Autori štvordielnej francúzskej série Napoleon (2002) vytvorili v scéne bitky pri Eylau dialóg, ktorý primäl autora napísať tento článok. Na Napoleona sa v inkriminovanom momente obrátil dôstojník štábu s otázkou, či bude útok celého jazdectva stačiť na to, aby sa nepriaznivo vyvíjajúca bitka obrátila vo francúzsky prospech. Po chvíli cisár odpovedal: „Nie, ale ten pohľad, ten stojí za to.“
Drvivými víťazstvami pri Jene a Auerstädte 14. októbra 1806 síce Napoleon porazil Prusko a triumfálne vstúpil do Berlína, ale armáda ruského cára Alexandra I. bola stále pripravená vzdorovať francúzskemu orlovi. Povzbudili ju aj bitky pri Pultusku a Golymine, ktoré sa skončili nerozhodne a obidve strany sa v dôsledku strát a príliš napnutých zásobovacích línií chystali na zimnú prestávku. Francúzi chceli ustúpiť k Varšave a Rusi do Východného Pruska, kde by sa spojili so zvyškami pruskej armády, ktorá počas bojov v roku 1806 vlastne prestala existovať.
Snaha využiť vlastnú chybu
Plány na oddych sa však veľmi rýchlo zmenili. Cár Alexander I. si totiž bitku pri Pultusku vyložil ako veľké ruské víťazstvo, a tak trval na obnovení bojov ešte v zime 1807. Situácia na prvý pohľad nahrávala Rusom do kariet. Pre chybu maršala Michela Neya sa jeho zbor dostal priďaleko od hlavnej armády a pri Schippenbeile sa ocitol zoči-voči ruskej armáde. Napoleon sa snažil situáciu rýchlo zachrániť, a dokonca ju využiť vo svoj prospech. Vyslal vpred zbor maršala Jeana-Baptistea Bernadotta, ktorý mal poslúžiť ako návnada. Ruský útok na francúzske jednotky spôsobil, že cárska armáda postúpila príliš vpred a ocitla sa v nebezpečenstve obchvatu.
Situácia sa dala rýchlo do pohybu, keď sa gróf Leontij Bennigsen, veliteľ ruskej armády, dostal k depeši pre maršala Bernadotta, ktorá hovorila o pripravovanom obchvate. Bennigsen až teraz spozoroval možnú hrozbu a začal urýchlene ustupovať. Francúzi ho však úspešne prenasledovali, až sa obe armády zastavili pri dedinke Preussisch Eylau. Napoleon tu chcel Rusom vnútiť rozhodujúcu bitku, hoci miesto boja bolo vybrané narýchlo a Bennigsen sa ešte pokúšal ustúpiť za rieku Neman. Cár ale požadoval pomoc obrane pruského Königsbergu, ďalší ústup považoval za priznanie prehry.
Kto bude nocovať v dedine?
Siedmeho februára 1807 prenikol predvoj francúzskych vojsk do blízkosti Eylau. Bolo už tesne pred zotmením a teplota prudko klesala pod bod mrazu. Francúzi aj tak začali útok na ruský zadný voj, pričom radových vojakov motivovali dôstojníci tým, že ak zvíťazia, budú môcť spať v domoch. Išlo skôr o prieskumnú akciu, keďže pozície nepriateľa neboli presne známe. Prvý útok dokázali Rusi odraziť, ale posily doplnené artilériou prevážili misky váh na francúzsku stranu. Ostávalo už len obsadiť samotnú dedinu.
O Napoleonovi sa vedelo, že nemá rád nočný boj, a navyše mu obsadenie planiny pred Eylau dávalo výbornú možnosť rozvinúť svoje sily. No vojaci 24. radového pluku sa už dostali do úplnej blízkosti dediny a keďže rozkazy z vyšších miest neprichádzali – v obci samotnej navyše neočakávali výraznejší odpor –, nariadili nižší dôstojníci obsadiť ju silou. Útokom na bodáky boli Rusi z dediny naozaj vytlačení, no nie zničení, dokázali sa odpútať a znova sa sformovať za dedinou. Následný protiútok 4. divízie vrátil obec do ruských rúk. Potom sa však stalo niečo nemysliteľné. Ruskí vojaci, nadšení, že majú dedinu zasa vo svojej moci, sa rozpŕchli po domoch a bojová zostava sa rozpadla. Mužstvo bolo treba znova zvolať a usporiadať. Z neznámeho dôvodu sa za zhromaždisko určilo pole za dedinou, kam sa následne stiahla celá divízia. Francúzi, neveriac vlastným očiam, len pokojne vstúpili do prázdnych ulíc. Rusi sa následne stiahli do ochrany poľných opevnení za obcou a čakali na ďalší vývoj udalostí.
Snehová búrka
Na druhý deň sa boje začali nezvyčajne skoro, už o pol ôsmej ráno. Unavených Francúzov zobudili ruské delá, ktoré ich začali ostreľovať po celej šírke bojiska tvoreného plytkým údolím, ktoré pretínali zamrznuté potôčiky a jazierka. Zdalo sa, že cisár šialene riskuje, keďže časť jeho posíl dorazila na bojisko unavená až neskoro v noci a druhá časť sa mala objaviť dokonca až okolo siedmej večer toho dňa. Napoleon ale zhodnotil, že čakaním nemôže nič získať a začal útok vyslaním III. zboru maršala Louisa-Nicolasa Davouta proti ruskému ľavému krídlu. Davout sa nenachádzal na spoločnom zhromaždisku francúzskych vojsk pri Eylau, ale pochodoval od Beisleidenu (dnes Bezledy), vzdialeného približne osem kilometrov od Eylau. Železný maršal, ako znela Davoutova prezývka, mal v pláne obsadiť dedinky Klein Sausgarten a Auklappen, čím by vpadol ruskej armáde do boku.
Útok sa vyvíjal veľmi dobre a hrozilo zrútenie celých ruských pozícií. Ohrozený bol dokonca hlavný ruský stan, ako aj hlavná, a zároveň jediná ústupová cesta smerom na Königsberg. Keď padla dedinka Auklappen, ruská línia vľavo sa ohla skoro do pravého uhla a hrozilo jej obkľúčenie. Okolo pol jednej na obed sa preto Napoleon rozhodol, že nastal čas na definitívny úder, napriek tomu, že na bojisko stále nedorazila kompletná armáda.
Úloha rozhodnúť bitku pripadla VII. zboru maršala Pierra Augereaua. Krátko po začatí útoku sa však prihnala nečakaná snehová búrka, ktorá znížila viditeľnosť na minimum, následkom čoho stratila celá masa pechoty smer. Vojaci tak namiesto proti ruským líniám pochodovali súbežne s nimi. V tom okamihu akoby na povel sneženie ustalo a vyjasnilo sa. Rusi nemohli uveriť svojim očiam. Celý pravý bok Francúzov sa nachádzal pred batériou 72 diel, ktorá kryla ruský stred. Následná kartáčová streľba doslova vyhladila celý Augereauaov zbor. Okolo 1000 vojakov bolo na mieste mŕtvych a 4000 zostalo na bojisku zranených vrátane maršala a oboch divíznych generálov. Preživších následne napadlo ruské jazdectvo a vo francúzskej línii sa objavila široká medzera. Napriek stratám sa zbor ešte pokúsil zaútočiť, ale bol zasa za hrozných strát odrazený. Jedine 14. radový pluk prerazil ruské línie, bol však následne obkľúčený a zmasakrovaný. Z celého zboru (asi 15 000 vojakov) ostalo večer len 3000 mužov, všetci plukovníci, generáli a aj maršal boli buď zranení, alebo mŕtvi. Napoleon sa ocitol na pokraji porážky.
Nie sú to lajná, ale guľky
Bennigsen si uvedomil svoju šancu, a preto do medzery vrhol jazdecké aj pešie zálohy. Rusom sa podarilo vkliniť hlboko do francúzskych pozícií, obsadiť niektoré veliteľské stanovištia, a dokonca to chvíľu vyzeralo tak, že obsadia aj provizórnu nemocnicu. Jedna kolóna sa oddelila a postupovala proti Napoleonovmu štábu. Proti nim vyrazili granátnici starej gardy, ale keďže hrozilo, že nestihnú doraziť včas, Napoleonova osobná ochranka tasila šable a zaútočila, aby tak naplnila svoju povinnosť a česť padnúť za cisára.
Až táto udalosť presvedčila dovtedy pokojného Napoleona o hroziacej porážke. Po strate VII. zboru už nezostávali oddiely, ktoré mohol nasadiť, k dispozícii bolo jedine jazdectvo pod velením jeho švagra maršala Joachima Murata. Cisár sa vraj obrátil na svojho maršala a opýtal sa: „Necháte tých chlapcov, aby nás zničili?“ (Bruce 2008). Rusi nasadili už aj cársku gardu a jej útok mal boj definitívne rozhodnúť. Murat zoradil 2. divíziu kyrysníkov a 1. až 3. divíziu dragúnov spolu s gardovou divíziou maršala Jeana-Baptistea Bessièresa do jednej línie, ktorá provizórne zaplátala francúzsky stred. Medzitým sa na masu jazdectva zamerali ruské delá, a zvlášť jednotky cisárskej gardy boli terčom ťažkej paľby. Elitný pluk jazdeckých granátnikov, ktorý bol dobre viditeľný podľa vysokých medvedích baraníc, sa ocitol pod krupobitím striel. Vojaci sa skláňali ku konským chrbtom, a niektorí chceli dokonca zosadnúť a zaľahnúť na zem. Ich veliteľ plukovník Louis Lepic bol ich správaním tak pobúrený, že sa k nim z prvého radu pluku otočil a zareval: „Hlavy hore, to sú guľky, nie lajná!“ (Bruce 2008). V tom zazneli trúbky a vyše 10 000 jazdcov sa vrhlo do útoku. Práve sa začal jeden z najväčších útokov jazdectva za napoleonských vojen.
Sláva i smrť francúzskej kavalérie
Francúzi sa vrhli na kolóny ruskej pechoty a doslova sa presekali cez jej rady. Zničili pluk cárskej gardy, porazili ruských dragúnov a napriek hustej kartáčovej streľbe boli premožení aj delostrelci. Tí, ktorí prežili, utekali k líniám pechoty, ktorá utvorila na ochranu masívne štvorce, tzv. karé. Útok napriek tomu pokračoval a opakované nájazdy jazdy mnohé štvorce úplne zničili a spôsobili im strašné straty.
Zdalo sa, že jazdcov nemôže nič zastaviť. Hnali sa k líniám ruských záloh a Rusom hrozilo, že sa ich armáda rozdelí na dva časti. Na veľké Muratovo prekvapenie sa však Rusi znova skonsolidovali za jeho jazdcami. Zrazu sa k Francúzom zo všetkých strán blížili ruské zálohy a tí sa na chvíľu ocitli v obkľúčení. Než sa ale kruh stihol uzavrieť, vyrazila vpred gardová divízia. Jej útok zahnal Rusov na útek. Tí sa znova sformovali a túto líniu už jazda nebola schopná prelomiť. Znova sa ocitla v obkľúčení a jej muži boli navyše veľmi unavení. Celé divízie len nehybne stáli a vytvárali skvelý cieľ pre delá a kozákov, ktorí neustále dorážali. Druhá divízia kyrysníkov sa nachádzala mimo hlavnej masy jazdy a obzvlášť trpela pod paľbou ruských diel. Jej veliteľ generál Jean-Joseph Ange d´Hautpoul, ktorý Napoleonovi osobne sľúbil, že za neho zomrie, padol potom, ako bol zasiahnutý delovou guľou do bedra. Až narastajúce straty a vedomie, že viac sa nedá dosiahnuť, primäli Murata zatrúbiť na ústup.
Straty boli hrozivé. Takmer 3000 mŕtvych jazdcov, medzi nimi veľa vysokých dôstojníkov. Bol to však jeden z najskvelejších útokov jazdy v dejinách. Dokázal obrátiť výsledok bitky a zasadil ranu, ktorá zmenila výsledok boja. Ten pokračoval až do zotmenia, ale žiadna strana už nedokázala získať výhodu.
Smrť alebo Sibír!
Maršal Davout poslal divíziu generála Louisa-Vincenta-Josepha Saint-Hilaira, aby jeho pechota vyplnila medzeru po chýbajúcom VII. zbore. Francúzom ešte aj v tejto chvíli stačilo udrieť na ruské pravé krídlo a celá ich línia by sa ocitla v kliešťach. Lenže cisár už nemal s čím útočiť.
Zdalo sa, že obe strany prejdú do obrany, ale opak bol pravdou. Na bojisko nečakane dorazil pruský zbor generálporučíka Antona Wilhelma L´Estocqua a rusko-pruské sily znova obnovili útok na ich poddávajúcom ľavom krídle. Francúzi boli takouto zmenou udalostí zaskočení a so stratami tlačení späť. Na chvíľu sa dokonca zdalo, že sa unavená francúzska línia zrúti, ale tomu zabránil Davout, ktorý vyšiel pred svojich mužov so slovami: „Hrdinovia tu nájdu slávnu smrť, zbabelci sa ale pozrú do sibírskych pustatín“ (Kovařík 2016). Tak sa stalo, že prusko-ruský útok narazil na smrť odhodlaných vojakov a napriek trom útokom za sebou francúzska línia vydržala. Okolo desiatej hodiny večer sa obe strany od seba odpútali a boj ustal. Bitka sa skončila nerozhodne.
Masaker bez výsledkov
Stret si vyžiadal strašnú cenu. Na francúzskej strane padlo alebo bolo ranených vyše 20 000 vojakov a zajatých ďalších 5000. Augereauov zbor musel byť v dôsledku nenahraditeľných strát rozpustený. Rusko-pruskí spojenci sa nachádzali ešte v horšej situácií – vyše 27 000 mužov padlo alebo bolo zranených a 3000 padlo do zajatia. Napriek tomu sa Rusi cítili byť víťazmi. Každé zaváhanie geniálneho Napoleona bolo vnímané ako výhra, hoci išlo o remízu. Aj Napoleon však konal tak, akoby bitku vyhral a celých osem dní táboril na bojisku. No rezignácia na prenasledovanie nepriateľa jasne ukazovala pravý stav vecí.
Po ôsmich dňoch sa Francúzi stiahli na západ. Eylau tak znova obsadili Rusi, ktorí sa tu rozhodli prezimovať. Boj na tri mesiace utíchol, obe strany sa snažili doplniť zásoby a nahradiť straty. Napätie však zostalo a v diaľke už bolo badať ohne Friedlandu.
Použitá literatúra:
- Jún, L.: Napoleonské vojny. Praha 2005.
- Bruce, R. B. a kol.:Bojové techniky období napoleonských válek. Praha 2008.
- Kovařík, J.: Tažení za přeludem : Napoleon, Alexander I. a válka s Ruskem roku 1807. Třebíč 2016.
Obrazová príloha: wikipedia.org
Vyštudoval históriu na Prešovskej univerzite v Prešove. Venuje sa hlavne dejinám novoveku a najnovším dejinám, so zameraním na dejiny Francúzska od Veľkej francúzskej revolúcie do konca druhého cisárstva, a Francúzsku v druhej svetovej vojne.
