14. októbra 1066 sa odohrala bitka pri Hastingse medzi vojskami normanského vojvodu Viliama a anglického kráľa Harolda. Jej výsledok definitívne presmeroval dejiny britských ostrovov. Od udalosti uplynulo 950 rokov.
Prvé útoky
Územia súčasného Dánska, Švédska a Nórska obývali skupiny obyvateľov, ktorí sa do dejín Európy zapísali viacerými názvami. Hovorilo sa im Škandinávci, tiež však Vikingovia, či Normani, teda Severania. V nehostinných končinách severnej Európy sa živili rybolovom a pastierstvom, pričom usadlejšie spôsoby obživy dopĺňal aj diaľkový obchod. Veľmi skoro sa však prejavili ako drancovatelia. Výborní moreplavci sa dokázali dostať aj proti prúdu riek do vnútrozemských oblastí, plienili Anglicko, Írsko a pobrežie Franskej ríše. Normanom sa v nových krajinách okamžite zapáčilo. Čať z nich ovládla Rusko, kde založili štát – prví Rurikovci boli vlastne Normani a zrejme aj pomenovanie miestneho slovanského obyvateľstva „Rusi“ pochádza od nich. Normani vyplienili v roku 845 Paríž a Hamburg a objavili sa aj pri pobreží dnešného Portugalska a Talianska.
Normanom sa viackrát podarilo prepadnúť aj pobrežné územia Anglicka. Od konca 8. storočia nájazdmi sužovali anglické kráľovstvá Wessex a Mercia, no dômyselné a systematické drancovanie dánskymi útočníkmi nastalo po roku 866. Keď anglosaský kráľ Alfréd Veľký (871 – 899) skonsolidoval a zjednotil obranu anglických území, podarilo sa mu po víťazstve pri Edingtone v roku 878 uzavrieť s dánskymi útočníkmi, ktorí obsadili časť krajiny, mier. Prevahu nad Dánmi získal až jeho syn Eduard Starší (899 – 924), a napokon vnuk Aethelstan, vďaka čomu došlo k zjednoteniu Anglicka a stiahnutiu normanských dobyvateľov a plieniteľov z ostrova.
Nová generácia dobyvateľov
Odchod Normanov z Anglicka neznamenal koniec ich výprav. Na prelome 9. a 10. storočia si ohromnú korisť chodili vyberať nórsky panovník Olaf Tryggvason a jeho dánsky kolega Sven. Knut Veľký (1014 – 1035) ovládol Anglicko a neskôr pod svojou vládou zjednotil aj ďalšie normanské územia – Dánsko, časť Švédska, Nórsko a južné Pobaltie. Ani toto zjednotenie netrvalo dlho a vláda nad týmito územiami sa rozpadla. Anglicko sa tak mohlo „tešiť“ na ďalšie normanské nájazdy.
Tie napokon prišli z pobrežia severného Francúzska, ktorému vtlačili svoje meno – Normandia, kde sa Severania začali usádzať od 9. storočia. Niektorí z Normanov sa dostali na Sicíliu a do južnej Itálie, kde sa ako čerstvo pokrstení barbari postavili v službách pápeža proti Byzancii.
Ďalšej časti Severanov sa opäť darilo v Anglicku, kde v roku 1066 zomrel kráľ Eduard Vyznávač a o anglický trón sa začal súboj medzi jeho nasledovníkom Haroldom Godwinssonom a dvoma normanskými panovníkmi – nórskym kráľom Haroldom a normanským vojvodom Viliamom. Nórsky kráľ síce vpadol do Anglicka skôr ako jeho normanský rivali, jeho vojská však Harald 25. septembra v bitke pri Stamford Bridge porazil.
Hastings a nové Anglicko
Hneď po tomto víťazstve sa anglický kráľ dozvedel o invázii z Normandie. Jeho početné vojsko však bolo unavené dlhým pochodom a predošlým bojom. V blízkosti juhoanglického mestečka Hastings sa stretol s vojskami normanského vojvodu. Viliam, ktorý vďaka svojmu triumfu získal prezývku Dobyvateľ, musel na túto výpravu zhromaždiť niekoľko stoviek lodí a posily z juhu Európy. Vďaka tomu boli sily oboch vojsk približne vyrovnané, čomu nasvedčoval aj priebeh bitky. Na jej začiatku prialo viac šťastia anglosaským štítonosičom, ktorí sa dokázali efektívne brániť normanskej spŕške šípov.
Keď sa zdalo, že sa konsolidácia a priestorová výhoda Anglosasov obracia v ich prospech, podarilo sa normanskej ťažkej jazde vytvoriť medzery v línii Anglosasov. Vďaka tomu nakoniec ich vojsko porazili a sám kráľ Harold zomrel na následky zranenia šípom do oka. Z jeho armády zostalo len torzo, ktoré muselo utiecť.
Viliam sa po krátkom odpočinku vydal smerom na sever, aby svoje víťazstvo zužitkoval. Kľúčovým bolo obsadenie Londýna, ktorý sa rozhodol skôr vyhladovať, ako priamo dobýjať. Následne sa nechal „ponúknuť“ kráľovskou korunou a po predstieranom váhaní, patriacemu zrejme ku stredovekým „dobrým mravom“, ho čakala korunovácia v obsadenom Londýne. Tu na brehu Temže začal stavať pevnosť Tower.
Dobyvatelia a podmanení
Viliam sa po korunovácii ocitol v dobytej krajine, obklopený niekoľko tisíc rytiermi, ktorým sľúbil pôdu. Na dobytom území si každý začal uvedomovať kontrast medzi anglosaskými podmanenými a francúzsky hovoriacimi dobyvateľmi, ktorým sa veľmi rýchlo podarilo zlikvidovať posledné známky odporu. Len čo si vybudovali hradnú sústavu po celej krajine, stali sa jej neohrozenými pánmi. Viliam sa postaral, aby tieto hrady patrili iba jemu. Jeho bojovníci právo stavať hrady síce nemali, obdaril ich však pôdou a majetkami, ktoré predtým odobral všetkým predchádzajúcim Haroldovým prívržencom a neskorším prípadným vzbúrencom, ktorých vzbury potlačil s mimoriadnou brutalitou.
Najviac pôdy získal, samozrejme, kráľ a jeho dvaja bratia, ostatní sa museli uspokojiť s menšími dielmi. Teoreticky bol absolútnym vlastníkom v krajine vlastne kráľ. Časť zo svojho majetku však prepožičal novej normanskej šľachte, aby zároveň mohla plniť svoje vojenské povinnosti kráľovi a v čase mieru sa zase mohli venovať svojmu panstvu. Tak napokon normanskí dobyvatelia nahradili pôvodnú anglosaskú aristokraciu. Svoje majetky mohli dobyvatelia požičiavať ďalej a pri ich užívaní platila zásada dedičnosti. Prepožičiavať mohli, samozrejme, aj anglosaským sedliakom, čím sa normanským dobyvateľom podarilo dostať do praxe typickú lénnu pyramídu. O jej štruktúre máme výborný prehľad, pretože Viliam Dobyvateľ nariadil v roku 1085 urobiť súpis všetkých majetkov v krajine, čím vznikla Domesday book. Z nej vyplýva, že krajina mala jeden a pol až dva milióny obyvateľov.
Normanskí dobyvatelia zaviedli francúzštinu tam, kde to uprostred anglosaskej väčšiny obyvateľstva išlo. Pôvodne sa listiny písali, prirodzene, po latinsky, neskôr však pribudli dokumenty písané vo francúzštine. Jazyk anglosaských podmanených obyvateľov sa prestal kultivovať, výrazne sa zjednodušil, stratil svoje komplikované germánske skloňovanie a prebral veľkú časť francúzskej slovnej zásoby. Niektoré francúzske slová (napríklad peace) vytlačili pôvodný anglosaský výraz, iné doplnili slovnú zásobu a používali sa obe (freedom, liberty). Vo výsledku sa po asimilácii francúzsky hovoriacej šľachty presadila angličtina, lexikálne i gramaticky veľmi odlišná od tej, ktorá sa používala pred normanským vpádom.
Odkaz Viliamovho víťazstva
Viliamova vláda v dobytom Anglicku niesla pečať racionálneho využívania moci. Každý odpor síce kruto trestal, no na druhej strane dodržiaval a presadzoval pôvodné zákony. Dôsledne si vysporiadal svoj vzťah s pápežom Gregorom VII. Súhlasil s presadzovaním gregoriánskych reforiem v „skazenej“ anglosaskej cirkvi. Na strane druhej sa však síce slušne, ale rázne odmietol stať pápežovým podriadeným.
Viliam Dobyvateľ zomrel na vnútorné krvácanie, spôsobené nárazom na hrušku sedla po pošmyknutí jeho koňa. Anglicko odkázal svojmu prostrednému synovi, kým Normandiu prenechal tomu najstaršiemu so slovami, že ju veľa dobrého s takýmto panovníkom nečaká. Svojim dvom starším synom tak odovzdal bohaté dedičstvo. Po roku 1066 už Anglicko nečakali také dramatické udalosti, akými boli vpády za posledné dve a pol storočia. Moc normanských dobyvateľov sa stabilizovala.
Dobyť Anglicko sa v neskorších obdobiach pokúšali viacerí, no neúspešne. Jeden z nich, francúzsky cisár Napoleon, sa pri svojich plánoch na inváziu do Anglicka na balónoch nechal rozptyľovať aj jednou z najslávnejších umeleckých pamiatok stredovekej Európy, tapisériou z Bayeux. Pochádza zrejme z Viliamovych čias a v rozmeroch 52 centimetrov šírky a 68 metrov dĺžky zobrazuje výjavy z dobytia Anglicka Viliamom. Sú na nej hlavní protagonisti roku 1066 a dodnes môžeme obdivovať veľmi detailné bojové výjavy vyšité do látky. Tá je spolu s dobovými písomnými prameňmi zdrojom informácií k bitke pri Hastingse, hoci výjavy na tapisérii mnohí bádatelia pokladajú za problematický prameň.
Akokoľvek sa dajú spochybňovať niektoré detaily z kroník či z tapisérie z Bayeux, v konečnom dôsledku musíme priznať, že víťazstvo francúzsky hovoriacich Normanov v roku 1066 malo pre Anglicko epochálny význam. Vtedy totiž vzniklo najtrvalejšie a najdôležitejšie zo všetkých normanských kráľovstiev, a to aj s prihliadnutím na význam juhoitalských, sicílskych či križiackych Normanov v Levante. Kráľovstvo bolo aj výrazom kultúrnych posunov. Anglicko nedobyli pohanskí Severania, ktorí sužovali pobrežie krajiny v 9. storočí, ale pokrstení francúzsky hovoriaci rytieri, ktorí si osvojili a v Anglicku zavádzali cudzie právne formy a francúzsky jazyk. Takýto kultúrny posun si nakoniec zažilo aj Anglicko, ktorého obyvatelia sa dostali do podobného postavenia ako poddaní normanských Rusov, turkotatárskych Bulharov a mnohých ďalších, kde rovnako ako v Anglicku napokon došlo k splynutiu dobyvateľov a podmanených.
Literatúra
- Brooke, Ch.: Dějiny Evropy. Evropa středověku v letech 962-1154. Praha 2006.
- Le Goff, J./Schmidt, J. C. (eds.): Encyklopedie středověku. Praha 1999.
- Le Goff, J.: Kultura středověké Evropy. Praha 2005.
- Maurois, A.: Dějiny Anglie. Praha 1993.
Obrazová príloha: www.wikipedia.org
Vyštudoval odbor archeológia – história na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. V súčasnosti pôsobí ako odborný asistent na Katedre právnych dejín Právnickej fakulty. Zaoberá sa stredovekými dejinami, špecializoval sa na arpádovské obdobie Uhorska a na ohlas husitskej revolúcie.