13. marca 1809 vpadnú do komnaty švédskeho kráľa Gustáva IV. Adolfa siedmi sprisahanci. Kráľa zatknú a i s rodinou uväznia na zámku Gripsholm. Ríšsky snem ho následne zbaví moci a o nástupnické právo prichádzajú aj jeho potomkovia. Vlády sa ujíma Gustávov strýko Karol XIII. Keďže ide o postaršieho muža s nemanželským dieťaťom, musí sa urýchlene vyriešiť, kto po ňom zasadne na trón.
V snahe zblížiť sa s mocným Napoleonom padne voľba na Jeana-Baptista Bernadotta, francúzskeho maršala, ktorý sa už ako kráľ Karol XIV. Ján pričiní o vznik švédsko-nórskej personálnej únie. Práve v tomto období sa začína písať nová kapitola nórskych dejín.
Dramatickým udalostiam zo začiatku roka 1809 predchádzala rusko-švédska vojna, známa aj ako fínska vojna, ktorá viedla k tomu, že sa Švédsko muselo vzdať svojho východného územia, dnešného Fínska, v prospech Ruska. Pre kráľovstvo to bola bolestivá strata. Od Bernadotta preto viacerí očakávali, že sa stratené územie pokúsi opätovne dobyť.Korunný princ však uznal, že pre Švédsko bude výhodnejšie neriskovať ďalší konflikt s Ruskom, a za reálnejšie považoval zmocnenie sa Nórska, ktoré bolo súčasťou napoleonskými vojnami oslabeného Dánska.
Apropo, švédske snahy o ovládnutie nórskeho územia neboli ničím novým. O dobytí Nórska uvažoval už otec zvrhnutého Gustáva IV. Adolfa, Gustáv III. Strategická poloha s dôležitými prístupovými cestami do Atlantiku a k severným moriam, ako aj prírodné a nerastné bohatstvo boli veľkým lákadlom.
Až Bernadotte však tento cieľ skutočne dosiahol. Umne využil svoje diplomatické schopnosti a napriek očakávaniu svojho bývalého cisára sa pragmaticky pripojil k protinapoleonskému táboru. Mierová zmluva podpísaná v januári 1814 v Kieli potvrdila, že Dánsko musí ako spojenec porazeného Francúzska súhlasiť s odstúpením Nórska Švédsku. Skončila sa tak viac ako 400-ročná spoločná dánsko-nórska história. Pre úplnosť však treba dodať, že dánskej korune naďalej ostávali niekdajšie nórske dŕžavy: Island, Faerské ostrovy a Grónsko. Okrem toho malo Dánsko získať kontrolu nad švédskym Pomoranskom a Rujanou.
Pokus o vyhlásenie nezávislosti
Nóri však neboli ochotní ustanovenia Kielskeho mieru pasívne akceptovať. Vízia únie so silnejším Švédskom a výmena dánskeho kráľa za švédskeho nórsku spoločnosť príliš nenadchla. Prednosť dávali úplnej politickej nezávislosti, pričom v tomto rozhodnutí našli oporu v dánskom miestodržiteľovi Kristiánovi Frederikovi, vnukovi niekdajšieho dánskeho panovníka Frederika V.
Na zámku v meste Eidsvoll, ležiacom severne od Kristiánie (dnes Oslo), sa preto 10. apríla 1814 stretli poprední nórski úradníci a obchodníci z viacerých častí Nórska. Cieľom zhromaždenia bolo pripraviť a schváliť ústavu nového štátu čo najskôr, ideálne ešte predtým, než sa Bernadotte so svojou armádou presunie z kontinentu, kde bojoval proti Napoleonovi, na sever a plnohodnotne sa ujme funkcie vyplývajúcej z Kielskeho mieru. Vzhľadom na veľké vzdialenosti (zo severu na juh Nórska je rovnako ďaleko ako z južného Nórska do Ríma) a nedostatok času sa zhromaždenie rozhodlo rokovať bez predstaviteľov najsevernejších regiónov.
Zástupcovia v Eidsvolle napokon výraznou väčšinou – osemdesiatimi dvomi hlasmi zo stodvanástich – odmietli úniu so Švédskom a priklonili sa k vyhláseniu nezávislosti. 17. mája 1814 zasadnutie vyvrcholilo zvolením Kristiána Frederika za nórskeho kráľa a slávnostným podpisom textu ústavy, ktorá je po Ústave Spojených štátov amerických druhou najstaršou platnou ústavou na svete. Poslanci v Eidsvolle teda splnili svoje poslanie a 20. mája sa rozišli. Jasot však netrval dlho.
Švédsko-nórska vojna
Vyhlásenie nezávislosti a zvolenie kráľa vyvolalo spor medzi Nórskom a víťaznými mocnosťami. Krátko po 17. máji pricestoval do Nórska zástupca britskej vlády a na konci júna aj zástupcovia zvyšných mocností, Ruska, Pruska a Rakúska. Rokovania prebiehali v čase, keď sa Bernadotte vrátil so svojimi jednotkami do Švédska a začal ich rozmiestňovať na hraniciach s Nórskom. Vojenský konflikt bol na spadnutie. Hoci sa Kristián Frederik snažil získať podporu veľmocí, nestalo sa tak.
Vzhľadom na obmedzený manévrovací priestor však dokázal šikovne zareagovať. Uistil zástupcov veľmocí, že netrvá na svojom kráľovskom titule a je ochotný abdikovať, avšak nechce porušiť ústavu, a preto nemôže odstúpiť bez súhlasu poslancov, ktorí ho zvolili. V tejto situácii požiadal o prímerie a čas na zvolanie Stortingu, nórskeho zákonodarného zboru. Vyslanci súhlasili pod podmienkou, že švédska armáda obsadí ako záruku pohraničné pevnosti a juhovýchodné pohraničie. To však Kristián Frederik odmietol.
Bernadotte nemal v úmysle ďalej čakať a 26. júla vydal rozkaz zaútočiť na nórske územie. Tak sa začala krátka švédsko-nórska vojna, do dnešných dní posledná medzi škandinávskymi krajinami, v ktorej švédske vojská rýchlo postupovali. Švédska presila bola zrejmá od prvej chvíle. Kým Bernadotte mal k dispozícii 45 000 vojakov, na nórskej strane ich bojovalo len 25 000. Švédi mali okrem toho lepšie zbrane, väčšie zásoby a i nedávne vojenské skúsenosti z kontinentu.
Nórom sa napriek tomu, najmä na severe, darilo útoky prekvapivo odrážať. Nórski vojenskí predstavitelia však realisticky považovali dlhodobé vzdorovanie za málo pravdepodobné. Na pokračovaní vojny nemal záujem ani Bernadotte, ktorému niekoľko prvých dní vojny stačilo na to, aby si uvedomil, že pripojenie Nórska k únii môže zrealizovať len za cenu nákladných a komplikovaných vojenských operácií v celej krajine. Keď prejavil ochotu rokovať o mieri, Nórsku ju prijalo.
Vznik švédsko-nórskej personálnej únie
Vojna sa skončila prímerím podpísaným 14. augusta v meste Moss. Kristián Frederik sa zaviazal odovzdať nórske pohraničné pevnosti švédskym posádkam a prisľúbil svoju abdikáciu. Švédsko výmenou za to akceptovalo nórsku ústavu a sľúbilo, že sa až na body týkajúce sa umožnenia vytvorenia švédsko-nórskej únie nebude meniť. V tejto atmosfére sa začiatkom októbra v Kristiánii (dnes Oslo) zišiel nórsky zákonodarný zbor, Storting, ktorý schválil spojenie so Švédskom. 4. novembra 1814 bol za nórskeho kráľa zvolený formálne vládnuci švédsky kráľ Karol XIII., hoci v realite mal v rukách moc Bernadotte (oficiálne na trón zasadol až v roku 1818). Týmto rozhodnutím vznikla únia, ktorá trvala nasledujúcich 90 rokov.
Vytvorenie švédsko-nórskej únie bezpochyby nebolo pre Nórsko vytúženým scenárom. Hoci si Nórsko uchovalo vlastnú ústavu a zákonodarstvo, kráľ si nárokoval právo schvaľovať zákony prijaté Stortingom, ako aj menovať dôležitých ľudí v štáte. Okrem toho bolo Švédsko bohatším, a teda aj hospodársky silnejším partnerom. Všetky zásadné rozhodnutia sa prijímali v Štokholme.
Na druhej strane však treba dodať, že v porovnaní s obdobím dánsko-nórskeho kráľovstva získali Nóri nepomerne väčší priestor na svoj ďalší rozvoj: vznikla národná banka, rozvíjala sa univerzita, ktorá zohrala dôležitú rolu pri formovaní spisovného nórskeho jazyka (viac informácií tu: https://historylab.dennikn.sk/napriec-dejinami/cierna-smrt-zanechala-vyrazne-stopy-na-vyvoji-norskeho-jazyka/), ako aj nórska verejná správa či súdnictvo. Rok 1814 sa preto považuje za zrod moderného Nórska, hoci trvalo ešte 90 rokov, než sa krajina stala skutočne nezávislou.
Použitá literatúra:
- BUDIL, Ivo T., 2017. Dějiny Skandinávie. Praha: Stanislav Juhaňák – Triton. ISBN 978-80-7553-228-2.
- DEJMEK, Jindřich, 2015. Norsko. Praha: Libri. Stručná historie států. ISBN 978-80-7277-536-1.
- HROCH, Miroslav, Helena KADEČKOVÁ a Elisabeth BAKKE, 2005. Dějiny Norska. Praha: Lidové noviny. ISBN 80-7106-407-6.
- LARSSON, Olle a Andreas MARKLUND, 2012. Svensk historia. Lund: Historiska media. ISBN 978-91-87031-08-3.
- STENERSEN, Øivind, 2015. Norges historie: En innføring. Oslo: Cappelen Damm AS. ISBN 978-82-02-43243-0.
Je absolvent Masarykovej univerzity. V rámci doktorského štúdia sa venoval jazykovému kontaktu medzi nórčinou a severnou sámčinou. V súčasnosti pôsobí ako odborný asistent na Katedre germanistiky, nordistiky a nederlandistiky MU v Brne.