Keď sa rakúsky spisovateľ Martin Pollack v roku 1980 dostal na zoznam poľskej tajnej polície neželaných zahraničných osôb a na deväť rokov dostal zákaz navštíviť Poľsko, rozhodol sa vydať sa na jeho územia prostredníctvom imaginárnej cesty po oblastiach historickej Haliče. V archívoch a knižniciach študoval dokumenty, záznamy aj dobovú tlač a výsledkom je podmanivá cesta po jazykovo i národnostne bohatom a rôznorodom, no dnes už zaniknutom svete na hraniciach bývalej habsburskej monarchie.
Ak dnes v stále sa zhoršujúcej pandemickej situácii hľadáte dokonalý únik do úplne inej doby, práve ste ho našli. Podnadpis sľubuje putovanie po stratenom svete, rozprávanie o chasidoch, Huculoch, Poliakoch a Rusínoch, a presne to aj dostanete, a ešte viac. Ako Martin Pollack píše v predslove, obidve bývalé korunné krajiny monarchie, Haličské a Vladimírske kráľovstvo a Bukovinské vojvodstvo, nenávratne zmizli z kultúrnych aj politických máp a už len vzdialene ich pripomínajú niektoré názvy či architektonické pamiatky. V tejto knihe sa mu však podarilo prinavrátiť život odlesku vzdialeného sveta.
Putovanie po stratenom svete
Halič, do roku 1918 korunná krajina Rakúsko-Uhorska s hlavným mestom Ľvov, sa rozkladala na území juhovýchodného Poľska a severozápadnej Ukrajiny. Etnická a jazyková pestrosť sveta, ktorý krvavé konflikty 20. storočia a sovietsky režim nadobro zničili, Martina Pollacka fascinovala. Rozhodol sa preto napísať, ako ten svet, svet Haliče a malej časti Bukoviny, vyzeral približne okolo roku 1900.
A urobil tak spôsobom, ktorý je nádherný a uchvacujúci (meno Martina Pollacka je koniec-koncov zárukou mimoriadne pútavého a zároveň kvalitného textu), hoci sa dá len veľmi ťažko zaradiť do konkrétneho žánru. Je to totiž sčasti literárna reportáž, sčasti cestopis, sčasti historická úvaha, sčasti zbierka úryvkov z textov, ktoré o Haliči a Bukovine tej doby hovoria – vytvorená z textov z miestnych novín, z legiend a povestí, z románov, básní, piesní aj z memoárov, v ktorých rôzni spisovatelia píšu o haličskom detstve a mladosti, alebo prinášajú etnografický pohľad na miestne obyvateľstvo.
Józef Wittlin spomína na vône ľvovských cukrární, Karl Emil Franzos opisuje smrad a špinu čortkovského trhoviska, Bruno Schulz sa vo svojich poviedkach vracia do provinčných prázdnych ulíc svojho detstva, Stanislaw Vincenz opisuje strmé úbočia pohoria Čornohora, nad ktorými sa nesie sladký zvuk trembity, zvolávajúci pastierov, ktorí sa stratili v hmle, Joseph Roth využíva rodné ošarpané Brody ako predobraz haličského pohraničného mestečka, ktoré obklopujú močiare a kde sa dlažba postupne prepadáva do bahna, kde pred hotelom postávajú ospanliví drožkári a po korze sa prechádzajú rakúsko-uhorskí dôstojníci.
Ozveny zašlých čias
Pollackovi sa podarilo vykúzliť nielen čulý ruch veľkej železničnej stanice v Ľvove, kde predavači vykrikujú názvy rusínskych, poľských a jidiš novín, pomedzi rusínskych sedliakov sa motajú Huculi v červených gatiach a poľskí zemania vo vysokých čižmách, žobráci aj židovskí podomoví obchodníci, ale aj svojrázny svet malých východohaličských staničných budov.
Mestá s kaviarňami, ktoré vzhliadajú k vzdialenej Viedni, s električkami, ktoré cestujúcich odvážajú z vlakovej stanice do dláždených ulíc starého mesta, kde sa pomedzi drožky a fiakre miešajú prvé automobily, sú však len jedným z haličských obrazov.
Na typických haličských predmestiach ešte nesvietili elektrické lampy a okrem centier väčších miest zostávali chodníky nedláždené; všade sa povaľovali smeti, lebo ľudia ich vyhadzovali predo dvere, kde ostali, až kým ich dážď neodplavil do stoky. Halič boli aj početné židovské štvrte, napríklad kľukaté uličky tej okolo ľvovskej synagógy, aj tradičné židovské štetle – veď častou témou dobovej literatúry bol mladý chudobný židovský chlapec, ktorý sa snaží uniknúť zo stiesnených pomerov východohaličského štetla a uzavretého konzervatívneho sveta rodičovskej viery do sveta západného vzdelania.
Martin Pollack sa vydáva železnicou po západohaličskej nížine, navštevuje mestá aj mestečká, cestuje po hradských lemovaných topoľmi v nížinách okolo riek, ale zablúdi aj do krajov, kde sa miešajú rôzne etniká: poverčiví horalskí Huculi, o ktorých kolovali mnohé legendy, Bojkovia, ktorí obývali strednú časť lesných Karpát, Rusnáci, ktorí zas žili v okolí južných karpatských svahov porastených bukmi.
„Podobne ako Rusíni na rovine tvorili aj Huculi v horách prísne patriarchálnu spoločnosť. Budúca nevesta dostala pri svadbe od manžela tri symbolické buchnáty a stala sa jeho majetkom.“
Svet kontrastov aj jazykovej rôznorodosti
Je ťažké komplexne opísať, o čom všetkom sa v Pollackovej knihe dočítate. Tak ako sa mení krajina od zelených výbežkov Karpát po horský kraj Čornohora a čeremošské pralesy, od karpatských riečok, kde uprostred ovocných sadov stoja územčisté chalupy, po svahy vysokých kopcov, ktoré poznačilo masívne odlesňovanie, a ropné ložiská v Drohobyči, haličskej Pennsylvánii, tak sa mení aj život a zvyky miestnych obyvateľov.
Zatiaľ čo v mestách sa ľudia stretávajú na tienistých verandách staničných reštaurácií alebo v hoteloch, kde si môžu kúpiť noviny v jidiš, poľštine či nemčine, po vidieckych cestách s krížmi na rázcestiach sa preháňajú sedliacke povozy a na lúkach nad hranicou lesa sa pasú huculské stáda. Popri lokálkach sa krčia murované železničiarske domčeky, rakúski dragúni verbujú po dedinách, horali splavujú drevo na pltiach.
„…biedne životné podmienky rusínskych roľníkov, domkárov a nádenníkov, letargickej masy analfabetov, ktorej obzor sa začínal v kostole a končil v krčme pri štamprlíku ostrého u poľského zemana.“
Martin Pollack berie čitateľa na fascinujúcu cestu po rôznorodej krajine plnej rôznorodých ľudí, krajine jazykovej a národnostnej pestrosti. Na cestu, na ktorej zažijete svadobnú hostinu sadhorských rabínov, zbojnícke tlupy, rusínske sedliacke dvory, rumunské vlastenectvo, židovské kultúrne vojny, aj vandrujúce divadelné spolky. Túto knihu, ktorú vynikajúco preložil Michal Hvorecký, sa navyše oplatí mať v papierovej podobe, pretože nielenže je graficky nádherne spracovaná, ale text dopĺňajú aj reprodukcie dobových pohľadníc či fotografií.
Vyštudovala prekladateľstvo a tlmočníctvo na Univerzite Mateja Bela v Banskej Bystrici. Pracuje ako úradná prekladateľka, v rámci svojej profesie sa zaujíma najmä o témy súvisiace s lingvistikou, predovšetkým etymológiou. Vo voľnom čase najradšej číta.