Cyril a Metod – trvalé dedičstvo? (knižná ukážka)
Cyrilometodská misia pôsobila na Veľkej Morave iba niečo cez dve desaťročia (863 – 886), menej ako trval moravský štát. Keď misionári prišli, bolo kresťanstvo medzi Slovanmi len „hrubé“ a viac menej formálne, rozšírené predovšetkým medzi časťou slovanskej mocenskej elity. Po dramatickom ukončení byzantskej misie sa situácia v tomto smere príliš nezmenila. Ešte na začiatku 10. storočia stavali Slovania svätyne svojim pôvodným božstvám, a to dokonca v opevnených mocenských centrách.
Napriek krátkej pôsobnosti byzantskej misie – zažila ho vlastne len jedna generácia našich predkov – sa Slovensko dokonca aj v oficiálnych dokumentoch, akým je Ústava Slovenskej republiky, hlási k cyrilometodskému „dedičstvu“. Hoci sa moravský panovník Rastislav obrátil na Byzanciu, chcel práve týmto pozvaním včleniť svoj štát ako rovnoprávny subjekt do latinského západu. Na Veľkej Morave v tom čase už pôsobili misionári z „Vlách, Grécka a Nemiec“, teda práve z latinskej oblasti. Z hľadiska šírenia kresťanskej viery oni boli skutočnými „vierozvestcami“. Nie je dokonca vylúčené, že už pred koncom 8. storočia sa pokúšali v strednej Európe uplatniť írsko-škótski misionári, ako naznačujú niektoré archeologické nálezy rôznej výpovednej hodnoty (Modrá pri Velehrade, nález z hradiska Hradec pri Prievidzi).
Pripisovať preto prvenstvo christianizácie byzantskej misii je v rozpore so známymi písomnými správami, zapísanými aj samými žiakmi Cyrila a Metoda. Latinskí kňazi však zároveň pracovali v prospech materskej krajiny nad mieru, ktorú bol Rastislav ochotný akceptovať. Akékoľvek pokusy o potrebnú medzinárodne právnu subjektivitu by prirodzene stroskotali na cirkevnej závislosti od Frankov. Rastislav si bol vedomý, že tomuto zásadnému politickému kroku musí predchádzať cirkevná suverenita. Za prirodzeného spojenca Veľkej Moravy v tejto snahe považoval Rím. Obrátil sa preto na pápeža so žiadosťou o vyslanie kompetentnej misie. Avšak pápež bol už od čias Karola Veľkého v závislej pozícii voči franským kráľom. Keďže Frankovia považovali územie na východ od svojich hraníc za vlastnú sféru záujmu, moravská žiadosť narazila na pápežove zahraničnopolitické možnosti. Odpoveď z Ríma bola preto negatívna.
Moravania ani po zamietavej odpovedi nehodlali rezignovať na projekt budovania suverenity svojho štátu, a tak sa obrátili do metropoly východného kresťanstva, Konštantínopolu. Hľadať v tomto kroku začiatok akéhosi „mostu“ medzi Východom a Západom, o čom občas počuť, je preto len mytologická konštrukcia, vytvorená nekorektným interpretovaním historických faktov.
Stredná Európa síce ležala mimo záujmovej sféry byzantskej politiky, ale keďže v Konštantínopole stáli pred problémom práve sa formujúceho fransko-bulharského spojenectva, rozhodli sa zareagovať a vyslať na Moravu kontaktnú misiu. V roku 863 sa vydala na cestu po nám dnes už neznámej trase. Absencia tejto informácie v historických prameňoch viedla k jednému z bočných výhonkov mytologickej tvorivosti. Tým je napr. vyhlasovanie Komárna za miesto, cez ktoré vstúpili solúnski bratia na Veľkú Moravu. Z Komárna ani jeho okolia nie je registrovaná žiadna archeologická lokalita, ktorou by bolo možné uvedenú predstavu podoprieť. Dokonca ani o príslušnosti komárňanskej oblasti k Morave nieto indícií. K ústiu Váhu do Dunaja neviedla v inkriminovanom čase žiadna priechodná kontinentálna cesta, spájajúca mediteránnu oblasť so strednou Európou. Nehovoriac o tom, že teoreticky takejto trase odporovala aj politická situácia na Balkáne. O ceste, ktorou k nám Cyril a Metod prišli, napovedali vlastne sami misionári. Späť do Byzancie sa totiž chceli vrátiť cez Benátky, ktoré boli vtedy súčasťou Byzantskej ríše a disponovali kvalitným a na svoju dobu pohodlným dopravným spojením na Konštantínopol. Viac ako pravdepodobne rovnakú trasu použili pri príchode medzi moravských Slovanov. Adriatický záliv a strednú Európu spájala od praveku tzv. Jantárová cesta, ktorá pokračovala až na Baltské pobrežie. Nášho územia sa pravdepodobne len dotýkala v priestore pozdĺž rieky Moravy. Menej spochybniteľná by bola preto hypotéza, že sprievod s misionármi vstúpil na pôdu Veľkej Moravy niekde pod Devínom. Aj tu sa však pohybujeme len na pôde úvah bez archeologických a historických podkladov.
Byzantská misia dorazila na Moravu na jeseň roku 863. V tomto zmysle bola teda moravská žiadosť akceptovaná. No v skutočnosti bola na oveľa nižšej úrovni, než akú Moravania potrebovali. Na zriadenie samostatnej cirkevnej provincie (a presne o to Rastislavovi išlo) bol totiž potrebný biskup – čo bolo vlastne aj obsahom a zmyslom Rastislavovej žiadosti. Ani jeden zo solúnskych bratov nebol v čase príchodu pravdepodobne vysväteným kňazom. Byzantínci tak vlastne darovali moravskému panovníkovi loď bez plachiet. V Konštantínopole zrejme nechceli výraznejším angažovaním sa v tesnom susedstve Frankov narušiť krehké a ťažko budované vzťahy so Západom. O dôvodoch pápežovho zamietnutia a teda aj svojej pozícii náhradníka dobre vedeli, a tak vyslanie nekompetentnej misie bolo vlastne diplomatickým vyjadrením faktu, že rešpektujú vzájomné hranice záujmov veľmocí.
Napriek tomu znamenal príchod Cyrila a Metoda na Moravu veľké zmeny, keďže išlo o skúsených diplomatov a popredných vzdelancov svojej doby. K ich nesporným pozitívam možno pripočítať predovšetkým zostavenie nového písma podľa gréckej abecedy, preklad bohoslužobných kníh do jazyka Slovanov, založenie cirkevného učilišťa, vypracovanie civilného zákonníka a zavedenie bohoslužieb v jazyku domácich obyvateľov.
Na druhej strane priniesli na Moravu ideologické konflikty, ktorým zrejme nikto z moravskej elity nerozumel a netúžil po nich. A práve tieto teoretické záležitosti, kvôli ktorým sa dostávali do stále ostrejších sporov s latinskou stranou, sa im nakoniec stali osudnými, napriek tomu, že roku 869 ustanovil pápež Metoda moravským arcibiskupom. Za biskupa so sídlom v Nitre bol menovaný jednoznačne prozápadne orientovaný Wiching, Metodov ideový a osobný oponent (Metod na neho dokonca uvalil kliatbu, ktorej ho musel zbaviť až pápež; aj to čosi vypovedá o vtedajších pomeroch na Veľkej Morave).
O dramatickom až tragickom ukončení byzantskej misie medzi stredoeurópskymi Slovanmi v roku 886 vieme vďaka bulharskej legende o biskupovi Klimentovi, Metodovom žiakovi. Kritického čitateľa nepochybne zarazí naivné, až infantilné zdôvodnenie predčasného ukončenia misie. Podľa tejto legendy mal už Svätopluk dosť vieroučných sporov, ktorým nerozumel (išlo o tzv. filioque, t. j. otázku, či Duch svätý pochádza z Otca i Syna). Za pravoverných sa preto vraj rozhodol vyhlásiť tých, ktorí ako prví odprisahajú, že ich učenie je správne. Latinskí misionári tak mali bez váhania urobiť. Byzantínci boli okamžite z Veľkej Moravy vyhnaní a krajina sa dostala do rúk západnej cirkvi. Takto jednoducho sa však veci zrejme neodohrali, Svätopluk bol príliš skúsený panovník na takéto impulzívne riešenie latentného sporu. Skutočné príčiny okamžitého vypovedania byzantskej misie boli určite hlbšie; zrejme spočívali vo vnútroštátnych záležitostiach. Tieto úvahy by si však vyžiadali podrobnú analýzu písomných prameňov (podľa niektorých indícií v texte spomínanej legendy sv. Klimenta osobne nevylučujem, že probyzantská strana sa pokúsila o prevrat alebo silové riešenie problémov. V texte sa doslova obhajujú: „… lebo aj Pán prišiel mečom udrieť“).
Na Veľkej Morave neostal ani jeden predstaviteľ byzantskej strany a tých, čo neodišli dobrovoľne, uväznili a deportovali. V momente tvrdého a definitívneho Svätoplukovho rozhodnutia sa misijné dielo Byzantíncov rozsypalo. Písmo, ktoré by mohlo byť prelomom vo vzdelanosti, zaviedli, pokiaľ sa týka veľkomoravskej spoločnosti, predčasne. Jeho znalosť sa obmedzila na úzky okruh vzdelancov sústredených okolo solúnskych bratov. Obyvateľstvo, dokonca veľká väčšina mocenskej elity, bola v 9. storočí negramotná. Analfabetom bol aj sám Svätopluk. Pre kultúrnu úroveň domáceho obyvateľstva nemalo písmo praktický význam. V budúcej vzdelanosti strednej Európy nezohralo toto písmo žiadnu úlohu. Neskôr, v čase nastupujúcej gramotnosti, sa územia bývalej Veľkej Moravy priklonili k latinskému písmu, ktoré tu pred viac ako tisíc rokmi prvýkrát použili Kelti (na minciach).
Kňazi východného obradu prestali slúžiť omše, pričom slovanskú bohoslužbu zakázal už predtým pápež Štefan V. Ani v tomto smere nebolo teda čo dediť. Kresťanskú ideológiu, zrejme dočasne oslabenú po páde Veľkej Moravy, prenášali do stredoveku latinskí kňazi. Na slovenskom území mala pritom pravdepodobne latinská cirkev vždy silnejšiu pozíciu než východná, keďže sídlom Wichinga a teda centrom latinských mníchov sa stala práve Nitra. Bola to teda zrejme latinská cirkev, ktorá christianizovala miestne obyvateľstvo.
Začiatkom 10. storočia upadlo inak iste pozoruhodné dielo Cyrila a Metoda do zabudnutia. Treba si navyše uvedomiť, že v procese začleňovania slovenského územia do uhorského štátu došlo k nezanedbateľnej výmene mocenských elít. Cyrilometodská tradícia sa nededila, lebo jednoducho ju nemal kto odovzdávať mladším generáciám. Objavila sa až v období národného uvedomenia, keď sa v historických prameňoch hľadali argumenty proti maďarskému nacionalizmu. Pravdepodobne ako prvý zakomponoval do dejín pojem cyrilometodská „tradícia“ Juraj Papánek (1738 – 1802). Nevychádzal pritom z historického povedomia Slovákov. Naopak, bola to konštrukcia bez reálnej obsahovej náplne. Podobne v istej fáze národnej sebaidentifikácie postupovali aj iné národy. Maďari, v snahe dokázať, že tu boli skôr ako Slovania, prišli napr. s historicky a archeologicky neudržateľným tvrdením o totožnosti Avarov a príslušníkov staromaďarských kmeňov. Hoci Cyrilovi a Metodovi patrí dôležité miesto v našich a vôbec európskych dejinách ako významným kultúrnym osobnostiam, Slováci nie sú dedičmi ich diela. Napriek krátkemu intermezzu byzantskej misie sú korene našej kultúry na Západe v latinskej civilizácii.
Použitá literatúra
- Cibulka, J.: Velkomoravský kostel v Modré u Velehradu a začátky křesťanství na Moravě. Praha 1958.
- Dvorník, F.: Byzantské misie u Slovanů. Praha 1970.
- Jubilejní sborník k 1100. výročí smrti sv. Metoděje arcibiskupa Velké Moravy. Praha 1985.
- Magnae Moraviae Fontes Historici I – V. Praha-Brno 1966 – 1977.
- Ratkoš, P.: Kristianizácia Veľkej Moravy pred misiou Cyrila a Metoda. In: Historický časopis 19, 1971, s. 71 – 83.
- Timkovič, G.: Cyril a Metod boli Gréckokatolíkmi. Prešov bez roku vydania.
Obrazová príloha: Premedia, www.wikipedia.org, J.Matejko
Ukážka je z publikácie: Eduard Krekovič, Elena Mannová, Eva Krekovičová: Mýty naše slovenské. Bratislava : Premedia 2013. 248 strán, tvrdá väzba. ISBN 978-80-8159-026-9.
