Už 100 rokov ubehlo od udalosti, ktorá patrí v 20. storočí medzi tie najvplyvnejšie vôbec. Samotná problematika zapojenia anarchistického hnutia do revolúcie a následnej občianskej vojny je veľmi široká a komplexná. Pozrime sa na ňu očami známej anarchistickej dvojice Emmy Goldmanovej a Alexandra Berkmana, politických súputníkov a milencov.

Zakrátko po októbrovej revolúcii roku 1917 vypukla v Rusku občianska vojna. Pre tamojšie anarchistické hnutie tak vyvstala zásadná otázka – na čiu stranu sa pridať? Ako zástancovia slobody začínali negatívne pociťovať diktátorskú politiku Lenina, perspektíva výhry „bielych“ sa im však zdala ešte horšia a aktívna opozícia voči boľševikom by mohla pomôcť práve kontrarevolučným silám. Podpora boľševikov zase prinášala možnosť zakonzervovania ich postavenia aj do budúcnosti. Po náročných debatách zaujali anarchisti rôzne pozície, od aktívneho vystupovania proti boľševikom cez pasívnu neutralitu až po horlivú kooperáciu s nimi. Spolupráca sa často odôvodňovala prístupom, že treba využiť historickú situáciu, ponechať „teóriu“ stranou a začať robiť „praktickú prácu“.

Väčšina anarchistov, najmä v počiatočnom období, nakoniec podporila revolučné dianie. V auguste 1919, keď občianska vojna vrcholila, sa na margo anarchistov obdivne vyjadril aj Lenin. Označil ich za najodhodlanejších podporovateľov sovietskej moci. Postupom času sa však čoraz väčšie spektrum anarchistov začalo dostávať do opozície voči boľševikom. Napríklad „Brianská federácia anarchistov“ vyzývala na zvrhnutie „sociálnych vampírov“ v Kremli, ktorí podľa nej „cucajú krv ľudí“. Moskovská organizácia „Podzemní anarchisti“ zase zosnovala bombový atentát na ústredie Výboru Komunistickej strany, pričom zabili 12 ich členov a ďalších 45 vrátane Nikolaja Bucharina zranili. Podobných skupín pôsobilo omnoho viac a celkom samostatnú kapitolu písalo anarchistické hnutie Nestora Machna na Ukrajine.

Počiatočné očarenie

Po načrtnutí zložitých vzťahov prejdime k dvom osobám, zmieneným v úvode. Emma Goldmanová a Alexander Berkman patrili medzi významné postavy anarchistického hnutia. Pochádzali z cárskeho Ruska (dnešná Litva), ale pred revolúciou už dlhé roky pôsobili v USA a istý čas boli milencami. Vo svojej publicistickej činnosti písal Berkman o celej ruskej revolúcii roku 1917 s veľkým nadšením, označoval ju za najväčšiu udalosť modernej doby.

Goldmanová zase v roku 1918 publikovala brožúru s paradoxným (v zmysle ďalšieho vývoja) názvom „Pravda o boľševikoch“. V nej veľmi pozitívne vítala revolúciu a boľševikov označovala za skutočných reprezentantov ruského ľudu a jeho túžob. S nadšením prijímala aj nimi proklamovaný antimilitarizmus. Spolu s Berkmanom tak patrili v USA k zástancom revolučného diania. Hoci si uvedomovali rozdiely medzi myšlienkami anarchizmu a teóriou i praxou boľševikov, a tiež disponovali istými znepokojivými informáciami z Ruska, chceli participovať na procese sociálnej emancipácie, ktorý sa mal v Rusku uskutočňovať.

V lete 1917 Goldmanovú a Berkmana v USA zatkli pre ich anarchistické aktivity. Spolu s ďalšími skončili vo väzení a na konci roku 1919 boli s ostatnými 247 „nežiaducimi“ imigrantmi ruského pôvodu vyhostení do krajiny ich pôvodu. Koncom decembra 1919 ich v New Yorku bez akýchkoľvek informácií naložili na loď a následne cez Fínsko železničnými vagónmi dopravili na ruské hranice, kam prišli v polovici februára 1920.

V sovietskom Rusku ich slávnostne privítali. Berkman si do svojho denníka poznamenal: „Z USA vyhnaní ako zločinci, boli sme s otvorenou náručou prijatí… Ihneď ako sme prekročili hranice, vítala nás revolučná hymna, ktorú hrala kapela Červenej armády… Zachvátil ma pocit povznesenia a dôstojnosti… Pocítil som silnú túžbu padnúť na kolená a pobozkať tú pôdu, ktorá bola posvätená krvou generácií, ich utrpením a mučeníctvom, a požehnaná revolucionármi mojich dní… Bol to najkrajší deň môjho života.“

Vytriezvenie a tvrdá realita

Prvotné nadšenie netrvalo veľmi dlho. Deň za dňom pribúdali prekvapujúce a neskôr aj trpké skúsenosti a správy vrátane tých o prenasledovaní a strieľaní údajných nepriateľov revolúcie, ku ktorým medzi prvými patrili práve anarchisti. Začiatkom marca 1920 sa Goldmanovej a Berkmanovi naskytla možnosť stretnutia s Leninom, od ktorého si sľubovali viaceré vysvetlenia. Boli však sklamaní jeho vyhýbavými odpoveďami. Lenin sa navyše snažil ich solidárne aktivity v prospech prenasledovaných v USA dostať pod kontrolu Tretej internacionály.

Goldmanová s Berkmanom sa medzitým stali členmi Múzea revolúcie, čo im umožnilo cestovať po celej krajine. Berkman si do svojho denníka zaznamenával zážitky z rôznych kútov Ruska. Ich dezilúzia postupom času narastala. Berkman opísal aj svoj rozporuplný vnútorný psychický stav. Najprv sa snažil brániť tomu, čo videl a zažíval. Bolo to proti jeho vôli, vnútornému zanieteniu a celkovému entuziazmu, s ktorým do Ruska prišiel. Ale dôkazy sa hromadili. V istej chvíli ešte dvojica odmietla ponuku Nestora Machna na pripojenie sa k jeho anarchistickému hnutiu partizánov na Ukrajine, ale zásadné rozhodnutie sa blížilo.

„Teror a despotizmus uhasili život“

Zlomom sa stalo kronštadtské povstanie z marca 1921. V ňom sa postavili miestni námorníci, vojaci, ale aj pracujúci proti boľševikom. Prvý bod z 15-bodovej rezolúcie vyplývajúcej z rebélie hovoril o nových voľbách do sovietov, ktoré už v danom období nemali reprezentovať priania robotníkov a roľníkov. Hneď druhý bod žiadal slobodu slova pre všetkých pracujúcich, menovite aj anarchistov. Boľševici však povstania tvrdo potlačili.

Berkman si do denníka poznamenal: „Dnes Kronštadt padol. Tisíce námorníkov a robotníkov ležia mŕtvi na uliciach. Masové popravy zajatcov pokračujú.“ Na odborovom kongrese v lete 1921 už Bucharin označil celé anarchistické hnutie v Rusku za „húf kriminálnych banditov, ktorý vedie vojnu proti sovietskej republike“. Berkmanova nálada klesla na bod mrazu a posledná stránka jeho denníka je výpovedná: „Dni plynú v šedi. Zápal nádeje vyhasol. Teror a despotizmus uhasili život, ktorý vznikol v októbri… Diktatúra zadupáva masy ľudí do zeme. Revolúcia je mŕtva, jej duch bol zahnaný do púšte. Je najvyšší čas povedať pravdu o boľševikoch. Zabielený hrob sa musí obnažiť, hlinené nohy modelu, ktorý zaslepovali medzinárodný proletariát smrteľnými klamlivými obrazmi, musia byť odhalené. Boľševický mýtus musí byť zničený. Rozhodol som sa, že opustím Rusko.“

S jeho rozhodnutím súhlasila aj Goldmanová. Neskôr napísala: „Zostať naďalej v Rusku bolo pre mňa neúnosné. Musela som otvorene prehovoriť… Musela som pozdvihnúť hlas proti zločinom, ktoré sa páchali v mene Ruska.“ Medzi ich posledné aktivity patrilo lobovanie v prospech anarchistických politických väzňov, čo bolo v niektorých prípadoch úspešné. V decembri 1921 Rusko opustili.

Opis revolučných skúseností

Berkman sa neskôr vo viacerých prácach (významná je najmä kniha „Boľševický mýtus“ z roku 1925) vrátil k udalostiam v revolučnom Rusku. Možno konštatovať, že ich prezentoval ako isté poučenie: „Základy súdobej civilizácie boli otrasené. Princípy súkromného vlastníctva, koncepcie osobnosti človeka, spoločenského života a slobody boli prehodnotené. Boľševizmus sa objavil ako revolučný symbol, ako sľub lepších zajtrajškov. Pre milióny … sa stal novým náboženstvom, signálom záchrany spoločnosti. Ale boľševizmus zlyhal, úplne… Teraz je nutnosťou odhaliť túto veľkú dezilúziu, ktorá by inak mohla priviesť robotníkov Západu do rovnakej priepasti, ako ich bratov v Rusku.“ Berkman chcel revolučný proces zanalyzovať a poučiť sa z neho, vyvarovať sa rovnakých chýb do budúcna.

Goldmanová krátko po návrate publikovala viacero kritických článkov a v druhej polovici roku 1922 napísala knihu „Moje sklamanie z Ruska“, ktorá nakoniec vyšla v rokoch 1923 a 1924 v dvoch zväzkoch (druhý zväzok niesol názov „Moje ďalšie sklamanie z Ruska“). Konštatuje v nej: „Dva roky horlivého štúdia, pátrania a výskumu ma presvedčili, že veľké dobro, ktoré priniesol ruskému ľudu boľševizmus, existuje iba na papieri, na ktorý ho európskym a americkým masám maľuje žiarivými farbami výkonná boľševická propaganda… V skutočnosti ruskému ľudu nepriniesol boľševický experiment nič.“

Všeobecne Goldmanová postavila svoje skúsenosti do protikladu voči zážitkom tých, ktorí strávili v Rusku jeden či dva mesiace, nepoznali jazyk a často boli sprevádzaní oficiálnymi boľševickými zástupcami. Príčinu zlyhania revolúcie videla v centralizácii, posilňovaní štátu a takisto v násilných metódach, ktoré sa stali samoúčelnými a pokračovali aj po skončení občianskej vojny.

Na záver Goldmanová píše: „Revolúcia, ktorá sa zbavuje etických hodnôt, tým kladie základy nespravodlivosti, klamu a útlaku v budúcej spoločnosti. Prostriedky, ktoré používa pri stavbe budúcnosti, sa stávajú jej základným kameňom. Dosvedčuje to tragický osud Ruska. Metódy štátnej centralizácie ochromili individuálnu iniciatívu a úsilie; tyrania diktatúry zrazila ľud do otrockej poroby a plameň slobody bol takmer uhasený; organizovaný teror skazil a barbarizoval masy a udusil každý náznak idealizmu; inštitucionalizované vraždenie znížilo cenu ľudského života … násilím na každom kroku zhorkla každá snaha, práca sa premenila na trest a život sa premenil v systém vzájomného podvodu, v ktorom znova ožili najnižšie a najbrutálnejšie inštinkty človeka. Smutné dedičstvo pre začiatok nového života v slobode a bratstve.“

Červený fašizmus

Výpovede Goldmanovej a Berkmana sú autentickým vyobrazením priamej skúsenosti a následného obratu – od prvotného nadšenia po zdrvujúcu kritiku jednej dejinnej udalosti. Neboli však jediní anarchisti, ktorí písali a hodnotili boľševickú revolúciu. Možno spomenúť aspoň zopár ďalších postáv. Svoj kritický postoj priniesol aj známy ruský anarchista Peter Kropotkin, ktorého sa boľševici snažili na sklonku jeho života izolovať. Časť jeho postrehov zaznamenal v rozhovore s ním práve Berkman.

Teoretické vyrovnanie sa s boľševizmom priniesol aj anarchosyndikalista Rudolf Rocker. Gaston Leval zase na základe svojich priamych skúseností varoval svojich súdruhov v španielskych anarchosyndikalistických odboroch CNT (Confederación Nacional del Trabajo). Rovnako tak učinil aj Španiel Ángel Pestaña. Ruský anarchistický intelektuál Vsevolod Michailovič Eichenbaum, známejší pod pseudonymom Volin, dokonca označoval boľševický režim za „červený fašizmus“ a jednoznačne odsúdil „vedúcu úlohu“ strany. Napísal: „Principiálna idea anarchizmu je jednoduchá: žiadna strana alebo politická či ideologická skupina, hoci by to aj mysleli úprimne, nemôžu nikdy uspieť v zmysle emancipácie pracujúcich más tým, že ich budú  ‚riadiť‘ alebo ‚ovládať‘.“ Ruský anarchosyndikalista Grigorij Maximov vo svojej knihe „Gilotína pri práci“ zase dôkladne zdokumentoval dianie, ktoré označil ako „leninistické  kontrarevolučné represie“. Na záver možno konštatovať, že anarchisti sa vo väčšine prípadov od boľševickej revolúcie odklonili a stali sa silnými kritikmi daných pomerov.

Použitá literatúra:

• Avrich, P.: Kronštadt 1921. Praha 2002.
• Avrich, P.: Russian Anarchists and the CivilWar. Russian Review 27/3, 1968, 296 – 306.
• Berkman, A.: The Bolshevyk Myth. New York 1925. Dostupné na internete: https://theanarchistlibrary.org/library/alexander-berkman-the-bolshevik-myth-diary-1920-22.
• Goldman, E.: My Disillusionment in Russia. New York 1923. Dostupné na internete: https://theanarchistlibrary.org/library/emma-goldman-my-disillusionment-in-russia.
• Guerin, D.: Anarchism: From Theory to Practice. New York 1970. Dostupné na internete: https://theanarchistlibrary.org/library/daniel-guerin-anarchism-from-theory-to-practice.
• Tomek, V./Slačálek, O.: Anarchismus. Svoboda proti moci. Praha 2006.
• Tomek, V.: Anarchismus v proměnách dvacátého století. Praha 2012.
• Volin: The unknown revolution, 1917-1921. New York 1974. Dostupné na internete: https://theanarchistlibrary.org/library/voline-the-unknown-revolution-1917-1921-book-one-birth-growth-and-triumph-of-the-revolution

Obrazová príloha: wikipedia.org

Mgr. Bc. Adam Šumichrast

Vyštudoval históriu a politológiu na Univerzite Komenského v Bratislave, momentálne je doktorandom Historického ústavu Masarykovej univerzity v Brne. Zaoberá sa vývojom a fungovaním odborov v diktátorských režimoch.