Nemci sa ako prívalová vlna valili do vnútrozemia Francúzska. Zdanlivo ich už nemalo čo zastaviť, dobytie Paríža a víťazstvo vo vojne mali na dosah ruky. V zúfalej situácii sa Francúzi a Briti rozhodli ešte raz zraziť s nepriateľom. Vznikla z toho bitka na rieke Marne, ktorá umožnila zažiariť parížskym taxíkom.
Nemcom vychádzali prvé týždne veľkej vojny takmer dokonale. Na bojiskách zasadili dohodovým armádam sériu zdrvujúcich úderov, a tie sa pod tlakom protivníka sťahovali. Začiatkom septembra sa tak nemecké vojská nezadržateľne blížili k Parížu. Víťazstvo Nemecka vyzeralo byť otázkou nanajvýš niekoľkých dní.
Aj napriek nelichotivej situácii sa Francúzi rozhodli svoje hlavné mesto brániť. Obranu tvorila posádka 100-tisíc záložníkov, pánov v rokoch, ktorých nemohli naverbovať pri mobilizácii. Tejto armáde mal veliť guvernér Paríža generál Joseph Gallieni. Ten sa vrchnému veliteľovi francúzskej armády generálovi Josephovi Joffremu v liste sťažoval na zastarané opevnenia a delostrelectvo, na nedostatok munície a na nekvalitných vojakov.
Na obranu Paríža však prišla na pomoc aj 6. armáda pod vedením generála Michaela-Josepha Maunouryho, ktorá sa sústredila východne od mesta. Na poslednú chvíľu si to Nemci s osadením Paríža rozmysleli. Dobyť francúzske hlavné mesto by bol býval veľký úspech a morálna vzpruha pre vlastných vojakov. Na víťazstvo vo vojne však bolo nutné definitívne poraziť hlavné vojenské sily protivníka. A tie sa podľa nemeckého prieskumu nachádzali juhovýchodne od Paríža.
„Džentlmeni, budeme sa biť na rieke Marne“
Nemci sa teda rozhodli v čo najväčšej miere tlačiť na ustupujúce francúzske armády a britský expedičný zbor. Paríž tak nechali bez povšimnutia. Svojím ťahom však spravili strategickú chybu. Domnievajúc sa, že sa západne od ich postavení nenachádza žiadna významná sila, nechali svoje pravé krídlo odhalené. Kryť ho mali len slabé záložné jednotky.
Francúzom sa tak naskytla jedinečná príležitosť zvrátiť priebeh vojny. Silný úder zasadený do tyla nemeckej mašinérie by spôsobil, že by sa protivník musel s istotou zastaviť. Zároveň by v prípade priaznivého vývoja mohli byť zničené viaceré nemecké armády. Joffre nad podobným protiútokom uvažoval už niekoľko dní. Zatiaľ však nenastali priaznivé podmienky. Až do toho momentu…
Spustenie protiofenzívy sa malo pôvodne začať 7. septembra 1914. Gallieni však naliehal na Joffreho, nech s útokom neotáľa. Ten sa nakoniec nechal zlomiť a napriek svojmu nesúhlasu posunul dátum ofenzívy o deň skôr. Plán bol pomerne jednoduchý. Francúzska 6. armáda mala zaútočiť na nemecké krídlo a tyl. K nej sa mala pridať aj susedná 5. armáda a podľa možností aj zvyšok francúzskych armád. Pre úspech ofenzívy sa však do boja musel zapojiť aj Britský expedičný zbor, ktorému velil poľný maršal sir John French.
Britskému veliteľovi sa do novej ofenzívy príliš nechcelo. Jeho jednotky boli značne nesúrodé po dvoch prehratých bitkách a dlhom ústupe zo severu Francúzska. French plánoval ustupovať dostatočne dlho, až kým sa jeho jednotky znovu nedajú dokopy. Na ofenzívu ho presvedčila až osobná návšteva Joffreho 5. septembra 1914. Ten svoj plamenný prejav v britskom štábe ukončil slovami: „…pán maršal, v stávke je česť Anglicka“ (Joffre 1933), na čo French po minútovej odmlke odvetil, že spraví všetko, čo je v jeho silách.
Joffre sa následne vrátil do svojho hlavného štábu v Châtillon-sur-Seine a povedal prítomným dôstojníkom: „Džentlmeni, budeme sa biť na rieke Marne“ (Tuchmanová 2000).
Predčasné spustenie ofenzívy
Na územie Francúzska vpadlo dokopy šesť veľkých nemeckých armád. Najväčší kus cesty mala za sebou 1. armáda, ktorej velil generál Alexander von Kluck, a 2. armáda pod vedením poľného maršala Karla von Bülowa. Tie pochodovali od nemecko-belgických hraníc veľkým oblúkom až takmer k bránam Paríža. Za ten čas urazila väčšina cisárskych vojakov na vlastných nohách zhruba 500 kilometrov.
Práve Kluckova a Bülowova armáda mali byť kľúčovými aktérmi na nemeckej strane v nasledujúcej bitke. Nachádzali sa na samom okraji nemeckých vojsk a na nich mal dopadnúť úder už spomínanej 6. a 5. armády a Britského expedičného zboru. Bitky na rieke Marne sa zúčastnili na oboch stranách aj ďalšie veľké vojenské celky, ktoré zohrali nemenej významnú úlohu. No tým sa teraz nebudem venovať.
Hoci bitka na rieke Marne sa mala začať až šiesty septembrový deň, nakoniec k tomu predsa len došlo o deň skôr. Maunoryho armáda sa začala presúvať smerom na východ, aby si tak vylepšila postavenie na nadchádzajúci útok. Cestou však narazila na nemecké jednotky, ktoré mali kryť krídlo 1. armády. Cisárske vojská, nevediac s kým majú tú česť, sa rozhodli zaútočiť. Pol hodinu po poludní 5. septembra 1914 zasvišťali vzduchom prvé delostrelecké granáty a bitka na rieke Marne sa začala.
Medzi francúzskou 6. armádou a časťou 1. nemeckej armády sa rozhoreli ťažké boje. Do večera sa bohyňa víťazstva nepriklonila ani na jednu stranu. Na ďalší deň sa tak boj započal nanovo. V priebehu noci však von Kluck začal narýchlo posilňovať svoje napadnuté krídlo a nariadil presun ďalších častí svojej 1. armády späť k Parížu.
Pomer síl protivníkov sa pomaly vyrovnával. Dokonca sa pomaly nakláňal v prospech Nemcov, vďaka čomu stupňovali tlak na 6. armádu. Hrozilo, že odvážny francúzsky útok nemecké vojsko zastaví a za odmenu dostanú k víťazstvu aj Paríž.
Nastúpte si, prosím…
Francúzi však tiež urýchlene posilňovali Maunouryho sily. Jednou z plánovaných posíl mala byť 7. pešia divízia. Na vlastných nohách by sa na 50 kilometrov vzdialený front bola dostala neskoro a v danej situácii bola každá minúta drahá. Zároveň by boli vojaci dlhým pochodom vyčerpaní. Časť divízie sa podarilo prepraviť po železnici, no v Paríži stále zostalo vyše 4 000 vojakov. A tu sa dostali k slovu parížske taxíky.
Keď guvernér Paríža generál Gallieni zistil, aká je situácia, prikázal okamžite skonfiškovať všetky taxíky v meste. Taxislužby dostali za úlohu okamžite dotankovať a vybaviť vozidlá rezervami. Taxikári aj so svojimi autami sa potom mali čo najskôr dostaviť na promenádu pri Invalidovni.
Na zhromaždisko prišlo 1 200 taxíkov, niekoľko osobných áut a 24 autobusov. Okolo siedmej hodiny podvečer 7. septembra 1914 sa začali francúzski vojaci po štyroch tlačiť do taxíkov. Pre mnohých to bol jedinečný zážitok. V mierových časoch by si mnohí nemohli jazdu taxislužbou dovoliť. Trvalo ďalších päť hodín, než sa príslušníci 103. a 104. pešej brigády dostali na bojisko.
Pre taxikárov sa však služba neskončila. V Paríži zostala ešte druhá polovica vojakov, ktorých bolo potrebné prepraviť na front. Pracovná zmena sa tak pre mnohých predĺžila na 40-hodinovú šichtu. Za svoj výkon však neboli parížski taxikári ovenčení iba večnou slávou. Po celý čas mali taxametre zapnuté, a tak neskôr dostali vyplatených okolo 130 frankov. To bola zhruba štvrtina sumy, ktorú si mohli celkovo nárokovať.
Zázrak na rieke Marne
V čase, keď parížski taxikári prepravovali vojakov na front, zúrili naplno boje pozdĺž celého vyše 320 km širokého bojiska. Postupne sa do bitky na rieke Marne zapojili takmer 2 milióny vojakov. Situácia však bola aj napriek niekoľko dní trvajúcej bitke stále nerozhodná. Na nemeckej strane však vznikol vážny problém.
Stiahnutie 1. armády späť k Parížu spôsobilo, že sa medzi ňou a 2. armádou vytvorila zhruba 30 km široká medzera. Dovtedy nemecké vojská postupovali takpovediac bok po boku. A hoci tento priestor zostalo kryť jazdectvo, sústredenému náporu nepriateľa by nebolo bývalo odolalo. Podobná diera v línii tak bola rovnako nebezpečná ako útok od chrbta. Stačilo, aby bol protivník túto slabinu našiel a zaútočil. Poľahky mohol preniknúť až do tyla armády.
Do priestoru medzi 1. a 2. armádou začal útočiť Britský expedičný zbor. Postupoval síce extrémne pomaly, no už len svojou prítomnosťou vyvolal v radoch nemeckých dôstojníkov znepokojenie. Tí ho totiž považovali za vyradený z boja a nerátali s jeho skorým nasadením.
Potom však došlo k situácii, ktorá definitívne zvrátila priebeh bitky v prospech francúzskych a britských síl. Von Moltke dostával do svojho štábu v Luxembrugu iba kusé informácie z práve prebiehajúcej bitky. Poslal preto na front svojho zástupcu, podplukovníka Richarda Hentscha, s tým, že môže v Moltkeho mene prikázať stiahnutie nemeckých armád na novú líniu, pokiaľ by si to situácia vyžadovala.
Hentsch spravil narýchlo inšpekciu nemeckých armád a na základe vzniknutej situácie prikázal 2. a 1. armáde stiahnuť sa. K nim sa na základe Moltkeho nového rozkazu pridali aj zvyšné nemecké armády. V priebehu nasledujúcich týždňov obe znepriatelené armády manévrovali tak, aby sa dostali na odhalené krídlo protivníka. Keďže sa tento voľný priestor nachádzal vždy na severe, rozširoval sa front až ku kanálu La Manche. Vznikla tak nepriepustná línia a vojaci sa začali zakopávať. Nastala zákopová vojna.
Bitka na rieke Marne nemala jasného víťaza. Ani jedna zo zúčastnených strán významne neporazila svojho protivníka. Čierny Peter však predsa len zostal v rukách nemeckej armády. Tá musela ustúpiť. Síce len o niekoľko desiatok kilometrov, no predsa. Zároveň mohli Nemci definitívne zabudnúť na rýchlu porážku Francúzska.
Pre dohodových spojencov bol „zázrak na rieke Marne“, ako túto udalosť mnohí označovali, veľmi významný. Po sérii porážok dokázali zastaviť nemecký príval, a dokonca zatlačili Nemcov o niekoľko desiatok kilometrov späť. Svoju úlohu pritom zohrali aj parížski taxikári, ktorí v rozhodujúcich chvíľach pomohli presunúť posily na ohrozený úsek frontu.
Literatúra
- Foch, F.: Paměti 1914–1918 I. Praha 1931.
- Hasstings, M.: Katastrofa 1914 – Evropa táhne do války. Praha 2014.
- Herwig, H.: The Marne, 1914: The Opening of World War I and the Battle That Changed the World . New York 2011.
- Joffre, J.: Paměti maršala Jofrea I. Praha 1933.
- Madelin, L.: Vítězství na Marně. Praha 1931.
- Rice, E.: The First Battle of The Marne. New York 2002.
- Sumner, I.: The First Battle of The Marne 1914. Oxford 2010.
- Tuchmanová, B.: Srpnové výstřely – začátek první světové války. Praha 2000.
- Werner, P.: První světová válka. Praha 1997.
Obrazová príloha: wikipedia.org
Je absolventom Katedry histórie FF UKF v Nitre. Vo svojom výskume sa venuje vojenským dejinám 19. a prvej polovice 20. storočia so zreteľom na obidve svetové vojny.