„Kone sa splašili. Záprah koča kmasol chomútmi tak prudko, že Jaroš a pohonič sa len tak-tak udržali na kozlíku. Killenderov tátoš s erdžaním rozrazil nepriateľov a jedného z nich – toho, čo sa pred chvíľou rozkrikoval – zhodil na dlažbu. Mladík zahrešil a pokúsil sa vstať, ale v tej chvíli ho zachytil záprah. Kopytá a kolesá zomleli vrieskajúce telo ako handrovú bábku.“(Červenák 2016, s. 84)
Barbarič so Steinom ani nestihli poriadne zapiť úspešné vyriešenie prešporského prípadu a hneď ich osud vrhá do besnej naháňačky, kde sa behá, strieľa, šermuje, a tiež sa veľa umiera. Juraj Červenák sa v novom románe nazvanom Diabol v zrkadle rozhodol na nič nečakať a už v úvode zaraďuje „vysoký prevodový stupeň“. Napokon, ak sa v prvej kapitole siaha na život arcivojvodu Mateja, je zrejmé, že si vyšetrovateľská dvojica veľa času na vyloženie nôh nenájde.
Isteže, Matej Barbarič, verný svojej náture, si stihol sladko zdriemnuť, čo-to vypiť i stráviť večer v prítomnosti pôvabnej dámy. No kapitán Stein, a kaprál Jaroš v priebehu celého románu takmer oka nezažmúrili. Zvlášť kaprál, ktorý sa pustil do misie sťa vlk samotár, mal miestami naozajstný problém udržať svoje viečka v strehu. Očné peripetie však napokon neobišli ani notára Barbariča, ktorého ešte stále trápila zranená ruka.
„,V Prahe som stretol človeka, ktorý mal na očiach akési okrúhle sklá, vraj vďaka nim videl ostrejšie.‘ ,Také sklá sú čertovsky drahé, stoja hotový majetok.‘ ,To verím, ale skôr či neskôr ich budete potrebovať. Lebo s mizerným zrakom a tamtou zbraňou v ruke sa z vás stane chodiaca pohroma. Mohli by sme sa dostať do situácie…‘ ,Rozumiem,‘ uťal notár. ,Nebojte sa. Ak vás niekedy odstrelím, nestane sa to omylom.‘ Stein zdvihol obočie, ale Barbarič sa rázne zdvihol od stola.“ (Červenák 2016, s. 216)
Protestanti proti katolíkom
Historické reálie zvládol Juraj Červenák opäť výborne, krvavý súboj reformácie a katolíckej cirkvi doslova srší z jednotlivých postáv i celkovej atmosféry. Viedeň je živým mestom, ktoré atentát na arcivojvodu a strach o jeho život výrazne poznačil.
I keď by mohol takým zdať, román nie je iba pochmúrny. Osobnosti od ktorých sa to očakávalo, predviedli tu i tam myšlienku, ktorá vyčarí úsmev na tvári a hoci nie úplne s humorným zámerom, predsa len vcelku vtipne občas kontruje aj vážny a sústredený kapitán Stein.
„Stein sklonil pištoľ a fľochol na vedľa stojaceho Quarienta. Aj z hajtmanovej pištole sa dymilo. ,Skvelá muška, kapitán,‘ vystrčil Quarient spodnú peru. ,Zastavili ste vražednú ruku.‘ Moja guľka ho trafila do hlavy,‘ povedal Stein. ,Ale no tak! Chcete si pripísať všetky zásluhy?‘“ (Červenák 2016, s. 265)
Nových postáv ukázala Viedeň neúrekom. Vyšetrovateľská dvojica stretla sympatických i menej sympatických jedincov. Mne osobne najviac utkvela v mysli Márie Markéta, slamená šľachtická vdova a biskupský špión v jednej osobne. Jednak preto, že bola jedinou (či jednou z dvoch) výraznejších ženských postáv, ale tiež pre istú asociáciu, ktorú mi počas rozhovoru s Barbaričom sama vnorila do mysle. Tajomnú dámu s hviezdou v erbe som si predstavil ako viedenskú Milady de Winter, hoc teda v oveľa menej vražednej verzií.
Špecifickým a veľmi silným motívom diela je Barbaričov postoj k dobovému dianiu, keďže ako protestant slúžiaci katolíckej vrchnosti zažil nejeden nepríjemný a mnoho ráz i rozporuplný okamih. Dokonca sa autor v závere rozhodol načať dejové línie, ktoré by si zaslúžili pokračovanie, čo je možno vnímať ako prísľub do ďalšej časti série.
„,Už tomu rozumiete? Stojíte na strane bezprávia. Slúžite podliakom, ktorí sa oháňajú Bohom, ale v skutočnosti sú to bezbožníci.‘ Aj Barbarič mal zovreté hrdlo.“ (Červenák 2016, s. 268)
Finálna bilancia je tak jasná. Juraj Červenák napísal dobrodružnú a dynamickú detektívku, pri ktorej dej i strany ubiehali doslova samé. Fanúšikovia môžu jasať a tí, čo doteraz od autora nič neprečítali, by mali chybu jednoznačne napraviť.
Ďalšie názory
Roman Mocpajchel: Detektívny žáner patrí čitateľsky k tým najvďačnejším. Keď sa k nemu pridá správne namixovaná a uvážlivo dávkovaná porcia histórie, môže svojmu čitateľovi poskytnúť nielen bezpečné vzrušenie pri nebezpečnom vyšetrovaní rôznych zločinov, ale aj zaujímavo priblížiť dané historické obdobie. Juraj Červenák už svojím štvrtým románom o svojráznej dvojici (ktorá je vlastne trojicou, podobne ako traja mušketieri boli štyria) vyšetrovateľov v službách arcivojvodu Mateja Habsburského riešiacich závažné zločiny proti ríši dokazuje, že v týchto vodách pláva ako benátska galéra pri Lepante. Od úvodnej prestrelky na Dunaji cez krvavú históriu rekatolizácie, úzko súvisiacu s vyšetrovaním, až po dramatické a stupňované finále obratne manévruje s príbehom i s čitateľom a na úplný záver – ako sa to v takomto žánrovom príbehu sluší a patrí – ešte prehadzuje jeden háčik cez palubu. Opäť udivuje autorova schopnosť plnohodnotne oživiť polozabudnuté historické postavy. Viedenský biskup a arcivojvodov kancelár Melchior Klesl a zlopovestný generál Girogio Basta by vedeli porozprávať (či zaspievať?), tak neváhajte a smelo sa k nim v tomto diabolskom viedenskom prípade pripojte.
Branislav Kovár: Juraj Červenák patrí k slovenskej spisovateľskej špičke. Jeho nový román pokračuje v konštantnej kvalite predchádzajúcich kníh. Kulisy Prahy a Prešporka boli vymenené za Viedeň, kde sa rozohráva ďalšia mocenská partia. Červenákové romány sa podobajú na výborný akčný film, ktorý sledujete na jeden nádych až do konca.
Obrazová príloha: M. Garai, Slovart
vyštudoval históriu a filozofiu na UPJŠ v Košiciach a doktorát obhájil na Historickom ústave Slovenskej akadémie vied v Bratislave. Pôsobil na Deutsches Historisches Institut vo Varšave a v súčasnosti je vedeckým pracovníkom Historického ústavu SAV. Vo svojom výskume sa zaoberá najmä dejinami prvej polovice 19. storočia. Absolvoval študijné a výskumné pobyty na univerzitách a vedeckých inštitúciách vo Francúzsku, Nemecku, Rakúsku, Poľsku a Slovinsku.