Počas prvej sliezskej vojny (1740 až 1742) vybojoval pruský kráľ Fridrich II. dve rozhodujúce bitky s armádami habsburskej panovníčky Márie Terézie. Prvá sa uskutočnila 10. apríla 1741 pri Mollwitzi v Sliezsku a druhá 17. mája 1742 v Chotusiciach pri Čáslavi. Toto stretnutie, ktorého 280. výročie si pripomíname v tomto roku, bolo zároveň prvou bitkou pruského kráľa, ktorá sa odohrala v českých zemiach. Neskorší vývoj, najmä počas sedemročnej vojny, však ukázal, že to nebolo naposledy. Aký bol teda priebeh tejto prvej „českej“ bitky Fridricha Veľkého?
Situácia na začiatku roka 1742
Po bitke pri Mollwitzi 10. apríla 1741 ovládol Fridrich II. Sliezsko. Sužovaná habsburská monarchia, proti ktorej sa sformovala široká koalícia štátov na čele s Francúzskom, preto prijala ponuku na rokovania a na zámku v obci Klein Schnellendorf (dnes Przydroże Małe), asi 15 km severne od Prudniku, bolo dohodnuté tajné prímerie medzi oboma krajinami. Výmenou za ukončenie bojov bolo Fridrichovi II. prisľúbené Dolné Sliezsko.
Pokoj zbraní však netrval dlho. Fridrich II. čoskoro vtrhol na Moravu, kde sa však proti pruskej armáde zdvihol ľudový odpor, živený najmä vojenskými rekviráciami. Začiatkom roku 1742 preto Fridrich II. nariadil svojim vojskám, aby sa stiahli do okolia Chrudimi a Pardubíc. Tu sa mohol cítiť bezpečnejšie. Krátko predtým sa vzdali obrancovia pevnosti Kladsko (Kłodzko), čím sa Prusom otvorila cesta z východných Čiech do Berlína. Situáciu mu uľahčovalo aj to, že v tom čase boli v krajine aj spojenecké francúzske a saské vojská.
Karol Lotrinský, hlavný veliteľ habsburských vojsk a švagor rakúskej panovníčky Márie Terézie, sa rozhodol v tejto situácii prevziať iniciatívu. Vedel, že ak chce vyhnať okupačné vojská z Čiech, tak musí najprv poraziť Fridricha II. a potom jeho spojencov.
Pruské a rakúske manévrovanie
Vojenská taktika osemnásteho storočia sa odvíjala od zabezpečenia komunikačných línií, či už na zabezpečenie komunikácie a zásobovania, alebo na udržanie ústupových ciest. Presuny súperiacich armád často pripomínali tanec, v ktorom obe strany menili svoje pozície, aby získali výhodu nad protivníkom. Každá strana sa snažila sústrediť svoje sily na jednom mieste, okolo ktorého ľahké jednotky vytvorili pohyblivú, ale nepreniknuteľnú stenu. Tá mala zabrániť nepriateľským jednotkám dosiahnuť moment prekvapenia. Jednotky sa rozdelili do menších a rýchlejšie sa pohybujúcich formácií, až keď boli v bezpečnej vzdialenosti od protivníka.
Týmito princípmi možno vysvetliť, prečo keď Karol Lotrinský postupoval so svojimi hlavnými silami od Ždáru nad Sázavou k Chotěboři a prekročil českú zemskú hranicu, pruské predsunuté jednotky z Čáslavi a Kutnej Hory sa stiahli na severovýchod. Fridrich II. však musel situáciu riešiť okamžite. Ďalší postup habsburskej armády ďalej na severozápad ohrozoval jeho spojenie s Prahou. Preto nariadil svojim jednotkám, aby sa presunuli v ústrety nepriateľovi. Tie následne postupovali od Chrudimi cez Heřmanův Městec na Podhořany pri Ronove. Pri tejto osade sa pruské vojská rozdelili. Jedna ich časť pod priamym velením Fridricha II. prenikla 16. mája 1742 do okolia Kutnej Hory, druhá pod velením Leopolda II. Anhalt-Dessau sa utáborila v oblasti severne od Chotusíc.
Rozdelenie síl, ktoré je v blízkosti protivníka spravidla riskantným rozhodnutím, povolil Fridrich II., keďže veril, že habsburská armáda nebude schopná zaútočiť skôr ako o dva dni. To však bol omyl. Prieskumu Karola Lotrinského neuniklo rozdelenie vojsk na pruskej strane a následne sa rozhodol udrieť na Chotusice, kde dúfal, že vybojuje bitku výlučne s vojskami Leopolda II. V noci 17. mája 1742 preto nariadil svojim vojskám pochod na Čáslav.
Ordre de bataille
Habsburské vojská postupovali na sever v skorých ranných hodinách 17. mája 1742, aby po častiach porazili pruského nepriateľa. Keď však dorazili k Chotusiciam, zistili, že ich pôvodný zámer zlyhal. Na bojisku sa totiž nachádzal nielen zbor Leopolda II., ale v tom istom čase sa začali zoraďovať aj vojská Fridricha II., ktoré práve prichádzali na bojisko.
Karol rozmiestnil svoje jednotky na južnom okraji bojiska podľa zaužívaných schém lineárnej taktiky. Pechota bola zoradená v dvoch líniách v priestore východne od výšiny pri Kalabousku a jazdectvo bolo rozmiestnené na oboch stranách. Na ľavej strane bolo ťažké jazdectvo, konkrétne sedem plukov kyrysníkov a dragúnov, ktorým velil Karol Jozef Batthyány; za ním bola záloha pandúrov a husárov pod velením Františka Leopolda Nádasdyho. V strede zostavy sa nachádzala pechota pozostávajúca z približne jedenástich plukov; prvej línii velil gróf Leopold Daun, druhej gróf Krištof Moritz von Königsegg. Na pravej strane doplnili zostavu jazdectvo, štyri pluky kyrysníkov a dragúni kniežaťa Jozefa Václava z Lichtenštajnska.
Severnú časť bojiska obsadili Prusi. Na ich pravom krídle bolo šesť plukov kyrysníkov a dragúnov Viliama Dietricha von Buddenbrock, na ľavom ďalších päť, ktoré boli zverené sčasti Fridrichovi Sigmundovi von Waldow, sčasti Ernstovi Ferdinandovi von Werdeck. Prusi potom podporili svoje ľavé krídlo dvoma plukmi pechoty, ktorým velil Jáchym Kryštof von Jeetze. Hlavné sily pruskej armády sa nachádzali v strede; trom plukom brániacim formácie na pravej strane velil Krištof Viliam von Kalckstein, deviatim plukom spolu s piatimi prápormi granátnikov velil priamo Fridrich II. Keďže časť pruských jednotiek v čase začiatku bitky ešte nedorazila, pechota sa zoradila v pomerne hlbokej formácii a čiastočne sa kryla za terénnou vlnou, ktorá pretínala bojisko z východu na západ približne na úrovni severného okraja Chotusíc.
Počet oboch súperov bol v podstate rovnaký. Fridrich II. zhromaždil celkom 33 peších práporov a 70 jazdeckých eskadrón s celkovým počtom 28 000 mužov, z toho 9 600 jazdcov a 82 diel. Proti nim stálo 28 000 mužov, z toho 9 000 jazdcov, ktorí boli rozdelení do 36 peších práporov, 72 jazdeckých eskadrón a piatich husárskych plukov; časť pechoty v počte asi 2 500 mužov tvorili pandúri, ľahká pechota, ktorá si osvojila špecifický spôsob boja na tureckej hranici. Palebnú podporu poskytovalo 40 diel.
Priebeh bitky
Habsburské vojská zaútočili okolo 7.30 ráno. Plán Karola Lotrinského spočíval v obkľúčení pruského pravého krídla kombinovaným útokom pechoty a jazdy. Rakúsky predvoj Batthyányho chorvátskych pandúrov a uhorských husárov sa ako prvý stretol s pruskými líniami. Ich postup neunikol pozornosti Prusov, ktorí okamžite spustili paľbu zo svojich diel. Len čo sa prejavil jej účinok, Leopold II., ktorý mal v bitke najvyššie velenie hneď po Fridrichovi II., nariadil pravému krídlu prejsť do ofenzívy. Výsledok bol okamžitý. Prusom sa podarilo zahnať rakúsku kavalériu na útek. V okamihu, keď sa vrhli na rakúsku pechotu, však museli pod jej presnou paľbou ustúpiť; pritom utrpeli značné straty. Krátko nato im zasadil prekvapivý úder druhý sled ľavého krídla rakúskej armády. Stretnutie sa zmenilo na boj muža proti mužovi, v ktorom približne po dvoch hodinách tvrdých bojov získala prevahu habsburská armáda.
Približne v tom istom čase vypukli boje aj na pravom krídle habsburskej formácie. Karol Lotrinský si totiž všimol, že najvzdialenejšie pozície Prusov východne od Chotusíc sú len slabo obsadené, a nariadil preto jazdectvu, aby tam nasmerovalo svoj útok. To pripravilo pruským vojskám ťažké chvíle. Medzi nimi bol aj kyrysnícky pluk s čestným označením „princa Viliama“, ktorý sa rozhodol pre protiútok. Kyrysníci sa prebili takmer k hlavnému štábu Karola Lotrinského, ale za tento „kúsok“ zaplatili mnohými mŕtvymi.
Medzitým pokračovali boje pri Chotusiciach, kde boli Prusi prinútení ustúpiť do dediny. Karol Lotrinský dospel k presvedčeniu, že tu môže rozhodnúť bitku, a poslal svoje rezervy do Chotusíc. Prusi pod vedením Leopolda II. však obec využili na posilnenie svojej obrany. Vojaci v habsburských službách, ktorých údery narážali na hradby osady, zmenili taktiku… a Chotusice zapálili! Prusi, aby sa zachránili pred smrťou v plameňoch, boli nútení vyčistiť horiacu dedinu a ustúpiť na jej západný a južný okraj. Zúriaci živel na druhej strane znemožnil habsburským vojskám rozvinúť vlastný útok. Približne o hodinu neskôr, o 10:00, preto na bojisku zavládla patová situácia a obe strany sa obmedzili na vzájomnú streľbu.
Celkový priebeh doterajších bojov bol naklonený habsburskej armáde. Pruská jazda na ľavom aj pravom krídle bola rozbitá a rakúska jazda sa z oboch strán blížila k jadru síl Fridricha II. Podobne ako predtým v Mollwitzi sa prejavil rozdiel v disciplíne. Habsburské vojská namiesto toho, aby využili dosiahnutý úspech, vtrhli do prázdneho pruského tábora alebo začali chytať voľné kone. Zatiaľ čo sa jazdectvo oddávalo rabovaniu, Fridrich II. začal uskutočňovať svoj plán.
Len čo sa pruský kráľ presvedčil, že mu nehrozí nebezpečenstvo od obávanej habsburskej kavalérie, vzal svoju početnú zálohu a nariadil postup na Chotusice, pričom do dediny vtrhol zo západu. Bola to obrovská sila, ktorá do bitky ešte nezasiahla. Útok pechoty sa začal o 11.00 hod. a do Chotusíc dorazili asi o tridsať minút neskôr. Habsburskí velitelia boli pri pohľade na zoradené masy vojakov zhrození, pretože s takýmto vývojom na bojisku nepočítali!
Karol Lotrinský napriek tomu zachoval pokoj. Pochopil, že útok na jeho sily z boku by mal fatálne následky a zároveň hrozilo, že Prusi mu odrežú ústupové cesty k Čáslavi. Preto nariadil, aby sa jeho vojsko začalo sťahovať na juhovýchod. Ku cti habsburskej armády treba poznamenať, že ustupovali organizovane bez toho, aby boli ich jednotky obkľúčené; napokon si so sebou na pravý breh rieky vzali aj ukoristené štandardy a niekoľko zajatých Prusov. Ústup uľahčili aj samotní Prusi, ktorí už nemali prostriedky na rozvinutie prenasledovania a obmedzili sa na rušivú paľbu svojho delostrelectva, ktorým ostreľovali ustupujúceho nepriateľa.
Bilancia bitky a jej následky
Bitka pri Chotusiciach sa skončila pruským víťazstvom, ale bolo tesné. Rozhodujúcou príčinou bola najmä disciplína pruského pešiaka, ktorý si udržal svoje postavenie aj v mimoriadne nepriaznivých situáciách a poslušne plnil rozkazy. Bojové odhodlanie Prusov bolo v ostrom kontraste s vojakmi v habsburských službách, pre ktorých bola vidina koristi dôležitejšia ako výsledok stretnutia. Ďalším dôležitým faktorom bola palebná prevaha – pruskí pešiaci mali nielen lepšiu výstroj, ale predovšetkým mali zbraň. To na habsburskej strane nebolo pravidlom, a jak píšu autori Petr Čornej a Pavel Bělina v publikácii z roku 1993 (s. 154), mnohí muži nastupovali do boja bez muškiet.
Prvé bitky Fridricha II. a stretnutie pri Chotusiciach sa vyznačujú pomerne vysokými stratami, ktoré počas nich utrpel. Ak bolo medzi habsburskými vojakmi napočítaných 1033 mŕtvych, na pruskej strane ich bolo takmer dvakrát toľko – presne 2013! Po započítaní ostatných kategórií strát, teda ranených, zajatých a nezvestných, však boli na tom v konečnej bilancii stále lepšie Prusi. Tí stratili celkovo 4478 mužov a dôstojníkov, zatiaľ čo Habsburgovci oficiálne 6332; pre habsburskú armádu však bola citeľná aj strata 17 diel, čo predstavovalo takmer polovicu ich pôvodného počtu.
Porovnanie výšky strát je obzvlášť dôležité, keď sa berie do úvahy veľkosť rezerv. Ani jedna strana ich nemala nadbytok, ale Karol Lotrinský ich mal menej. Habsburgovci totiž čelili nielen Prusom, ale aj Bavorom, Sasom a Francúzom. Fridrich II. si toho bol vedomý a prestal sa zapájať do ďalších bojov. Mária Terézia správne vyhodnotila jeho pasivitu ako ponuku mieru a pristúpila na jeho požiadavky. Z tohto hľadiska predstavuje bitka pri Chotusiciach rozhodujúce stretnutie prvej sliezskej vojny. Berlínsky mier, ktorý 28. júla 1742 ukončil vojnu, vyšiel Habsburgovcov draho. Stratili väčšinu ľudnatého a bohatého Sliezska. Mária Terézia so stratou Sliezska nezmierila a zviedla s Fridrichom II. ďalšie dve krvavé vojny.
Použitá literatúra
- Čornej, Petr – Bělina, Pavel a kol.: Slavné bitvy naší historie. Praha 1993, s. 154 – 158.
- Oesterreichischer Erbfolge-Krieg 1740 – 1748. III. Band. Wien 1898, s. 581 – 682.
- Pod císařským praporem. Historie habsburské armády 1526 – 1918. Praha 2003, s. 138 – 141.
- Taraba, Luboš: Sukně proti kalhotám. Válka o rakouské dědictví 1740 – 1748. Praha 2019, s. 123 – 144.
Zdroje obrázkov: Wikimedia Commons
Doc. Mgr. Aleš Binar, PhD., vyštudoval históriu na Sliezskej univerzite v Opave, kde získal aj doktorát a habilitoval sa. Od roku 2010 pôsobí na Univerzite obrany v Brne. Odborne sa venuje československým vojenským dejinám 20. storočia, predovšetkým druhej svetovej vojne, a regionálnym dejinám Sliezska. Je autorom viacerých monografií, skrípt, odborných a popularizačných štúdií.