Dňa 12. januára 1856 zomrel Ľudovít Štúr. Pokojne skonal, „po velkých bolestech a mnohém krvácení“ . Životom vyplnil štyridsať rokov, dva mesiace a štrnásť dní.
Zvlášť posledných 15 rokov bolo nadmieru plodných a tvorivých. Nemožno síce hovoriť iba o úspechoch, ale Štúrovi sa podarilo zmeniť mnohé, hoci sa veci menili pomaly – najmä získať si ľudí pre svoju víziu. Z nesporných úspechov treba vyzdvihnúť novú kodifikáciu slovenského spisovného jazyka, úspešné zjednotenie katolíckej a evanjelickej časti slovenskej inteligencie a vytvorenie širokej bázy verejnosti, ktorá sa identifikovala s potrebou riešenia slovenskej otázky. Činnosť generácie štúrovcov pomaly gradovala od polovice 30. rokov 19. storočia, aby postupne obsiahla azda každý aspekt vtedajšej spoločnosti od osvety a školstva cez brojenie proti alkoholizmu, snahy o riešenie sociálnej otázky a o zrušenie poddanstva až po výsostne nacionálne a politické témy.
Zlom nastal po revolúcii „meruôsmych rokov“, ktorá v mnohom znamenala vyvrcholenie slovenských národných snáh. Revolúcia, pre slovenské účinkovanie pomerne úspešná, nakoniec nepriniesla želané plody. Nesplnila národné požiadavky, keďže sa zachovala jednota Uhorska, ani prísľuby osobné: štúrovskí exponenti mali dostať miesta na úradoch, išlo ale iba o posty nižšie a staronové byrokratické štruktúry ich často odstavili. Vzopätie vystriedalo veľké rozčarovanie.
Po revolúcii
Po rozpustení dobrovoľníkov v novembri 1849 žil Štúr začas v Brezovej – bez úradu, utiahnuto, „ticho v družných rozhovoroch a poradách“, zvlášť s Jozefom Miloslavom Hurbanom. Tesne pred Vianocami sa presťahoval do rodného Uhrovca. Štúr nakoniec úrad od štátu neprijal, bolo to jeho osobné rozhodnutie, aby sa mohol lepšie venovať národnej práci. Azda preto sa možno už na konci roku 1849 dostal pod policajný dohľad. Nehodlal sa ale vzdať: v auguste 1850 podal žiadosť o povolenie vydávať noviny. Bola zamietnutá. Štúr sa ani nepokúšal publikovať v cisárskou cenzúrou kontrolovaných periodikách – snáď to mal i zakázané. V liste priateľovi charakterizoval svoj stav stručne: „…ja žijem u otca starého a píšem, čítam a lovím…“
Zakrátko, 13. januára 1851, zomrel Štúrov starší brat Karol. Zanechal po sebe vdovu a sedem detí. Ľudovít sa presťahoval do Modry, aby sa o osirelú rodinu postaral. Zabezpečil si tu, evidentne kvôli dobovým mravom, samostatný byt. Hoci sa naďalej snažil vrátiť do aktívneho života, čoskoro ho postihla ďalšia rana – 27. júla mu zomrel otec. Psychicky a fyzicky vyčerpaný Štúr sa na radu lekárov vydal do kúpeľov v Korytnici. Cesta mu umožnila návštevu známych a príbuzných. Váhal nad ponúknutým miestom tajomníka na krajinskom súde v Bratislave, viac sa mu pozdávala myšlienka na miesto profesora „politických vied“ v Belehrade.
Na jar roku 1853 Štúra dostihla ďalšia zlá správa – „nervovej horúčke“ (šlo o týfus) podľahla 18. marca Adela Ostrolúcka, „zvláštny tvor, viac duch ako telo, vzdelanosti a šlechetnosti neobyčajnej, a lásky k nám … najvrelejšej“. Jej úmrtie vo veku 28 rokov Štúrom otriaslo a v liste Hurbanovi naznačil i čo-to o ich vzájomnom vzťahu. „…plná lásky k nám nás opustila, a srdce moje už i tak na všetky strany rozkrvácané odchodom svojím mocne ranila. … Tak vidíš, jeden po druhom sa odberajú z naších drahých, a nádeje naše hynú jedna po druhej.“
Nezotaveného z tohto otrasu ho postihol ďalší, keď v auguste 1853 po dlhej chorobe zomrela jeho matka. Reťaz smrti v rodine sa neprerušila, okrem samotného Štúra, v roku 1859 zomrela aj jeho sestra Karolína.
Štúr sa pomedzi tieto údery osudu snažil neustále pracovať, zhruba rok prispieval do obnovených Slovenských pohľadov, spísal aj dve rozsiahlejšie práce O národných písních a pověstech plemien slovanských (1852) a Slovanstvo a svet budúcnosti (vyšlo až posmrtne). Napísal množstvo básní o svojich zosnulých blízkych.
Existenčná situácia bola neľahká, bol vlastne dlhodobo nezamestnaný, respektíve „živil sa spisovateľstvom“. Výnosné to nebolo. Ukazovali sa aj negatíva policajného dozoru: „nemal dovolenia ani len von z mesta vyjst a s meštianstvom nesmel sa verejne schádzať.“ Jedinú legálnu zábavu predstavovala poľovačka.
Policajný režim
Prísny policajný režim sa však Štúrovi darilo obchádzať. Návštevy prijímal podvečer či v noci, s priateľmi sa stretával vo viniciach. Nebolo ich málo, hoci častejšie bol v styku s tými lokálnymi. Patrila medzi nich inteligencia aj mešťania a remeselníci. Výraznou oporou mu bol najmä Ján Kalinčiak, s ktorým sa opäť udobril; začas sa ukázal Hurban. Až do smrti vychovával nám neznámeho Srba „Kostu“. Cez „furmanskú poštu“ dostával listy a balíky s knihami.
Vzácne sa mu podarilo Modru opustiť. V roku 1854 sa ako rečník zúčastnil na odhalení pomníka Jána Hollého na Dobrej vode. Naopak, v maximálnom utajení sa v zime 1855 vydal na cestu do Ivanky pri Dunaji, kde navštívil srbské knieža Michala Obrenoviča uňho v kaštieli. Policajný dohľad mal teda veľa trhlín.
Napriek tomu ho jeho položenie privádzalo do ťažkých depresívnych stavov. Ventilom býval Kalinčiak: „neraz hľadal u mňa útulok, príduc: ‚Janko môj, duša moja je smutná až k smrti,‛ slovami evanjelia hovoriac. I nazhovárali sme sa, kým tma z jeho duše nezišla.“ Ďalším liekom v nečinnosti bola opäť poľovačka.
I keď nebol sám, musel sa často cítiť nesmierne osamelo. Dohonila ho vlastná koncepcia života slovenského národovca. Filozofické argumenty, ktorými brojil proti rodine, sa v realite ukázali plytké. Kolotočom smrti prišiel o väčšiu časť vlastnej rodiny; a hoci získal inú po bratovi, plnohodnotný pocit zo zázemia mu zrejme nemohla poskytnúť. Smrť Adely Ostrolúckej predstavovala pretrhnutú niť, na ktorú sa zrejme v hĺbke duše ešte upínal. Hoci Hurban pri spomienkach na Štúrov „babysitting“ s jeho malým synom Svetozárom dával do popredia proroctvo, „že ten iste bude básnikom“, príčiny Štúrovho záujmu o chlapca mohli mať úplne iný, osobný ráz: „najväčšiu mával s ním zábavu, spievaval mu, skákal s ním, berúc ho na ruky a dvíhajúc ho dohora celé hodiny s ním stráviť vedel.“ Aj takto sa správal Ľudovít Štúr, zložitý intelektuál, rečník a revolucionár. Vlastné deti nakoniec nikdy nemal. Navzdory utrpeniu, Štúr nikdy neopustil svoje ideály. Známy výrok – „My chytili sme sa do služby ducha, a preto prejsť musíme cestu života tŕnistú“ – má teda i túto trpkú príchuť.
Medzitým prišiel onen osudný deň. Hoci bol Štúr dohodnutý na poľovačku na pondelok, prišli k nemu v sobotu 22. decembra 1855 dvaja chlapci – honci – a tak sa na lov vydal mimo všetkých plánov. Pri love, bližšie k Šenkviciam „prišiel ku priekope, oddeľujúcej vinohrady od rolí. Keď mal priekopu preskočiť, z opatrnosti spustil kohútiky a pušku zavesil si na plece, majúc jej cievy nahor obrátené. Ale ako preskakoval, noha sa mu na zamrznutej zemi skĺzla, následkom čoho nazad sa prešinul, t. j. padol; v páde obrátila sa mu puška dolu cievami, k jeho nohám, a jeden kohútik, silne naraziac na zamrznutú zem, rozbil kapsľu — cieva vypálila a celý nábitok i s fujtášom vohnala mu do nohy.“
Honci Štúra rýchlo naložili na rebrinový voz, ktorý sa tu naďabil šťastnou náhodou. Bol ale úplne prázdny, a tak Štúr cestu do Modry absolvoval opretý chrbtom o reťaze. Priviezli ho do bytu vdovy po bratovi, kde počkal na lekára z Bratislavy. Nakoniec ranu prehliadli hneď traja lekári – liečba pozostávala z neustáleho dezinfikovania rany, aby sa neprejavila gangréna. Namiesto lekárom predpísanej „smradľavej, zelenej vody“, ktorá po aplikácii neznesiteľne pálila, Štúr na radu jedného zo svojich ošetrovateľov súhlasil, aby mu ranu omývali – konským močom. Nemohol ani sedieť, ani stáť, a tak ho prekladali na plachte.
Po troch týždňoch opatery sa rana na povrchu zacelila. Vtedy si Štúr všimol, že sa poranená noha stiahla, bola kratšia ako zdravá, na čo upozornil lekára Gajaryho pri rannej prehliadke: „‚Pán doktor, ja mám tú nohu kratšiu, – ja bych mal krivo chodiť? Oprobujte ju natiahnuť!‛ Keď to Gajary nechcel urobiť, povedal: ‚Ale musíte – ja vám kážem na svoju zodpovednosť!‛ Na takto vyslovenú žiadosť Gajary chytil opatrne nohu a proboval ju natiahnuť; ale keď pri tom Štúr boľastne zastonal, pustil Gajary nohu, a keď sa mu boľasť trochu utíšila, musel zase probovať ju naťahovať. Štúr, myslím, následkom pocítenej veľkej boľasti ohmatal svoju ranenú nohu a v tom pustila sa mu krv z rany. Zbadajúc to, povedal: ‚Už je zle so mnou‛ – a v ten istý deň v noci umrel.“ Stalo sa to 12. januára 1856.
Hoci Štúrov modranský priateľ Lačný veril, že by sa Štúr uzdravil, keďže rana bola už zahojená, také jednoduché to nebolo. Štúrove šance pri dobovej úrovni medicíny jasne ukázala pitva: „Od pŕs počnúc na celom drieku Štúr mal pekné, čisté mäso; ale keď pitvali ranené miesto na nohe, mäso bolo čierne a kosť horného stehna od jablka (hlavice bedrového kĺbu) nadol bola rozštiepaná.“ Rana sa nachádzala v hornej časti stehna, čo zrejme znemožnilo amputáciu. Rozhodujúcou bola nekróza tkanív stehenných svalov. Čo bolo bezprostrednou príčinou Štúrovej smrti, možno iba domýšľať – snáď išlo o dlhodobý vývoj a celkové oslabenie organizmu, o vnútorné krvácanie alebo o upchanie ciev v mozgu či v srdci po podráždení nezahojenej rany.
Pohreb Ľudovíta Štúra sa konal 15. januára o 14. hodine na evanjelickom cintoríne v Modre. Pochovával ho jeho priateľ J. M. Hurban. Pohreb bol veľkolepý nielen na Modru. „Pred rakvou kráčali dvaja študenti, krížmo šable držiaci s nadstoknutými na nich citrónmi; za nimi išla panna, nesúca venec na tanieri; rakev nieslo 12 remeselníkov, 12 študentov a 12 roľníkov zamieňavo; s oboch strán rakve neseno bolo 12 horiacich fakiel.“ Zúčastnilo sa ho mnoho osobností slovenského národného života, obyčajní ľudia či študenti. Mnohí z nich si pritom kvôli pohrebu museli vybaviť špeciálny pas.
Špekulácie o smrti
Po smrti každej významnej osoby prídu po čase na pretras špekulácie. V Štúrovom prípade sa, samozrejme, uvažovalo o cudzom zavinení (vraj na objednávku viedenskej vlády) – ale túto teóriu treba zavrhnúť – keď Štúra navštívili žandári, aby nehodu prešetrili, povedal im, „že ho nikto nepostrieľal, že jemu samému sa to prihodilo“. K tomu sarkasticky pridal, že teraz, vďaka jeho nehode, môže byť vláda veselá.
Ešte obľúbenejšou a hlbšie zakorenenou je hypotéza o nepodarenej samovražde. Napokon Štúr kedysi meditoval o smrti na vrchole: „To je pekná smrť, keď padá hrdina v mladom veku prv, než môže vidieť svet jeho mdlobu, aká konečne každého nadísť musí.“ V prípade Štúra sa ale o odchode „v najlepšom“ nedá hovoriť.
Treba poukázať iba na niekoľko faktov: spôsob vykonania (strelením do nohy) by bol celkom nepraktický. Vyvstáva otázka, prečo by Štúra sprevádzali dvaja honci, ak mohol takýto čin vykonať i sám v ústraní. Napokon nesedí ani motivácia: aj keď vieme, že mal mnohé depresívne myšlienky a chvíľky, snažil sa byť v rámci možností stále aktívny. Niesol nezmazateľný záväzok – opateru siedmich detí svojho nebohého brata. Napriek ťažkostiam nepatril do starého železa a jeho dni sa nemuseli skončiť. Konečne postačuje jediný výrok – „Nerád bych umrel, ešte mám mnoho práce.“ Toto prianie sa mu nesplnilo.
Použitá literatúra
- Hučko, J.: Život a dielo Ľudovíta Štúra. Martin 1984.
- Hurban, J. M.: Ľudovít Štúr – Rozpomienky. Bratislava 1958.
- Ormis, J. V. (ed.).: Súčasníci o Ľudovítovi Štúrovi. Bratislava 1955.
- Lačný, D.: Príspevok k životopisu Ľudovíta Štúra. Slovenské pohľady XIX, 1899, 12 – 17.
Obrazová príloha: archív SNM-Múzeum Ľudovíta Štúra v Modre, Slovenská národná knižnica, archív STV, www.wikipedia.org.
Pôsobí na Katedre slovenských dejín FiF UK. Zaoberá sa obdobím prvej polovice 19. storočia s dôrazom na problematiku formovania moderných národov a na historiografiu.