Mounie Meddourovej Papicha (Francúzsko/Alžírsko/Belgicko/Katar, 2019), do Talianska 80. rokov počas vyhroteného boja medzi štátom a mafiou vo filme Prvý zradca Marca Bellocchio (Il traditore, Taliansko/Francúzsko/Nemecko/Brazília, 2019), do Argentíny 70. rokov pred vojenským pučom a vojenskou diktatúrou vo filme Benjamina Naishtata Červená (Rojo, Argentína/Belgicko/Brazília/Nemecko/Francúzsko/Švajčiarsko, 2018), či do Sarajeva počas krvavého rozpadu Juhoslávie v roku 1994 vo filme Obliehanie Istvána Kovácsa (Ostrom, Maďarsko, 2018).
Ste už po celodennom filmovom maratóne unavení a zdeptaní? Chcete už ísť filmový prach spláchnuť do krčmy, alebo ešte horšie, ísť spať? Chyba! Skutoční cinemaniaci a cineúchylovia milujú sekciu Polnočné filmy, a ak sú to navyše historici, potom úderom polnoci nemôžu inak, než si zopakovať americkú postvietnamskú traumu začiatku osemdesiatych rokov, Ramba Teda Kotcheffa (Rambo: First Blood, USA, 1982).
Obrazová príloha: wikipedia.org, https://www.kviff.com/
vyštudoval históriu a politológiu na Filozofickej fakulte Univerzity Karlovej (2002) a históriu na Central European University v Budapešti (2004). V roku 2016 obhájil dizertačnú prácu na Ústave svetových dejín na FF UK na tému Maďarsko 1956 : Od reformy socializmu k národnému povstaniu. Táto práca by mala v rozšírenej podobe vyjsť ako rovnomenná monografia vo vydavateľstve Academia. Zaoberá sa dejinami Maďarska v rokoch 1953–1957, Sovietskeho zväzu v 50. a 60. rokoch minulého storočia, a tiež zahraničnou politikou Československa v rokoch 1953–1968.
Absolvoval študijné a výskumné pobyty na New York University (NYU) či v Open Society Archives (OSA). V súčasnosti pôsobí ako lektor na Vyššej odbornej škole publicistiky v Prahe. V rokoch 2013–2017 bol redaktorom českej sekcie online magazínu Visegradrevue.eu. Zároveň vedie online portál o studenej vojne Praguecoldwar.cz. Venuje sa historickej publicistike a pravidelne publikuje napríklad v týždenníku Respekt alebo v denníku Lidové noviny. S Českým rozhlasom Plus spolupracuje na programe Portréty.