V minulosti som sa HistoryLab.sk venoval domestikácii koní a naznačil som, že sa využívali v dvoch významných oblastiach vojenstva: ako záprah do bojových vozov a na jazdu. Nespomenul som však suchozemskú dopravu. Takže skôr než začnem hovoriť o bojových vozoch a o Skýtoch, pokúsim sa načrtnúť, akým spôsobom, kde, a hlavne prečo začali ľudia používať voz. Schválne píšem „načrtnúť“, lebo presné miesto a čas vynájdenia voza sú stále neznáme.
Dnes sa nám zdá byť úplné logické, že ľudia vynašli koleso, potom dve kolesá spojili na spoločnej osi a nad os dali rám, ktorý prispôsobili na vozenie nákladu. Dalo by sa predpokladať, že v každej ľudskej spoločnosti sa vyvinula nejaká forma dopravy pomocou kolesa. Lenže mnohé ľudské spoločenstvá voz nepoznali, hoci poznali koleso, a niektoré dokonca poznali aj výhody a konštrukciu voza, ale ho nepoužívali. Do prvej skupiny môžeme zaradiť amerických indiánov pred Kolumbom, do druhej Egypťanov v období Starej a Strednej ríše, a tiež obyvateľov Afriky od Sahary po mys Dobrej nádeje v čase pred príchodom Arabov, Indov a Európanov.
Prvý voz vznikol skôr, než ľudia začali vytvárať písomné záznamy. Nezachovala sa ani žiadna povesť či náboženský text o vzniku prvého voza, ktorý by bol podobný príbehu o Noemovej arche v knihe Genezis. Jediným zdrojom informácií o prvom použití voza je archeológia a tá dnes ponúka fakty z troch oblastí, kde mohli ľudia začať používať dopravu pomocou vozov. Skôr než určíme tu najpravdepodobnejšiu oblasť, povedzme si niečo o samotných podmienkach vynájdenia voza.
Ťažná sila
Základnou podmienkou dopravy je ťažná sila. Voz vznikol v období, keď reálne existovali len dva zdroje ťažnej sily. Prvý voz ťahali buď ľudia, alebo zvieratá. Ak by určujúcou podmienkou vzniku prvého voza bola ľudská sila, voz by mohol vzniknúť v každom spoločenstve, ktoré dokázalo obrábať drevo. Mohol teda vzniknúť kdekoľvek a na mnohých miestach súčasne. Nepoznáme však žiadne staroveké vozy napr. v oblasti vysočiny v Papui-Novej Guinei alebo v severnej Kanade. Poznáme len vozy z oblastí, kde sa dá doložiť existencia ťažných zvierat.
Prvé archeologické dôkazy o existencii vozov spadajú do obdobia po roku 3500 pred Kr. a nachádzajú sa v Európe, čo umožňuje špecifikovať, ktoré zvieratá predstavovali prvú ťažnú silu. Ako zdroj ťažnej sily môžeme v princípe vylúčiť divoké a malé domáce zvieratá. Keďže v tom čase osly a ťavy ešte neboli domestikované a v Európe vtedy ani nežili, zostali ako zdroj ťažnej sily len dobytok a kone. Musíme sa teda rozhodnúť medzi koňom a volom.
Kôň bol takisto domestikovaný ešte pred vynálezom voza, aj keď len o pár storočí skôr. V čase, keď existujú dôkazy o použití voza, sa začal chov koní ako zdroja potravy šíriť zo stepí do Európy. Neexistuje žiadny archeologický doklad o tom, že by chovatelia koní v priestore nad Čiernym morom používali voz skôr než poľnohospodári žijúci západnejšie. Na druhej strane je dosť pravdepodobné, že to bol práve kôň, ktorý zapríčinil zmenu spôsobu života poľnohospodárov a „viedol“ k zostrojeniu voza.
David W. Anthony vo svojom zborníku o stratenom svete starej Európy píše, že prví poľnohospodári, ktorí prišli do Európy z Anatólie okolo roku 6500 pred. Kr., náhodne krížili svoje domestikovane kravy s európskymi turmi. Krížením získali nielen odolnejšie, ale aj mohutnejšie jedince, vhodné ako záprah do pluhu. Jeho hypotézu nevieme potvrdiť. Zatiaľ sa vykonali len testy mtDNA, ktoré dokazujú, že do Európy prišli kravy pochádzajúce z pôvodného, v Úrodnom polmesiaci domestikovaného stáda. Či už ku kríženiu došlo, alebo nie, z Balkánu sa poľnohospodári rozšírili okolo roku 5000 pred Kr. do Karpatskej kotliny a na územie dnešného Poľska, Nemecka a Francúzska. O niečo neskôr osídlili Ukrajinu. Žili v malých osadách v blízkosti svojich polí a je pravdepodobné, že kastrované býky – voly – zapriahali do pluhu. Prichytiť na volské jarmo namiesto rámu pluhu oje dvojkolesového voza sa ponúka akosi „automaticky“.
Najdôležitejšou vecou v doprave je samotný náklad. Prvý náklad, ktorý môžeme priamo spájať s konkrétnym vozom, je z Olzreuter Ried v Nemecku. Práve tam sa pri výskume našiel štvorkolesový voz.
Na základe analógií a ďalších nálezov predpokladáme, že viezol seno. Nie je to síce najdrahší materiál, ale dokazuje použitie voza pri najdôležitejšej činnosti – výrobe potravín. Voz pochádza z obdobia okolo roku 2900 pred Kr., keď ľudia používali dvojkolesové a štvorkolesové vozy už minimálne 500 rokov. Naozaj prvým nákladom mohol byť i pluh, ktorý majiteľ záprahu viezol na vzdialené pole. Keď sa z poľa vracal, mohol k pluhu doložiť ešte drevo na kúrenie a krmivo pre domáce zvieratá.
Prvé vozy a kolesá boli vyhotovené z dreva, čo limituje množstvo a oblasť výskytu dôkazov z čias pred tisíckami rokov. Ako zdroj presného datovania sa dajú použiť časti vozov v hroboch, ako aj tie, čo sa zachovali v špecifických podmienkach. Najstarším dôkazom sú zvyšky voza z močiarov pri Ľjubľane v Slovinsku z roku 3150 pred Kr.
Dobrým zdrojom informácií sú zobrazenia vozov na keramike (Bronocice, Poľsko, 3470 – 3210 pred Kr.) a petrogryfy (talianske Alpy, cca 2800 pred Kr.). Ďalším dôkazom sú vyjazdené koľaje po vozoch (Flintbeck, Nemecko, 3460 – 3385 pred Kr.) Okrem týchto priamych dôkazov existujú aj nepriame dôkazy vo forme hračky (Ukrajina, 3950 – 3650 pred Kr.) alebo nádoby (možno modelu) s kolieskami (Pezinok, 3500 – 3000 pred Kr.).
Ani dnes si nikto neobjedná nákladný taxík, keď potrebuje ísť na koniec ulice do samoobsluhy, ale keď potrebuje doviezť brezové polená do krbu alebo krov na strechu, to je už iná vec. Podobne to bolo aj v čase vynájdenia voza. Ak pravekí poľnohospodári žili v malej osade s dvomi-tromi usadlosťami, nebol problém doniesť si potraviny z okolitých polí a drevo na stavbu príbytkov a na kúrenie z oblasti, ktorú práve odlesňovali. Iná situácia nastane, keď – či už z náboženských, obranných alebo obchodných dôvodov – ľudia vytvoria väčšie aglomerácie a koncentráciou spotreby na menšie teritórium sa predĺžia dopravné vzdialenosti, odkiaľ sa transportujú potraviny, stavebné hmoty či palivo.
Kde vznikla doprava vozmi?
Na základe archeologických faktov prichádzajú do úvahy tri oblasti, kde medzi rokmi 4000 a 3000 pred Kr. ľudia prvý raz zapriahli voly do voza: Mezopotámia, Karpatská kotlina a zakarpatská oblasť v čase existencie kultúry Tripolje-Cucuteni.
V Mezopotámii, kde vzniklo jedno z prvých miest – Uruk, ľudia používali závlahové poľnohospodárstvo a jednoduché nástroje pre obrábanie pôdy. Mario Liverani vo svojej knihe Uruk : The First City píše, že použitie pluhu a volov pri obrábaní pôdy je doložené až okolo roku 3000 pred Kr., keď sa zmenil tvar polí zo štvorcových na tzv. dlhé polia, ktoré viac vyhovujú obrábaniu pluhom. Keď vychádzame z predpokladu, že zapriahnutie volov do pluhu predchádzalo ich využitiu v doprave, dôjdeme k záveru, že Sumeri voz nevynašli. Dokonca sa dá predpokladať, že aj použitie pluhu Sumeri prevzali.
Druhým významným momentom je, že zavlažovanie polí na rovinatom území pomocou vodných kanálov umožňovalo ekonomickejšiu dopravu člnmi. Oblasť Mezopotámie je síce kolískou mnohých objavov a inovácií, ale zrejme nie je kolískou použitia dobytka na ťahanie pluhu ani miestom, kde došlo k vynájdeniu voza.
Richard W. Bulliet vo svojej knihe The Wheel : Inventions and Reinventions predpokladá, že voz vynašiel neznámy baník v Karpatoch, ktorý pripevnil prútený kôš na štvorkolesový podvozok a tak si uľahčil transport hlušiny a rudy z bane. Vychádzal z keramických črepov „modelov vozidiel“ nájdených v Karpatskej kotline. Úlomky jedného z množstva „modelov“ prvých vozov objavil Zdeněk Farkaš v chotári mesta Pezinok, časť Grinava. Model, alebo skôr nádobu s kolieskami vytvorili ľudia bolerázskej skupiny, ktorí žili v našom prostredí, medzi rokmi 3600/3400 – 3300/3200 pred Kr. Aj keď je lákavé napísať, že voz vynašli „moji rodáci“, názor Richarda W. Bullieta má vážne nedostatky. Už pred vynálezom vozov bola oblasť Balkánu a Karpát významným zdrojom medi. Britský archeológ Burry Cunliffe uvádza na základe veľkosti banských diel, že produkcia medi medzi rokmi 5300 až 3800 pred Kr. bola kolosálna a veľká časť tejto produkcie spadá do obdobia, keď ešte nebol používaný voz. Ani vtedajšie banské diela a spracovanie rudy neposkytujú žiadny dôkaz o použití voza.
Dokonca sa nedá ani predpokladať, že pomocou vozov sa k baníkom vozili potraviny. Z výskumov sídiel baníkov vyplynulo, že ich strava pozostávala hlavne z mäsa. Baníkom sa do hôr nevozilo obilie, ale hnal sa dobytok.
Ako kultúru Tripolje-Cucuteni označujeme spoločenstvo poľnohospodárov a chovateľov dobytka žijúcich medzi rokmi 4800 až 3000 pred Kr. na území dnešného Rumunska, Moldavska a západnej Ukrajiny. Títo ľudia boli úspešní roľníci. Najneskôr od roku 4500 pred Kr. používali pluh ťahaný volmi.
V období rokov 4200 až 3500 pred Kr. dochádza v oblasti Tripolje k významným zmenám v spôsobe života. Pravdepodobne v dôsledku útokov nomádov sa znížil počet obyvateľov zo 410 000 v rokoch 4200 až 3900 pred Kr. na 100 000 až 120 000 obyvateľov v rokoch 3900 až 3500 pred Kr. V tom čase vznikajú tzv. proto-mestá. Pre lepšiu predstavu najväčšie z nich – Talyanka – malo rozlohu 450 hektárov, 2 800 budov a podľa odhadu asi 14 000 obyvateľov. Budovy mali nosnú konštrukciu z dreva a boli postavené tak, že vytvárali vonkajšiu fortifikáciu. Vo vzdialenosti 4 až 6 kilometrov od „metropoly“ bolo menšie satelitné osídlenie.
Keď uvážime, že na obživu jedného obyvateľa bolo treba obrobiť 1 hektár poľa, tak v ideálnom kruhovom prípade bol vonkajší okraj poli vzdialený od centra Talyanky 7 kilometrov, plus musíme počítať aj s plochami na pasenie dobytka, kôz a oviec.
Tieto proto-mestá boli vystavané v oblasti lesostepí a v miestach, ktoré boli vhodné pre ťažbu dreva. Pri osídlení trvajúcom stovky rokov bol les s palivovým a stavebným drevom ešte ďalej než oblasť polí. Akoby to nestačilo, ľudia zvyšovali spotrebu dreva tým, že približne v 80-ročných intervaloch zapaľovali svoje sídla. Ďalším problemom bolo zásobovanie soľou, ako ho opisuje John Chapman z Durham University vo svojom článku Houses, Household, Villages and Proto-Cities in Souteastern Europe. Diaľková doprava jedlej soli tiež podporuje tézu o vynájdení voza a o jeho použití v doprave v tejto oblasti. Kultúra Tripolje-Cucuteni má civilizačné, ekonomické a historické predpoklady byť prvou, ktorá zaviedla dopravu pomocou vozov.
Súvislosti
Použitie voza síce vyriešilo problémy s dopravou do „protomiest“, ale prečo vôbec vznikli na Ukrajine prvé mestá, keď jednoznačne zhoršovali dovtedajšie podmienky pre život? Podľa všetkého boli pravým dôvodom kone. Na východnom okraji kultúry Tripolje-Cucuteni žili chovatelia koní. Ich kultúru rozšírenú pri riekach Dneper a Don pomenovali podľa náleziska Stredný Stog. Medzi artefaktmi sa pri vykopávkach našli aj konské zubadlá a niektorí vedci predpokladajú použitie koní aj na krátkodobú jazdu. Nevieme, či títo nomádi naozaj používali jazdu ako prví v dejinách. Nakoniec, útok jazdy je rýchly a pár minút „nepohodlia“ sa v záujme úspešného zavŕšenia boja dá vydržať. Ak by aj hneď neútočili z konského chrbta, skrotenie koňa na nosenie zásob, zbraní a prípadnej koristi umožňovalo uskutočniť prekvapujúce a úspešné nájazdy.
Podľa odhadov žilo týchto nájazdníkov v oblasti juhoruských stepi na dnešnej Ukrajine niekoľkonásobne menej než roľníkov, ale schopnosť rýchleho pohybu im umožňovala zaútočiť s presilou na konkrétnom mieste skôr, než roľníci stihli zorganizovať nejakú účinnú obranu. Rozptýlené usadlosti sa stali ľahkou korisťou útočníkov a tak poľnohospodári kultúry Tripolje tomuto permanentnému nebezpečenstvu čelili vytvorením koncentrovanej obrany v prvých „mestách“. Všetko do seba krásne zapadá, ale niečo dôležité chýba…
Definovať oblasť vynájdenia voza v dnešnom Rumunsku, Moldavsku a na Ukrajine má síce vnútornú logiku, ale nateraz ho nie je možné podporiť jednoznačnými dôkazmi. Pramení to asi zo špecifického spôsobu života „vynálezcov“. Ako som napísal vyššie, títo roľníci sa prejavovali ako „pyromani“ a niekedy spaľovali nielen obydlia, ale aj nástroje, osobné predmety a pravdepodobne aj vozy.
Druhým problémom je skutočnosť, že nepoznáme pohrebiská a hroby elity kultúry Tripolje-Cucuteni. Títo ľudia svojich mŕtvych nepochovávali ani nespaľovali. Nebožtíkov pravdepodobne nechali napospas vtákom alebo divej zveri, niekedy sa dokonca spomína i čiastočný kanibalizmus.
Tretím problémom je malá, skôr nulová početnosť vozov v archeologických nálezoch. Predpoklad, že voz bol vynájdený kultúrou Tripolje-Cucuteni je zatiaľ podopretý len hlineným modelom, a tak pripomína známu poučku „ufológov“: „Neexistencia dôkazov predsa ešte nie je dôkazom neexistencie“ (sic).
Ľudia už stáročia pred vynájdeným voza realizovali diaľkový obchod. Začalo sa to pazúrikom, mušľami, významným sa stal aj obchod s meďou a neskôr s cínom. Ani dnes sa diaľkovým obchodom nešíri len tovar, ale aj myšlienky, a tiež presídľuje šikovných ľudí. Pomocou obchodu sa vedomosť o konštrukcii voza rozšírila do všetkých oblastí Eurázie a severnej Afriky, a tam, kde boli pre jeho využitie vhodné podmienky, sa aj používal. Keď sa inovácia dostala k ľudom, ktorí skrotili kone, tí „objavili“ ešte tri ďalšie „civilizačné“ využitia voza: vojenstvo, súperenie a elitárstvo. Aj preto už v hlbokom staroveku premenili neohrabaný a nemotorný voz prvých „dopravcov“ na staroveké „tanky Abrams, luxusné Mercedesy a pretekárske Ferrari“ poháňané záprahom. O nich niekedy nabudúce…
Použitá literatúra:
Anthony, D. W.: The Horse, the Wheel, and Language : How Bronze-Age Riders from the Eurasian Steppes Shaped the Modern World. Princeton 2007.
Anthony, D. W.: The Lost World of Old Europe : The Danube Valley, 5000-3500 BC. Princeton 2010.
Bulliet, R. W.: The Wheel : Inventions & Reinventions. New York 2016.
Cunliffe, B.: By Steppe, Desert, and Ocean : The Birth of Eurasia. Oxford 2015.
Liverani, M.: Uruk: The First City (BibleWorld). London 2006.
Videiko, M. Y.: Tripojle – „Pastoral“ Contacts. Fact and Character of the Interactions: 4800 – 3200 Bc. Baltic-Pontic Studies 2, 1994, 5 – 28.
Obrazová príloha: wikipedia.org, romaniadacia.wordpress.com, Pavol Satko
- ,
Vzdelaním strojár a posledné roky kníhkupec. Venuje sa tvorbe replík byzantských emailov a amatérsky dejinám antiky a stredoveku Uhorska.