Schopný a čestný Quintus Sertorius bol posledným preživším Mariovým prívržencom po Sullovom víťazstve v občianskej vojne. Šikovnými a netradičnými metódami sa mu podarilo vybudovať si v Hispánii vlastné panstvo a roky odolávať celej sile Ríma.
Quintus Sertorius sa narodil okolo roku 125 pred Kr. v Nursii v strednej Itálii. Obyvatelia mesta získali rímske občianstvo už 150 rokov predtým a samotný Sertorius pochádzal z rodiny rímskeho jazdca. Skoro stratil otca a vychovávala ho matka Rhea, s ktorou si tak vybudoval nezvyčajne blízky vzťah. Mladý Sertorius bol príliš ambiciózny nato, aby sa uspokojil so životom provinčného aristokrata a tak sa presťahoval do Ríma. Ako každý budúci politik sa venoval rečníctvu a sám Cicero neskôr ocenil jeho rétorické schopnosti.
Vojenská kariéra
Zakrátko vstúpil Sertorius do armády. Zúčastnil sa spoločného ťaženia konzula Maxima a prokonzula Caepiona v južnej Galii, ktoré malo zlikvidovať hrozbu putujúcich germánskych Kimbrov a Teutónov. Spory medzi veliteľmi, ktorí si aj napriek blízkosti nepriateľa postavili oddelené tábory, viedli 6. októbra roku 105 pred Kr. v bitke pri Arausiu k jednej z najhorších porážok v dejinách Ríma. Germáni zmasakrovali armády jednu po druhej. Pretože tábory stáli na brehu Rhôny, nebolo úniku a údajne zahynulo takmer 80-tisíc legionárov. Sertorius bol jedným z mála, čo sa zachránili. Napriek tomu, že prišiel o koňa a bol zranený, zvládol preplávať rieku aj so štítom.
Sertoriovi sa následne podarilo votrieť medzi Kimbrov ako špión. Tiahol s nimi do Hispánie a spoznal tak územie, ktoré sa mu malo stať osudným. Neskôr sa mu podarilo od barbarov utiecť a informovať svojho patróna konzula Gaia Maria. Sertorius takmer isto bojoval v bitkách pri Aqua Sextiae a pri Vercellách, kde boli Mariom zničení Teutóni a následne aj Kimbrovia.
Keď Marius v roku 100 pred Kr. upadol do nemilosti, slúžil Sertorius v južnej Hispánii ako vojenský tribún pod velením prokonzula Tita Didia. Získal tu najcennejšie vojenské vyznamenanie – korunu z trávy (corona graminea), udeľovanú za záchranu légie alebo celej armády. Iróniou osudu je, že rovnakú poctu získal o pár rokov neskôr aj Sertoriov smrteľný nepriateľ – Lucius Cornelius Sulla.
Politická kariéra
V roku 91 pred Kr. bol Sertorius zvolený za kvestora a pôsobil v predalpskej Galii, kde regrutoval vojakov do práve prebiehajúcej vojny republiky s italskými spojencami. V bitke tu prišiel o oko, zranenie však bral a prezentoval aj navonok ako neodškriepiteľný a stále prítomný dôkaz statočnosti. Krutý konflikt sa skončil v roku 88 pred Kr. vojenským víťazstvom Rimanov, ale aj politickým triumfom ich spojencov, ktorí získali svoj cieľ – rímske občianstvo.
Sertorius po skončení vojny kandidoval za tribúna ľudu, jeho pokus však zmaril Sulla, ktorý v ňom oprávnene videl Mariovho človeka. Ako bývalý kvestor sa tak Sertorius stal aspoň členom senátu. Po Sullovom ťažení na Rím a jeho odchode do vojny s Mithridatom, keď došlo ku konfliktu medzi konzulmi Cinnom a Octaviom, sa Sertorius pridal na stranu Cinnu. Ten spojil sily s Mariom, ktorý sa vrátil z Afriky a spolu obsadili Rím. Začala sa čistka, ktorej padol za obeť konzul Octavius a mnoho iných, napríklad rečník Marcus Antonius, dedo známeho triumvira.
Sertorius sa na masaker pozeral s nechuťou. V žalúdku mu obzvlášť ležali tzv. bardyae, Mariova osobná garda zložená z otrokov, ktorí sa dopúšťali rôznych násilností. Po Mariovej smrti dal Sertorius utáborených otrokov svojimi legionármi obkľúčiť a do jedného pobiť.
Cinna a Sertorius následne upevňovali svoju pozíciu a čakali na Sullov návrat. Cinnu v roku 84 pred Kr. zavraždili pri vojenskej vzbure, v rovnakom čase sa Sertorius stal prétorom. Pod vedením konzula Scipiona Asiatica v roku 83 pred Kr. tiahol proti Sullovi, ani jeho schopnosti však nepomohli. Sullovi ostrieľaní legionári porazili protivníkov v sérii bitiek.
Za konzulov na rok 82 pred Kr. boli zvolení vodcovia mariovskej strany – Gnaeus Papirius Carbo a Gaius Marius mladší. Mariov syn nemal ani tridsať rokov a nezastával žiadne predchádzajúce úrady, čiže nemal kandidovať. Sertorius, ktorý by bol mohol kandidovať ako bývalý prétor, proti Mariovi namietal, ale nepomohlo mu to. Aby sa ho zbavili, vyslali konzuli Sertoria ako proprétora do Hispánie. Vojna však ani pod novým vedením nepokračovala lepšie a skončila sa po necelých dvoch rokoch rozhodujúcim Sullovým víťazstvom pri Kolínskej bráne v Ríme 1. novembra roku 82 pred Kr.
Vyhnanec
Správca oboch hispánskych provincií Gaius Valerius Flaccus neprijal Sertoria práve vľúdne, ale ten, podporovaný armádou, rýchlo prevzal mocenské opraty. Keď sa dozvedel, že občianska vojna je prehratá a Marius aj Carbo sú mŕtvi, poslal armádu pod vedením Julia Salinatora, aby opevnila priesmyky v Pyrenejach. Salinatora však zavraždil zradca a nepriatelia pod vedením Gaia Annia Lusca prenikli do Hispánie.
Sertorius, konfrontovaný veľkou presilou, sa rozhodol provinciu opustiť. Nalodil 3 000 svojich najvernejších na lode a pokúsil sa pristáť v Mauritánii, ale domorodcom sa podarilo odohnať ho. Sertorius sa nedal odradiť, spojil sa s kilíkijskými pirátmi a spolu obsadili najjužnejšie časti Baleárskych ostrovov. Luscus však poslal flotilu a légiu, ktorá rebelov z Baleár vyhnala.
Piráti Sertoria opustili a v Mauritánii dosadili tyrana Ascalisa. Sertorius sa chvíľu pohrával s myšlienkou, že sa usadí na doteraz neznámych ostrovoch v Atlantiku (pravdepodobne Madeira, respektíve Kanárske ostrovy), o ktorých sa práve dopočul od námorníkov. Nakoniec však nasledoval pirátov, zhromaždil okolo seba miestnych nespokojencov a porazil tyrana Ascalisa v bitke. Následne odrazil aj rímsky pokus opäť ho vypudiť.
Sullovi správcovia sa v Hispánii správali veľmi drsne, čím proti sebe popudili najmä bojovné kmene Lusitánov na juhozápade polostrova. Tí poslali posolstvo k Sertoriovi a požiadali ho, aby ich viedol proti Rimanom. Sertorius ponuku prijal, vrátil sa a na čele spojených Rimanov, Afričanov a Lusitánov porazil v roku 80 pred Kr. v ústí rieky Baetis Lucia Fufidia.
K Sertoriovi sa začali húfne pridávať príslušníci rôznych hispánskych kmeňov, ktorí ho pre stratené oko a schopnosť poraziť presilu prirovnávali k Hannibalovi. Pod jeho zástavou sa zhromaždili aj preživší mariovci a utečenci pred proskripciami. Sertoriovi sa tak podarilo ovládnuť takmer celú Hispániu.
Sertorius sa ukázal byť veľmi schopným štátnikom. Kľúčové bolo udržať si podporu miestnych obyvateľov, zároveň, pokiaľ chcel v budúcnosti dúfať v získanie amnestie, musel vystupovať ako Riman, nie ako miestny náčelník. Armádu preto držal skrátka a nedovolil im obťažovať civilistov. Ako správny Riman si prial civilizovať domorodcov. Aj s týmto cieľom zriadil v Osce školu pre synov miestnej aristokracie. Po absolvovaní vzdelania mohli získať dobré pozície v armáde a v administratíve, a kým boli v škole, slúžili aj ako rukojemníci za správanie svojich otcov. Sertorius použil na získanie dôvery u domorodcov aj originálny trik. Od miestneho lovca získal čisto bielu laň, ktorú sa mu podarilo skrotiť a ktorú vydával za posla bohyne Diany. Stal sa tak mužom, ktorý plní božské príkazy, sprostredkované nezvyčajným zvieraťom. Ako praktický muž založil Sertorius svoj vlastný senát, zložený z proskribovaných vyhnancov.
Sertorius udržoval styky aj s kilíkijskými pirátmi a komunikoval dokonca aj so Spartakom. Zaujímavé boli jeho rokovania s pontským kráľom Mithridatom Veľkým. Ten ponúkol lode a peniaze za to, že mu Sertorius prepustí celú provinciu Áziu – ktorú však Sertorius neovládal. Vyhnanec zvolal „senát“ a navzdory prevažujúcemu názoru sa vyslovil, že Mithridates si môže zobrať Pontus a Bythíniu, ale Ázia je rímska a nevzdajú sa jej. Pevnosť muža, ktorý zúfalo potreboval spojencov, na kráľa zapôsobila, a nakoniec sa dohodli. Mithridates sa uspokojil s Pontom a Bythíniou, Sertorius k nemu poslal senátora Marca Maria, pod ktorého vedením získali tiež niektoré mestá v Ázii. Sertorius za to získal 40 lodí a 3 000 talentov.
Sertoriova vojna
Sulla vyslal proti Sertoriovi jedného zo svojich najvýznamnejších stúpencov – Quinta Caecilia Metella Pia. Metellus bol skúsený veliteľ, ktorý sa krátko predtým osvedčil v občianskej vojne. Sertorius ho však vyčerpal svojou gerilovou taktikou a keď Metellus odmietol ponuku na osobný súboj, Sertorius ho tituloval posmešne „stará baba“.
Medzičasom Sulla zomrel, ale namiesto očakávanej amnestie poslal senát Pompeia, aby pomohol Metellovi. Sertorius však tiež získal posilu. Po neúspešnom pokuse o prevrat a následnej smrti Lepida (otca budúceho triumvira) sa jeho podriadený Marcus Perpenna Vento s armádou čítajúcou 53 kohort stiahol do Hispánie. Jeho vojaci počuli o Sertoriovej povesti a naliehali na neho, aby spojili sily. Perpenna, vedomý si svojho rodu a bohatstva, sa nakoniec neochotne podriadil a stal sa Sertoriovým pobočníkom.
V roku 76 pred Kr. vtiahol Pompeius sebavedome na polostrov, ale pri Laurone blízko Valencie ho Sertorius prekvapil. Pompeius stratil 10-tisíc mužov a od zničenia ho zachránil len Metellov príchod. Nasledujúci rok Pompeius vyhral nad Perpennom pri Valencii a Metellus porazil Sertoriovho legáta Lucia Hirtuleia. Veľká bitka sa odohrala na brehu rieky Sucro, kde mali obidve strany podobnú silu – asi šesť légií. Bitka sa skončila nerozhodne, podobne aj ďalší boj pri Sagunte, kde padol Hirtuleius. Sertoriova armáda bola ťažkými bojmi vyčerpaná väčšmi ako protivníci, ktorí mali omnoho väčšie zdroje a rezervy. Rebeli preto prešli na partizánsky spôsob boja.
Sertorius si udržiaval silné postavenie, ale postupne slabol. V nasledujúcich dvoch rokoch ho Metellus a Pompeius pomaly zatláčali. Časť Hispáncov začala Sertoria opúšťať, načo zareagoval tvrdo: niekoľko z detských rukojemníkov v škole dal popraviť a iných predal do otroctva. Metellus pochopil, že na ukončenie vojny sa potrebujú zbaviť nepriateľského vodcu, a dal rozhlásiť, že kto zabije Sertoria, získa amnestiu, 100 talentov striebra a 20 000 akrov pozemkov. Toto urobilo Sertoria paranoidným a vymenil svoju rímsku telesnú stráž za hispánsku.
Vražda
Sertorius sa neobával zbytočne. Pod vedením nespokojného Perpennu začali niektorí z Rimanov proti veliteľovi konšpirovať. V rámci toho tvrdo zasahovali proti miestnym kmeňom, aby ich od Sertoria odtrhli.
Perpenna nakoniec v roku 72 pred Kr. pozval Sertoria na hostinu v rámci oslavy menšieho vojenského víťazstva. Sprisahanci vedeli, že Sertorius opovrhuje opilstvom a nemravnými rečami, a tak sa schválne prekonávali, aby ho vyprovokovali. Chceli, aby vstal zo svojho ležadla a prišiel ich napomenúť. Tak by ho mohli v skupine ľahko prebodnúť. Sertoriovi totiž vek neubral povesť výborného bojovníka a báli sa ho napadnúť priamo. Sertorius však zareagoval na nemiestne správanie hodovníkov len tak, že sa im na ležadle otočil chrbtom. Nakoniec Perpenna ako signál schválne pustil na zem čašu a istý Antonius sa naklonil nad Sertoria, seknúc ho mečom. Napadnutý sa pokúsil vyskočiť, ale Antonius sa hodil na neho a chytil ho za ruky. Ostatní sprisahanci k nemu rýchlo pribehli a ubodali ho.
Perpenna teraz ako nový vodca potreboval na potvrdenie pozície vojenský úspech. To však využil Pompeius, nastrojil na neho pascu, zničil nepriateľskú armádu a Perpennu zajal. Ten sa pokúsil zachrániť tým, že Pompeiovi ponúkol Sertoriovu korešpondenciu, z ktorej mohol zistiť, kto z popredných mužov v Ríme s jednookým vyhnancom komunikoval. Pompeius naoko prijal a dal zhromaždiť všetky listy. Potom však, aby odvrátil riziko ďalšej občianskej vojny, listy spálil a Perpennu s ostatnými konšpirátormi dal popraviť.
Iní zo Sertoriových vrahov sa pokúsili ujsť do Afriky, kde ich však pobili domorodci. Podľa Plútarcha z nich prežil len jeden, Aufidius, ktorý dožil v chudobnej dedine, všetkými opovrhnutý.
Dozvuky
Pompeius sa vrátil do Ríma a po ceste zlikvidoval zvyšky Spartakových otrokov, ktorí unikli rozhodujúcej porážke, ktorú im uštedril Crassus. Panovala obava, že sa obaja bývalí Sullovi pobočníci, každý s armádou za chrbtom, pustia do novej občianskej vojny. Dohodli sa však a v nasledujúcom roku spolu zastávali konzulát.
Sertorius je v Plútarchových paralelných životopisoch, odkiaľ čerpáme väčšinu informácií o jeho osude, porovnávaný so sekretárom Alexandra Veľkého Eumenom z Kardie. Obaja boli výborní velitelia, vyhnaní spomedzi svojich rodných, vládli barbarom a oboch zahubila zrada, ktorú si nezaslúžili. Plútarchos porovnáva Sertoria s ostatnými jednookými vojvodcami a chváli ho, že sa k ženám správal lepšie ako Alexandrov otec Filip, bol vernejším priateľom ako Antigonos a milosrdnejší k nepriateľom než Hannibal. Bol tiež rovnako inteligentný ako oni, akurát mal oveľa menej šťastia. Napriek tomu sa vyrovnal Metellovej skúsenosti, Pompeiovej odvahe a Sullovmu úspechu, hoci ho dosiahol len medzi barbarmi.
Koniec Sertoriovej vojny neznamenal pre Hispániu pokoj. Rimania postupne stále pevnejšie ovládali územie, napríklad Caesar si tu ako proprétor v roku 61 pred Kr. vyslúžil vyhlásenie za imperátora a o triumf ho pripravilo len to, že uprednostnil kandidatúru za konzula. Caesar sa do Hispánie vrátil v rámci občianskej vojny v roku 49 a opäť v 45 pred Kr. Pokoj na polostrov i do celého Stredomoria priniesol až Caesarov dedič Augustus. Prvý cisár osobne viedol kantábrijské vojny, v ktorých si podrobil kmene Kantábrijcov a Astúrov, žijúce v divokých horách na severnom pobreží. V Hispánii tak po roku 19 pred Kr. zavládol mier, ktorý vydržal až do sťahovania národov.
Literatúra
- Plútarchos: Životopisy slávnych Grékov a Rimanov (preklad Daniel Škoviera a Peter Kuklica). Bratislava 2008.
- Appianos: Krize římské republiky (preklad Jan Burian a Bohumila Mouchová). Praha 1989.
- Goldsworthy, A.: Ve jménu Říma. Praha 2009.
- Matyszak, P.: Sertorius and the struggle for Spain. Barnsley 2013.
Obrazová príloha: wikipedia.org
Mgr. Adam Rada, PhD., absolvoval odbor história na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. V roku 2018 obhájil dizertačnú prácu na tému Prétoriánski prefekti za vlády julsko-klaudiovskej dynastie: Otázky pôvodu a vplyvu. V popularizačných článkoch sa venuje obdobiu antiky, prevažne dejinám Ríma, ale tiež Grécka a helenistického sveta.