Koruna. Mena, ktorú sme na Slovensku vymenili za euro. U našich susedov je to príbeh úplne iný. Po vyše sto rokoch od rozpadu rakúsko-uhorskej monarchie je Česká republika posledným nástupnickým štátom, ktorý ešte stále používa menu s názvom koruna. Ako vznikla tak silná tradícia? A kto je dodnes považovaný za otca českej koruny?
Po vzniku Československej republiky 28. októbra 1918 prepukli na mnohých miestach veľké oslavy. Vysokí politici si však uvedomovali, že pravý čas na oslavy ešte nenastal. Vnikla prvá československá vláda, tiež známa ako vláda národnej jednoty. Predsedom sa stal Karel Kramář a jednu z najvýznamnejších funkcií, post ministra financií, obsadil Alois Rašín. Stál na čele najmocnejšej hospodárskej inštitúcie. Ministerstvo financií okrem správy finančnej a menovej oblasti rozhodovalo aj o vývoze a dovoze, o prijímaní zahraničných úverov, o nostrifikácii cudzích podnikov a pod.
Situácia v mladej republike
Situácia Československa po jeho vzniku nebola v mnohých ohľadoch práve dobrá, skôr naopak. Východná časť republiky silne zaostávala za západom. Slovensko a Podkarpatská Rus mali silnejšie hospodárske a finančné väzby na Maďarsko ako na Čechy. Rozvoj týchto vzťahov bol krajne nežiadúci a vláda v Prahe sa im snažila všemožne zabrániť.
Ďalším výrazným problémom boli odstredivé tendencie pohraničných oblastí republiky. Najviac odmietavo sa voči Československu stavali reprezentanti nemeckej menšiny. Snažili sa o vytvorenie jazykovo a samosprávne samostatných oblastí, ktoré chceli neskôr pripojiť k Rakúsku či Nemecku. Československé ozbrojené sily tieto snahy úspešne potlačili do konca decembra 1918. Vojenskú intervenciu si vyžiadala aj situácia na Slovensku. Aj po 30. októbri, keď sa slovenská politická reprezentácia prihlásila Martinskou deklaráciou k Československu, ostávala významná časť územia Slovenska pod kontrolou maďarských ozbrojených síl. Túto situáciu sa podarilo vyriešiť až začiatkom roka 1919. Situácia v Podkarpatskej Rusi sa vyriešila ešte o čosi neskôr. Keď získala československá vláda kontrolu nad celým územím republiky, prišiel čas na riešenie dôležitých hospodárskych otázok.
O Československu sa dodnes hovorí ako o „priemyselnom klenote Rakúsko-Uhorska“. Územie Česka sa podieľalo na priemyselnej výrobe celej monarchie až 70 – 75 %. Českí akcionári však vlastnili iba jednu štvrtinu akcií v priemysle. Slovensko a Podkarpatská Rus boli omnoho zaostalejšie. Vláda chcela riešiť tento problém prílivom zahraničného kapitálu zo Západu. Aby to však bolo možné musela vzniknúť silná a stabilná mena, ktorá by vzbudila v zahraničí finančnú dôveru.
Počiatky finančnej reformy
Pred pádom monarchie existoval úzky a tajný okruh predstaviteľov Českej štátoprávnej demokracie, ktorá sa neskôr premenila na Československú národnú demokraciu, ktorý sa snažil o sformulovanie novej hospodárskej politiky pre budúci štát. Medzi popredné osobnosti patrili Vilém Pospíšil, riaditeľ Mestskej sporiteľne pražskej a neskôr guvernér Národnej banky Československej; Jaroslav Preiss, jeden zo zakladateľov Živnostenskej banky a jej vrchný riaditeľ; Alois Rašín, neskôr prvý československý minister financií; a Karel Kramář, neskôr prvý predseda československej vlády. Výsledkom ich snáh sa stala pomerne presná koncepcia hospodárskej politiky, formulovaná v „Hospodárskom zákone ríše Českej“.
Hlavné body predstavovali jasnú koncepciu zaistenia finančnej stability. Malo sa zabezpečiť prevedenie rakúskeho majetku nachádzajúceho sa na českom území do rúk štátu. Druhým dôležitým bodom bolo udeľovanie nostrifikácií priemyslovým podnikom a bankám. Na určitý čas sa počítalo aj so zachovaním rakúskej meny. Toto opatrenie malo byť len dočasné, pokiaľ sa nestabilizuje situácia. Rátalo sa so založením vlastnej ceduľovej banky a o vytvorení vlastných poisťovacích inštitúcií a peňažných fondov.
Téma dňa: vlastná mena
Rakúsko-uhorská mena (nemecky – Krona, maďarsky – korona) bola po vojne silne znehodnotená. Išlo hlavne o nadmernú emisiu bankoviek, ktorých hodnota stúpla z 2 100 000 000 korún (jún 1914) až na 36 500 000 000 korún (koniec roka 1918). Takýto nadmerný prírastok kapitálu ovplyvnil aj trh. Cenová hladina sa v priebehu štyroch rokov zdvihla päťnásobne. Rakúsko-uhorská centrálna banka, ktorá naďalej plnila funkcie centrálnej banky pre nástupnícke štáty, nerešpektovala požiadavky československých ani iných komisárov pre emisiu peňazí. Od 26. októbra 1918 do 28. februára 1919 vzrástla hodnota bankoviek v obehu z 31 600 000 000 na neuveriteľných 51 900 000 000 korún, teda o 42 %. Podľa Aloisa Rašína pripadalo na Československo asi 20 % tejto sumy, teda približne 10 000 000 000 korún.
V Československu preto pobočkám Rakúsko-uhorskej banky odobrali niektoré jej právomoci. Posilnil sa prídelový systém, banky odmietali prijímať depozity. U bežných ľudí sa prehlbovala nervozita z neistej meny a finančné ústavy stále výraznejšie tezaurovali (hromadili zlato). Menová odluka a vytvorenie samostatnej československej meny sa medzi československými politikmi stali témami dňa.
Zákon, ktorý sa mal stať východiskom pre vytvorenie základov samostatnej meny, predložili už v novembri 1918. Jeho tvorcom bol Karel Engliš, zakladateľ a prvý rektor Masarykovej univerzity v Brne. Vládny zákon o obchodných platidlách však nebol realizovaný predovšetkým pre odpor Aloisa Rašína. Podľa zákona mali byť na krátky čas zavedené ako platidlo poukážky Zemskej banky v Prahe. To Rašín odmietal, i keď zákon podpísal, presadzoval totiž rýchlu odluku bez zbytočných medzistupňov. Existovali aj ďalšie návrhy, žiadny však nebol predložený ako zákon. Zákon, ktorý nakoniec prešiel pripomienkovaním a bol prijatý, navrhli Alois Rašín a Vilém Pospíšil. Podľa ich plánu sa mala časť bankoviek okolkovať a ostatné sa mali postupne sťahovať z obehu.
Neistota a nervozita
Alois Rašín sa okamžite pustil do príprav a spolu s Vilémom Pospíšilom rozdelil sťahovanie peňazí z obehu na dve etapy. Počas prvej z nich malo dôjsť k náhrade časti bankoviek, ktoré boli predložené ku kolkovaniu, vládnymi dlhopismi. Druhá etapa spočívala v riadnej dávke z majetku a z prírastku k majetku. V januári 1919 objednali potrebné tlačivá, právne normy, kolky a podobne. 17. februára začal na upresnení reformného návrhu pracovať finančný výbor Národného zhromaždenia. Občanom ČSR podrobnosti reformy zatiaľ tajili, preto sa nervozita okolo peňazí zvyšovala. Počet finančných špekulácií rástol a z rôznych častí republiky, ale aj z Prahy prichádzali správy o panických nákupoch tovaru. Ľudia sa snažili vymeniť menu za statky, aby predišli znehodnoteniu svojich úspor. Vládu o tejto situácii informovali až 24. februára 1919. Nasledujúcu noc sa preto Alois Rašín odhodlal a predniesol svoj známy prejav o potrebe odluky.
Rašínov návrh bol prijatý a stal sa súčasťou zákona č. 84. Zb. z. a n. zo dňa 25. 2. 1919. Ako minister financií bol splnomocnený k okolkovaniu 50 % predložených bankoviek a k spísaniu majetku pre potreby dávky z majetku a z prírastku majetku. Zákon následne konkretizovali „Nariadením ministra financií v zhode s ministrom spravodlivosti zo dňa 25. 2. 1919 o okolkovaní bankoviek vydaných v Rakúsko-uhorskej banke a nachádzajúcich sa na území Československého štátu“. Ostatné predložené bankovky, pokladničné poukážky a 50 % vkladov na sporiacich účtoch mali byť nahradené vkladnými listami na meno. Išlo o štátne dlhopisy viazané na majiteľa. Nebolo ich teda možné prevádzať ani zabavovať. Dala sa s nimi ale zaplatiť nasledujúca dávka z majetku a z prírastku majetku. Pobočky Rakúsko-uhorskej banky mali zákaz kolkovať bankovky a 50 % z ich sporiacich účtov a pokladničných poukážok československá vláda zadržala.
Kolky, pečiatky a dlhopisy – československá koruna je na svete
Deň po prijatí zákona rozmiestnila československá vláda na hraniciach republiky vojenské a četnícke hliadky. Ich úlohou bolo na čas zastaviť cezhraničný pohyb osôb, tovaru a pošty. Dňa 27. februára 1919 sa po celom území rozviezli potrebné informačné tlačivá a vyhlášky. Mnoho informácií sa začalo šíriť v novinách, čo-to sa šuškalo v kostoloch, v obchodoch, a obecní bubeníci vybubnovávali správy po odľahlejších obciach. Celá akcia sa v českých zemiach odohrala medzi 3. a 9. marcom 1919, na Slovensku pokračovala až do 12. marca 1919. Na niektorých pohraničných územiach (Hlučínsko, Vitorazsko, Těšínsko a Podkarpatská Rus) prebiehalo kolkovanie až do februára 1921, keď bolo ukončené zákonom č. 67/1921 Zb. z. a n.
Kolkovali sa bankovky v nominálnej hodnote 10, 20, 50 a 100 korún. Celkovo sa použilo 244 000 000 kolkov. 1 000-korunové bankovky, celkovo 2 500 000 bankoviek, boli opečiatkované. Nekolkovali sa 1- a 2-korunové bankovky. 25- a 200-korunové bankovky sa prijímali, ale prestávali byť platidlom. Z predložených bankoviek v hodnote 7 436 000 000 korún úradníci okolkovali a vrátili do obehu 5 302 000 000 korún. 600 000 korún v bežných vkladoch a v pokladničných poukážkach bolo prevedených na nútenú štátnu pôžičku. Z pôvodných predpokladaných 50 % percent sa teda stiahla len 1/3 peňažných prostriedkov. Rakúsko-uhorská banka sa pokúsila protestovať, ale nakoniec pristúpila na dohodu a všetky jej pobočky sa zmenili na Bankový úrad Ministerstva financií. Československá koruna (Kč) vznikla ako menová jednotka zákonom č. 187/1919 Zb. z. a n., takzvaným menovým zákonom.
V druhej etape finančnej reformy si vláda posvietila na mimoriadnu dávku z majetku a z prírastku majetku. Alois Rašín ju považoval za silnejší nástroj stiahnutia peňazí z obehu ako menovú odluku, sám sa o nej vyjadril ako o „korune finančných opatrení“. Išlo o dve dávky, ktoré sa vzťahovali na fyzické osoby. Právnické osoby mali byť zaťažené iba dávkou z majetku. Týkalo sa to všetkých právnických osôb bez výnimky. Platiť mali nielen akciové spoločnosti a spoločnosti s ručením obmedzeným, ale aj nadácie, cirkvi, rôzne rády, náboženské obce a pod., pokiaľ podliehali tzv. zárobkovej dani.
Primárnym cieľom platby dávok sa stala snaha o odčerpanie prebytočnej kúpnej sily a o splatenie Štátnych dlhopisov vydaných pri menovej odluke. Sekundárnym a veľmi vítaným výsledkom sa stalo potrestanie vojnových zbohatlíkov a špekulantov. Dávka z prírastku majetku sa rátala z obdobia od 1. januára 1914 do 1. marca 1919 a výška poplatku činila 16 – 40 % celkového nadobudnutého majetku.
Pre bežných ľudí išlo o vysoké platby, ale pre vojnových priemyselníkov a špekulantov sa táto platba stala takmer likvidačnou, keďže dosahovala výšku 40 %. Počas celého trvania kolkovania bankoviek prebiehal aj súpis hnuteľného a nehnuteľného majetku vrátane vkladov a cenných papierov. Z tohto súpisu boli vyrátané obidve dávky. Predpokladaný cieľ, vybrať na platbách 10 až 12 miliárd sa nepodarilo naplniť. V roku 1937, ktorý bol posledným rokom výberu dávok, bol súčet všetkých platieb 6 231 000 000 korún. Celá čiastka sa využívala na pravidelné splácanie štátovkového dlhu, ktorý vznikol počas menovej odluky.
Výsledky „Rašínovej odluky“
Menová odluka a reforma s ňou spojená boli vo svojej dobe pozitívne vnímané. Mnoho ľudí však, naopak, dodnes tvrdí, že išlo o prvú z reforiem, keď vláda okradla ľudí (ďalšou, omnoho známejšou, je reforma z roku 1953), alebo že sa nevydarila. Skutočnosť je komplikovanejšia. Reformu výrazne ovplyvnili problémy, ktoré mala československá vláda v začiatkoch svojej existencie – vznik Slovenskej republiky rád v Prešove a Maďarskej republiky rád na juhu krajiny, s ktorou viedla mladá republika vojnu, snahy o reštauráciu Habsburgovcov v Uhorsku, potreba riešiť prídelový systém a podobne. Problémov bolo neúrekom. Všetko to ovplyvňovalo hospodársku situáciu ČSR, ktorá bezprostredne po vojne musela financovať predovšetkým svoju armádu, aby uhájila svoje územie či zabránila pokusom o odtrhnutie niektorých častí.
Problematický bol aj vývoj kurzu koruny československej na burze v Zürichu. Táto burza bola pre korunu kľúčová, pretože práve tu sa s ňou dalo obchodovať. Spočiatku došlo k miernemu vzrastu kurzu. Od vstupu meny na medzinárodný trh narástol pomer z 30 švajčiarskych centimov za 1 Kč (marec 1919) na 34 centimov za 1 Kč (máj 1919). Nasledoval kolísavý pokles hodnoty meny až na najnižšiu hranicu vo februári 1920 – 5 centimov za 1 Kč. Koruna počas týchto 10 mesiacov stratila 82 % svojej hodnoty a už nikdy sa z tohto poklesu úplne nespamätala.
Reformy ani odluka nakoniec nedosiahli požadované výsledky, skoré zavedenie samostatnej meny však viedlo k stabilizácii inflácie v ČSR a predišlo sa povojnovému chaosu, ktorý prepukol napríklad v Maďarsku pri zavádzaní novej meny – pengő. Koruna sa ukázala byť pomerne stabilnou aj voči inflačným tlakom zo zahraničia. Ukážkovým príkladom meny, ktorá im podľahla, je nemecká povojnová mena – nová marka. Počas najhoršej krízy sa v Nemecku menila v kurze 1 nová marka za 1 000 000 000 000 starých mariek.
Aj keď mena na medzinárodnej burze v Zürichu nemala priaznivý vývoj, oproti ostatným nástupnickým menám sa jej darilo svoj kurz posilniť. Rakúska koruna bol v čase menovej odluky v marci 1919 mierne slabšia ako koruna československá. Už koncom roku 1921 bola československá mena 40-krát silnejšia ako rakúska.
„Rašínova“ koncepcia menovej odluky sa koncom 20. storočia stala základom druhej menovej odluky v našich dejinách. Odluka z roku 1993 mala tiež hladký a bezproblémový priebeh a bola uskutočnená rekordne rýchlo. Dňa 8. februára 1993 tak medzi európske meny vstúpila prvýkrát v histórii koruna česká a druhýkrát koruna slovenská. Priebeh tejto odluky bol expertmi Medzinárodného menového fondu odporúčaný aj na odluku v ZSSR.
Diskusia o výsledku menovej reformy zatieňuje jej majstrovskú realizáciu. V dobe bez internetu a televízie, keď sa správy šírili novinami, prípadne ústne došlo k reforme bez väčších problémov. Odluka i nasledujúce platby dávok boli skutočne skvele naplánované. Hlavnú zásluhu na tom má predovšetkým Alois Rašín. Neraz sa preto ocitol v konflikte s ostatnými československými politikmi tej doby a jeho reforma ho nakoniec stála život. Mladý ľavicový radikál Josef Šoupal ho 5. januára 1923 smrteľne postrelil. Rašín nakoniec zomrel 18. februára 1923, no právom ho môžeme považovať za otca československej koruny.
Použitá literatúra:
- Průcha, V. a kol.: Hospodářské a sociálni dejiny Československa 1918 – 1992. 1. díl. Obdobie 1918 – 1945. Brno 2004.
- Šetřilová, J.: Alois Rašín. Dramatický život českého politika. Praha1997.
- Tomšík, V. a kol.: 100 let česko-slovenské koruny. Měnová politika, instituce, peníze. Plzeň 2018.
- Chudják F.: Menová odluka a vznik československej meny. In: Dejiny centrálneho bankovníctva na Slovensku. Bratislava 2013.
- Kačkovičová, M.: Menová reforma v roku 1919. Historický zborník 12, 2003.
Internetové zdroje:
Obrazová príloha: wikipedia.org, archív autora
Pochádza z Popradu, kde absolvoval gymnázium. V súčasnosti študuje na Masarykovej univerzite v Brne odbor právo a právna veda. Zaoberá sa dejinami 1. Československej republiky a dejinami Slovenska v 20. storočí