Fridrich II. Veľký bol bezpochyby jednou z najrozporuplnejších postáv európskych dejín. Známe sú jeho umelecké a intelektuálne záľuby, ktoré kontrastovali s expanzívnou mocenskou politikou. Obeťou tej druhej sféry sa v úvode sedemdesiatych rokov 18. storočia stala aj Poľsko-litovská únia. Fridrich bol totiž jedným z hlavných protagonistov jej prvého delenia.
Bol filozofom medzi kráľmi, osvietenským i absolutistickým panovníkom. Tvrdou rukou riadil vlastný štát, vynikol na bojovom poli ako skvelý vojvodca, hoci sám neznášal násilie. Umelecky založený, literárne mimoriadne plodný (zásadne vo francúzštine, pretože najväčší nemecký panovník považoval nemčinu za menejcennú), hudobne nadaný, veľkorysý k priateľom, avšak chladný k vlastnej manželke a bezohľadný k svojim vojakom, ktorí ho napriek tomu až do konca obdivovali. Často je kladená otázka, či bol Fridrich homosexuál (pravdepodobne áno, ale väčší význam prikladal priateľstvu). Ani vyše dve storočia po svojej smrti neprestáva Fridrich fascinovať a zároveň rozdeľovať odbornú i širokú verejnosť. Aké boli osudy tohto pozoruhodného panovníka, ktorý zanechal takú silnú stopu v stredoeurópskych dejinách?
Otec a syn
Fridrich sa narodil 24. januára 1712 ako tretí syn Fridricha Viliama I. (1688 – 1740, kráľom od r. 1713) z rodu Hohenzollernovcov. Jeho dvaja starší bratia zomreli ešte ako malé deti, jeden údajne preto, že mu pri krste nasadili na hlavu ťažkú korunu, a druhý z ľaku, keď mu na počesť strieľali príliš blízko kolísky. Fridrich dokázal prežiť jedno i druhé a našťastie pre neho prežila aj jeho staršia sestra Viliamína (1709 –1758), s ktorou mal z celej svojej rodiny (dospelosti sa dožilo ešte päť jeho mladších sestier a traja bratia) až do jej smrti najlepší a najbližší vzťah.
Jeho otec bol síce pomerne schopný panovník, ktorý dokázal naplniť štátnu pokladnicu a ktorý miloval svoju rodinu, bol to ale hrubý a nevzdelaný muž (nič nečítal a horko-ťažko písal), často prepadajúci záchvatom zúrivosti, takže všetci v okolí z neho mali panický strach. Oženil sa z lásky so svojou sesternicou Žofiou Dorotou, elegantnou, avšak povrchnou dcérou anglického kráľa Juraja I. Miloval a ctil si ju až do konca, takže ju ako jedinú nikdy neudrel, ale ona ho nenávidela, pretože kvôli nemu musela viesť prostý život bez obvyklých kráľovských parád a zábav, ktoré zase neznášal jej šetrný manžel.
Na svojho syna bol Fridrich Viliam zo začiatku pyšný, bral ho na vojenské manévre a daroval mu dokonca detský pluk, ktorému mohol veliť. Už čoskoro sa však nad ich vzťahom zatiahli mraky, lebo jemnosť a prenikavá inteligencia chlapca narazili na hrubé spôsoby otca. Ten dokázal Fridricha zmlátiť len preto, že si v chladnom počasí dovolil navliecť rukavice. S otcom nemali žiadne spoločné záujmy. Lov, ktorý Fridrich Viliam obľuboval, jeho syn neznášal, prišiel mu krutý a nudný, hoci jazdu na koni miloval. Ak s otcom v štátnych záležitostiach aj súhlasil (čo sa stávalo dosť často), radšej by zomrel, než by to priznal.
V roku 1730 prišlo k známej epizóde, keď sa Fridrich pokúsil so svojimi priateľmi o útek do Anglicka, všetko sa ale prezradilo. Rozbesnený Fridrich Viliam dal syna vsadiť do väzenia, ešte predtým ho zmlátil do krvi a len zásah jeho sprievodu zabránil tomu najhoršiemu. Vyvŕšil sa na Fridrichových najbližších. Dievčinu, ktorá s Fridrichom hrala nežné duetá na flaute, dal verejne zbičovať. Francúza, ktorý mu požičal peniaze, symbolicky obesiť (podarilo sa mu ujsť). Viliamínu takisto zbil a dokopal, manželku aspoň prinútil pripiť na pád Anglicka. Fridrichov blízky priateľ Hans Hermann von Katte (nevyužil príležitosť a neušiel) bol popravený sťatím rovno pred Fridrichovým väzením. Korunný princ, ktorý márne otcovi výmenou za priateľov život ponúkol svoje následníctvo, to, našťastie, nevidel, lebo omdlel.
Dva týždne po Katteho poprave dal kráľ nečakane syna prepustiť z väzenia a ich vzťah sa postupne v rámci možností znormalizoval. O dva roky neskôr ho oženil s brunšvicko-wolfenbüttelskou princeznou Alžbetou (neterou rovnomennej cisárovny, matkou Márie Terézie). Fridrich Viliam mal svoju nevestu úprimne rád a nikdy sa na ňu nerozčúlil. Vlastného manžela ale príliš neočarila, na to bola primálo duchaplná. Nedokázala s ním ani otehotnieť a po tom, čo sa po otcovej smrti v roku 1740 stal Fridrich kráľom, začali žiť oddelene a takmer sa nevídali. Na otca Fridrich spomínal po rokoch vo svojich pamätiach napriek všetkým vzájomným sporom takto: „Mal mimoriadneho ducha. Chápal veľké ciele a poznal záujmy svojej krajiny lepšie ako všetci ministri a generáli.“
Mocnosti a vojny
Absolutistický systém, orientácia na budovanie silnej armády a využívanie predovšetkým vlastných zdrojov dopomohli Prusku v prvej polovici 18. storočia zaradiť sa medzi európske mocnosti. Pruská štátna správa a armáda sa stali vzorom pre ostatné krajiny. Napriek tomu vládnuca dynastia Hohenzollernovcov čelila vážnym problémom a veľkým výzvam. Medzi tie najväčšie patrila samotná poloha Pruska.
Na rozdiel od zväčša kompaktných území ostatných európskych mocností bolo Pruské kráľovstvo rozdelené do troch celkov s jadrom v Brandenbursku (pruský kráľ bol zároveň brandenburský kurfirst, ríšske knieža s právom voliť cisára) a Pomoransku, pričom Východné Prusko a dolnorýnsko-vestfálske územia predstavovali len ťažko udržateľné vysunuté posty. So Sliezskom, ktorého zisk od Rakúska potvrdil Fridrich Veľký v troch sliezskych vojnách a spravil tým zo svojho kráľovstva veľmoc, spájal Prusko len úzky pruh zeme a od slabo opevneného hlavného mesta Berlín sa len v niekoľkokilometrovej vzdialenosti tiahla južná hranica so Saskom.
Medzi ďalšie problémy Pruska patrili nízka hustota a relatívna zaostalosť obyvateľstva, prevažujúci agrárny charakter krajiny, nerozvinuté súkromné podnikanie a nedostatok kapitálu. Aj preto Fridrich bez váhania využil príležitosť, ktorú mu ponúkla smrť cisára Karola VI. a nástup jeho mladej a neskúsenej dcéry Márie Terézie do čela habsburskej ríše. Ešte v tom istom roku, v ktorom sa aj on sám stal kráľom, zaútočil na priemyselne vyspelé a bohaté Sliezsko. V liste svojmu priateľovi, veľkému francúzskemu filozofovi Voltairovi (ich dlhoročné priateľstvo s Fridrichom bol príbeh sám osebe, ktorý osciloval medzi obdivom a nenávisťou), okamžite napísal:
„Môj drahý Voltaire, najneočakávanejšia udalosť na svete mi bráni, aby som s Vami podľa ľubovôle konverzoval, ako som pôvodne zamýšľal. Cisárova smrť otriasla mojím pacifizmom… Starý politický systém sa rúca… Nedbám na svoju horúčku, pretože potrebujem z týchto okolností ťažiť… Zbohom, drahý priateľu, nikdy na mňa nezabudnite a buďte si istý nežnou náklonnosťou a úctou, ktorú k Vám chová Váš verný a oddaný priateľ. Fédéric“
Rozpútaním prvej sliezskej vojny (1740 – 1742), po ktorej vzápätí nasledovala druhá (1744 – 1745), obe ako súčasť vojny o rakúske dedičstvo, a o niečo neskôr aj tretia (1756 – 1763), v tomto prípade dokonca súčasť prvej globálnej vojny v dejinách ľudstva, prepuklo dlhoročné súperenie Pruska a Rakúska. Obe mocnosti ho prerušili, len keď čelili spoločnému nepriateľovi (Napoleonovi) alebo si delili Poľsko-litovskú úniu. Ich súperenie sa uzavrelo až v roku 1866, keď Prusko jasne porazilo Rakúsko a na jeho úkor a po ďalšom veľkom víťazstve nad Francúzskom (1871) zjednotilo pod svojou vládou Nemecko. Podobne jasné víťazstvo mal na dosah aj Fridrich na začiatku sedemročnej (tretej sliezskej) vojny, ale prekazil mu ho rakúsky poľný maršál Leopold Daun, ktorý pruskému kráľovi v slávnej bitke pri Kolíne (18. júna 1757) uštedril jeho prvú porážku.
Na rozdiel od iných panovníkov svojej doby Fridrich osobne riadil vnútornú i zahraničnú politiku a tiež viedol vojsko do boja. Bol skvelý organizátor a tým, že koncentroval moc vo svojich rukách, nedochádzalo ku kompetenčným sporom, ktoré brzdili jeho protivníkov. Ako vojvodca preukázal mimoriadne schopnosti a právom sa zaradil k najlepším vojvodcom v dejinách, hoci nie vždy mal na bojisku svoj deň a zďaleka nie všetky bitky sa skončili jeho víťazstvom.
Pod Fridrichovým vedením pruská armáda dosiahla ako vojenský nástroj technickú dokonalosť, ktorej sa možno s výnimkou vojska Alexandra Veľkého a rímskych légií žiadna iná armáda v dejinách nevyrovnala. Čím bol starší, tým viac sa však zamýšľal nad hrôzami vojny. Jednému spoločníkovi sa raz zdôveril:
„Pripusťte, že vojna je krutá. Aký život vedú tí úbohí vojaci, ktorí dostanú viac rán ako chleba a často odídu na odpočinok s hlbokými jazvami či chýbajúcimi údmi. Obyčajný ľud je na tom ešte horšie, často zomrie od hladu. Musíte uznať, že tvrdohlavosť uhorskej kráľovnej a moja robí z mnohých ľudí úbožiakov.“
To mu, samozrejme, nebránilo, aby nenachádzal potešenie v tom, v čom tak vynikal. Pod uhorskou kráľovnou myslel, ako inak, Máriu Teréziu, svoju celoživotnú protivníčku, ktorej ale napriek tomu vo svojich „Dejinách sedemročnej vojny“ zložil nevdojak obdivný hold: „Činy tejto ženy boli činy veľkého muža.“
Dedičstvo a odkaz
Po vyčerpávajúcej sedemročnej vojne, v ktorej zahynula približne devätina pruskej populácie (ako si spočítal sám Fridrich, ktorý v nej prišiel aj o svojich 120 generálov), sa pruský kráľ rozhodol všemožne podporiť prílev prisťahovalcov. Boli to zväčša Nemci a Poliaci, ale prichádzali aj príslušníci národov z okolia Stredozemného mora. V Benátkach založil Fridrich prisťahovaleckú kanceláriu a uvažoval dokonca aj o postavení mešity, aby prilákal do krajiny Turkov. Domnieval sa, že miešaním rás vznikajú inteligentní ľudia. Koncom Fridrichovej vlády tvorili šestinu jeho poddaných cudzinci.
Aby svetu ukázal, že Prusko, hoci po sedemročnej vojne vyčerpané, má stále ďaleko od krachu a aby si doprial aj trochu radosti, dal v parku pri Sanssouci (palác Sanssouci – Bez starosti – nechal podľa vlastných plánov postaviť v rokokovom slohu ako svoje letné sídlo v rokoch 1745 až 1747) postaviť nový, ešte reprezentatívnejší palác. Korunu na streche jeho kupoly nesú tri Grácie, podľa inej verzie sochy nahej cisárovnej Márie Terézie, cárovnej Kataríny II. Veľkej a milenky francúzskeho kráľa madame de Pompadour, troch žien, ktoré spolu s ním najväčšou mierou tvorili európsku politiku polovice 18. storočia.
Veľký priateľ madame de Pompadour, zvláštny francúzsky vyslanec v Berlíne vojvoda de Nevers opísal Fridricha takto:
„Je impulzívny, márnivý, arogantný, povýšený a roztržitý, ale tiež pozorný, láskavý a dá sa s ním celkom ľahko vyjsť. Je priateľom pravdy a rozumu. Dáva prednosť významným myšlienkam, miluje slávu a dobrú povesť, ale ani za mak sa nestará, čo si o ňom ľudia myslia… Veľmi dobre pozná sám seba, úsmevné však je, že hovorí skromne o tom, čo je v ňom dobré a chváli sa svojimi nedostatkami. Svojich chýb si je dobre vedomý, skôr sa ich však snaží zakryť ako napraviť. Má krásny hlas… Myslím si, že ako z princípu, tak z hĺbky duše s vojnou nesúhlasí. Nikdy ale nedopustí, aby bol napadnutý, či už z vlastnej márnivosti alebo prezieravosti. Radšej si včas zistí, čo sa jeho nepriatelia chystajú urobiť, a napadne ich skôr ako oni jeho. Beda, ak nie sú dosť silní a beda jemu, ak ho donúti dobre organizovaná liga, aby vydržal dlhodobý nápor.“
Fridrich potvrdil platnosť jedného a s vypätím všetkých síl odolal platnosti druhého konštatovania zo záveru vojvodovej charakteristiky, aby nakoniec korunoval svoju vládu aj pripojením Kráľovského Pruska (nem. Königlich-Preußen, poľ. Prusy Królewskie), časti poľského územia medzi Brandenburskom a Východným Pruskom, po ktorom už dlhšie poškuľoval. Nie je bez zaujímavosti, že hoci sedel Fridrich na tróne už od roku 1740, až pripojením Kráľovského Pruska sa stal oficiálne pruským kráľom. Dovtedy totiž nosili korunované hlavy v Berlíne titul Kráľa v Prusku (nem. König in Preußen, fr. Roi en Prusse), a až po prvom delení Poľsko-litovskej únie sa Fridrich proklamoval za pruského kráľa (nem. König von Preußen, fr. Roi de Prusse).
Prvé delenie Poľska v roku 1772 postihlo asi štvrtinu krajiny, pričom Rakúsko a Rusko, ktoré sa ho zúčastnili tiež, získali každý dvakrát väčšie územie ako Prusko. Paradoxne, najviac sa tomuto deleniu bránila Mária Terézia, ktorá si najviac ctila pravidlá medzinárodných vzťahov a nezabudla, ako Poliaci pomáhali zachrániť Viedeň pred Osmanmi v roku 1683. Jej syn a spoluvládca Jozef II. ju však spolu s Kaunitzom (riadil cisársku zahraničnú politiku) dokázali presvedčiť. Fridrich to vtipne okomentoval slovami: „Plače, ale berie.“ So zničením poľsko-litovského štátu po ďalších dvoch deleniach (1793 a 1795) by však Fridrich, ak by ešte žil, zrejme nesúhlasil, pretože to nikdy nebolo jeho cieľom.
Na sklonku svojho života sa chorľavejúci Fridrich, ktorý vládol Prusku už takmer polstoročie, postupne stiahol do ústrania. Medzi jeho posledné politické činy patrilo podpísanie zmluvy o priateľstve a obchode s budúcimi Spojenými štátmi americkými. 15. augusta 1786 ako obvykle vstal skoro a o piatej sa pustil do práce, avšak ďalší deň vstal až tesne predpoludním a už nebol schopný udeliť rozkazy plačúcemu pobočníkovi. Umieral celý deň sediac vo svojom kresle. O polnoci sa ešte prebral a nakázal sluhom, aby cez jeho psa chvejúceho sa od zimy prehodili deku. Skoro zrána nasledujúceho dňa 17. augusta 1786 jeho trápenie skončilo.
Napriek Fridrichovmu želaniu o uložení jeho pozostatkov do hrobu vedľa obľúbených psov na terase paláca Sanssouci ho dal synovec a nástupca Fridrich Viliam II. pochovať v posádkovom kostole vedľa otca. O dvadsať rokov neskôr Napoleon vedľa jeho hrobky vyhlásil: „Klobúk dole, páni, ak by ešte žil, neboli by sme tu.“ Posledné Fridrichove želanie sa splnilo až na 205. výročie jeho smrti v roku 1991, keď bola jeho rakva prekrytá pruskou vlajkou po zotmení uložená do skromného hrobu na terase vinohradu v Sanssouci.
Ktovie ako by sa Fridrich Veľký, horlivý zástanca slobody prejavu („Robím si, čo chcem, a ľudia si hovoria, čo chcú.“), vyrovnal so skutočnosťou, že pruský militarizmus, silné tendencie k autoritárstvu, servilnosti a poslušnosti priviedli nakoniec Nemecko k extrémizmu a diktatúre, a zohrali v dejinách 20. storočia takú mimoriadne tragickú úlohu. Nie je preto žiadny div, že reprezentanti víťazných spojeneckých mocností po druhej svetovej vojne podpísali v Berlíne 25. februára 1947 zákon o zrušení pruského štátu, ktorý sa tak symbolicky po troch storočiach svojej existencie odobral definitívne do histórie. Duchovia minulosti ale nikdy nespia.
Použitá literatúra
- Clark, Christopher: Iron Kingdom. The Rise and Downfall of Prussia 1600-1947. New York 2006.
- Mitford, Nancy: Fridrich Veliký. Ostrava 2000.
- Stellner, František: Sedmiletá válka v Evropě. Praha 2007.
Študoval archeológiu a históriu na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Zaoberá sa vojenskými a námornými dejinami. Je autorom knihy Bitky a bojiská - Stručné dejiny Slovenska pre mladých čitateľov (Slovart 2021).