Jozef Miloslav Hurban patrí medzi najvýraznejšie osobnosti slovenských dejín. Bol spisovateľom, novinárom, politikom. Okrem toho však zastával i funkciu evanjelického farára, aktívne sa zapájal do cirkevných diskusií a patril medzi predstaviteľov vrcholnej evanjelickej inteligencie 19. storočia.
Pôvod a detstvo
Otec Jozefa Miloslava Hurbana Pavol Hurban absolvoval teologické štúdiá vo Wittenbergu. Po návrate späť do rodnej zeme pracoval ako vychovávateľ u šľachtickej rodiny v Bratislave, neskôr v Martine u evanjelického kňaza O. Plachého. Po tejto skúsenosti nastúpil na miesto evanjelického kňaza vo Veľkej Lhote na Morave. Ani tu však neostal príliš dlho. Odišiel pôsobiť do Beckova. A práve tu sa v roku 1813 (ako 45-ročný) zosobášil s 39-ročnou Annou, vdovou po učiteľovi J. Staufovi.
Anna ako vdova si do manželstva s P. Hurbanom priviedla dcéru Katarínu a syna Imricha. V manželstve s Pavlom Hurbanom sa im narodili dve deti: dcéra Terézia Zuzana (narodila sa 17. marca 1814) a syn Jozef Ľudovít (narodený 19. marca 1817). Meno Ľudovít dostal J. M. Hurban po krstnom otcovi Ľudovítovi Dubnickom. Symbolické slovanské meno Miloslav prijal až na pamätnej vychádzke na Devín 24. apríla 1836.
Podľa tradície učiteľských rodín získali deti Hurbanovcov základné vzdelanie v rodičovskom dome. Na jeseň v roku 1826 začal J. M. Hurban navštevovať latinskú školu v Trenčíne. Na časy strávené v školských laviciach v Trenčíne spomínal vždy negatívne. Príčinou boli najmä zastarané vyučovacie metódy a maďarčina, ktorá bola popri latinčine povinným predmetom. Hurbanove slová sú spomienkou práve na toto obdobie: „Nie cvičenie ostrovtipu, nie cvičenie vlôh a spôsobností vrodených, nie osvietenie rozumu a ostatných mocnejších znamenitostí, ale zatemňovanie, hubenie, obvyklé až bôľ, papúškovanie pri stálom bdení a korbáč maly (sic!) miesto v našom vyučovaní. Štúdiá moje, nie životu, ale len škole a zkúškam, opravdu smiešnym to okázalostiam byly prispôsobené“ (Osuský 1928).
Po štyroch rokoch, v roku 1830, odišiel mladý J. M. Hurban na lýceum do Bratislavy. Tu však pod vplyvom profesora M. Greguša ako osobnostne nezrelý mladý študent podľahol maďarským ideám. Prednášky sympatizantov maďarskej strany ho oslovovali viac ako odborné výklady vlastencov.
Medzičasom nastala u rodičov v Beckove ťažká situácia. Otec Pavol Hurban sa v roku 1831 vzdal kňazskej profesie. V náročných sociálnych pomeroch bolo zložité uživiť rodinu, preto sa rozhodol vyučovať židovské deti. Spolu s manželkou sa odsťahovali do Čachtíc. Šťastie ich tam však nečakalo. V marci 1833 zomrel Pavol Hurban na choleru. O rok nato zomrela i jeho manželka a matka J. M. Hurbana.
Osudové stretnutie
Hurbanovi sa v tomto náročnom období po strate rodičov veľmi ťažko nadväzovali priateľstvá a oporou sa mu stal predovšetkým nevlastný brat Imrich Stauf. Najbližším priateľom spomedzi študentov v Bratislave mu bol Juraj Záborský, ktorý už v tomto období bol horlivým nasledovateľom Ľudovíta Štúra. A práve toto priateľstvo a následné stretnutie s Ľudovítom Štúrom konci školského roku 1835 prinieslo Hurbanovi jeho „osobné národné obrodenie“. Toto neplánované stretnutie na vtedy ešte ľahkovážneho J. M. Hurbana silne zapôsobilo. Štúr sa mu prihováral: „Čo teda – cvičíte sa v slovenskej reči? Vy máte dobré schopnosti!“ Hurban, nevediac, čo má odpovedať, mlčal. Štúr pokračoval: „Veď ste Slovan, pravda? A priateľom vaším je Jurko Záborský?“ Hurban zahanbene odpovedal: „Áno, som Slovák… a Jurko je mojím priateľom.“ Štúr prehovoril Hurbanovi takpovediac do duše a prebudil v ňom národného ducha. Hurban začal zápalisto písať slovenské verše. Už 4. septembra 1835 sa stal plnohodnotným členom Spoločnosti česko-slovanskej.
Životnú etapu štúdia na lýceu zavŕšil Hurban ordináciou za evanjelického kňaza 11. júna 1840 v nemeckom evanjelickom kostole v Bratislave. Neskôr sa o tejto udalosti zmienil, že ho ordinovali „sucho“, čím narážal na vlažný prístup prítomných kňazov. J. M. Hurban spočiatku nebol s výberom svojho povolania úplne vnútorne stotožnený, necítil k nemu žiaden hlbší vzťah. Za vinu to kládol racionalizmu, ktorý panoval vo vtedajších teologických kruhoch. Kňazské povolanie sa mu však napokon stalo celoživotným poslaním. Neodškriepiteľným faktom však ostáva, že v Hurbanovej počiatočnej kázňovej tvorbe sú stopy racionalizmu, ktorý do popredia staval nadradenosť rozumu, jasne badateľné.
Kaplán a kňaz
V júni roku 1840 začal Hurban pôsobiť ako evanjelický kaplán po boku kňaza Pavla Marečka. Miestom, kde zakotvil, sa stala Brezová pod Bradlom. Okrem prvotného, ešte stále vládnuceho racionalizmu však naňho v priebehu života pôsobilo viacero filozofických smerov. Popri Štúrovi mala na Hurbana značný vplyv napríklad i idealistická filozofia G. W. Hegla. Vedľa principála, ako J. M. Hurban nazýval P. Marečka, sa aktívne zaujímal o spisy predstaviteľa subjektívneho idealizmu J. G. Fichteho.
Brezová pod Bradlom bola adekvátnym miestom pre Hurbanove nielen pastoračné a kazateľské aktivity, ale i pre národnobuditeľské a osvetové činnosti. Bolo to tak z prostých dôvodov. Brezová pod Bradlom zvádzala dlhoročné boje proti zemanom a za inšpektorov evanjelickej cirkvi boli volení miestni občania z radov mešťanov. Takéto pomerne emancipované mestečko bolo „živnou pôdou“ pre Hurbanove progresívne osvetové aktivity. Za jeho pôsobenia bola založená nedeľná škola, knižnica a spolok miernosti. Hurban sa tu formoval ideologicky a teologicky, ruka v ruke s národnými cieľmi. Napriek svojim autoritatívnym postojom si u Brezovanov získal rešpekt, hoci pri voľbe nového farára uprednostnili svojho rodáka T. Hroša.
V júni 1843 začal J. M. Hurban vykonávať funkciu evanjelického kňaza v Hlbokom. Prišiel do duchom pomerne zaostalého cirkevného zboru, horlivo však nadviazal na svoju doterajšiu prácu v predošlom pôsobisku. Čoskoro aj tu založil spolok miernosti a nedeľnú školu. Obe ustanovizne propagoval nielen ústnym podaním, ale i vydaním spisu Slovo o Spolkách Mjernosti a Školách Nědelních. V Hlbokom sa postupne naplno rozvinula i myšlienka o novej slovenčine, ktorá bola uvedená Hurbanovým druhým vydaním Almanachu Nitra.
Zápas na poli národnom i cirkevnom
J. M. Hurban zvádzal vo svojom novom pôsobisku ustavičný zápas na poli národnom – za slovenčinu, za národnú svojbytnosť a práva Slovákov –, ale takisto i na poli cirkevnom, ktoré sa dostalo do duchovného rozporu. Od roku 1840 sa totiž v Uhorsku pripravovala „živná pôda“ pre úniu – spojenie uhorských luteránov s kalvínmi. Hurban zápalisto študoval materiály a snažil sa objektívne zistiť skutočné rozdiely medzi kalvínmi a slovenskými evanjelikmi.
Postupne dospel k nesúhlasnému stanovisku voči únii, ktoré zhrnul a vysvetlil v diele Unia čili spojení lutheranů s kalvíny v Uhrách (1846). Jeho negatívny postoj k únii však mal za následok jeho odvolanie z kňazského úradu dňa 19. júna 1848.
J. M. Hurban sa aktívne zapojil i do revolúcie 1848 – 1849. V meruôsmych rokoch potvrdil svoju vplyvnú pozíciu a autoritu. Dostal sa do vysokej politiky a nadobudol aj jedno prvenstvo: od 16. septembra 1848 až do rozpustenia revolučného pohybu sa stal prvým predsedom Slovenskej národnej rady. Treba podotknúť, že do roku 1918 aj posledným. Podobne vplyvnú politickú pozíciu už nikdy nezískal a prvotná snaha predstaviteľov slovenského národného hnutia o slovenskú samostatnosť bola v novembri roku 1849 definitívne potlačená. Politické pole pôsobnosti neopustil J. M. Hurban úplne, pretože v 60. rokoch sa výrazne angažoval v cirkevnej politike.
Patentálne boje a periodikum Cirkevné listy
Po potlačení povstania sa Hurban mohol oficiálne vrátiť na miesto evanjelického kňaza v Hlbokom v máji roku 1850. Naďalej sa zapájal do cirkevných diskusií. 1. septembra 1859 vydal cisár František Jozef I. Protestantský patent, ktorý mal protestantským cirkvám v Uhorsku položiť základ na jednotný a samostatný systém. Tento cisársky výnos bol cestou k zdemokratizovaniu cirkví v Uhorsku. Dekrét paradoxne zapríčinil cirkevné rozkoly a výrazne hýbal cirkevnými politickými kruhmi. Slovenskí evanjelici zákon s nadšením prijali. Výdobytky patentu mali v prvom rade obmedziť maďarizačné procesy, čo malo samozrejme za následok výrazné obavy na strane Maďarov a ich prívržencov.
Maďarská šľachta a hodnostári mali obavu z obmedzenia práv v rámci cirkvi. Podľa patentu bola zriadená tzv. Prešporská patentálna superintendencia na čele so superintendentom K. Kuzmánym, ktorý sa považuje za hlavného iniciátora Protestantského patentu. Odporcovia patentu, ktorí ho považovali za značné obmedzenie cirkevnej autonómie, sa začali nazývať autonomisti.
Zápolenie dvoch znepriatelených strán pokračovalo aj na stránkach cirkevných periodík. Autonomisti pre svoju propagandu zriadili časopis Ewanjelik. U patentalistov vznikli Ewangelické cirkewné nowiny, do ktorých agitačnými článkami prispieval i J. M. Hurban.
V roku 1863 toto periodikum čiastočne nahradili „Cirkevné listy pro weškeré záležitosti cirkwe evanjelicko-luteranské“ (skrátene Cirkevné listy). Samotný J. M. Hurban sa označuje ako ich „Redaktor, Majitel a Wydawatel“. Ich vydávanie J. M. Hurban spustil presne 1000 rokov po príchode vierozvestcov Cyrila a Metoda na Veľkú Moravu. Cirkevné listy dávali priestor národným buditeľom, kňazom a vzdelancom. Tematicky sa Cirkevné listy venovali nielen problematike Protestantského patentu, ale prinášali aj iné témy z cirkevnej a kresťanskej oblasti. Dodám, že Cirkevné listy fungovali pod vedením J. M. Hurbana do roku 1873.
Hurbanove Cirkevné listy sa stali akýmsi pamätníkom vtedajších udalostí na poli cirkevnom či národnom. Súčasný čitateľ či historik v nich nachádza prameň pre lepšie pochopenie doby, v ktorej zápas za národ jednoznačne vychádzal aj z cirkevných kruhov.
15. mája 1867 prišlo k definitívnemu odvolaniu Protestantského patentu. V septembri roku 1867 sa uskutočnil generálny konvent v Pešti, kde cirkevné vyrovnanie odmietlo úniu a zaväzovalo k prísľubu používania národného jazyka v školách, kostoloch, súdoch. Odohralo sa tu aj symbolické zmierenie patentalistov a autonomistov. J. M. Hurban prišiel pri neoblomnom zápase za Protestantský patent definitívne o blízkeho priateľa a spolupracovníka M. M. Hodžu, s ktorým sa už nikdy nepomeril.
Po odvolaní Protestantského patentu sa Jozef Miloslav Hurban naplno „ponoril“ do kazateľských a pastoračných aktivít na svojej fare v Hlbokom. Životné peripetie ho však neobchádzali. Prešiel si súdnymi konaniami, a dokonca väzením vo Vacove. Zomrel 21. februára 1888.
Pramene
- Štátny archív v Bratislave, pobočka Skalica: Cirkevné listy z roku 1868, číslo 4.
Použitá literatúra
- Bodnár, J.: Dr. Jozef Miloslav Hurban jeho život a dielo pre slovenský ľud a študujúcu mládež. Bratislava 1925.
- Klátik, M.: Jozef Miloslav Hurban teológ a filozof. Liptovský Mikuláš 2014.
- Osuský, Š.: Filozofia Štúrovcov II. Hurbanova filozofia. Myjava 1928.
- Šišmit, M.: Z rodových a rodinných vzťahov. In: N. Rolková (zost.): Jozef Miloslav Hurban – prvý predseda Slovenskej národnej rady. Bratislava 2007, 212 – 229.
- Viršinská, M.: Cirkevnopolitická a kňazsko – kazateľská činnosť. In: N. Rolková (zost.): Jozef Miloslav Hurban – prvý predseda Slovenskej národnej rady. Bratislava 2007, 124 – 150.
Obrazová príloha: wikipedia.org
Absolvovala vysokoškolské štúdium v programe Stredoeurópske areálové štúdiá na Fakulte stredoeurópskych štúdií UKF v Nitre. Následne pokračovala v rigoróznom konaní na UCM v Trnave v odbore história, ktoré úspešne ukončila v roku 2018. Vo svojich prácach sa venovala najmä národnostno-emancipačnému procesu a osobnosti J. M. Hurbana v kontexte evanjelickej cirkvi augsburského vyznania v Uhorsku. Histórii Slovenska sa venuje aj v súčasnosti.