Územie severovýchodného Slovenska sa od novembra 1914 do mája 1915 stalo dôležitým bojovým priestorom karpatskej časti východného frontu. V sledovanom období zviedli na tomto území príslušníci rakúsko-uhorskej, nemeckej a ruskej armády množstvo krutých bojov, ktoré si vyžiadali tisícky ľudských životov.
Obete týchto krvavých bojových operácií našli svoj posledný odpočinok na vyše 200 vojnových cintorínoch, vybudovaných na desiatkach lokalít, situovaných v katastroch obcí a miest siedmich východoslovenských okresov – Bardejova, Humenného, Medzilaboriec, Sniny, Stropkova, Svidníka a Vranova nad Topľou. Ich zriaďovanie a výstavba prebiehala nepretržite od novembra 1914, keď v slovenskej časti Karpát došlo k prvým ozbrojeným stretom medzi jednotkami rakúsko-uhorskej a ruskej armády, až do ukončenia Veľkej vojny v novembri 1918. V sledovanom období tu vznikli dva typy vojnových cintorínov – frontové a lazaretné.
Oddiely vojnových hrobov
Výstavbou komplexu vojnových cintorínov v Karpatoch vrátane lokalít na území severovýchodného Slovenska boli poverené Oddiely vojnových hrobov (Kriegsgräber Arbeiter Kompagnie). Každý z týchto oddielov pozostával z dvoch základných skupín – evidenčnej (Gräber-Evidenzgruppe) a skupiny starostlivosti o vojnové hroby (Gräber-Fürsorgegruppe), ktoré boli podľa potreby dopĺňané ďalšími skupinami, vykonávajúcimi pomocné služby rôznych špecializácií (čistenie a sanácia bojiska, preprava, logistika, zásobovanie a pod.).
Hlavnou úlohou evidenčných skupín bolo získavanie údajov o zomrelých vojakoch, vrátane informácií o mieste ich pochovania. Všetky získané dáta o zomrelom zaznačovali príslušníci týchto skupín do evidenčných listov, ktoré po ich finalizovaní zasielali do sídel príslušných zborových veliteľstiev. Okrem zhotovovania evidenčných listov participovali príslušníci evidenčných skupín aj na lokalizácií vojnových hrobov a cintorínov v teréne. S ich pomocou potom geodeti zameriavali a kartografi do pripravených katastrálnych máp zakresľovali presné polohy týchto pietnych miest. Spracované mapy, podobne ako evidenčné listy, končili v sídlach príslušných zborových veliteľstiev.
Členovia skupín starostlivosti o vojnové hroby mali oproti evidenčným skupinám podstatne viac úloh. Na starosti mali výber vhodných miest pre zriadenie vojnových cintorínov, usmerňovanie ich dispozičného členenia a konečného vzhľadu, zaobstarávanie stavebného materiálu potrebného pre ich výstavbu, získavanie finančných prostriedkov na ich zriaďovanie, konečnú architektonicko-sadovnícku úpravu a udržiavanie prostredníctvom zbierok a dobrovoľníckych príspevkov, podávanie žiadostí na výstavbu centrálnych pamätníkov a centrálnych pietnych miest, kooperáciu prác s príslušnými úradmi miestnej samosprávy a štátnej správy a zisťovanie vlastníckych vzťahov k pozemkom, na ktorých cintoríny vznikali, alebo sa ich výstavba plánovala, a tiež to, či predmetné pozemky bude možné odkúpiť alebo vyvlastniť.
Dôležité úlohy pri výstavbe vojnových cintorínov zabezpečovali aj členovia skupín čistenia a sanácie bojiska, ktorí mali na starosti exhumáciu tiel z provizórnych hrobov a cintorínov a zber nepochovaných mŕtvol padlých vojakov z bojísk a ich následné pochovávanie na stálych vojnových cintorínoch. V pracovných skupinách Oddielov vojnových hrobov, pôsobiacich na území západnej Haliče, sa okrem radových vojakov vyskytovali aj vojaci a civili rôznych zamestnaní. Okrem už vyššie spomínaných kartografov a geodetov to boli aj architekti, ktorí mali na starosti projektovanie a návrhy architektonicko-sadovníckej úpravy vojnových cintorínov, remeselníci (kamenári, murári, sochári, tesári, záhradníci a pod.), ktorí sa podieľali na realizácii odborných prác priamo v teréne, fotografi, ktorí ich výstavbu zachytávali na fotografiách, a tiež kňazi, ktorí vykonávali pohrebné obrady a posväcovali novozriadené hroby i cintoríny. Súčasťou týchto pracovných skupín boli i vojnoví zajatci, ktorí boli spravidla využívaní na vykonávanie tých najšpinavších prác – exhumáciu mŕtvol a zbieranie nepochovaných a v teréne sa rozkladajúcich tiel padlých vojakov.
Prácu Oddielov vojnových hrobov priamo v teréne riadili a kontrolovali Inšpekcie vojnových hrobov, ktoré pôsobili pri veliteľstvách jednotlivých armádnych zborov. Oddiely vojnových hrobov pôsobiace na území severovýchodného Slovenska patrili pod Inšpekciu vojnových hrobov pri VI. zborovom veliteľstve Košice. Na celoštátnej úrovni zodpovedalo za výstavbu stálych vojnových cintorínov Ministerstvo vojny. Dňa 3. novembra 1915 bol na predmetnom ministerstve zriadený IX. odbor vojnových hrobov. Primárnou úlohou novovzniknutého odboru bolo koordinovať a riadiť všetky práce, spojené s výstavbou, starostlivosťou a ochranou všetkých vojnových hrobov a cintorínov na území rakúsko-uhorskej monarchie, ktoré vznikli v dôsledku bojových operácií počas trvania Veľkej vojny. Ďalšou, nie menej dôležitou úlohou predmetného odboru bolo vytváranie centrálnej evidencie vojnových strát, zahŕňajúcej tak frontové pásma, ako aj zázemie frontu. V kompetencii tohto odboru bolo i riadenie všetkých potrebných rokovaní v otázkach zabezpečovania starostlivosti o vojnové hroby spojencov, nachádzajúce sa na vojnových cintorínoch v Rakúsko-Uhorsku a v prípade uzatvorenia mieru i rokovaní o tej istej otázke s predstaviteľmi znepriatelených strán.
IX. odbor vojnových hrobov tak isto vydával povolenia na exhumáciu vojnových hrobov a na výstavbu vojnových pamätníkov a centrálnych pamätných miest, poskytoval žiadateľom, predovšetkým však zborovým veliteľstvám, všetky dostupné údaje o zomrelých, resp. nezvestných vojakoch.
Proces zriaďovania a výstavby frontových vojnových cintorínov
Samotný proces zriaďovania a výstavby stálych frontových vojnových cintorínov v Karpatoch vrátane lokalít situovaných na území severovýchodného Slovenska štandardne pozostával z troch fáz.
Na začiatku celého procesu stáli členovia skupín čistenia a sanácie bojiska spolu s príslušníkmi evidenčných skupín. Ich úlohou bolo vyčistiť terén od nepochovaných mŕtvol, exhumovať telá obetí pochované v provizórnych hroboch, identifikovať mŕtvych vojakov, vypracovať menné zoznamy obetí a premiestniť ich telesné pozostatky na lokality, kde sa budovali stále vojnové cintoríny. Po fyzickej ako i psychickej stránke išlo o najnamáhavejšiu a z hygienického hľadiska i najrizikovejšiu prácu. Príslušníci skupín čistenia a sanácie bojiska, pozostávajúci predovšetkým z vojnových zajatcov, denno-denne v rojniciach preskúmavali stovky metrov ťažko dostupného terénu – bývalého bojiska a pri plnení svojich povinností sa dostávali do priameho styku s telami mŕtvych vojakov, ktoré sa neraz nachádzali v pokročilom štádiu rozkladu.
Súčasťou tejto fázy bola i identifikácia obetí a vojnových hrobov v teréne. V prípade vojakov rakúsko-uhorskej a nemeckej armády bolo možné identifikovať obete na základe vojenských známok. Príslušníci ruskej armády takýmito známkami nedisponovali, a preto ich identifikácia bola vo väčšine prípadov nemožná. Okrem vojenských známok sa obete dali identifikovať aj prostredníctvom nápisov, nachádzajúcich sa na provizórnych drevených krížoch, označujúcich dočasné vojnové hroby, zriaďované bezprostredne po bitkách priamo na bojiskách. Všetky zistené informácie o exhumovanom vojakovi boli následne uvedené do exhumačného protokolu. Ten okrem údajov o obeti obsahoval aj informácie o tom, kde bola mŕtvola pochovaná, resp. nájdená (lokalizácia hrobového miesta a jeho číselné označenie), a kam, t. j. na ktorý vojnový cintorín a do ktorého hrobu bola po exhumácii premiestnená (lokalizácia cintorína a číselné označenie hrobu). Pri prvej fáze výstavby frontových vojnových cintorínov boli okrem členov vyššie spomenutých skupín prítomní aj kartografii a geodeti. Ich úlohou bolo zameriavať a následne do výlučne na tento účel pripravených katastrálnych máp zakresľovať miesta s výskytom provizórnych i stálych vojnových hrobov a cintorínov, situovaných na bývalých bojových územiach.
Druhá fáza zakladania a budovania frontových vojnových pietnych miest spočívala v prenesení ostatkov exhumovaných vojakov na miesta vopred vybrané pre založenie stálych vojnových cintorínov. Pozemky určené pre budovanie miest posledného odpočinku padlých hrdinov boli predtým, ako sa na nich začali zriaďovať vojnové cintoríny, od ich pôvodných majiteľov odkúpené alebo vyvlastnené. Následne sa tieto plochy ohradili provizórnym oplotením. Telesné pozostatky dovezených exhumovaných obetí sa ukladali buď do jednotlivých, radových, skupinových, alebo do masových hrobov. Rozmiestnenie hrobov na ploche vojnového cintorína nebolo náhodné, realizovalo sa na základe vopred vyhotoveného situačného plánu. V prípade, že sa na vojnovom cintoríne ukladali iba telesné pozostatky príslušníkov rakúsko-uhorskej alebo nemeckej armády, prípadne oboch armád spoločne, platilo pravidlo, že dôstojníci a vojaci, ktorí sa vyznamenali v boji, mali byť uložení do jednotlivých hrobov situovaných v bezprostrednej blízkosti centrálneho pietneho miesta (pamätník, centrálny kríž, kaplnka a pod.), t. j. na najčestnejšom mieste cintorína. Zvyšní vojaci sa mali pochovať do hrobov situovaných mimo tohto čestného miesta. V prípade, že sa na jednom cintoríne ocitli okrem rakúsko-uhorských a nemeckých aj mŕtve telá ruských vojakov, bolo pravidlom, že sa tieto pochovávali na samom okraji cintorína.
Po naplnení hrobových jám boli tieto zasypané zeminou a upravené. Ich úprava bola vo všetkých prípadoch rovnaká, bez ohľadu na to, či išlo o radového vojaka alebo o dôstojníka, resp. o príslušníka domácej, spojeneckej alebo nepriateľskej armády. Pozostávala z navŕšenia zeminy nad hrobom a osadenia provizórneho pietneho symbolu v podobe dreveného kríža. Jednotná úprava hrobov mala poukazovať na skutočnosť, že tak, ako si boli títo vojaci a dôstojníci rovní v boji a v smrti, majú si byť rovní aj pri večnom odpočinku a pri pripomínaní ich pamiatky zo strany ich blízkych na týchto pietnych miestach. Paralelne s vyššie uvádzanými činnosťami prebiehali projektové práce, súvisiace s tvorbou plánov, resp. projektov konečných architektonicko-sadovníckych úprav vojnových cintorínov. Projekty, zostavované vyštudovanými architektmi a stavbármi, spravidla obsahovali podrobný návrh sadovníckej, resp. krajinnej úpravy cintorínskeho areálu, návrh konečnej úpravy hrobových polí vrátane návrhu prvkov drobnej sepulkrálnej architektúry pre ich označenie (kríže, pomníky a pod.), návrh oplotenia vrátane riešenia vstupnej brány, a tiež návrh podoby centrálneho pamätníka, resp. centrálneho pietneho miesta. Plány, zostavované spravidla veliacimi dôstojníkmi (pravdepodobne) bez príslušného architektonického, resp. stavebného vzdelania na základe platných nariadení a predpisov, boli podstatne jednoduchšie, bez uvedenia konkrétnych druhov rastlín, drevín a krovín i ďalších dôležitých detailov.
Pri druhej fáze výstavby stálych vojnových cintorínov boli okrem vojakov, architektov a vojnových zajatcov prítomní aj remeselníci a umelci (iba v západnej Haliči), vykonávajúci odborné práce, a tiež fotografi. Súčasťou tejto etapy bolo i vyhotovovanie evidenčných listov, ktoré obsahovali základné údaje o pochovaných obetiach. V záujme lepšieho prehľadu boli evidenčné listy ruských vojakov označované jednoramenným krížom červenej farby a evidenčné listy nemeckých vojakov jednoramenným krížom modrej farby. Evidenčné listy vojakov rakúsko-uhorskej armády ostávali bez označenia.
Posledná – tretia fáza výstavby frontových vojnových cintorínov spočívala v implementácii architektom navrhnutých architektonicko-sadovníckych úprav cintorínov do praxe, v úprave okolia cintorínskych areálov a v budovaní prístupových ciest k týmto pietnym miestam. Na väčšine lokalít nachádzajúcich sa na území severovýchodného Slovenska však práce spojené s touto fázou výstavby počas Veľkej vojny (ale ani po jej skončení) zrealizované neboli. Na konci vojny, resp. na začiatku roka 1919, bola väčšina frontových vojnových cintorínov nedokončená. Pozemky, na ktorých sa predmetné pietne miesta nachádzali, boli ohradené takmer výlučne iba provizórnymi plotmi a hrobové polia zriadené na ich plochách zdobili zväčša iba provizórne drevené kríže. Jediným zrealizovaným sadovníckych zásahom bola na väčšine týchto cintorínov výsadba drevín (hloh, smrek, agát a pod.) plniacich funkciu živých plotov. Výnimku v tomto smere tvorili frontové vojnové cintoríny v mestách Medzilaborce a Stropkov a v obciach Starina, Stakčín a Príslop, na ktorých sa ešte počas vojny podarilo ukončiť aj tretiu fázu výstavby.
Proces zriaďovania a výstavba lazaretných vojnových cintorínov
Mierne odlišný od vyššie opisovaného spôsobu výstavby frontových vojnových cintorínov bol systém budovania lazaretných vojnových cintorínov zriaďovaných na frontových územiach. Lazaretné cintoríny vznikali na tých lokalitách, kde sa nachádzala vojenská nemocnica, obväzovňa, ošetrovňa alebo lazaret, pričom budované boli paralelne s týmito zariadeniami, resp. bezprostredne po ich zriadení. Tento typ vojnových cintorínov sa zvykol zakladať buď na parcelách obecných, mestských, resp. cirkevných cintorínov, alebo na pozemkoch bezprostredne susediacich s vyššie vymenovanými vojenskými zdravotníckymi zariadeniami. Posledný odpočinok tu našli vojaci, ktorých v dôsledku chorôb alebo zranení previezli kvôli ošetreniu z frontu do zázemia a oni tu svojim chorobám, resp. zraneniam podľahli. Na lazaretných vojnových cintorínoch boli vojaci pochovávaní spravidla vždy do jednotlivých hrobov. Spoločné hroby sa na týchto cintorínoch zriaďovali iba vtedy, ak sa nedala určiť totožnosť zosnulých. Na identifikáciu dovezených zranených a chorých vojakov sa okrem vojenských známok používali aj služby ich spolubojovníkov, resp. známych, ktorí dotyčného vojaka dokázali spravidla bez väčších ťažkostí identifikovať. Základné identifikačné údaje o ranenom, resp. chorobou postihnutom vojakovi bolo možné získať aj od vojaka samotného, ak bol nejaký čas pri vedomí. V prípade lazaretných vojnových cintorínov vznikali dokonca zoznamy tri. Prvý si viedli členovia Oddielov vojnových hrobov, resp. členovia na danom mieste slúžiacich vojnových jednotiek, zodpovedných za pochovávanie vojakov na lazaretných vojnových cintorínoch, druhý v podobe cirkevných matričných záznamov vyhotovovali vojenskí duchovní, a tretí v podobe matričných záznamov vojenských nemocníc, obväzovní, ošetrovní alebo lazaretov vytváral personál týchto provizórnych zdravotníckych zariadení.
Aj v tomto prípade, podobne ako pri frontových vojnových cintorínoch, možno konštatovať, že na území severovýchodného Slovenska nebola ich výstavba počas Veľkej vojny (a ani po nej) spravidla dotiahnutá do úplného konca, t. j. ostali bez konečnej architektonicko-sadovníckej, resp. krajinárskej úpravy, bez centrálnych pamätníkov, resp. centrálnych pietnych miest, bez stáleho oplotenia a bez stálych náhrobkov, resp. prvkov drobnej sepulkrálnej architektúry, označujúcich hrobové polia (absencia tretej etapy výstavby).
Literatúra
- Čaplovič, M./Zaťková, J.: Slovensko a Slováci vo víre prvej svetovej vojny. Bratislava 2018.
- Drobňák, M.: Vojnové cintoríny z 1. svetovej vojny na území severovýchodného Slovenska. In: B. Fabová/M. Jančura (ed.): Stretnutie mladých historikov II. Priesečníky spoločnej histórie krajín V4. Košice 2013, 83–93.
- Drobňák, M.: Vojnové cintoríny z I. svetovej vojny na severovýchodnom Slovensku (história, umelecká hodnota a možnosti obnovy). In: E. Kráľová/M. Dubiny: Bardkontakt 2018 – zborník prednášok. Bardejov 2018, 58–66.
- Drobňák, M.: Vojnové cintoríny a pamätníky v Medzilaborciach. In: M. Drobňák (ed.): Medzilaborce 1914–1918. Medzilaborce 2018, 201–221.
- Liška, A.: Zriaďovanie a výstavba vojnových cintorínov na území severovýchodného Slovenska počas Veľkej vojny. Vojenská história 3, 2020, 48–70.
- Hołubovska, A. (ed.): Malopoľsko. Trasa východného frontu 1. svetovej vojny. Kraków 2013.
- Petrová, M.: Vojenské hroby a cintoríny v okrese Snina. In: V. Fedič/S. Husťák (eds.). Prvá svetová vojna – boje v Karpatoch. Humenné 2007, 41–58.
- Roszbeck, P. a kol.: Katalóg vojnových hrobov nemeckých vojakov padlých v období 1. a 2. svetovej vojny pochovaných na území Slovenskej republiky. Bratislava 2010.
- Schubert, J.: Organizacja grobownictwa wojennego w Monarchii Austro-Węgierskiej. Dziewiąty wydział grobów wojennych (Kriegs-gräber-abteilung) przy Ministerstwie Wojny – powstanie i działalność w latach 1915 – 1918. Czasopismo Techniczne – Architektura 13, 2009, 169 – 200.
- Slepcov, I.: Vojenské cintoríny z prvej svetovej vojny na východnom Slovensku. Vojenská história 2, 2003, 70–86.
- Turik, R.: Starostlivosť o vojnové cintoríny z prvej svetovej vojny v medzivojnovom Československu. Vojenská história 4, 2010, 3–23.
Vyštudoval učiteľstvo dejepisu v kombinácii s náboženskou výchovou (katolíckou). V roku 2012 získal na Inštitúte histórie Filozofickej fakulty Prešovskej univerzity v Prešove titul PaedDr. v odbore didaktika dejepisu, v roku 2014 na Katedre historických vied Gréckokatolíckej teologickej fakulty Prešovskej univerzity v Prešove titul ThLic. v odbore katolícka teológia a v roku 2015 na Katedre historických vied Gréckokatolíckej teologickej fakulty Prešovskej univerzity v Prešove titul PhD. v odbore katolícka teológia. Od roku 2016 pôsobí ako odborný radca na Krajskom pamiatkovom úrade Prešov. Vo svojom výskume sa zaoberá dejinami a sakrálnou architektúrou gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku, cholerovou epidémiou z roku 1831 a problematikou frontových a lazaretných vojnových cintorínov z prvej svetovej vojny na území severovýchodného Slovenska. Je autorom monografií Cholerová epidémia z roku 1831 a jej priebeh v Prešovskej eparchii (2012), Výpočet obetí cholerovej epidémie z roku 1831 vo farnostiach a dekanátoch Prešovskej eparchie (2013), spoluautorom monografie História a architektúra gréckokatolíckych murovaných chrámov tereziánskeho typu na Slovensku (2015) a spoluautorom vysokoškolského učebného textu Historický záujmový útvar v nižšom sekundárnom vzdelávaní : Hanušovský región (2012).