Cieľom tajnej americkej misie na povstaleckom území bolo oficiálne zastupovať americkú vládu a zároveň zbierať spravodajské informácie. Za svoju činnosť zaplatila väčšina členov misie najvyššiu cenu, no ich obeť nebola márna, ich informácie Spojencom pomohli.
V januári 1945 zaznelo v koncentračnom tábore Mauthausen niekoľko výstrelov, ktoré usmrtili príslušníkov britského výsadku Windproof a americkej misie Dawes. Popravy vojakov, na ktorých sa vzťahovalo vojenské právo a mali štatút vojenského zajatca, sa uskutočnili na priamy rozkaz Ernsta Kaltenbrunnera, ktorý bol v danom období šéfom RSHA (Reichssicherheitshauptamt – Hlavný ríšsky bezpečnostný úrad). Napriek tomu, že vojakov zavraždili v Mauthausene, ich činnosť v období tesne pred popravou bola úzko spätá s udalosťami Slovenského národného povstania. Misia Dawes, ktorej velil poručík James Holt Green, bola totiž oficiálnou americkou misiou na povstaleckom území na Slovensku. Americké bombardéry, slávne lietajúce pevnosti B-17 s členmi misie Dawes na palube, pristáli na letisku Tri Duby 17. septembra 1944. Cieľom misie bolo, okrem oficiálneho zastupovania, aj poskytovanie spravodajských informácií svojim nadriadeným, teda Office of Strategic Services (OSS).
Predchodca CIA
Napriek tomu, že existenciu spravodajských služieb máme často spojenú najmä s obdobím studenej vojny, začiatok „zlatého veku“ tajných organizácií môžeme datovať už do bojov druhej svetovej vojny. Činnosť viacerých organizácií, ktoré vznikli počas vojny, bola limitovaná obdobím vedenia konfliktu. Zároveň však vytvorili základ pre neskoršie a trvácnejšie organizácie. Výnimkou nebola ani OSS, ktorú môžeme čiastočne označiť za predchodcu dnešnej CIA. OSS vznikla do veľkej miery vďaka spolupráci s britskými spravodajskými organizáciami (MI6, SOE). S ich predstaviteľmi mal kontakt nielen prezident Roosevelt, ale aj William Donovan (prezývaný aj Wild Bill Donovan). Donovan sa práve činnosťou týchto britských tajných služieb inšpiroval. Cieľom novovzniknutej organizácie bolo získavať čo najviac informácií z okupovaných území a následne ich poskytnúť či už politickým, alebo vojenským predstaviteľom.
Získavaním informácií boli inštruovaní aj vojaci, ktorí prileteli na Tri Duby 17. septembra 1944. Úlohou misie Dawes bolo zbierať údaje o dianí na povstaleckom území a zároveň sa pokúsiť získať informácie z okolitých krajín, resp. zo slovenského územia, ktoré neovládali povstalci. Pri spravodajskej činnosti spolupracovali Američania jednak s povstaleckým velením, jednak s ďalšími misiami. Dôležité je spomenúť misiu Amsterdam, ktorej členka Chaviva Reiková priletela spoločne s nimi. Chavive Reikovej neumožnili zoskočiť padákom spoločne s ostatnými členmi jej výsadku, ale musela ísť lietadlom. Spolupráca medzi skupinami Dawes a Amsterdam mala racionálny základ – obidve sa snažili kontaktovať zostrelených spojeneckých letcov a následne ich odtransportovať do bezpečia.
Verte mi, že situácia začína byť kritická
Američania sa niekoľko dní po svojom prílete zoznámili aj s členmi výsadku Windproof, ktorý sa neskôr pretransformoval na oficiálnu britskú misiu na povstaleckom území. Major John Sehmer, veliteľ Windproofu, a poručík Green sa stretli na večierku, ktorý mal zorganizovať generál Golian. Obidvaja spravodajcovia si pomerne rýchlo začali rozumieť a vzájomne spolupracovať – jednoznačne tomu pomohli aj príbehy o spravodajskej činnosti v Juhoslávií, kde obaja v nedávnej minulosti pôsobili. V nasledujúcich dňoch po stretnutí poručík Green aktívne informoval o dianí na povstaleckom území centrálu v Bari.
Z Bari, mesta na juhu Talianska, sa od konca roku 1943 riadila väčšina špeciálnych operácií Spojencov v strednej Európe. Súviselo to hlavne s tým, že let bol o čosi kratší a de facto i bezpečnejší ako dovtedajšie lety zo Spojeného kráľovstva. Agenti teda vysielali svoje správy do Bari, ktoré odtiaľ putovali podľa dôležitosti k ďalším orgánom spojeneckého plánovania. Z Bari tiež posielali ďalšie výsadky a materiálnu podporu, ak o ňu vysadení agenti žiadali. Plukovník Green žiadal o zásoby nielen pre seba, ale aj pre slovenských povstalcov. Okrem iného žiadal aj o zaslanie bazúk, ktoré mali pomôcť povstalcom v boji s nemeckými tankami. Zároveň prostredníctvom svojich správ vyzýval, aby americká 15. letecká armáda bombardovala strategické ciele podľa výberu generála Goliana a jeho štábu.
Green si uvedomoval zhoršujúcu sa materiálnu situáciu povstalcov a opätovne vyzýval svojich predstavených na zvýšenie materiálnej podpory. V telegrame do Bari z 22. septembra uvádzal: „Verte mi, že situácia začína byť kritická. Posúrte okamžite evakuáciu letcov a veľmi potrebné letecké dodávky. Vynasnažte sa zo všetkých síl primäť 15. armádu, aby vyslala viac lietadiel so zásobami. Neposielajte, prosím, lietadlá iba s cestujúcimi“ (Downs 2004, 63). Zo správ misie Dawes je evidentné, že sa jej členovia do veľkej miery spoliehali na činnosti spojeneckého bombardovacieho letectva.
Problémom väčšiny západných tajných organizácií počas druhej svetovej vojny však bolo, že nedisponovali vlastnými strojmi, ktoré by vedeli dopraviť jednak sabotážny, resp. spravodajský materiál, alebo odviezť do bezpečia agentov či dôležité osoby z radov odboja. Ak bolo nutné takúto operáciu vykonávať, tieto organizácie sa často stávali zajatcami plánov amerického alebo britského kráľovského letectva. Poručík Green však mal oproti iným operáciám jednu výhodu – a tou boli spomínaní letci, ktorým sa podarilo utiecť zo zajateckých táborov. Možno aj vďaka prítomnosti zostrelených letcov bolo vidieť zvýšenú snahu o vyslanie lietadiel na povstalecké územie, a to už niekoľko dní po pristátí misie Dawes. Plány však prekazil ďalší protivník špeciálnych operácií – počasie. Let organizovaný na 24. októbra bol pre nepriazeň počasia zrušený.
Divoký večierok v Martine
Medzitým si zachránení letci užívali slobodu na povstaleckom území. Časť z nich ešte aj po vojne spomínala napr. na divoký večierok, ktorého sa zúčastnili v Turčianskom Svätom Martine (dnes Martin) a ktorý zorganizoval sovietsky partizánsky veliteľ Piotr Alexejevič Veličko. Po príchode do Banskej Bystrice si letci krátili chvíle v Národnom dome. Mnohí z nich pravdepodobne pokladali za isté, že sa dostanú do bezpečia – ako však ukázali nasledujúce udalosti, nepodarilo sa to všetkým.
V sobotu 7. októbra 1944 sa misia Dawes rozrástla o niekoľko ďalších členov a na pomery spravodajského výsadku nadobudla úctyhodné rozmery. Bombardéry B-17 opätovne prileteli na letisko Tri Duby a okrem amerických vojakov so sebou priniesli zásoby pre povstaleckú armádu. Dôvod vyslania ďalších vojakov na povstalecké územie bol jednoduchý – nemali na ňom totiž zostať. Agenti Francis Moly (pravým menom Gyula Magyari), Stephan Cora (ide o krycie meno), Steve Čatloš a Tibor Keszthelyi sa napríklad mali pokúsiť dostať do Maďarska.
Americkí piloti a agenti sa počas svojho pobytu na povstaleckom území nemohli zaobísť bez pomoci domáceho obyvateľstva. Časť z nich síce mala korene alebo priamo pochádzala zo strednej Európy, misia ale aj tak potrebovala tlmočníkov pre jazykovú bariéru časti svojich členov. Rovnako to bolo aj v neskoršom období, po ústupe do hôr. Pre britskú a americkú misiu tlmočili dve učiteľky, ktoré boli taktiež zapojené do odbojovej činnosti – Mária Gulovičová a Margita Kocková. Vďaka svojmu vzdelaniu a jazykovej výbave (Gulovičová ovládala päť jazykov) vedeli poskytnúť predstaviteľom spojeneckých misií dostatok informácií. Zároveň v horách aktívne pomáhali spojeneckým vojakom, keď fungovali ako spojky, resp. overovali situáciu v dedinách a ochotu miestneho obyvateľstva pomôcť, či prípadnú prítomnosť nemeckých jednotiek v obydliach. Zatiaľ čo Gulovičová svoju činnosť prežila, Margita Kocková bola v januári 1945 spoločne s ďalšími členmi mise mučená a popravená v Mauthausene.
Situácia je vážna, Brezno padlo
Časti americkej misie sa na rozdiel od britskej podarilo úspešne prejsť do Maďarska a vykonávať tam ilegálnu činnosť. V októbri 1944 sa zhoršili pracovné podmienky na povstaleckom území a ťažkosti neobišli ani americkú vojenskú misiu. Koncom októbra sa predstavitelia OSS rozhodli ponechať v Banskej Bystrici iba niekoľkých dôstojníkov. Ostatní sa mali vrátiť na americkú základňu najbližším lietadlom. Lietadlo však nepriletelo a členovia americkej misie spolu s letcami prežívali osud ustupujúcich slovenských vojakov do hôr.
Väčšina agentov spoločne s pilotmi, ktorí nestihli transportné lety z Troch Dubov, sa nachádzala na povstaleckom území až do porážky. Dňa 25. októbra vyslal Green správu do Bari, ktorej informoval o kritickej situácii na strednom Slovensku: „Toto je posledná správa z tohto miesta. Situácia je viac než vážna. Ideme na sever do lesov. Urgujeme zhodenie zásob. Zariadime prijatie Britmi. Brezno asi padlo“ (Downs 2004, 99). Zaslanie zásob v danom čase však už bolo nereálne. Aj v menej krízových obdobiach Povstania bolo zásobovanie zo strany západných spojencov problematické. V čase, keď hrozilo, že letisko bude každú chvíľu obsadené nemeckými jednotkami, sa o tom nedalo ani uvažovať. Green si to napriek svojej správe uvedomoval tiež. Aj preto súhlasil s ponukou generála Viesta, aby spolu s povstaleckou armádou ustúpili na Donovaly. Pri ústupe boli, podobne ako väčšina vojakov, limitovaní tým, čo so sebou mohli odniesť – aj preto sa rozhodli zlikvidovať väčšinu dokumentov a odoslaných depeší.
Po vydaní známeho rozkazu generála Viesta – kde spomína prechod na partizánsky spôsob boja – sa do hôr stiahli aj členovia americkej misie. Zhoršujúcu situáciu je možné ilustrovať aj na tom, že sa poručík Green rozhodol rozdeliť zlaté mince, ktoré reprezentovali železnú rezervu špeciálnych výsadkov. V záverečnej fáze vojny boli totiž mnohé výsadky vybavené okrem miestnej meny aj zlatými mincami. Mince z cenného kovu mali v kritických momentoch zabezpečiť potravu, ubytovanie alebo zbrane.
Život Američanov v horách sprevádzali mnohé problémy, znásobené prenasledovaním nemeckými jednotkami. Dňa 7. novembra Nemci zajali šesťčlennú skupinu v Mýte pod Ďumbierom a po prepade tábora na Soliskách sa počet príslušníkov americkej misie znížil na 13 osôb. V polovici novembra 1944 sa členovia misie ukrývali v Krpáčove, kde ich koncom novembra vystopovala a prepadla nemecká jednotka. Veliteľ americkej misie poručík Green sa v čase prepadu nachádzal na Veľkom Boku, kde sa v horskej chate zdržiavali príslušníci britskej vojenskej misie, a prostredníctvom nimi udržiavaného rádiového spojenia sa usiloval nadviazať kontakt s centrálou v Bari. Na žiadosť o leteckú pomoc však centrála neodpovedala.
Posledné Vianoce
Niekoľko zachránených Američanov sa ukrývalo v Mýte pod Ďumbierom až do objavenia, 12. decembra 1944. Misia vtedy utrpela ďalšiu stratu – do obce vyslala dvoch svojich členov, ktorí mali vyhľadať miestneho protestantského duchovného a získať od neho pomoc. Na spiatočnej ceste dvojicu zajala nemecká hliadka. Dnes, s odstupom niekoľkých desaťročí, stále nevieme povedať, či sa agenti stali obeťami náhodnej kontroly, alebo zrady niekoho z domáceho obyvateľstva. Po tejto udalosti odišla skupina za poručíkom Greenom smerom na Polomku a v okolitých horách našla nový úkryt, a to spoločne s členmi britskej misie, ktorí naďalej zotrvávali na kopci Veľký Bok neďaleko Polomky.
Dňa 26. decembra skoro ráno prepadla základňu britskej misie protipartizánska jednotka Abwehrgruppe 218 Edelweiß a jednotky Pohotovostných oddielov Hlinkovej gardy (POHG). Časti americkej misie sa podarilo ujsť (medzi nimi aj slovenskej tlmočníčke M. Gulovičovej) a po niekoľkotýždňovom pochode horami sa im v januári 1945 podarilo spojiť s postupujúcimi rumunskými vojskami. Zajatých Američanov koncom roka 1944 previezli z Brezna a z Banskej Bystrice do Bratislavy, kde ich podrobili ostrým výsluchom. Je pravdepodobné, že ich v Bratislave vypočúval priamo veliteľ Einsatzgruppe H Josef Witiska.
Z Bratislavy boli spoločne s členmi britského výsadku Windproof odtransportovaní do koncentračného tábora Mauthausen. V Mauthausene sa pokračovalo vo výsluchoch, ktorým velil Sturmbannführer Manfred Schöneseiffen. Schöneseiffen bol napriek svojmu univerzitnému vzdelaniu známy svojou krutosťou pri vypočúvaní. Okrem neho a ďalších vyšetrovateľov sa výsluchov a s ním spojeného mučenia zúčastňoval aj veliteľ koncentračného tábora Mauthausen SS-Standartenführer Franz Ziereis. Zvláštny záujem mal podľa spomienok väzňov, ktorí prežili, venovať práve poručíkovi Greenovi.
Rozzúrilo ho to, že mu Green napriek mučeniu neposkytoval pravdivé informácie o činnosti misie. Po takto vedených výsluchoch existoval len jediný možný verdikt – poprava. Členov americkej misie, ktorá pôsobila na povstaleckom území, popravili postupne – prvú skupinu 24. januára a druhú 3. februára 1945.
Podobne ako britská misia, aj výsadok americkej misie OSS sa skončil tragicky. Napriek nešťastnému koncu však ich informácie z povstaleckého územia pomohli k celkovému obrazu Spojencov o situácii na Slovensku. Vďaka úspešnému prechodu niekoľkých agentov do Maďarska informovali spojenecké velenie aj z krajiny, ktorá bola nedlho predtým okupovaná nemeckými jednotkami. To, že ich aktivita za Povstania a najvyššia obeť veľkej časti z nich nebola úplne márnou, pripomína pomník, ktorý bol postavený, i keď s oneskorením niekoľkých desaťročí, v Polomke. Na ňom nájdeme mená nielen americkej, ale aj britskej misie.
Použitá literatúra:
- Downs, J.: Druhá svetová vojna : Tragédia OSS na Slovensku. Bratislava 2004.
- Jason, S.: Maria Gulovich – OSS heroine of World War II: the schoolteacher who saved American lives in Slovakia. Jefferson 2009.
- Ličko, M.: 1944. USA v Banskej Bystrici. Bratislava 1994.
- Ogden, A.: Through Hitler´s Back Door : SOE Operations in Hungary, Slovakia, Romania and Bulgaria 1939-1945. London 2010.
Realizované s finančnou podporou British Embassy Bratislava.
Obrazová príloha: wikipedia.org, Múzeum SNP, František Hříbal©
Martin Posch vyštudoval históriu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a na Historickom ústave Slovenskej akadémie vied získal v roku 2019 titul PhD. Vo svojom výskume sa zaoberá protinacistickým odbojom v Európe. Počas štúdia absolvoval výskumné pobyty na Univerzite Karlovej v Prahe, Rakúskej akadémii vied vo Viedni a na Kingston University v Londýne. V súčasnosti pôsobí na Historickom ústave Slovenskej akadémie vied a v Dokumentačnom stredisku holokaustu v Bratislave, v rámci ktorého od roku 2020 participuje aj na projekte European Holocaust Research Infrastructure. Je autorom niekoľkých vedeckých štúdií a publikácie Spojenectvo z núdze: Spolupráca SOE a československej spravodajskej služby počas 2. svetovej vojny a zostavovateľom niekoľkých kolektívnych monografií.