Studená vojna a jej horúce konflikty vytvorili svet, v ktorom žijeme dnes. Skončila sa však studená vojna naozaj? Prečo sa dnes hovorí o „novej studenej vojne“? Môžeme sa dnes zo súperenia USA a ZSSR poučiť?
V súčasnom globálnom usporiadaní sa v kontexte vzťahov medzi EÚ a Ruskom, respektíve USA a Čínou čoraz častejšie skloňuje spojenie „nová studená vojna“. Konflikt, ktorý sa zdal byť ukončený po páde Sovietskeho zväzu, však preukazuje podivuhodnú životaschopnosť aj v 21. storočí. Možno by preto bolo užitočné podrobnejšie sa pozrieť na trendy, fenomény a udalosti studenej vojny a pokúsiť sa na ne nahliadnuť z rôznych uhlov pohľadu. Dobrým začiatkom pre takýto pohľad je známa a rešpektovaná trojdielna séria o studenej vojne The Cambridge History of the Cold War, ktorá vyšla pod editorským vedením popredných odborníkov Melvyna P. Lefflera a Odd Arne Westada roku 2009.
Táto kniha zostáva aj po 10 rokoch od svojho vydania vďaka svojmu záberu a rôznosti perspektív stále dôležitým referenčným zdrojom pre štúdium studenej vojny. Nasledujúcim textom chceme čitateľom ponúknuť odrazový mostík pre hlbšie štúdium danej problematiky, užitočné najmä v českom a slovenskom prostredí, v ktorom je komplexných dejín studenej vojny skôr pomenej – či už ide o preklady, ako napríklad práce Johna Lewisa Gaddisa, či o originálne práce českých a slovenských historikov, ako Karla Durmana, Jana Eichlera, Slavomíra Micháleka či Michala Štefanského.
Širší kontext dejín 20. storočia
Prvú kapitolu prvého dielu série pod názvom The Cold War and the International History of the Twentieth Century sa ujal profesor Odd Arne Westad. Jeho hlavným cieľom bolo ukotviť studenú vojnu do širšieho kontextu dejín 20. storočia a v globálnej perspektíve ju prepojiť nielen s politickými a vojenskými, ale aj so sociálnymi, ekonomickými a intelektuálnymi dejinami sveta. Westad upozorňuje, že pojem studená vojna sa prvýkrát objavuje u George Orwella v roku 1945 v pozoruhodne prezieravom a priekopníckom kontexte, varujúcom pred ďalekosiahlymi dôsledkami atómovej bomby na politické usporiadanie sveta.
Termín studená vojna sa podľa Westada od konca 40. rokov používal tiež pre vysvetlenie toho, prečo sa rozpadla protihitlerovská koalícia medzi Sovietskym zväzom, Spojenými štátmi a Veľkou Britániou. Hlavná interpretačné línia mala v americkom a západoeurópskom diskurze zreteľný antistalinistický podtón – studenú vojnu spôsobila nepretržitá sovietska agresia, ktorá sa začala už počas druhej svetovej vojny a prešla do oficiálnej verejnej doktríny v roku 1947. Konflikt sa potom pre západný svet transformoval z bezprostrednej bezpečnostnej hrozby v rokoch 1947 – 1949 na dlhodobý súboj ideológií a politických stratégií. Fixácia na Stalina sa premenila na boj s komunistickou ideológiou. Podľa Westada bol príčinou tohto posunu koniec spolupráce ľavicového a pravicového spektra vnútri západného tábora. Vojnová spolupráca začala byť hodnotená ako výnimka z inak prirodzeného dlhodobého boja medzi komunizmom a jeho odporcami.
S tým, ako sa studená vojna rozširovala aj na tretí svet, a potom, ako Američania utrpeli porážku vo Vietname, sa kritika za zodpovednosť za vyvolanie studenej vojny zamerala aj na USA, a to ako za jej začatie, tak aj za jej predlžovanie. Pozornosť sa sústredila na ekonomické potreby USA ako globálnej kapitalistickej superveľmoci. Vietnamský neúspech podľa Westada indikoval, že USA by nemuseli byť schopné vyvážať svoj modernizačný model a namiesto šírenia svojich ideálov vo svete by sa mali skôr zamerať na svoje vnútorné problémy a reformu svojho vlastného systému.
V sedemdesiatych rokoch sa potom podľa Westada o slovo prihlásil realistický pohľad, podľa ktorého sovietsko-americké súperenie definovali primárne ich strategické záujmy a bezpečnostné potreby, a tie sa od seba zase až tak nelíšili. Kľúčom k pochopeniu studenej vojny sa mala stať moc sama o sebe a vytúženým stavom mocenská rovnováha, predpokladajúca vysokú mieru stability a predvídateľnosti. No ako podotýka Westad, samotný koniec studenej vojny tento realistický prístup (ktorý predpokladal, že konflikt vyústi buď do nejakej postupnej zmeny, alebo do otvoreného stretu) stáva problematickým. V skutočnosti sa totiž studená vojna skončila tým, že jeden zo súperov v dôsledku vnútropolitických zmien v podstate skolaboval.
Charakter veľmocenskej administratívy
Na historickom pozadí studenej vojny vidí Westad expanziu kapitalistickej ekonomiky, ktorá prebiehala od 19. storočia smerom od jej epicentra v západnej Európe a Severnej Amerike. Táto expanzia otvorila nielen obrovské možnosti pre sociálny vzostup, ale priniesla aj sociálne a politické krízy predovšetkým v deväťdesiatych rokoch 19. storočia a v tridsiatych rokoch 20. storočia, kulminujúce do dvoch svetových vojen. Kapitalizmus a liberalizmus pre mnoho ľudí nestelesňovali pokrok, ale krízy a katastrofy, bez ktorých by utopistické a autoritárske alternatívy k liberálnemu poriadku – nacionálny socializmus, fašizmus či komunizmus – nezískali takú masovú podporu.
Práve dve svetové vojny väčšmi než čokoľvek iné sformovali vojnu studenú. Popri pocite systémovej spoločenskej krízy oslabili v medzinárodnej politike primát Západu a zvlášť Európy a otvorili cestu dôležitým fenoménom, akými boli zvýšený dôraz na národnú bezpečnosť, vnútorné sledovanie svojich občanov a zahraničná špionáž. Vojny dotvorili moderný štát. Zvýšili úlohu štátu, donútili svojich občanov k mobilizácii, vyvolali v nich mimoriadnu lojalitu, prinútili ich prijať určitú úroveň obetí v prospech nie celkom uchopiteľného konfliktu výmenou za sociálne služby a možnosti vzdelávania.
Administratívy oboch superveľmocí studenej vojny predstavovali podľa Westada dva varianty, ako prevádzkovať vnútornú politiku. V USA existovalo mnoho centier moci, vrátane vojenských predstaviteľov či šéfov veľkých korporácií, s autonómnou možnosťou vyjadriť svoj názor. V Sovietskom zväze bola politika, naopak, vysoko centralizovaná do úzkeho politbyra, v ktorom dominoval jeden vodca. Bez voľného trhu či iných nezávislých centier moci sa Sovietsky zväz vedome prezentoval ako opozitum kapitalistického chaosu a zmätku. Krajiny, ktoré si hľadali svoje formy vládnutia, sa medzi týmito dvoma alternatívami pohybovali a museli medzi nimi tiež voliť.
Ďalšou osou, po ktorej sa studená vojna pohybovala, bol podľa Westada rútiaci sa vzťah medzi imperiálnym centrom a jeho koloniálnou perifériou; vzťah, ktorý si Európa budovala od 15. storočia a ktorý sa po roku 1945 ocitol v troskách. Spojené štáty sa spočiatku snažili tento systém nahradiť svojím modelom, ktorý by nové štáty nasledovali. Následne sa snažili zabrániť expanzii konkurenčného sovietskeho projektu a tiež prieniku všeobecne radikálnych ľavicových myšlienok do podľa nich „ohrozených“ štátov. S tým, ako v šesťdesiatych rokoch vznikali nové štáty, sa táto rivalita ešte zintenzívnila, a podľa Westada sa po zvyšok studenej vojny práve Ázia, Afrika a Latinská Amerika stali jej kľúčovými bojiskami. A to bol tiež jeden z dôvodov, prečo nakoniec studená vojna trvala tak dlho.
Nebol to podľa Westada len súboj o vplyv, ale o celkové budúce smerovanie jednotlivých štátov a spoločností. Bol to konflikt medzi dvomi verziami západnej modernosti, ktorú zosobňovali socializmus a liberálny kapitalizmus (alebo sa to tak aspoň javilo). Studená vojna sa globalizovala, čo malo podľa Westada závažné dôsledky – od zintenzívnenia veľmocenského súperenia prostredníctvom priamych aj nepriamych intervencií cez zvýšené náklady na toto súperenie až po vnútornú deštrukciu viacerých spoločností, v ktorých sa tieto periférne konflikty odohrávali.
Spojené štáty ako kľúčový svetový hráč
Westad v tomto kontexte konštatuje, že Spojené štáty počas studenej vojny vždy výrazne predbiehali Sovietsky zväz vo vojenskej sile, jej projekcii, a tiež v miere zahranično-politického angažovania. Studená vojna v tomto zmysle len zavŕšila globálny trend začatý v priebehu predchádzajúcich vojen – neustály rast USA až do pozície kľúčového štátu celého medzinárodného systému. Nespochybniteľné to bolo predovšetkým na konci studenej vojny, ale už na konci štyridsiatych rokov bolo napríklad z ekonomických ukazovateľov zrejmé, že Spojené štáty vyrábali polovicu svetovej produkcie priemyselného tovaru, boli najväčším vývozcom kapitálu a určovali smer svetových finančných trhov.
Podľa Westada by však bolo príliš jednoduché z vyššie uvedeného odvodiť, že studená vojna bola výlučne americkým projektom na dosiahnutie globálnej hegemónie. Za „normálnej situácie“ by v danom svetovom poriadku Sovietsky zväz skutočne patril do druhoradej kategórie krajín, ako Veľká Británia či Francúzsko. Lenže práve výnimočná schopnosť militarizácie a mobilizácie zdrojov premenila Sovietsky zväz na výnimočného protivníka, ktorý sa mohol v určitých aspektoch USA vyrovnať, alebo ho dokonca prekonať. K štatútu „druhej superveľmoci“ Sovietsky zväz oprávňovala podľa Westada predovšetkým úplne iná ideológia, ktorá Moskve umožňovala spochybňovať americký systém, brániť sa jeho cieľom a neintegrovať sa plne do svetovej globálnej kapitalistickej ekonomiky. Ako sa však neskôr ukázalo, táto sovietska výlučnosť na medzinárodnej scéne, hraničiaca s autarkiou, sa odohrala na úkor vnútorného rozvoja a vývoja.
Veda a technológie podľa niektorých historikov studenú vojnu „stvorili“. S tým síce Westad nesúhlasí, ale pripúšťa, že technológia a veda ju sformovali do špecifického konfliktu, v ktorom sa dominujúcou paradigmou stala obava z nukleárnej vojny a ktorý bol v porovnaní s inými historickými stretmi potenciálne mimoriadne nebezpečný a bolo výrazne zložitejšie ho ukončiť. Samotní aktéri si boli dôležitosti vedy a technológií vedomí a do výskumu a vývoja mohutne investovali. Veda bola navyše úzko prepojená s politickou ideológiou aj so spoločenskou štruktúrou daného systému. Dôležité boli aj energetické zdroje, ktoré podľa Westada doslova aj v prenesenom slova zmysle konflikt „živili“ a poháňali ho vpred. Lacná ropa a jadro umožňovali rapídny priemyselný rast, a zvyšovali tým aj potenciál pre vojenskú výrobu. Zvlášť pre Spojené štáty bol prístup k lacnej rope prostredníctvom kontroly jej zdrojov na Strednom východe jedným z geostrategických imperatívov studenej vojny.
Preteky v zbrojení neboli v histórii ničím novým, ale mimoriadne deštruktívna účinnosť nukleárnych zbraní im vytvárala aj mimoriadne postavenie v diplomacii i vo vojenskej stratégii. Westad tiež podčiarkuje obrovský vplyv vedy a technológií na dopravu a komunikáciu. Už od štyridsiatych rokov boli USA schopné prostredníctvom svojej flotily a letectva projektovať svoju vojenskú moc po celom svete; o dvadsať rokov neskôr toho bol schopný aj Sovietsky zväz. Predovšetkým v kapitalistickom svete nachádzali pôvodne vojenské technológie uplatnenie v komerčnej sfére, od civilného letectva až po telekomunikácie. Tieto aplikované technické objavy pomáhali vytvárať globálny trh, ktorý svojím spôsobom nakoniec prispel ku koncu studenej vojny.
Ale aj ďalšie vedné disciplíny sa stali „bojovým poľom“ studenej vojny – podľa Westada to boli predovšetkým biológia a zdravotníctvo. Zápas o tretí svet závisel okrem iného aj na odpovedi na otázku, ktorý systém dokáže v daných krajinách vybudovať lepšiu a účinnejšiu zdravotnícku infraštruktúru (kde za kľúčové prvky modernej medicíny boli považované očkovanie, starostlivosť o novorodencov alebo reprodukčná medicína) alebo zvýšiť produkciu potravín pomocou intenzívnych metód poľnohospodárstva. Podľa Westada sa obe superveľmoci sústredili aj na vzdelávanie, v ktorom videli kľúč k upevneniu, ale aj k vývozu svojich spoločenských systémov. Ponúkali a poskytovali vzdelanie nielen elitám, ale budovali štruktúry základnej, všeobecnej vzdelanosti, aby tým v studenej vojne dosiahli konkurenčné výhody, a to nielen smerom k domácemu obyvateľstvu, ale aj smerom k zahraničným krajinám, ktorých predstaviteľov si chceli získať, indoktrinovať a zaviazať si ich k spojenectvu.
Kultúrny a ideologický stret
Studená vojna bola aj stretom kultúrnym a ideologickým. Podľa Westada sa Američania i Sovieti na rozdiel od predchádzajúcich nacionalistických projektov v Európe či v Ázii snažili presvedčiť ostatných o univerzálnej platnosti svojich projektov a hodnôt. Pre USA to boli individuálna sloboda, odpor ku kolektivizmu a voľný trh, pre ZSSR sociálna spravodlivosť, kolektivizmus a štátne plánovanie. Idey sa síce podľa Westada čoskoro premenili na ideológie a ich univerzalistický étos sa premiešal so špecificky národnými a kultúrnymi vplyvmi, no oba systémy boli presvedčené o tom, že „budúcnosť patrí im“.
Podľa Westada ponúkali Sovieti aj Američania revolučnú alternatívu, v ktorej sa ľudia mohli pretvoriť a znovu nájsť. Američania ponúkali globálnu verziu svojej americkej imigračnej perspektívy, v ktorej si ľudia mohli vybrať komunitu, do ktorej si priali patriť, Sovieti zasa „globalizovali“ boľševický odpor voči starému Rusku.
Porozumieť studenej vojne znamená podľa Westada porozumieť procesom globálnej zmeny. Kým obdobie dvoch svetových vojen spochybnilo základné konštanty modernity, ideologické koncepty oboch superveľmocí po roku 1945, zamerané na slobodu a sociálnu spravodlivosť, sa podľa Westada tieto piliere modernity snažili obnoviť, vteliť im univerzálnu platnosť a presadiť ich na celom svete.
Westad menuje tri základné zmeny, ktoré nakoniec urobili studenú vojnu „zbytočnou“. Prvou zmenou bolo neustále sa rozširujúce volebné právo, ktoré zároveň rozšírilo politickú participáciu čoraz väčšieho počtu ľudí a posilnilo budovanie demokratických inštitúcií. Druhou zmenou bol triumf kapitalistického trhu. Kľúčové centrá globálneho kapitalizmu sa v dvadsiatom storočí presunuli z Európy do Severnej Ameriky a východnej Ázie. Pomaly, ale nezadržateľne sa presadzovala ekonomická globalizácia, produkujúca globálne elity. Tieto centrá sa stále pevnejšie spájali podobnými spôsobmi konzumu a komunikácie.
Tretia kľúčová zmena, ktorá podľa Westada porazila studenú vojnu, bol dlhodobý dopad konca kolonializmu. V priebehu troch dekád po druhej svetovej vojne vzniklo na pôdorysoch bývalých koloniálnych panstiev 75 nových štátov, čo výrazne premenilo medzinárodnú politiku. Hoci sa vo svojich raných obdobiach nové štáty často prokláňali k socialistickej ideológii a k priamej sovietskej pomoci, ku koncu 20. storočia sa ich väčšina rozhodla skôr pre trhovú ekonomiku a viac či menej politicky inkluzívne politické systémy. Ak štáty a spoločnosti dokázali z týchto zmien ťažiť a profitovať, prežili. Ak nie, ako napríklad Sovietsky zväz či východný blok, neprežili. Podobne ako studená vojna.
Použitá literatúra
Melvyn P. Leffler, M. P./Westad, O. A. (eds.): The Cambridge History of the Cold War. Cambridge 2009.
Obrazová príloha: wikipedia.org
vyštudoval históriu a politológiu na Filozofickej fakulte Univerzity Karlovej (2002) a históriu na Central European University v Budapešti (2004). V roku 2016 obhájil dizertačnú prácu na Ústave svetových dejín na FF UK na tému Maďarsko 1956 : Od reformy socializmu k národnému povstaniu. Táto práca by mala v rozšírenej podobe vyjsť ako rovnomenná monografia vo vydavateľstve Academia. Zaoberá sa dejinami Maďarska v rokoch 1953–1957, Sovietskeho zväzu v 50. a 60. rokoch minulého storočia, a tiež zahraničnou politikou Československa v rokoch 1953–1968.
Absolvoval študijné a výskumné pobyty na New York University (NYU) či v Open Society Archives (OSA). V súčasnosti pôsobí ako lektor na Vyššej odbornej škole publicistiky v Prahe. V rokoch 2013–2017 bol redaktorom českej sekcie online magazínu Visegradrevue.eu. Zároveň vedie online portál o studenej vojne Praguecoldwar.cz. Venuje sa historickej publicistike a pravidelne publikuje napríklad v týždenníku Respekt alebo v denníku Lidové noviny. S Českým rozhlasom Plus spolupracuje na programe Portréty.