V medzivojnovom Poľsku sa o jeho živote točili filmy a písali knihy, 125. výročie jeho smrti bolo v roku 1934 pripomínané pod patronátom Józefa Piłsudského ako smrť „Žida – plukovníka poľského vojska“ a jeho legenda ožila dokonca aj v 21. storočí, keď ho v rámci pripomienky 200. výročia tragickej smrti vtedajší predseda poľského parlamentu Bronisław Komorowski (mimochodom, vzdelaním historik) označil za legendu o krásnej a rozvážnej asimilácii. Kým bol však v skutočnosti Berek Joselewicz, pôvodne kupec s koňmi a neskôr veliteľ prvej židovskej vojenskej jednotky v moderných dejinách?
V časoch troch delení Poľsko-litovskej únie (medzi rokmi 1772 až 1795) žilo na území poľsko-litovského štátu približne sedemstopäťdesiat až osemstotisíc Židov. V drvivej väčšine išlo o obyvateľstvo, ktoré sa prísne riadilo zákonmi svojej viery a idea väčšej asimilácie, ktorá sa začala postupne objavovať v 18. storočí, nachádzala svojich prívržencov len veľmi pomaly. Neprekvapujúco sa nad takouto možnosťou zamýšľali najmä mladší Židia, ktorí často absolvovali nejakú časť svojho vzdelania v zahraničí a ktorí hlásali myšlienky haskali, teda židovského osvietenstva, ktorého hlavným predstaviteľom bol Moses Mendelssohn.
Konzervativizmus židovského obyvateľstva v Poľsko-litovskej únii viedol okrem iného k tomu, že židovskí muži sa len vo veľmi ojedinelých prípadoch ocitali v situácii, že sa od nich očakávala vojenská služba. Na jednej strane boli vystríhaní od tých najkonzervatívnejších vzdelancov, aby sa vojny za každú cenu stránili, a na strane druhej ich aj majoritné obyvateľstvo častovalo prívlastkami ako zbabelí, či nehodní a armáda nemala záujem, aby v jej radoch bojovali židovskí vojaci. Medzi spomínané ojedinelé prípady patrila napríklad veľká severná vojna (1655-1660), keď sa Židia zapájali do obrany miest, hoci aj tu sa snažili skôr napomáhať materiálne, než fyzickou participáciou v boji.
Kościuszkov spolubojovník
Józef Berek Joselewicz sa narodil v roku 1764 (alebo 1765) v meste Kretinga, v dnešnej Litve, a pôvodne sa živil najmä ako kupec s koňmi. Zásadný obrat v jeho živote prinieslo zamestnanie u biskupa vo Wilne/Vilniuse, kniežaťa Ignacyho Massalskieho, ktorý Joselewicza poveroval zahraničnými cestami, čím mladému mužovi doslova otvoril dvere do sveta. Iróniou osudu tak Massalski umožnil vzniknúť legende o židovsko-poľskom patriotovi, pričom on sám bol podporovateľom ruského vplyvu v Poľsko-litovskej únii, za čo bol neskôr počas Kościuszkovho povstania zatknutý a obesený ako zradca národa. Joselewicz sa počas početných ciest v biskupových službách naučil francúzsky a dokonca mohol na vlastné oči sledovať udalosti Francúzskej revolúcie, keďže sa medzi rokmi 1789 až 1793 zdržoval istý čas v Paríži. Väčšina historikov sa zhoduje, že práve jeho pobyt v revolučnom Francúzsku mal potom zásadný vplyv na jeho rozhodnutie nielen podporiť, ale otvorene sa angažovať v povstaní vedenom Tadeuszom Kościuszkom.
Kościuszko bol už pred vypuknutím povstania obľúbený a známy nielen v Poľsko-litovskej únii, ale vďaka svojej role v americkej vojne za nezávislosť aj naprieč celou Európou a na druhej strane Atlantiku. Po návrate z USA sa síce politicky výraznejšie neangažoval, ale podporoval snahy o zbavenie sa ruského vplyvu, a keď v máji 1792 vypukla poľsko-ruská vojna, spoločne s Józefom Poniatowskim sa postavil do čela poľsko-litovskej armády. Už v lete 1792 sa však kráľ Stanislav II. August rozhodol podpísať kapituláciu a pokúsil sa vyjednávať na diplomatickom poli, čo sa však ukázalo ako beznádejné. Týmto krokom kráľ zároveň pobúril vrchné velenie armády aj veľkú časť aristokracie, keďže poľsko-litovská armáda do daného momentu neutrpela žiadnu výraznejšiu prehru. Kościuszko na protest odstúpil z velenia a emigroval do Saska. V priebehu nasledujúcich mesiacov sa spoločne s ďalšími odhodlanými Poliakmi snažil zhromaždiť podporu a sily na obnovenie bojov. Na jar 1794 sa ukázalo, že zdĺhavé a komplikované prípravy môžu vyjsť úplne navnivoč, keďže propoľské konšpiračné bunky začínali pomaly padať do siete ruských tajných služieb. Kościuszko preto musel konať, a hoci si uvedomoval nedostatočnú prípravu a len malú šancu na úspech, urýchlene vycestoval do Krakova a tam 24. marca 1794 verejne vyhlásil povstanie, zložil prísahu vernosti a ujal sa vrchného velenia poľských ozbrojených síl.
Joselewiczove pôsobenie je až do roku 1794 viac o dohadoch, než presných informáciách. Isté je len to, že sa najneskôr na prelome augusta a septembra 1794 ocitol v Rusmi obliehanej Varšave, kde spoločne s Józefom Aronowiczom oslovili Tadeusza Kościuszka s návrhom na vytvorenie oddielu židovskej kavalérie. Sám Kościuszko pritom podobný úmysel predstavil už o čosi skôr, ale bez akejkoľvek odozvy. Vo chvíli, keď prišla iniciatíva priamo od Židov, neváhal ju podporiť a Joselewicza menoval plukovníkom novovznikajúcej jednotky. Na jeho pokyn bolo Joselewiczowi následne vyplatených tri tisíc zlotých zo štátnej pokladnice, pričom tieto prostriedky mal novopovýšený plukovník použiť na materiálne zabezpečenie a verbovanie dobrovoľníkov.
Etablovanie židovského oddielu oznámil vrchný veliteľ povstania aj vo verejnej proklamácii: „Niet v Poľsku obyvateľa, ktorý by počas národného povstania, ceniac si svoju slobodu a šťastie, nevrhol celú svoju silu [povstaniu] na pomoc. Týmito pohnútkami vedení Berek Joseleiwcz a Józef Aronowicz, starozákonníci [t.j. Židia], pamätajúc na zem, v ktorej sa narodili, pamätajúc, že z jej oslobodenia budú môcť spoločne s inými všetky výhody čerpať, predložili mi žiadosť o vytvorenie pluku židovskej ľahkej jazdy. Chváliac ich horlivosť, udelil som im povolenie verbovať do tejto jednotky…“ (Storozynski 2018, 322)
Prvá židovská vojenská jednotka od čias Starej zmluvy
Peniaze, ktoré Joselewicz obdržal zo štátnej kasy, však ťažko mohli stačiť na vybavenie jazdeckého pluku, išlo skôr o symbolickú sumu, ktorá mala motivovať židovské obyvateľstvo k tomu, aby samo finančne prispelo na náklady jednotky. Kostru novovznikajúceho oddielu mali tvoriť tí jedinci, ktorí už boli súčasťou židovskej milície (vytvorenej s cieľom udržať poriadok v židovských častiach obliehaného mesta) a bol u nich predpoklad, že boli ochotní upustiť od absolútneho odmietnutia vojenskej služby, hlásaného niektorými predstaviteľmi židovskej obce. Ich počet však zďaleka nebol dostatočný a Joselewicz spoločne s Aronowiczom preto neúnavne obchádzali židovské domácnosti a lanárili mladých mužov do služby. Treba konštatovať, že sa pritom stretli s rôznorodými reakciami. Mnohí ich návrh odmietli, či už kvôli viere alebo napríklad pre nedôveru voči Kościuszkovi a vláde.
V snahe pozdvihnúť morálku a ochotu svojich súkmeňovcov, Joselewicz pripravil proklamáciu, ktorú publikovali vládne noviny Gazeta Rządowa: „Počúvajte deti plemena Izraelovho! Kto Večného a Všemohúceho v srdci má vrytého a chce pomôcť bojovať za svoju vlasť, čo by sme všetci ľudia mali [chcieť], teraz nastal ten čas vložiť do toho naše sily…“ Vedomý si toho, že mnohí Židia s nedôverou hľadia na Kościuszka, Joselewicz ho v texte jednoznačne stavia do roly božieho vyvoleného: „Okrem toho, ľahko je nám teraz, keď náš ochranca, náčelník Tadeusz Kościuszko, zaiste je poslom Večného a Všemohúceho… Večný v nebi to chce [aktivitu Židov], sú na to jasné znamenia. Nič nám neostáva len to prijať a mať mužné a hrdinské srdce. Boh všemocný je s vami a ja vás budem viesť. Kde bude najnebezpečnejšie, tam ja pôjdem prvý a až potom vy za mnou.“ Celú proklamáciu ukončuje výzvou myslieť na blaho vlastných detí, ktoré sa už v prípade Kościuszkovho triumfu nebudú musieť túlať ako divé zvieratá. „Milovaní bratia! Zobuďte sa, zobuďte sa ako levy a leopardy a s božou pomocou zhltneme tých naduto veľkých.“ (Zahorski 1985, 204)
Joselewiczowi sa napokon podarilo v priebehu necelých troch týždňov zostaviť pluk 500 mužov odhodlaných zapojiť sa do obrany Varšavy. Vznikla tak prvá židovská vojenská jednotka v moderných dejinách. Teda prvá, ktorej existenciu možno overiť. Experimentom, ktorý by si teoreticky mohol nárokovať toto prvenstvo, bol Izraelský pluk princa Potemkina z konca osemdesiatych rokov 18. storočia, ktorý tvorili Kozáci židovskej viery, ale na rozdiel od Joselewiczovho pluku, Potemkinov pokus väčšmi než vojenskú jednotku pripomínal ilúziu. A to možno aj doslova, keďže spoľahlivé pramene potvrdzujúce existenciu tejto jednotky chýbajú.
Na príhovor svojho plukovníka bolo vojakom židovského pluku umožnené verejne prezentovať svoju vieru, mať prístup ku kóšer strave, mali povolené nosiť tradičné dlhé brady, a ak to bolo čo i len trochu možné, tak vojaci smeli dodržiavať šabat. Žiaľ, dejiny Starozákonného pluku ľahkej kavalérie, prípadne Židovského pluku ľahkej kavalérie, nemali dlhé trvanie, keďže drvivá väčšina jeho príslušníkov zahynula pri obrane Pragi (dnes mestská časť Varšavy, v dobe povstania tu Židia tvorili väčšinu obyvateľov), pričom sám Joselewicz padol do ruského zajatia.
Pod Napoleonovou zástavou
Joselewicz bol prepustený zo zajatia až po definitívnom zániku Poľsko-litovskej únie, ktorá zanikla ako dôsledok porážky Kościuszkovho povstania v roku 1795 a Joselewicz sa dostal na slobodu o niekoľko mesiacov neskôr. Niektorí autori na druhej strane uvádzajú, že Berek nebol zajatý, ale tento čas prečkal v habsburskej monarchii, resp. v rakúskom väzení. Dokonca mal v danej dobe navrhnúť viedenskému dvoru možnosť, že vytvorí židovský pluk zo Židov v Haliči a vstúpi do služieb Habsburgovcom. Tak či onak, v roku 1797 sa Joselewicz vydal do Talianska, kde sa práve formovali légie poľských vojakov, ktorí chceli naďalej bojovať za slobodu a nezávislosť svojej práve zaniknutej vlasti.
Treba však povedať, že v poľských légiách nemal Joselewicz na ružiach ustlané. Bola mu síce udelená hodnosť rotmajstra – išlo o ekvivalent kapitána pechoty –, ale musel sa vysporiadať so šikanovaním a s odporom nadriadených aj podriadených. Paradoxne však najväčším problémom nebol jeho židovský, ale plebejský pôvod. Kościuszko ho vymenoval za dôstojníka pre potenciál, kvality a ambície, ktoré u neho videl, čo však mnohí šľachtickí dôstojníci ťažko niesli. Otvorené znechutenie nad celou situáciu, nielen vo vzťahu k Joselewiczowi, vyjadril veliteľ Dunajskej légie generál Karol Kniazewicz: „…videli sme, že sa tu do vojenského umenia vmiešava barbarstvo … závisť nad hodnosťami, presadzovanie pôvodu a statusu, toto všetko sa tu deje. Berek, ktorý bol v Poľsku plukovníkom a už dve kampane odslúžil v Taliansku, keď prišiel tu [t.j. keď bol prevelený do Dunajskej légie], dobrovoľne sa vzdal pozície v prospech tých, ktorí ešte nikdy žiadnu kampaň neviedli; a napriek tomu ho neprestali prenasledovať, jeho, ktorému nemožno nič viac vyčítať, než že sa nenarodil ako šľachtic.“ (Listy 1831, 90)
Jeho schopnosti a odvahu, napriek prostému pôvodu, však mnohí naopak dokázali oceniť, a keď bol Joselewicz nútený v roku 1802 opustiť Dunajskú légiu, tak mu pomocnú ruku podal neskorší maršal francúzskeho cisárstva a v tom čase generál Édouard Mortier, sám pochádzajúci z kupeckej rodiny. V uniforme dragúnov Hanoverskej légie sa potom Joselewicz zúčastnil aj bitky pri Slavkove (1805), za čo si vyslúžil Rad Čestnej légie. Neskôr bojoval aj pri Friedlande (1807), či počas obliehania Gdanska. Po vytvorení Varšavského kniežactva vstúpil Joselewicz do jeho radov a vyslúžil si najvyššie poľské vojenské vyznamenanie Virtuti Militari.
Zmizol ako Berek pri Kocku
Vojenský život Joselewiczovi bezpochyby zachutil, napokon pätnásť rokov strávil vojenským remeslom v niekoľkých krajinách a niekoľkých uniformách. Do akej miery, a či vôbec, v tomto počínaní ešte hrala úlohu prvotná fascinácia bojom Tadeusza Kościuszka a identifikácia sa s vierou v slobodný (a lepší a spravodlivejší) poľský štát, to sa možno už len domnievať. Nič to však nemení na fakte, že smrť si ho napokon predsa len našla v boji za vlasť. Hoci v danej dobe zhmotnenú vo forme Varšavského kniežactva.
Keď sa v apríli 1809 rozhodlo Rakúske cisárstvo vyhlásiť vojnu napoleonskému Francúzsku, súčasťou plánu bol aj útok zboru arcikniežaťa Ferdinanda d’Este na Varšavské kniežactvo, ktorý sa začal 14. apríla 1809 prekročením rieky Pilica. Joselewicz bol v tom čase podplukovníkom veliacim eskadróne 5. jazdeckého streleckého pluku a začiatkom mája 1809 bol pridelený k predvoju armády vrchného veliteľa kniežaťa Józefa Poniatowského, ktorá plánovala protiofenzívu rakúskej Haliče. Úlohou kavalérie v predvoji bol okrem iného aj prieskum, no a práve ten, či skôr snáď unáhlený a zbytočný pokus o útok, sa stal Joselewiczovi v meste Kock osudným.
Piotr Strzyżewski, podplukovník 3. pluku hulánov, na udalosti zo 7. mája 1809 spomínal takto: „Generál Kamiński, v ktorého brigáde bol aj 3. pluk hulánov a jeho súčasťou aj moja eskadróna, vydal sa ako predvoj zboru kniežaťa Poniatowského v smere na Kock. Tu v potýčke s husármi zomrel známy Berek – za čias Kościuszkovho povstania plukovník židovského pluku; neskôr slúžil v légiách v Taliansku a napokon podplukovník 5. jazdeckého streleckého pluku pod velením plukovníka Kurnatowského -, keď sa nerozvážne s malou skupinkou vojakov vydal za niekoľkými husármi, vstúpil na námestie, kde sa nachádzala pripravená eskadróna, ktorá ho rozsekala a niekoľko ďalších zranila. Potom, čo do mesta vstúpil väčší počet našich, husári následne ustúpili.“ (Bielecki – Tyszka 1984, 313).
Druhý život Berka Joselewicza
Joselewiczov skon vzbudil najmä v radoch armády značný ohlas. Vrchný veliteľ Józef Poniatowski žiadal na znak uctenia si smrti odvážneho a lojálneho Joselewicza vládu o to, aby zmiernila svoje postoje voči Židom, napríklad aby im bolo umožnené naďalej bývať na váženejších varšavských uliciach, odkiaľ boli postupne úradmi vytláčaní. Treba však povedať, že tento Poniatowského zámer sa podľa všetkého nestretol so širokým pochopením. V decembri 1809 zas gróf Stanisław Potocki predniesol na stretnutí Spoločnosti priateľov vzdelania reč, v ktorej vyzdvihol Joselewiczove skutky a označil ho za príklad novoprebudenej odvahy Izraelitov, muža, vďaka ktorému znovu povstali príbehy hrdinských rytierov oplakávaných dcérami Sionu. Joselewiczovej vdove a synovi bola priznaná ročná renta 1800 zlotých, ktorú im štát vyplácal až do roku 1830, teda dokiaľ Novembrové povstanie radikálne nezmenilo politické pomery.
Mimochodom, onoho tragického útoku na Kock sa zúčastnil aj Joselewiczov jediný syn Józef, pre ktorého bola kampaň roku 1809 vôbec prvou službou po boku svojho otca. Žiaľ, veľmi skoro sa ukázalo, že bude aj jediná. O to väčšmi sa Józef neskôr snažil nadviazať na otcov odkaz a počas Novembrového povstania sa už spoločne so svojím synom Leonom usilovali o vytvorenie židovskej povstaleckej jednotky, avšak na rozdiel od Berka neúspešne.
Ako bolo uvedené na začiatku, Joselewicz neprestal a neprestáva byť postavou verejného diskurzu ani po smrti. Na sté výročie jeho úmrtia bola z iniciatívy grófa Żołtowského navŕšená mohyla a osadený pamätný kameň na mieste, kde Joselewicz údajne skonal. Totiž jeho telo nikdy nebolo nájdené a miesto posledného odpočinku jeho ostatkov je preto neznáme. Jedna teória hovorí o tom, že ho v tajnosti pochovali miestni Židia, iná o spore medzi kresťanmi a židmi v otázke jeho pohrebu. Tak či onak, miesto spočinutia ostatkov ostáva záhadou. Aj z tohto dôvodu sa Joselewiczova smrť stala hlavným motívom jedného z poľských prísloví, ktoré hovorí o človeku, čo sa stratil bez stopy, že zmizol ako Berek pri Kocku.
Na druhej strane, okrem využívania značne skresleného či prispôsobeného obrazu Joselewicza vo verejnom priestore sa najmä z radov historikov prirodzene ozývajú aj kritickejšie hlasy. Harvardský historik Derek Penslar napríklad spochybňuje Joselewiczov poľský patriotizmus a skôr dáva do popredia dobrodružné črty jeho povahy a ambície, ktorými Joselewicz bezpochyby oplýval. Iní zasa zvyknú umierňovať význam jeho židovskej jednotky. Oba tieto argumenty majú určitú váhu, ako už koniec koncov aj bolo uvedené, je naozaj otázne, ako najmä v neskoršej fáze života vnímal svoj vzťah k Poľsku (ako k myšlienkovému konštruktu, tak aj ku geopolitickej realite), a či skutočne neprevážila väčšmi túžba, alebo možno aj pragmatické rozhodnutie k vojenskej službe nad nejakým idealizmom a patriotizmom. Napokon, vojna je remeslo ako každé iné. Ak by to tak aj bolo, prirodzene to nemení nič na fakte, že jeho vystúpenie počas Kościuszkovho povstania a etablovanie židovskej vojenskej jednotky bolo výnimočným aktom a bezprecedentnou ukážkou identifikácie tejto minority s veľkou politikou Poľsko-litovskej únie. Nehovoriac o tom, že život Berka Joselewicza bol, aj bez zbytočného prikrášľovania, naozaj románovým materiálom.
Použitá literatúra:
- ASKENAZY, S., (1912). O Berku. In Kwartalnik Poświęcony Badaniu Przeszłości Żydów w Polsce, 2, s. 104-106.
- BIELECKI, R. – TYSZKA, A., (1984). Dał nam przykład Bonaparte. Wspomnienia i relacje żołnierzy polskich 1796-1815 I. Kraków: Wydawnictwo Literackie.
- CZECH, J., (1831). Listy znakomitych Polaków wyjaśniające historyą Legionów Polskich. Kraków: Józef Czech.
- FLISIAK, D., (2016). Participation of Jews in the Kościuszko Uprising. The memory of Polish and Jewish Brotherhood of Arms. In Studia Humanistyczno-Społeczne, 14, s. 15-28.
- JANION, M., (2008). Pułkownik żydowski. Życiorys romantyczny i nieromantyczny. Kraków: Fundacja Judaica.
- ŁUNIŃSKI, E., (1909). Berek Joselewisz i jego syn. Zarys historyczny. Warszawa: Olgebrand.
- NIEUWAŻNY, A,. (1999). My z Napoleonem. Wrocław: Wydawnictwo Dolnośląskie.
- PENSLAR, D., (2013). Jews and the Military: A History. Priceton: Princeton University Press.
- SKOWRONEK, J., (1984). Książe Józef Poniatowski. Wrocław: Ossolineum.
- STOROZYNSKI, A., (2018). Kościuszko: Książę chłopów. Warszawa: Foksal.
- ZAHORSKI, A., (1985). Warszawa w Powstaniu Kościuszkowskim. Warszawa: Wiedza Powszechna.
vyštudoval históriu a filozofiu na UPJŠ v Košiciach a doktorát obhájil na Historickom ústave Slovenskej akadémie vied v Bratislave. Pôsobil na Deutsches Historisches Institut vo Varšave a v súčasnosti je vedeckým pracovníkom Historického ústavu SAV. Vo svojom výskume sa zaoberá najmä dejinami prvej polovice 19. storočia. Absolvoval študijné a výskumné pobyty na univerzitách a vedeckých inštitúciách vo Francúzsku, Nemecku, Rakúsku, Poľsku a Slovinsku.