Alžbeta Hessenská bola pre Rusko stvorená, avšak jej život na východe priniesol mnohé tragédie. Napriek tomu jej odkaz žije dodnes. 

 

Alžbeta Hessenská (1864–1918) sa narodila ako druhé dieťa hessenského veľkovojvodu Ľudovíta IV. a Alice Anglickej, dcéry kráľovnej Viktórie. V rodine ju nazývali Ella. Mala štyri sestry (Viktória, Irena, Alix a Mária) a dvoch bratov (Ernest a Fridrich). Mladší brat Fridrich, hemofilik, zomrel na následky úrazu pred tretími narodeninami (1873). Koncom roka 1878 sa v rodine rozšíril záškrt, ktorému podľahli matka aj najmladšia sestra Mária. Všetky dcéry boli vychovávané prevažne po anglicky, často navštevovali starú mamu, kráľovnú Viktóriu, ktorá si s nimi celý život aj dopisovala.

Ella zdedila po matke vrelý vzťah k hudbe. Súčasníci ju považovali za jednu z najkrajších žien Európy. Brat Ernest: „…Bola jednou z najkrajších žien, aké žili, pretože jej telo bolo v každom smere dokonalé. Mala vrúcny hlas, obzvlášť rada maľovala a kreslila. Rada sa pekne obliekala, no nie z nejakej samoľúbosti, ale z radosti, že vytvára niečo pekné. Mala veľký zmysel pre humor a dokázala so strhujúcou komickosťou rozprávať o veciach, ktoré sa jej prihodili.“ Očarila napríklad pruského princa Viliama (neskôr nemeckého cisára), ktorý jej písal ľúbostné básne a neúspešne ju požiadal o ruku. Rovnako odmietla aj bádenského veľkovojvodu Fridricha II. Obdivoval ju aj veľkoknieža Konštantín Konštantínovič, princ Felix Jusupov ju považoval za druhú matku, kráľovná Mária Rumunská v pamätiach opisovala jej krásu a láskavosť. Ako napísal jeden zo bratancov jej manžela: „Každý sa do nej zamiloval v momente, keď prišla do Ruska.“

 

Veľkokňažná

Hoci sa o Alžbetu uchádzalo mnoho nápadníkov, napokon sa v roku 1884 vydala za ruské veľkoknieža Sergeja (1857–1905), mladšieho brata cára Alexandra III. Poznali sa dlho, boli bratanec a sesternica z druhého kolena. Kráľovná Viktória nebola naklonená ruskému spojeniu, považovala Rusov za barbarov a bola si vedomá nebezpečnosti života na ruskom dvore (napríklad časté útoky anarchistov).

Alžbeta Hessenská bola pre Rusko stvorená.

Podľa brata Ernesta, „bola Elle aj Alix vlastná kontemplatívna povaha, preto boli prístupné ruskému svetu“. V roku 1891 Ella dobrovoľne prestúpila na pravoslávnu vieru a prijala meno Alžbeta Fjodorovna. Ellu pravidelne navštevovala jej mladšia sestra Alix, ktorej sa dlhodobo neúspešne dvoril Mikuláš (II.). Až na smrteľnej posteli Mikulášov otec so sobášom súhlasil a z Alix sa stala neskoršia cárovná Alexandra Fjodorovna.

O vzťahu manželov nevieme takmer nič, ich súkromná korešpondencia sa nezachovala. Niektorí súčasníci však Sergeja považovali za homosexuála. Napriek tomu však bola Ella svojmu manželovi oddaná a až do konca života ctila jeho pamiatku.

Hoci sa o Alžbetu uchádzalo mnoho nápadníkov, napokon sa vydala za ruské veľkoknieža Sergeja.

Manželia boli bezdetní, no Ella často organizovala stretnutia pre ďalšie romanovské deti. Keď sa veľkoknieža Pavol, Sergejov mladší brat, oženil s neurodzenou a navyše rozvedenou ženou (morganatické manželstvo), cár ho vykázal z Ruska (smel sa vrátiť až v roku 1914). Ella a Sergej dostali do dočasnej starostlivosti jeho deti Máriu a Dimitrija.

V roku 1887 vyslal cár Ellu a Sergeja do Británie, aby ho reprezentovali na oslavách Viktóriinho zlatého jubilea a o rok neskôr sa vydali do Svätej zeme pri príležitosti vysvätenia kostola Márie Magdalény v Jeruzaleme, ktorý bol postavený na pamiatku cárovnej Márie Alexandrovny.

Sergej mal veľký vplyv na svojho brata Alexandra III., po jeho smrti aj na synovca Mikuláša II. Od roku 1891 bol generálnym guvernérom Moskvy. Z tohto dôvodu bol práve on obvinený z nešťastia na Chodynke (počas korunovačnej slávnosti Mikuláša II. bolo na Chodynskej pláni ušliapaných približne 1000 ľudí). Tiež z Moskvy vyhnal 20 000 Židov (Ella s tým nesúhlasila a údajne vyhlásila, že Boh ich za to potrestá) a snažil sa potláčať študentské hnutia. Aj na vtedajšie pomery boli jeho názory vnímané ako extrémne konzervatívne. V roku 1894 bol menovaný členom štátnej rady. Na začiatku roku 1905 oficiálne rezignoval zo svojich úradov, ponechal si len funkciu vojenského veliteľa Moskovskej oblasti. Spolu s manželkou sa venovali dobročinnosti.

Dňa 15. 2. 1905 sa manželia s deťmi zúčastnili dobročinného koncertu pre Červený kríž. Pri návrate do Kremľa bol na Sergeja naplánovaný atentát, ale v koči sedela aj Ella a deti a s ohľadom na nich bol útok odvolaný. O dva dni neskôr sa Sergej vracal kočom z obeda sám a tentoraz revolucionári nezaváhali. Ivan Kaljajev hodil na koč bombu zabalenú v novinách. Výbuch roztrhal Sergejovo telo, jeho časti sa neskôr našli až na streche blízkej budovy. Ella začula výbuch a vybehla von. Potom začala zbierať manželove ostatky. Dni pred manželovým pohrebom trávila na modlitbách. Trvala na tom, že sa chce osobne stretnúť s vrahom. Spýtala sa ho, prečo zavraždil jej manžela. Kaljajev odpovedal, že Sergej bol nástrojom tyranie a on sa mstil za ľud. Ella mu odpustila. O dva mesiace bol popravený.

Vdova

Alžbeta ako rehoľníčka.

Po ovdovení sa utiahla do súkromia. V roku 1909 predala všetky šperky a založila Rád sv. Marty a Márie, kde sa starala a chudobných a chorých Moskovčanov (založila nemocnicu, sirotinec, lekáreň). Za prvej svetovej vojny organizovala ošetrovanie ranených vojakov. V roku 1916 sa naposledy stretla so sestrou Alexandrou a upozorňovala ju na neblahý vplyv Rasputina.

V roku 1918 bola na Leninov rozkaz zatknutá a neskôr s niekoľkými príbuznými (veľkoknieža Sergej Michajlovič, princovia Ioann Konštantínovič, Konštantín Konštantínovič, Igor Konštantínovič a Vladimír Pavlovič) prevezená do Alapajevska. V noci 17. 7. boli všetci odvezení do opustenej bane na železnú rudu, zbití a hodení do šachty. Následne tam čekisti hodili niekoľko ručných granátov. Podľa svedkov sa zo šachty stále ozýval spev náboženskej piesne. Lenin Ellinu smrť okomentoval: „korunovaná cnosť je pre svetovú revolúciu nebezpečnejší nepriateľ ako sto rokov cárskej tyranie“.

Keď oblasť ovládli bielogvardejci, objavili úkryt romanovských pozostatkov. Ukázalo sa, že väčšina obetí zomrela vyčerpaním a hladom. Ella síce mala zranenia z pádu, ale stále mala dosť síl na to, aby obviazala zranenú hlavu princa Ioanna. Jej telo bolo neskôr prepašované do Číny, pochované v pravoslávnom kostole v Pekingu, neskôr bolo presunuté do Jeruzalema, kde ju pochovali v kostole Márie Magdalény na Olivovej hore. V roku 1981 ju svätorečila pravoslávna cirkev v zahraničí, moskovský patriarcha ju kanonizoval v roku 1992. Rád sv. Marty a Márie bol obnovený v roku 1994 a pokračuje v Ellinom diele.

Literatúra

  • Hereschová, E.: Alexandra. Tragédie poslední carevny. Praha 1995.

Internetové odkazy

Obrazová príloha: wikipedia.org

Mgr. Terézia Vangľová, PhD., vyštudovala odbor archeológia na Filozofickej fakulte Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre. Pracuje v Archeologickom ústave Slovenskej akadémie vied, v. v. i., v Nitre. Zaujíma sa o históriu, predovšetkým o francúzske a anglické dejiny. Okrem toho je členkou historickej skupiny Psohlavci, ktorá sa venuje rekonštrukcii života Kumánov v Uhorsku.