Štvrtý októbrový deň roku 1936 sa v Londýne odohrala udalosť, ktorá sa do dejín zapísala ako „bitka o Cable Street“. Viac ako 100 000 ľudí sa zhromaždilo v uliciach East Endu, aby rozhodným spôsobom povedali nie fašizmu, rasizmu a nenávisti. Táto udalosť je dodnes oslavovaná ako veľký triumf antifašizmu.
Sir Oswald a fašizmus
Od čias, keď Sir Oswald Mosley, rozmaznaný aristokratický synček z bohatej rodiny, egocentrický a namyslený sukničkár a drzý hedonista, navštívil v roku 1932 Taliansko a osobne sa stretol s Mussollinim, bol presvedčený, že jediná správna cesta pre neho a pre jeho krajinu je fašizmus. Mosley bol napriek svojím nemilým charakterovým vlastnostiam ako politik nesmierne talentovaný. Bol dravý, ambiciózny, inteligentný, namiesto zbytočného rozprávania o problémoch uprednostňoval akciu a predovšetkým bol výnimočne dobrým rečníkom.
Do politiky vstúpil hneď po prvej svetovej vojne. Tej sa i zúčastnil, najprv v jazdeckom oddiele (ktorý bol v zákopovej vojne nepoužiteľný a na front sa nedostal), potom ako pozorovateľ – letec. Sám seba prezentoval ako vojnového veterána, i keď reálne strávil vo Francúzsku len niekoľko mesiacov a na front sa doslova len pozrel. Rád rozprával i o svojom vojnovom zranení – čo však už nikdy nespomínal, bolo, ako si ho v skutočnosti privodil. V máji 1915 sa jeho matka a sestra prišli pozrieť na to, ako skladá skúšky na leteckú licenciu. Chcel sa predviesť, ale svoje lietadlo nezvládol a pri pristávaní havaroval. Poranil si nohu a do konca života kríval.
S imidžom vojnového veterána bol v roku 1918 zvolený a stal sa najmladším poslancom britského parlamentu za Konzervatívnu stranu. Jeho ambíciám však bola táto strana malá a tak prešiel k labouristom. Ani tam však nedokázali „doceniť jeho nesporný talent“, preto si v roku 1931 založil vlastnú stranu. Nazval ju, nie príliš inšpiratívne, Nová strana (New Party). Predčasne vyhlásené voľby sa ale pre Mosleyho skončili fiaskom a tak si potreboval odpočinúť.
Ako každý rok, odišiel na pár týždňov do tých najluxusnejších dovolenkových rezortov na francúzskej Riviére a potom do Talianska. A práve tam sa stretol s Mussollinim. V Ríme ho Duce pozval k sebe na balkón, aby mohol sledovať pochod fašistických milícií ulicami mesta. Mosley bol ohromený. Vrátil sa do Británie, kde strávil zvyšok leta písaním knihy, ktorú nazval „Väčšia Británia“ (The Greater Britain). Bola to základná práca britského fašizmu, v ktorej pomerne detailne predstavil svoju ideológiu i politický program. V októbri 1932 ju predstavil verejnosti a v ten istý deň založil Britskú úniu fašistov (British Union of Fascists, BUF).
BUF a East End
Mosleyho nový projekt bol spočiatku pomerne úspešný. BUF prilákala niekoľko známych osobností britského verejného života a bola na vzostupe. Podporoval ju i lord Rothermere, novinársky magnát a majiteľ populárnych novín Daily Mail. V lete 1934 sa členstvo BUF vyšplhalo na viac ako 40-tisíc a jej vzrastajúci vplyv začal čoraz viac znepokojovať britský politický establishment. Prostredníctvom Januárového klubu (January Club) šíril Mosley svoje myšlienky i medzi poprednými politikmi a medzi bohatými a vplyvnými Británie mal veľa priaznivcov. BUF na chvíľu vyzerala ako hnutie so žiarivou budúcnosťou – mala schopného vodcu, jasný program, podporu časti priemyselných a finančných kruhov i niektorých politikov a rastúcu členskú základňu.
Pravá tvár hnutia sa ale postupne odkrývala a Briti mali čoskoro zistiť, že pod pozlátkou sa skrýva prehnitá organizácia založená na nenávisti, xenofóbii, šovinizme a demagógii. Leto 1934 sa v tomto zmysle ukázalo ako zlomové. Dňa 7. júna 1934 zorganizoval Mosley v londýnskej hale Olympia obrovské zhromaždenie. Na udalosť prišlo okrem fašistov, ich fanúšikov, podporovateľov a rôznych zvedavých politikov, finančníkov a priemyselníkov, ale i úplne obyčajných ľudí i viacero odporcov fašizmu. Tí boli odhodlaní Mosleyho prejav prekaziť, alebo mu ho aspoň čo možno najviac znepríjemniť. Polícia situáciu podcenila a medzi fašistami a antifašistami došlo zanedlho k násilným stretom.
Mosleyho „Čiernokošeliaci“ (Blackshirts) voči protestujúcim tvrdo zasiahli. Surovo ich mlátili, hádzali zo schodov a kopali. I keď antifašisti násilnosti cielene vyvolali, extrémne tvrdá a prehnaná reakcia Mosleyho mužov spôsobila v Británii šok. Na zhromaždení bolo veľa novinárov, fotografov a filmových kamier. Obrázky zúrivých fašistov mlátiacich svoje obete čoskoro obleteli Britániu. Pre BUF to bol začiatok konca. Lord Rothermere i ďalší významní podporovatelia sa od hnutia dištancovali a v roku 1935 klesol počet členov na necelých 5000.
Mosley potreboval tento osud zvrátiť a nájsť tému na ktorej by mohol postaviť kampaň svojej strany. Inšpiroval sa tým najhorším, čím mohol: nacistickým Nemeckom. Najzúrivejším antisemitom v hnutí nechal voľné pole pôsobnosti a sám začal na Židov prudko útočiť a obviňovať ich z doslova úplne všetkého negatívneho, na čo si vedel spomenúť. Osloviť tým chcel predovšetkým robotníkov a najnižšie vrstvy britskej spoločnosti. Prirodzeným cieľom bol preto východný Londýn, East End. Táto robotnícka časť mesta sa vyznačovala najvyššou koncentráciou židovského a prisťahovaleckého obyvateľstva v celej Británii. Zatiaľ čo v celej krajine tvorili Židia len 0,7 % obyvateľstva, v East Ende to bolo medzi 20 až 60 % z takmer pol milióna obyvateľov. Väčšina Židov sa tam prisťahovala ešte koncom 19. storočia, keď utekali pred pogromami vo východnej Európe. Pre BUF sa stali jednoduchým terčom.
Predohra bitky
Koncom leta 1936 Mosley oznámil, že na výročie založenia BUF, 4. októbra, zorganizuje obrovský pochod cez londýnsky East End. Jeho dôstojníci pripravili detailný plán. Mosley mal vykonať slávnostnú prehliadku, prezentovať nové uniformy hnutia – ušité podľa vzoru uniforiem SS a potom rečniť spolu s ďalšími poprednými členmi hnutia na celkom 4 miestach cez ktoré mala kolóna prejsť. Hlavná židovská organizácia, The Board of Deputies of British Jews, ale rovnako tak aj Komunistická strana Veľkej Británie (Communist Party of Great Britain, CPGB), nabádali na ignorovanie Mosleyho. S výrazným odporom však zareagovali viacerí aktivisti a obyvatelia žijúci na miestach, kadiaľ mal pochod prejsť. Antifašisti zorganizovali ohromnú petičnú akciu a za menej než 48 hodín sa im podarilo vyzbierať až 77 tisíc podpisov. CPGB aj oficiálna židovská reprezentácia radili ľuďom 4. októbra jednoducho nevychádzať z domu. Pre väčšinu Židov, prisťahovalcov a ďalších ne-britských národností žijúcich v East Ende však znamenali akcie BUF priame ohrozenie. Rozhodli sa preto konať. Odpor voči Mosleymu začal vznikať spontánne a neorganizovane. Až tesne pred samotným pochodom, keď 2. októbra 1936 magistrát mesta oznámil, že napriek petícii pochod povolí, sa pod tlakom širokej verejnosti pridali na stranu antifašistov aj CPGB a oficiálna židovská reprezentácia. I keď sa CPGB snažila, a dodnes snaží prezentovať bitku o Cable Street ako svoj úspech, dôležitú úlohu pri organizácii zohrávala aj ľavicová Independent Labour Party (ILP) a trockistická Trotskyist Red Gloves (TRG).
Bitka o Cable Street
Dňa 4. októbra 1936 o 14:30 miestneho času sa v Aldgate pred tzv. „Gardiner´s Corner“, akousi vstupnou bránou do East Endu, zhromaždilo niekoľko stoviek fašistov v čiernych uniformách. Ich presný počet sa dnes už prakticky nedá zistiť – údaje fašistov, antifašistov i polície sa celkom zásadne líšia. Pravdepodobne najbližšie sú policajné odhady, hovoriace o 1900 fašistoch. Niektorí historici ale uvádzajú 3 až 7 tisíc Mosleyho ľudí, z ktorých približne 200 až 400 tvorili ženy zoradené uprostred kolóny. Polícia, očakávajúc problémy, zhromaždila na mieste celkom 10 tisíc mužov, z toho 4000 príslušníkov jazdnej polície na koňoch.
Čo však polícia ani Mosley neočakávali, bola sila opozície. Najnižšie odhady hovoria o viac ako 100 000 antifašistoch zhromaždených v uliciach East Endu, pripravených zastaviť fašistov za každú cenu. Niektorí autori ale uvádzajú čísla až do výšky pol milióna. Demonštranti pochádzali z rôznych politických, sociálnych aj spoločenských skupín. Zišli sa Židia, komunisti, členovia ILP, trockisti, anarchisti, miestni robotníci, írski dokári, a dokonca Somálci. Všetci zjednotení v odpore k fašizmu. Bitka o Cable Street je dodnes najväčšou antifašistickou demonštráciou v britských dejinách.
Keď sa fašisti pokúsili pochodovať, demonštranti im zahatali cestu. Polícia sa snažila pre Mosleyho mužov vytvoriť priestor, demonštranti sa ale bránili. Pod heslom „Neprejdú“ (They Shall Not Pass), ktoré bolo analógiou známeho „No Passaran“ z práve prebiehajúcej španielskej občianskej vojny, hádzali po policajtoch nábytok, palice, fľaše, kamene, dlažobné kocky a inú improvizovanú „muníciu.“ Na zem dokonca rozsypali tisíce malých sklenených guľôčok, na ktorých sa policajné kone šmýkali, padali a policajtom spôsobovali nepríjemné zranenia. „Bitka“ neprebiehala medzi fašistami a antifašistami, ako sa často uvádza, ale medzi antifašistami a políciou. Jadro demonštrantov sa koncentrovalo na Cable Street, vďaka ohromnej početnej prevahe ale zaplavili i okolité ulice, čím znemožnili Mosleyho mužom zmeniť trasu pochodu a pokračovať. Fašisti skandovali: „M-O-S-L-E-Y, chceme Mosleyho!“ na čo im antifašisti pohotovo odpovedali: „My tiež, živého alebo mŕtveho!“
V Cable Street vyrástlo niekoľko barikád z dreva, nábytku, a dokonca i nákladného auta. Podľa jednej z legiend sa v jednej chvíli policajtom do cesty postavila električka. Jej šofér jednoducho vystúpil a odkráčal preč. Ženy hádzali z okien na policajtov skazené potraviny, kvetináče, hrnce a ďalšie nepotrebné veci, čím spôsobovali ďalšie zranenia. Aj keď akcia vznikla spontánne, bola nakoniec dobre organizovaná. Antifašisti využívali sieť „informátorov,“ chlapcov na bicykloch, ktorí jazdili po okolí a informovali vodcov demonštrácie o pohybe polície a fašistov. V bočných uliciach vznikli improvizované lekárske stanice. Keď sa polícii podarilo prelomiť barikádu, demonštranti sa jednoducho stiahli za ďalšiu a pokračovali v „boji“. Po niekoľkých hodinách neúspešného boja sa policajný komisár sir Philip Game rozhodol frašku ukončiť a rozkázal Mosleymu svoj pochod presmerovať do západného Londýna. Mosley počúvol, v Cable Street vypukla ohromná vlna nadšenia a osláv. 73 policajtov skončilo v nemocnici, zatknutých za výtržnosti bolo celkom 84 osôb. BUF ďalej živorila na okraji britského politického života a po krátkom vzostupe tesne pred druhou svetovou vojnou ju v roku 1940 britská vláda zakázala, Mosleyho zatkla a poslala bez súdu do väzenia.
Symbol
Bitka o Cable Street je dodnes oslavovaná ako veľké víťazstvo antifašizmu. Na stene jednej z budov vznikla ešte v 80. rokoch mohutná maľba znázorňujúca bitku. Pri 75. výročí udalosti v roku 2012 boli usporiadané veľké oslavy. Odkazy na bitku môžeme nájsť v hudbe i literatúre. „Legenda o Cable Street“ je však skutočne len legendou. Udalosť paradoxne spôsobila dočasný nárast členstva BUF v oblasti East Endu a v nasledujúcich týždňoch bol Mosley schopný v Stepney, Shoreditch, Bethnal Green i Stoke Newington usporiadať niekoľko úspešných a nikým nerušených zhromaždení. Antifašisti teda rozhodne BUF v Cable Street nezasadili „smrteľnú ranu“ ani nespôsobili „zlom“ vo vývoji hnutia. Bol to sám Mosley a politika jeho hnutia, kto najviac prispel k svojej deštrukcii.
Symbolický význam bitky o Cable Street je ale nesporný. Antifašizmus dokázal spojiť ľudí naprieč politickým, spoločenským, sociálnym i náboženským spektrom. Londýnčania sa už v 30. rokoch 20. storočia dokázali postaviť na obranu svojich menšín a prisťahovalcov. Bitka o Cable Street nie je len symbolom boja proti antisemitizmu, ale i symbolom boja proti xenofóbii, nenávisti, fašizmu a rasizmu. Dnes je britská židovská komunita úplne integrovaná do majoritnej spoločnosti a bitka o Cable Street sa stala symbolom boja demokracie proti fašizmu. V East Ende dnes žije množstvo prisťahovalcov (i z východnej Európy), v oblasti Cabe Street predovšetkým bengálskej národnosti. A práve bengálski prisťahovalci tvorili najpočetnejšiu skupinu zastúpenú pri oslavách 75. výročia bitky v roku 2012.
Pramene
- The National Archives in Kew, London, fond Home Office 144/21061 a 144/21062
Použitá literatúra
- Drábik, J.: Mýtus o znovuzrození. Britská unie fašistů a její propaganda. Praha 2014.
- Drábik, J.: The Battle of Cable Street: myths, reality and the collective memory. Carnival – Journal of the International Students of History Association XIV, 2012, 98 – 108.
- Kushner, T./Valman, N.: Remembering the Cable Street. Fascism and Anti-Fascism in British Society. London 2000.
- Linehan, T.: British fascism 1918-39. Parties, Ideology, Culture. Manchester 2000.
- Thurlow, R.: British Fascism. From Oswald Mosley´s Blackshirt to the National Front. London, 2009.
Internetové odkazy:
Obrazová príloha: archív autora, www.wikipedia.org
Vyštudoval históriu a v roku 2014 získal na Ústave svetových dejín Filozofickej fakulty Univerzity Karlovej v Prahe titul Ph.D. Vo svojom výskume sa zaoberá komparatívnym štúdiom fašizmu (predovšetkým britského a českého fašizmu) a vybranými otázkami československých dejín. Absolvoval študijné a výskumné pobyty na Oxford Brookes University (2012/2013), Uniwersytet Wrocławski (2014), Central European University (2017/2018), Universität Wien (2021) a ďalších inštitúciách. Momentálne pracuje v Historickom ústave Slovenskej akadémie vied a na Masarykovej univerzite v Brne. Je autorom monografií Mýtus o znovuzrození (2014), Fašista (2017) a Fašizmus (2019). Je členom International Association for Comparative Fascist Studies (ComFas) a Slovenskej historickej spoločnosti pri SAV.