Územie severovýchodného Slovenska sa na prelome rokov 1914/1915 stalo dôležitým bojovým priestorom karpatskej časti východného frontu. Od novembra 1914 do mája 1915 zviedli príslušníci rakúsko-uhorskej, nemeckej a ruskej armády na tomto území množstvo krutých bojov, ktoré si vyžiadali tisícky ľudských životov.
Priamo na bojisku, resp. vo vojenských nemocniciach, obväzovniach, ošetrovniach, lazaretoch a zajateckých táboroch, nachádzajúcich sa na území dnešných okresov Bardejov, Humenné, Snina, Stropkov, Svidník a Medzilaborce, ktorými bojový front priamo prechádzal, zahynulo v dôsledku bojov či na choroby a bojové zranenia približne 43 000 vojakov. Ďalších 633 vojakov zomrelo na území súčasného okresu Vranov nad Topľou, ktorý bojové operácie priamo nepostihli. Všetky tieto obete našli svoj posledný odpočinok na vyše 200 vojnových cintorínoch, vybudovaných v desiatkach lokalít situovaných v katastroch obcí a miest okresov severovýchodného Slovenska.
Zriaďovanie a výstavba vojnových cintorínov počas Veľkej vojny
Zriaďovanie a výstavba týchto pietnych miest sa na území severovýchodného Slovenka realizovali nepretržite od novembra 1914, keď v slovenskej časti Karpát došlo k prvých ozbrojeným stretom medzi jednotkami rakúsko-uhorskej a ruskej armády, až do ukončenia tohto vojnového konfliktu v novembri 1918. V sledovanom období tu vznikli dva typy vojnových cintorínov – frontové a lazaretné. Ich výstavbou boli poverené špeciálne, na tento účel zriadené Oddiely vojnových hrobov (Kriegsgräber Arbeiter Kompagnie). Na území severovýchodného Slovenska boli skupiny starostlivosti o vojnové hroby tvorené takmer výlučne vojnovými zajatcami a príslušníkmi rakúsko-uhorskej armády vyšších vekových skupín. Výslednom ich práce boli elementárne upravené vojnové cintoríny (provizórne alebo trvalé drevené kríže, provizórne oplotenia z dreva, z ostnatého drôtu alebo z rastlín – živé ploty, provizórna úprava chodníkov, absencia centrálnych pamätníkov).
Mená architektov projektujúcich za prvej svetovej vojny frontové a lazaretné vojnové cintoríny na území severovýchodného Slovenska ostávajú nateraz vo väčšine prípadov neznáme. Nevieme ani to, koľko cintorínov na tomto území projektovali vyštudovaní architekti a koľko vojenskí dôstojníci bez patričného vzdelania. Jediným v súčasnosti známym projektantom týchto pietnych miest s architektonickým vzdelaním, pôsobiacim za Veľkej vojny na našom území, je významný maďarský architekt a staviteľ prvej polovice 20. storočia – József Lamping.
Pôvod Józsefa Lampinga
József Lamping sa narodil 6. februára 1881 v maďarskej obci Gödre. Odborné štúdium absolvoval v rokoch 1897–1900 na Štátnej priemyselnej škole stavebnej v Budapešti, zameranej na výchovu stavebných majstrov, palierov a ďalších odborníkov v stavebnom priemysle. Po úspešnom ukončení týchto štúdií získal osvedčenie, ktoré ho oprávňovalo na vykonávanie tesárskeho, murárskeho a kamenárskeho remesla. V roku 1900 nastúpil na ročnú stáž do Viedne, ktorej cieľom bolo získanie teoretických vedomostí a osvojenie praktických zručností. Teoretickú bázu poznania počas stáže nadobúdal účasťou na prednáškach, organizovaných tamojšou Cisársko-kráľovskou vysokou školou technickou a Viedenskou akadémiou výtvarných umení, praktické zručnosti získaval vo viedenskej spoločnosti inžinierov „Visnovsky – Betón a turbíny“. Po návrate zo stáže začal v roku 1901 pracovať v stavebnej kancelárii svojho otca „Adam Lamping a syn“. V roku 1905 po nadobudnutí potrebnej trojročnej praxe požiadal Budapeštiansku komisiu pre udeľovanie stavebných licencií o vykonanie skúšky odbornej spôsobilosti. Po jej úspešnom absolvovaní získal diplom, ktorý ho oprávňoval samostatne vykonávať projektovú a stavebnú činnosť.
V roku 1906 si spolu so spolužiakom Andrejom Csécsym založil v Budapešti stavebnú kanceláriu „Csécsy a Lamping“. V roku 1912 sa odsťahoval z rodičovského domu do Kaposváru, kde preložil i sídlo rodinnej firmy. Za svojho života naprojektoval a postavil stovky stavieb – od včelích úľov, cintorínov, parkov, studní a pamätníkov až po bytové domy a vily, hospodárske budovy, kiná, kostoly, banky, školy, letiská a vojenské cvičiská. Medzi jeho najvýznamnejšie diela patria stavby nachádzajúce sa v Kaposvári – secesná budova bývalého mestského kina s prvkami štýlu art deco a s bohatým uplatnením egyptských motívov (Palác kultúry Dúha), Berzsenyiho park s prvkami španielskej kráľovskej záhrady, novoklasicistická vila rodiny Lampingovcov s areálom na ulici Istvána Németha či neskorosecesná budova reformovaného kostola s historizujúcimi prvkami, tehlovou fasádou a komínmi pripomínajúcimi holubníky. Za svoje projektové návrhy, resp. ich stavebnú realizáciu získal viacero ocenení a vyhral množstvo architektonických súťaží. Najväčšej pocty v tomto smere sa mu dostalo v roku 1927, keď ho Budapeštianska komora architektov prijala za svojho člena. József Lamping zomrel 7. decembra 1939 v Kaposvári, kde je aj pochovaný.
Vojenská kariéra
V čase vypuknutia prvej svetovej vojny mal József Lamping 33 rokov, bol slobodný, no šťastne zamilovaný, a nachádzal sa na vrchole svojej tvorivej činnosti. Do rakúsko-uhorskej armády vstúpil krátko pred svojimi narodeninami dňa 1. februára 1915. Pri odvode, ktorý absolvoval v meste Kaposvár, bol zaradený do 19. honvédskeho pešieho pluku. Po ukončení odvodu bol s jednotkou odvelený na východný front do Karpatskej oblasti, kde sa počas jarných mesiacov roku 1915 aktívne zúčastnil bojových operácií pri Užockom priesmyku. Po prelomení ruských obranných pozícií v Karpatoch postupoval spolu so svojím plukom ďalej smerom na východ. V roku 1916 sa ako veliteľ čaty zúčastnil bojov odohrávajúcich sa v predmostí ukrajinskej rieky Strypa (Стрипа) a v okolí ukrajinského mesta Sokoliv (Соколів). Odtiaľ bol na príkaz Uhorského kráľovského ministerstva vlastibrany (Magyar királyi honvédelmi minisztérium) v tom istom roku prevelený do centrály VI. zborového veliteľstva Košice – na Inšpekciu vojnových hrobov. Jeho prevelenie malo priamy súvis s prebiehajúcou výstavbou frontových a lazaretných vojnových cintorínov v Karpatoch. Po príchode do Košíc bol povýšený do hodnosti poručíka, menovaný za veliteľa 12. roty a zaradený na pracovnú pozíciu odborného referenta pre technické stavby (Fachreferent für technische Bauten).
Hlavnou pracovnou náplňou Józsefa Lampinga v novom pôsobisku bolo projektovanie a dozor pri výstavbe vojnových cintorínov (frontových i lazaretných) na území východného Slovenska a Podkarpatskej Rusi.
Koncepcia vojnových cintorínov
V projektovaní vojnových cintorínov a pri výbere lokalít na ich zriadenie mal József Lamping voľnú ruku. Jeho jediným obmedzením bolo finančné hľadisko. Podobne ako v iných oblastiach monarchie, aj na teritóriu, ktoré bolo zverené pod jeho správu, dosahovala výška štátneho príspevku na zriadenie jedného vojnového hrobu 10 korún. Z týchto peňazí bolo potrebné zafinancovať výrobu a osadenie náhrobkov, resp. drevených krížov a vstupnej brány, vybudovanie chodníkov a oplotenia a výsadbu okrasných rastlín, kvetov a drevín. Pre Józsefa Lampinga to však nebola žiadna neprekonateľná prekážka, pretože zastával názor, že krásne veci nemusia byť a priori drahé a, naopak, že aj za málo peňazí sa dajú v prípade správneho postupu zrealizovať pekné a hodnotné diela.
So vzniknutou situáciou sa popasoval svojským spôsobom. V maximálnej možnej miere využil všetko to, čo mu poskytovala tamojšia príroda a vidiecke, resp. mestské prostredie. Záležať si dával predovšetkým na výbere adekvátneho miesta. Vhodne zvolenou lokalitou totiž dokázal vyriešiť dva dôležité problémy – ušetriť za sadovnícku úpravu a výstavbu centrálneho pietneho miesta a zabezpečiť pre vojnový cintorín genius loci. Svoje cintoríny preto vždy, keď to bolo možné, situoval na výnimočných a zároveň i dobre viditeľných miestac so staršou priestorovou porastovou štruktúrou (storočné alebo staršie lipy, resp. duby) a/alebo so zaujímavými architektonickými pamiatkami (prícestné kríže, kaplnky, drevené kostolíky). Ak takéto miesto nenašiel, umiestnil cintorín buď v blízkosti potoka, na kopci, vyvýšenine, alebo na nejakej malebnej stráni. Duchovnou inšpiráciou pre jeho projekty sa mu stali karpatské vidiecke cintoríny, o ktorých vo svojich rukopisných spomienkach uviedol nasledovné:
„V zastrčených dedinkách nachádzam malé cintoríny schované v tieni stromov túliť sa do okolia, na ktorých s láskou opatruje a zdobí hroby príbuzný mŕtveho. Tieto cintoríny sú prosté, jednoduché, tak isto ako tí, čo sa o ne starajú, a tí, ktorí tu spia svoj večný spánok. Nemá na týchto miestach mieru kamenný pomník ani obelisk, niet tu zlatých písmen ani kvetinovej výzdoby, a predsa, keď vkročím cez ich bránu, premkne ma vždy zvláštny pocit a myšlienka, v ktorej sa snúbi odriekanie, nádej, smútok, horkosť, pokoj a mier. Áno, pokoj a mier sa rozprestiera na týchto malých, tichých, malebných miestach, kde brečtan obopína nenáročné kríže. A takéto jednoduché majú byť aj vojnové cintoríny našich hrdinov v Karpatoch.“
Z hľadiska koncepčného a priestorového riešenia boli zase Józsefovi Lampingovi vzorom historické záhrady s pôdorysmi pravidelných geometrických tvarov, v ktorých panovala harmónia, symetria a poriadok. A presne takéto isté parametre spĺňali aj ním naprojektované vojnové cintoríny.
Podobne ako pri výbere miesta, aj pri projektovaní a následnej výstavbe vojnových cintorínov sa József Lamping snažil využiť všetko to, čo mu karpatská krajina ponúkala. Na oplotenie cintorínov používal takmer výlučne prírodné materiály – drevo, kameň a zeminu. Kamenné ploty navrhoval z prírodného neopracovaného kameňa, ktorého bolo v Karpatoch dostatok a ktorý bol súčasne zadarmo. V prírode nájdené kamene rôznych tvarov a druhov nechal na seba voľne naukladať bez pevného spojiva. Takto zhotovený plot mal ostať bez akejkoľvek údržby, aby zarástol machom a brečtanom a takto nenásilne splynul s okolitých prostredím. Tam, kde bol nedostatok kameňa, projektoval ploty z hliny. Vytváral ich tak, že okolo plochy vytýčenej pre zriadenie pietneho miesta sa vykopala malá priekopa, zemina z nej sa navŕšila po jej vnútornom obvode a takto spolu s priekopou vytvorila ohradu v podobe valu. Ohrada sa ešte doplnila výsadbami popínavých okrasných kvetov a kríkov. Na lokalitách, kde nebolo možné vybudovať ani jedno z vyššie uvedených oplotení, navrhoval József Lamping ploty pozostávajúce z ostatného drôtu, dubových kolov a výsadby živých krycích stien z ihličnatých alebo listnatých drevín.Z prírodných materiálov nenavrhoval iba oplotenia, ale aj prístupové schodiská, ak boli potrebné, a tiež pochôdzne plochy vojnových cintorínov. Schodiská projektoval spravidla ako kamenné, z kamenných blokov z prírodného neopracovaného kameňa. Tam, kde bol kameňa nedostatok, ponechával schody bez povrchovej úpravy, t. j. iba ako schodiskové stupne vysekané do zeme. Chodníky vojnových cintorínov navrhoval vysypávať buď pieskom, alebo riečnym štrkom. Iný ako prírodný materiál využil József Lamping iba pri návrhoch náhrobkov. Konštruoval ich z betónu, t. j. z materiálu, ktorý sa na prelome 19. a 20. storočia začal vo veľkej miere využívať predovšetkým v stavebnom priemysle. Pre potreby vojnových cintorínov vytvoril tri typy takýchto betónových náhrobkov. Dva z nich mali podobu latinského kríža, z toho jeden bol krytý oblou plechovou strieškou, jeden mal obvod lícnej strany zdobený vrúbkovanou obrubou a jeden mal podobu náhrobného kameňa. Ich neoddeliteľnou súčasťou boli i nápisy – buď boli priamo na ne vytesané, resp. vyryté, alebo sa osádzali ako samostatné hlinené (resp. drevené alebo smaltované) nápisové tabuľky s už hotovým textom.
Atypický nebol iba materiál, z ktorého József Lamping náhrobky navrhoval, ale i polohy, do ktorých ich odporúčal v teréne umiestňovať. Nechcel totiž, aby boli osádzane kolmo na hroby, ale prial si, aby boli inštalované v miernom náklone. Týmto spôsobom chcel u návštevníkov vojnových cintorínov vyvolať zvláštny dojem, vzbudiť o dané pietne miesto záujem, a súčasne docieliť, aby boli nápisy umiestnené na náhrobkoch ľahko čitateľné. Pokiaľ ide o sadovnícku úpravu, tá v Lampingových projektoch predstavovala výlučne doplnok prírodnej, resp. kultúrnej krajiny, do ktorej vojnový cintorín architekt vkladal. Lamping sadovnícku úpravu vojnových cintorínov projektoval tak, aby boli nekropoly v každom ročnom období (s výnimkou zimných mesiacov) zakvitnuté a žiarili rôznymi farbami.
Lokality vojnových cintorínov projektovaných Józsefom Lampingom
Vyčísliť presný počet vojnových cintorínov, ktorých konečnú architektonicko-sadovnícku úpravu počas Veľkej vojny naprojektoval a ktorých výstavbu riadil József Lamping, nie je nateraz možné, a to predovšetkým z toho dôvodu, že v súčasnosti nie je známa lokalizácia archívnych fondov, obsahujúcich komplexnú spisovú agendu o vojnových hroboch a cintorínoch zriaďovaných v pôsobnosti Inšpekcie vojnových hrobov pri VI. zborovom veliteľstve Košice. S istotou mu možno pripísať autorstvo konečných úprav desiatich vojnových cintorínov, ktorých projekty s jeho podpisom sa dochovali v jeho pozostalosti. Ide o vojnové cintoríny v obciach Dara, Kolonica, Skotarske (Скотарське), Stakčín, Starina, Užok (Ужок), Zbojné (Vyšné Zbojné) a Zbudská Belá (Zbudská Belá I.) a v mestách Prešov a Svidník (Vyšný Svidník, resp. Svidník II.). Pri zvyšných jedenástich vojnových cintorínoch, ktorých maľby, projekt a fotografie sa taktiež nachádzajú v jeho pozostalosti, no nie sú signované jeho podpisom, resp. je na nich jeho podpis, ale chýbajú k nim projekty, nie je zrejmé, či Jószef Lamping navrhol aj ich konečnú úpravu, alebo iba dozeral na ich výstavbu. V tomto prípade ide o vojnové cintoríny zriadené v obciach Čabiny (Vyšné Čabiny I.), Oľka (Vyšná Oľka), Parihuzovce, Príslop, Radvaň nad Laborcom (Vyšná Radvaň I.), Zbudská Belá (Zbudská Belá IV., kóta 582) v zaniknutej obci Ostružnica, v mestách Strážske a Stropkov (Stropkov I.) a na kóte 789. Podľa maďarskej historičky Katalin H. Molnárovej, ktorá sa dlhodobo profesionálne venuje výskumu života a diela tohto maďarského architekta, sa József Lamping okrem vyššie spomenutých lokalít podieľal aj na výstavbe dvoch vojnových cintorínov v zaniknutej obci Veľká Poľana (Veľká Poľana-Hodošík a Veľká Poľana-Rotunda). Miloslav Čaplovič a Jana Zaťková tomuto architektovi pripisujú i účasť na výstavbe vojnových cintorínov v meste Medzilaborce.
Projekty verzus realita
Vďaka autentickým projektom vojnových cintorínov z Veľkej vojny, ktorých autorstvo (s výnimkou cintorína v Stropkove) možno jednoznačne pripísať Józsefovi Lampingovi (projekty sú signované jeho podpisom), bolo možné tieto pietne miesta podrobiť bližšej analýze. Terénnym prieskumom, zrealizovaným v roku 2019, bolo totiž zistené, že ani jeden z existujúcich vojnových cintorínov v súčasnosti nedisponuje v plnom rozsahu Lampingom naprojektovanou sadovníckou úpravou. A pri súčasnom stave poznania nie je možné s určitosťou potvrdiť ani vyvrátiť, či takouto úpravou skúmané cintoríny disponovali bezprostredne po ich zriadení. Na základe leteckých záberov z polovice 20. storočia možno konštatovať, že sadovnícke úpravy existovali iba na troch (Stropkov, Svidník, Stakčín) z ôsmich skúmaných lokalít. Dokladuje to jasne čitateľná porastová hmota situovaná po celom obvode cintorínov ako kompaktný porastový veniec. Zvyšných päť cintorínov (Dara, Kolonica, Prešov, Vyšné Zbojné, Zbudská Belá I.) sa na mapách nedá identifikovať. Vďaka archívnemu výskumu sa podarilo preukázať, že minimálne v jednom prípade bol Lampingov projekt zrealizovaný v celom rozsahu. Ide o dnes už neexistujúci vojnový cintorín, zriadený počas prvej svetovej vojny v katastri zatopenej obce Starina. Dokazujú to jednak dobové fotografie a maľby, zachytávajúce cintorín počas a bezprostredne po jeho zriadení, jednak betónové kríže prenesené z tohto pietneho miesta na obecný cintorín v obci Stakčín. Vo všeobecnosti však možno predpokladať, že ide skôr o výnimku potvrdzujúcu pravidlo než o dôkaz toho, že na našom území bola výstavba vojnových cintorínov za prvej svetovej vojny dotiahnutá vždy do konečnej podoby, zahŕňajúcej aj architektonicko-sadovnícku úpravu. S istotou však bude možné túto, ako aj ďalšie otázky, ktoré sa v súvislosti s výstavbou a s konečnou architektonicko-sadovníckou úpravou vojnových cintorínov z prvej svetovej vojny na území severovýchodného Slovenska vynárajú, zodpovedať až vtedy, keď sa podarí objaviť nateraz archívnu zložku VI. zborového veliteľstva Košice, kde by sa mali nachádzať i kompletné archívne materiály viažuce sa k danej agende, resp. vtedy, keď sa na skúmaných lokalitách zrealizuje precízny archeologický a sadovnícky výskum.
Literatúra
- Čaplovič, M./Zaťková, J.: Slovensko a Slováci vo víre prvej svetovej vojny. Bratislava 2018.
- Drobňák, M.: Vojnové cintoríny z 1. svetovej vojny na území severovýchodného Slovenska. In: B. Fabová/M. Jančura (ed.): Stretnutie mladých historikov II. Priesečníky spoločnej histórie krajín V4. Košice 2013, 83–93.
- Drobňák, M.: Vojnové cintoríny z I. svetovej vojny na severovýchodnom Slovensku (história, umelecká hodnota a možnosti obnovy). In: E. Kráľová/M. Dubiny: Bardkontakt 2018 – zborník prednášok. Bardejov 2018, 58–66.
- Drobňák, M.: Vojnové cintoríny a pamätníky v Medzilaborciach. In: M. Drobňák (ed.): Medzilaborce 1914–1918. Medzilaborce 2018, 201–221.
- Liška, A.: Zriaďovanie a výstavba vojnových cintorínov na území severovýchodného Slovenska počas Veľkej vojny. Vojenská história 3, 2020, 48–70.
- Molnár, H. K. (ed.): Katonatemetők kutatása a Felvidéken I. – A Lamping-hagyaték. Nagy Háború Kutatásáért Közhasznú Alapítván. 2017.
- Molnár, H. K. (ed.): Katonatemetők kutatása a Felvidéken II. – A Lamping-hagyaték. Nagy Háború Kutatásáért Közhasznú Alapítvány, 2017.
- Molnár, H. K. (ed.): Lamping József 1881 – 1939. A zázad eleji Kaposvár építésze. Kaposvár 2018.
- Molnár, H. K.: Činnosť architekta Józsefa Lampinga počas prvej svetovej vojny. In: Klub vojenskej histórie Beskydy. el. časopis (nielen) o vojenských dejinách. Dostupné na internete: http://www.kvhbeskydy.sk/cinnost-architekta-jozsefa-lampinga-pocas-prvej-svetovej-vojny/.
Dobové fotografie a projekty vojnových cintorínov
- Súkromná zbierka Klubu vojenskej histórie Beskydy Humenné
Vyštudoval učiteľstvo dejepisu v kombinácii s náboženskou výchovou (katolíckou). V roku 2012 získal na Inštitúte histórie Filozofickej fakulty Prešovskej univerzity v Prešove titul PaedDr. v odbore didaktika dejepisu, v roku 2014 na Katedre historických vied Gréckokatolíckej teologickej fakulty Prešovskej univerzity v Prešove titul ThLic. v odbore katolícka teológia a v roku 2015 na Katedre historických vied Gréckokatolíckej teologickej fakulty Prešovskej univerzity v Prešove titul PhD. v odbore katolícka teológia. Od roku 2016 pôsobí ako odborný radca na Krajskom pamiatkovom úrade Prešov. Vo svojom výskume sa zaoberá dejinami a sakrálnou architektúrou gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku, cholerovou epidémiou z roku 1831 a problematikou frontových a lazaretných vojnových cintorínov z prvej svetovej vojny na území severovýchodného Slovenska. Je autorom monografií Cholerová epidémia z roku 1831 a jej priebeh v Prešovskej eparchii (2012), Výpočet obetí cholerovej epidémie z roku 1831 vo farnostiach a dekanátoch Prešovskej eparchie (2013), spoluautorom monografie História a architektúra gréckokatolíckych murovaných chrámov tereziánskeho typu na Slovensku (2015) a spoluautorom vysokoškolského učebného textu Historický záujmový útvar v nižšom sekundárnom vzdelávaní : Hanušovský región (2012).