Prvá československá republika bola demokratickým štátom, ktorý uznal Židov za národnostnú menšinu. Vznikla Židovská strana a mnoho Židov pôsobilo v kultúre a vynikalo i v športe. Židovské obyvateľstvo sa tiež stále viac hlásilo k československej národnosti, čo prispievalo k zlepšovaniu vzťahu s majoritnou spoločnosťou. Napriek tomu sa už v dobe Prvej republiky začína v Bratislave, v reakcii na antisemitské prejavy, formovať židovská domobrana a v reakcii na to aj základy systému, ktorý dnes poznáme ako Krav maga. Jeho tvorca, Imrich (Imi) Lichtenfeld, prežil v prvorepublikovej Bratislave svoje detstvo a mladosť.
Imrich Lichtenfeld sa narodil 26. mája v roku 1910 v Budapešti. Jeho rodičia pochádzali z územia dnešného Slovenska a Imi prežil svoje detstvo a mladosť v Bratislave. Tá sa v roku 1918 stala súčasťou novovzniknutého československého štátu, v ktorom medzi oboma časťami republiky existovali značné, historickým vývojom dané rozdiely, ktoré ovplyvnili aj postavenie Židov a prístup majoritnej spoločnosti k nim.
V dobe vzniku ČSR bolo Slovensko prevažne agrárnou krajinou, kde urbanizácia postupovala relatívne pomaly. Imi vyrastal v Bratislave, ktorá bola spolu s Košicami jediným slovenským mestom s viac než dvadsiatimi tisícami obyvateľmi. V hlavnom meste prevažovala nemecká a maďarská populácia, Slovákov bolo približne 15 %. Slovenská židovská komunita pozostávala asi zo 140-tisíc Židov, čo bolo aj vzhľadom k celkovému počtu obyvateľstva viac než v českých zemiach. S prihlásením sa k národnosti to bolo trochu obťažnejšie. Československo uznávalo židovskú národnosť, napriek tomu sa k nej na Slovensku väčšina obyvateľov židovského vierovyznania nehlásila, naopak, čoraz viac stúpal počet Židov, ktorí si volili národnosť slovenskú. Medzi nimi aj Samuel Lichtenfeld, Imrichov otec.
Slovenské židovské obyvateľstvo bolo majoritne ortodoxné, čo spôsobovalo istú izolovanosť a tiež nejednotnosť v rámci komunity. Pretrvávajúcim problémom bola aj predstava o príklone k maďarskej národnosti, čo malo svoju obdobu v českých zemiach o príklone k tej nemeckej. Svetová hospodárska kríza naviac zasiahla Československo, vzhľadom na exportný charakter jeho hospodárstva, veľmi výrazne, čo spolu s vyššie spomenutým spôsobilo antisemitské nepokoje a útoky a ovplyvnilo i život Imricha Lichtenfelda a jeho rodiny.
V otcových šľapajach
Imiho otec Samuel Lichtenfeld sa narodil v obci Mliečno pri Šamoríne v roku 1870. Sám bol športovo nadaný, nejakú dobu dokonca pôsobil v cirkuse či vystupoval pod pseudonymom Mr. Robinson v estrádnych predstaveniach. Ovládal džiu-džicu a stal sa jeho nadšeným propagátorom. Túto novinku dokonca vyučoval a trénoval aj policajných príslušníkov, od roku 1908 svojich kolegov. Jeho nadšenie pre šport sa prejavilo aj v snahe vybudovať športové centrum pre mládež, ktoré ho ale dostalo do exekúcie. Išlo o Robinsonov park či záhradu v Kráľovskom údolí v Bratislave, kde verejnosť mohla využívať telocvičné náradie, ale aj tráviť čas v reštaurácii a usporadúvať tu spoločenské udalosti. Hospodárska kríza spolu so zastavením stavby električkovej trate do Karlovej vsi viedli až ku krachu podniku, z ktorého sa potom Samuel dlho spamätával.
Svojho syna viedol k športu, obaja boli činní v atletickom klube Herkules a v spolku Makkabea. Makabejské spolky vznikali po celom svete a konali sa tiež tzv. Makkabiády – tých druhých v poradí, organizovaných v roku 1935 v Palestíne, sa ako reprezentant v grécko-rímskom zápasení zúčastnil aj Imi. Bola to jeho prvá návšteva tejto krajiny, do ktorej sa mal už onedlho vrátiť v celkom inej role. Nejakú dobu strávil všestranný športovec aj v pražskom klube AFK Waldes, ktorého mecenášom bol Jindřich Waldes, známy obchodník s galantériou, ktorý sa preslávil patentkami.
Prvú československú republiku si často až idealizujeme v prístupe k židovskému obyvateľstvu. Napriek tomu, že krajina zaručovala Židom všetky občianske, politické a náboženské práva, aj tu stále pretrvával latentný antisemitizmus, ktorý sa prejavoval predovšetkým v 30. rokoch v súvislosti so svetovou hospodárskou krízou a meniacou sa situáciou v Nemecku. Spomeňme napríklad vzburu v Polomke v roku 1932, ktorá vypukla potom, čo majetok z exekúcie kúpil Žid, prípadne dokonca obvinenie z rituálnej vraždy v roku 1935 v Spišskej Novej Vsi. Telo strateného kresťanského chlapca nakoniec vydala rieka Hornád, čo zabránilo obžalobe miestnych Židov.
Výtržnosti a útoky voči Židom podporovala či priamo organizovala Hlinkova slovenská ľudová strana (HSĽS). V roku 1936 sa v Bratislave premietal francúzsky film Golem, ktorý vznikal v Čechách a pojednával o dobre známom príbehu z doby Rudolfa II. V dvoch bratislavských kinách došlo k výtržnostiam, ktoré viedli k rozbíjaniu okien v Starom Meste a demonštráciám. Nakoniec sa riaditeľstvo kín Tatra a Metropol rozhodlo film stiahnuť. Neskorší generálny tajomník HSĽS a vtedajší študent Jozef Kirschbaum odmietol zodpovednosť za organizovanie týchto nepokojov. O rok neskôr sa „preslávil” poslanec HSĽS Karol Sidor návrhom na vysťahovanie Židov do Birobidžanu. Išlo o územie v Sovietskom zväze, ktoré Stalin určil ako útočisko pre židovské obyvateľstvo.
V období tzv. Druhej republiky a Slovenského štátu dochádzalo stále častejšie k útokom na židovské obyvateľstvo. Mladý Imi bol nútený pozerať sa na protižidovské demonštrácie. Na uliciach, kde sa predtým bežne pohyboval, sa potulovali skupinky mladíkov nemeckej národnosti, prípadne študenti z internátu Svoradov a vyzývali jeho spoluveriacich, aby predtým spoločný priestor opustili. Množili sa aj fyzické útoky na Židov, spomeňme napríklad útok na majiteľa hotela Judea (na dnešnom Župnom námestí) Fischera z marca roku 1939.
V reakcii na podobné udalosti založil Imi Lichtenfeld spoločne so známym zápasníkom Davidom Unreichom a ďalšími členmi klubu Makkabea židovskú sebaobrannú jednotku. Práve v tejto dobe získal skúsenosti s pouličným spôsobom boja, ktorý neskôr zužitkoval pri formovaní populárneho obranného systému Krav maga.
Imi zostal v Bratislave aj po tom, čo sa stala hlavným mestom kolaborantského Slovenského štátu. Niektorí Židia z jeho bezprostredného okolia sa však rozhodli svoju vlasť opustiť a nakoniec tak urobil aj Imrich. Taktiež jeho starší brat Arpád odišiel do emigrácie a vojnu prežil vo Švajčiarsku. Ich rodičia ale zostali na Slovensku, čo sa neskôr ukázalo ako osudová chyba. V roku 1942 sa ich ešte podarilo z transportu zachrániť, ale nakoniec boli obaja zavraždení v koncentračnom tábore Auschwitz.
Parníkom po Dunaji
Imi opustil ľudácku slovenskú republiku legálne v marci roku 1940 na riečnom parníku Pentcho. Nešlo o výnimočný spôsob – Bratislava disponuje riečnym prístavom na dôležitej európskej rieke, po ktorej sa dá doplaviť až k Čiernemu moru a ďalej do Palestíny. Pokiaľ išlo všetko podľa plánu, bolo možné sa dostať do cieľovej destinácie už za jeden mesiac, ako sa to podarilo napríklad na prelome rokov 1939 a 1940 lodi Roudny Car. To však nemal byť prípad parníka Pentcho, ktorý vlastnil Bulhar A. Baruch Confin. Imi bol do súpisu židovského vysťahovaleckého transportu zaradený 8. novembra 1939 a loď odplávala 18. mája 1940. Na palube preťaženého parníka (bol určený asi pre 200 osôb a nachádzalo sa na ňom približne 500 ľudí) sa nachádzali občania rôznych štátov pod vedením kapitána Igora Markejeviča. Tento veterán sovietskej občianskej vojny nepôsobil dvakrát dôveryhodným dojmom, ale nakoniec sa ukázalo, že svojmu odboru rozumie.
Plán bol taký, že keď riečny parník dosiahne rumunský prístav Salina, ktorý sa nachádza v delte Dunaja, prestúpia pasažieri na loď, ktorá ich po mori dopraví do Palestíny. Tá však na nich nečakala. Bola polovica septembra a po dlhých týždňoch na lodi sa zdalo, že niet cesty späť. Neostávalo nič iné, len sa pokúsiť s riečnym parníkom Pentcho o plavbu po mori.
V dobe plavby parníka po Dunaji a neskôr v Čiernom a Egejskom mori sa do druhej svetovej vojny zapojilo Taliansko. Už od roku 1939 okupovalo Albánsko a Mussolini sa chystal napadnúť Grécko. Talianske vojenské námorníctvo sa pohybovalo vo vodách Stredozemného mora, kde opakovane napádalo grécke plavidlá. Práve do tohto nebezpečného priestoru, v ktorom sa tiež nachádzalo množstvo mín, vplával riečny parník. Pravé jeho nízky ponor ho v týchto nebezpečných vodách zachránil. Prekvapené talianske námorníctvo potom loď vyviedlo z mínových polí. Zdalo sa, že dosiahnutiu vytúženého cieľa nestojí nič v ceste, prekážkou sa ale stal samotný starý parník.
Loď sa zastavila po poruche v strojovni a nakoniec sa na začiatku októbra roku 1940 potopila pri neobývanom gréckom ostrove Chamilonisi. Tento ostrov sa nachádza neďaleko Kréty, kam sa na záchrannom člne vydalo päť mužov hľadať pomoc. Veslovanie bolo vyčerpávajúce a keď už muži začali strácať nádej, boli zachránení britským torpédoborcom Nubian a dopravení do Alexandrie. Ostatní stroskotanci boli prevezení Talianmi na Rhodos a neskôr do Talianska. Aj ich príbeh nakoniec skončil šťastne, na rozdiel od židovskej komunity na Rhodose, ktorá neunikla transportom do Auschwitzu.
Pre Imiho išlo o záchranu v hodine dvanástej. Počas plavby na Pentchu totiž zachraňoval topiaceho sa chlapca a privodil si zápal vnútorného ucha. Ako neskôr spomínal jeden z Imiho spolucestujúcich, lekár Jozef Hercz, Imi bol v priamom ohrození života. Po operácii v Alexandrii síce prežil, ale ochrnula mu ľavá časť tváre. Stroskotanci sa v Egypte zotavili a rozhodli sa prihlásiť do československej exilovej armády.
Z armády do armády
Písal sa máj roku 1941, keď sa Imi stal príslušníkom československej vojenskej jednotky na Strednom východe. V tej dobe prebiehali boje v severnej Afrike, do ktorých sa po neúspechu Talianov vložili nemecké jednotky. Imi slúžil pod slávnym veliteľom, neskorším brigádnym generálom Karlom Klapálkom. Pod jeho vedením sa československá jednotka – 11. československý peší prápor-Východný – na jeseň roku 1941 zúčastnila obrany líbyjského Tobruku. Armádne číslo 1165, Imrich Lichtenfeld, sa však tejto operácie nezúčastnil. Už predtým sa pohyboval skôr v oblasti Blízkeho východu, Sýrie a Palestíny, ale trpel zdravotnými problémami. Bol dokonca hospitalizovaný v Britskej všeobecnej nemocnici a na začiatku februára 1942 bol nakoniec uznaný za neschopného vojenskej služby. Jeho kontakt s armádou tým ale neskončil.
Odišiel do Palestíny, na vtedajšie britské mandátne územie, a pridal sa k Hagane. Toto zoskupenie sa neskôr stalo základom izraelských ozbrojených síl. Trénoval členov Hagany, Palmachu a Palyamu od roku 1944, a po vzniku štátu Izrael začal pracovať pre armádu. Zatiaľ čo v Bratislave, pri obrane známych i neznámych osôb, skôr kombinoval to, čo už poznal zo športov, ktorými si prešiel a učil ostatných, ako reagovať, v armáde bol potrebný iný prístup. Formálnejší. Aby bol výcvik univerzálny, musí sa kadet naučiť istú sadu pravidiel. Tie musí vedieť použiť v špecifických situáciách, naučiť sa využiť napríklad dostupné prostriedky, a preto je potrebné ponúknuť presný postup a riešenia. Nezaoberal sa však iba bojovou prípravou, ale aj zvyšovaním fyzickej kondície jednotiek. Svoj systém postupne zdokonaľoval – musel byť relatívne ľahko osvojiteľný, do určitej miery inštinktívny, aby bol človek schopný reagovať aj vo vypätých situáciách.
Neutíchajúci záujem
Imi Lichtenfeld, v Izraeli používajúci meno Sde-Or (významovo odpovedá menu Lichtenfeld), strávil v armáde asi 20 rokov. V roku 1972 otvoril prvý kurz pre civilných inštruktorov. Zdôrazňoval, že cieľom by nemalo byť len naučiť sa bojovať, ale skôr sa snažiť situáciu deeskalovať. Ide vlastne o akýsi krízový manažment. Výuku si je možné predstaviť ako bezpečnostné školenie, ktoré človek bežne absolvuje v zamestnaní.
Tento výcvik je nutné absolvovať nie z dôvodu, aby sme vedeli incident úspešne vyriešiť, ale počínať si tak, aby k nemu vôbec nedošlo. Ak človek nemusí, nebojuje, ak už ku konfrontácii dôjde, potom tým spôsobom, že útočník pochopí, že sme schopní sa brániť, ale bojovať nechceme. Práve prechod od armádneho k civilnému použitiu môže byť pomerne ťažký a veľmi záleží na prístupe inštruktorov. Tréning je tiež prispôsobený konkrétnemu prostrediu. Inak sa učí v Amerike alebo v Británii, kde sa človek skôr stretne s útokmi so zbraňou, a inak u nás. Krav maga v preklade znamená boj zblízka. V súčasnej dobe, 25 rokov po smrti svojho zakladateľa, je Krav maga celosvetovo populárnym obranným systémom. A s tým sa začína dvíhať aj vlna záujmu o životné osudy jeho tvorcu. Ten skonal v januári 1998 v Izraeli. Zvýšený záujem badať v súčasnosti aj na Slovensku, v krajine, v ktorej sa osobnosť Imricha Lichtenfelda utvárala. Výstava v Múzeu židovskej kultúry či divadelná hra Pressburger Fight Club sú toho dokladom.
Literatúra
- Hradská, Katarína. Židovská Bratislava, Historický ústav SAV, 2021.
- Lo Presti, Gaetano. Imi Lichtenfeld – The Grand Master of Krav Maga, Youcanprint, 2015.
- Chorvát, Peter. Lichtenfeld. Jedno meno, dva osudy, Marenčin, 2023.
- Birman, John. The Oddysey, Simon & Shuster, 1984.
- Mlynárik, Ján. Dějiny Židů na Slovensku, Academia, 2005.
Obrazová príloha: Wikimedia, SNM – Múzeum židovskej kultúry
Mgr. Dominika Sedláková, vyštudovala hebraistiku na Filozofickej fakulte UK v Prahe. V rámci štúdia absolvovala študijný pobyt na Paideia – The European Institute for Jewish Studies in Sweden (Európsky inštitút pre židovské štúdiá vo Švédsku) a krátkodobé študijné pobyty v Izraeli.