Spôsobil Caesar genocídu Keltov a Germánov? 

Rímskeho vojvodcu Gaia Iulia Caesara často vnímame ako geniálneho veliteľa a stratéga, ktorý si dokázal podmaniť mnohé staroveké etniká a zvíťaziť v občianskej vojne o nadvládu nad Rímskou ríšou. Nie je to však len vzdialenosť v čase, ktorá spôsobila pozitívny pohľad na tohto starovekého diktátora? Caesar sa dopustil mnohých zločinov a pravdepodobne ako jeden z prvých nariadil genocídu viacerých etník, ktoré stáli v ceste jeho mocenským ambíciám.

Predtým, ako vznesieme obvinenie proti rímskemu vojvodcovi, si však musíme presne definovať z čoho ho obviňujeme? Čo je to vlastne genocída? Zhodneme sa, že ide jednoznačne o negatívny jav. S jej prvou definíciou prišiel poľský právnik so židovskými koreňmi – Raphael Lemkin (1944). Jeho koncept sa použil aj v návrhu Dohovoru o zabránení a trestaní zločinu genocídy, ktorý prijalo Valné zhromaždenie Organizácie spoločnosti národov v roku 1948. Podľa tohto dohovoru je genocída akýkoľvek z nasledujúcich činov, ak sa spáchali s úmyslom zničiť národnú, etnickú, rasovú alebo náboženskú skupinu: a) usmrtenie príslušníkov skupiny, b) ťažké telesné alebo duševné ublíženia členom skupiny, c) úmyselné uvedenie ktorejkoľvek národnej, rasovej, etnickej alebo náboženskej skupiny do takých ekonomických a sociálnych životných podmienok, ktoré vedú k jej čiastočnému alebo úplnému fyzickému zničeniu, d) opatrenia na zabránenie rodenia detí skupiny, e) násilné prevádzanie detí z jednej skupiny do druhej.

Caesar a genocída?

Za posledné storočie pribudlo viacero ďalších definícií genocídy. V každom prípade, môžeme z nej priamo obviniť Caesara? Dopustil sa usmrtenia príslušníkov nejakej spoločenskej skupiny aj mimo vojenských operácií? Rímsky vojvodca pôsobil na viacerých miestach vtedajšieho sveta, ale asi najvhodnejšie bude zamerať sa na jeho pôsobenie v Galii, prípadne v Británii. Môžeme si teda položiť otázku, či počas tohto ťaženia nastali niektoré z bodov definície genocídy?

Podľa antických historikov Appiana (Galské dejiny 2) a Plutarcha (Caesar 15.5) bojoval Caesar počas ťaženia v Galii s viac ako 4 miliónmi nepriateľov (Keltov a Germánov, Plutarchos uvádza 3 milióny), počas vojny bolo zabitých milión „barbarov“ a rovnaký počet mal byť odvedení do otroctva. Historici píšu, že prílev nových otrokov z Galie na trh bol až taký veľký, že spôsobil radikálne zníženie ich ceny a kolabovanie trhu.

Počet obyvateľov Galie však bol podľa súčasných archeológov a historikov vyšší (nasledujúce údaje sú podľa Raaflaub 2021, tam aj ďalšia literatúra). Caesar pri svojom slávnostnom triumfe v roku 46 pred Kr. uviedol počet zabitých vojakov vo všetkých svojich bitkách (teda nielen v Galii) na 1 192 000. Nevieme presne odhadnúť počet obyvateľov Galie v 1. storočí pred Kr.. Rozumné odhady moderných bádateľov sa pohybujú do 8 alebo dokonca až do 10 alebo 12 miliónov, čiže odporujú vyššie spomínaným nižším údajom antických autorov. Ak je tento údaj správny, percento strát, ktoré uvádzajú pramene, predstavuje 16 až 25 % z celkového počtu obyvateľov.

To výrazne prevyšuje aj údaje o dvoch krajinách, ktoré najviac postihla druhá svetová vojna – Nemecko (približne 9 %, uvažujeme o smrti 6,3 milióna zo 69,3 miliónovej vtedajšej nemeckej populácie) a Sovietskeho zväzu (približne 13,7 %, ak uvažujeme o 27 miliónoch mŕtvych zo 197 miliónovej vtedajšej populácie ZSSR; počty uvádzajú rôzne zdroje odlišné). O tieto smutné čísla sa však nepričinili len samotné rímske meče. Určite tu pôsobil aj hladomor (Rimania konfiškovali úrodu) a klíma (legionári vypaľovali keltské sídla a veľké časti obyvateľstva sa nemali kam v zime skryť), tento faktor spomína aj Caesar vo svojich zápiskoch.

Osobne sa prikláňam – aj vzhľadom na nepresnosti v antických prameňoch – k nižším číslam (16 % straty z celkového počtu obyvateľstva Galie), ktoré sú však aj tak tragické. Môžeme len na základe týchto čísiel obviniť Caesara z genocídy? Počas vojny v Galii sa odohrali udalosti, pri ktorých môžeme o genocíde uvažovať, rôzne indície sú dokonca potvrdené samotným Caesarom.  

Kruté zápisky o vojne v Galii

Zápas s Galmi, ako Keltov (alebo ich časť) označovali Rimania, opísal tento „plešivý vojvodca“ vo svojom diele Commentarii de Bello Gallico (Zápisky o vojne v Galii). Venuje sa tu aj migrácii Germánov. Napriek jeho informačnej hodnote, nesmieme zabúdať, že toto dielo je preplnené osobnou propagandou a rétorikou rímskej imperiálnej ideológie. Napriek tomu ide o unikátne dielo, ktoré nám dovoľuje porozumieť rímskej expanzii. Vzájomné boje Galov a Germánov proti Rimanom trvali okolo deväť rokov (58 – 50 pred Kr.). Na konci sa v bitke pri Alésii Caesarovi postavil slávny galský panovník Vercingetorix.

V staroveku sa pomenovanie Galia používalo na tri oblasti – Predalpskú Galiu (dnes severné Taliansko), Galiu Narbonskú (južné Francúzsko) a vlastnú Galiu (zvyšok územia dnešného Francúzska a Belgicko). Predalpská a Narbonská Galia boli súčasťou Rímskej ríše už od 1. storočia pred Kr.

Caesar (pôsobil vtedy ako miestodržiteľ v susedných provinciách) sa vo vlastnej Galii prvý raz objavil v roku 58 pred Kr., keď sa Rím zamiešal do vnútorných sporov kmeňa Heduov s kmeňmi Arvernov a Sekvanov. Nepriatelia Heduov si zavolali na pomoc Germánov vedených náčelníkom Ariovistom. Preto Divitiacus, náčelník Heduov, potreboval ešte mocnejšieho spojenca. Namiesto toho, aby sa obrátil na ďalšie galské kmene, požiadal o pomoc superveľmoc vtedajšieho starovekého sveta – Rímsku ríšu. Kmene v Galii sa tak prvý raz stretli s organizovaným násilím ríše.

Následne sa situácia skomplikovala v samotnom kmeni Heduov, kde vznikol mocenský spor (pravdepodobne poháňaný ekonomickými dôvodmi jeho aktérov) medzi náčelníkom a pravdepodobne aj druidom Divitiacom a jeho bratom Dumnorixom, ktorý žiadal podporu od mocného kmeňa Helvétov, sídliaceho na území dnešného Švajčiarska.

Caesar dosiahol úspechy už ako miestodržiteľ v Hispánii v roku 61 pred Kr. Nasledujúci rok sa stal konzulom a vznikol tzv. prvý triumvirát. Traja najmocnejší muži – Gaius Iulius Caesar (100 – 44 pred Kr.), Gnaeus Pompeius Magnus (106 – 48 pred Kr.) a Marcus Licinius Crassus (115 pred Kr. – 53 pred Kr.) – sa spojili a začali rozhodovať o osude Rímskej republiky. Antický historik Appianos nazval toto zoskupenie trojhlavou obludou – hydrou. Pompeius bol vynikajúci vojak a veliteľ. Dosiahol veľké víťazstvá a mal podporu hlavne medzi vojnovými veteránmi. Caesar bol zasa brilantný stratég a skvelý rečník, ktorý sa opieral o obľúbenosť rímskeho ľudu. Crassus bol pravdepodobne najbohatší človek v Rímskej ríši a zároveň zachránil Rím pred povstaním otrokov pod vedením Spartaka. Pompeius a Crassus pomohli Caesarovi získať konzulát na rok 59 pred Kr.; po roku 58 pred Kr. sa stal prokonzulom v Predalpskej, v Zaalpskej Galii a v Ilýrii.

Helvéti sa dali do pohybu v roku 58 pred Kr. Spoločne s nimi tiahli aj susedné keltské kmene. Spolu sa mohlo presúvať viac ako 400 tisíc ľudí (Caesar uvádza 368 tisíc, mnohí bádatelia si však myslia, že počty boli len štvrtinové). Rimania nemohli dopustiť príchod takého mocného kmeňa do Galie. Sťahovanie mohlo destabilizovať situáciu v susedných rímskych provinciách. Tak isto sa mohli obyvatelia Galie pod vedením Helvétov zjednotiť a ktovie, či by si ich koalícia nebola trúfla zaútočiť na blízky Apeninský polostrov a mesto Rím. Okrem toho, odchodom Helvétov z územia dnešného Švajčiarska a južného Nemecka sa uvoľnila cesta Germánom, ktorí začínali byť ešte vážnejšou a nebezpečnejšou hrozbou. Preto Caesar strategicky prijal pozvanie Divitiaca a vstúpil do Galie. Začala sa tak jeho dlhoročná a krutá vojenská kampaň v Galii.

Dôvodom Caesarovho zásahu mohli byť jeho mocenské ambície a zároveň ho lákalo bohatstvo Galie. Mal na to viac dôvodov. Napriek tomu, že bol rok pred tým konzulom, jeho zákony a nariadenia narážali na tvrdú opozíciu v senáte. Rovnako, sa Caesar veľmi zadlžil aj kvôli financovaniu svojej politickej kariéry.

Už počas ťaženia Helvétov sa prejavili Caesarove kruté ambície – nechal vyvraždiť kmeň Tigurínov (jeden zo štyroch helvétskych kmeňov). Po porážke Helvétov (zo 400 tisíc členov kmeňa prežilo ťaženie len 110 tisíc!) porazil Caesar a jeho velitelia aj ďalšie kmene, či už to boli Germáni pod vedením Ariovistu, germánsko-keltskí Belgovia alebo keltské kmene Akvitáncov, Sekvanov, Venetov a ďalších. V rokoch 58 – 51 pred Kr. bola kompletne dobytá vlastná Galia. Podrobenie Galie sa podarilo aj vďaka tomu, že časť kmeňov a ich elít kolaborovala a bojovala na strane Rimanov. Caesarov úspech v Galii závisel aj od toho, že sa nesprával len ako vojvodca alebo politik, ale predovšetkým ako štátnik. Napriek tomu však nemal vôbec zábrany uchýliť sa k masovému vraždeniu. Caesar sa v Gali veľmi dobre zorientoval a dokázal miestnymi kmeňmi vhodne manipulovať  vo svoj prospech. Jeho „diplomatické“ schopnosti zlyhali jedine pri povstaní Vercingetorixa, predtým sa však pokúsil obsadiť Britské ostrovy (výpravy v rokoch 55 – 54 pred Kr.).

Proti prítomnosti Rimanov v Galii vypukli viaceré povstania, napríklad pod vedením Indutiomarusa z kmeňa Treverov (54 pred Kr.), ale predovšetkým povstanie, na ktorého čele bol Vercingetorix (52 pred Kr.). Napriek počiatočným ťažkostiam sa Caesarovi podarilo tieto povstania potlačiť.

Genocída v Galii

Caesar sa počas ťaženia neštítil použiť krutosť. Často nedodržal slovo. Napríklad Atuatukom sľúbil, že ak sa vzdajú, ušetrí ich, ale keď Galovia otvorili brány svojho opevnenia (Oppidum sa nachádzalo pri dnešnom belgickom Thuin), okamžite dal zavraždiť 4 tisíc z nich a 53 tisíc členov kmeňa predal do otroctva. Rovnako tvrdo sa zachoval proti galským Venétom, žijúcim na atlantickom pobreží.

Po bitke pri Avaricu (stredné Francúzsko) prežilo masaker len 800 členov zo 40 tisícového kmeňa Biturigov. Už tieto čísla dokazujú krutosť, ktorej sa rímska armáda dopúšťala. Caesar vo svojich zápiskoch podáva udalosti pre neho lichotivejším naratívom, ale ani on neznižuje spomenuté tragické čísla.

Podľa Caesarových záznamov prekročili germánski Tenkteri a Uzipetovia počas zimy 56/55 pred Kr. rieku Rýn. Oba kmene sa dali do pohybu pod tlakom ďalších Germánov – Svébov. Rimania mali už na začiatku galského ťaženia negatívnu skúsenosť s Germánmi pod vedením Ariovista. V galskom pohraničí vypukli menšie konflikty medzi Keltmi a Germánmi. Caesar sa rozhodol zasiahnuť, ľsťou vmanévroval oba germánske kmene do pasce medzi riekami. Po bitke nastal masaker, pretože germánske kmene migrovali s celými rodinami. Legionári vraždili aj ženy a deti. Pravdepodobne väčšina členov oboch kmeňov buď zahynula, alebo sa dostala do otroctva. Masaker potvrdili aj archeologické nálezy, keď sa podarilo miesto bojiska identifikovať neďaleko dnešnej holandskej obce Kessel. Caesar uvádza počet členov oboch kmeňov na 430 tisíc.

Dnešní historici si myslia, že reálne mali oba kmene okolo 100 tisíc ľudí. V každom prípade, aj menšie odhady nám hovoria o hroznej tragédii. Práve túto udalosť by sme už mohli spojiť so zámernou genocídou (bod „a“ z definície vyššie). Podľa viacerých bádateľov Caesar vlákal oba kmene do pasce a nechal ich zmasakrovať. Rímsky vojvodca úmyselne rozkázal usmrtiť príslušníkov dvoch etnických skupín. Caesar po tomto masakre čelil obvineniam z krutosti v samotnom senáte, opozíciu voči nemu viedol Cato mladší. Miesto masakru bolo archeológmi identifikované a našli sa tu dôkazy vraždenia detí a žien. Tieto udalosti môžeme už jednoznačne spojiť s genocídou.

V rokoch 53 až 51 pred Kr. viedol Caesar kampaň proti Ambiorixovi a kmeni Eburónov (východné Belgicko, južné Holandsko a dnešné nemecké Porýnie). Počas tejto kampane používal Caesar stratégiu spálenej zeme, keď devastoval krajinu Eburónov. Zameral sa na ničenie sídiel, úrody aj vyvražďovanie civilného obyvateľstva (bod „a“ a „c“ z definície). Caesar vo svojich Zápiskoch konkrétne píše o vyhladení Eburónov [Caesar, 6, 34]. Archeológovia na základe palynologických výskumov dokonca zistili, že v kľúčovom období naozaj pokleslo osídlenie v hlavnej oblasti Eburónov v okolí dnešného Kolína nad Rýnom. Pokles osídlenia sa podaril archeologicky zachytiť aj v Belgicku. Navyše, v neskoršom období do vyprázdneného územia prichádzajú germánske kmene.

Rovnako postupoval v roku 51 pred Kr. proti Karnuntom. Niektoré násilnosti mohli byť aj iniciatívou podriadených veliteľov, ale veľmi ťažko by sa udiali bez Caesarovho vedomia. I v tomto prípade splnili udalosti niektoré body z definície genocídy („a“ a „c“).

Činnosť Caesara a jeho legionárov v Galii bola desivá, ale spĺňa definíciu genocídy? Pred tým, než definitívne odpoviem na túto otázku, musíme si uvedomiť, že Caesarova vojna v Galii bola jedným z prvých „verejných“ konfliktov. Na základe prameňov vieme, že komunikácia medzi Caesarovými tábormi a ľuďmi v Ríme (senátormi, úradníkmi, rodinami, priateľmi) bola intenzívna a rímsky vojvodca ju nemohol kontrolovať. Caesar konal prakticky pod dohľadom Ríma. Toto je jeden z najsilnejších argumentov podporujúcich zásadnú pravdivosť jeho vlastných zápiskov. Konflikt mal príliš veľa svedkov na to, aby Caesarovi prešlo rozsiahle falšovanie.

Niektoré udalosti v galskej vojne boli síce kruté a strašlivé, ale nemôžeme ich charakterizovať ako genocídu. Napríklad obrancom oppida Uxelodunum (juhozápadne Francúzsko) nechal zoťať Caesar ruky. Ide síce o drastické a kruté rozhodnutie, ale priamo nespĺňa definíciu genocídy, aj keď ide jednoznačne o vojnové zločiny a rímskeho veliteľa môžeme odsúdiť za beštiálnu brutalitu. Často išlo o exemplárne a odstrašujúce udalosti.

Vyššie spomínanú definíciu genocídy spĺňajú tri udalosti. Vyvraždenie germánskych Tenkterov a Uzipetov počas zimy 56/55 pred Kr. a kampane proti Eburónom (53 pred Kr.) a Karnuntom (51 pred Kr.). Ostatné udalosti v Galii spadajú skôr do kategórie vojnové zločiny.

Caesarova „obrana“

Caesar si vo svojich zápiskoch oslovil viaceré „ospravedlňujúce“ naratívy. Väčšinou uvádza, že k útoku bol vyprovokovaný, alebo len reagoval na pomoc spojencov. Prípadne píše, že nepriateľom ponúkol „mierové“ riešenie situácie. V každom prípade, ak by nevstúpil so svojimi vojskami do Galie, žiadna z udalostí by sa nestala.

Napriek Caesarovej šikovnej obhajobe je viac ako zrejmé, že jeho prezentácia niektorých udalostí je vyhýbavá a jeho predpojatý úmysel zničiť nepriateľa je ťažké prehliadnuť. Platí to hlavne pri vyhladení Eburénov a vyhladovaní Karnuntov, kde už zo samotných Caesarových zápiskov je zrejmý jeho zámer.

Caesar sa niekedy vo svojich zápiskoch nekontroloval a prezradil svoj xenofóbny pohľad na obyvateľov Galie. Keltov a Germánov, tak ako všetci Rimania, označoval slovom barbar. Zároveň vo svojom diele používal vtedajšie negatívne stereotypy – vrtkaví Galovia, arogantní a zradní Germáni. Zaujaté a negatívne pohľady mal Caesar hlavne na Germánov. Možno nebude náhoda, že genocídne správanie a Caesarove vojnové zločiny sa uskutočnili hlavne na zmiešanom keltsko-germánskom území. Na druhej strane, je potrebné uviesť, že Caesar bol často voči svojim nepriateľom milosrdní, čo potvrdzujú viaceré zdroje. Je otázne, či Caesarove milosrdenstvo bolo súčasťou jeho propagandy, alebo skutočne išlo o jeho pozitívne vlastnosti.

Ďalším obľúbeným Caesarovým „ospravedlňujúcim“ naratívom je, že všetko robil pre slávu a bezpečnosť Ríma. Caesar sa tak zaradil do dlhého radu rímskych veliteľov (Scipio Africanus starší, Scipio Africanus mladší, Lucius Aemilius Paullus, Gnaeus Pompeius Magnus atď.), ktorí robili to isté – svoje vojnové zločiny ospravedlňovali snahou o prospech a bezpečnosť Ríma. Jeho činy a zdôvodnenia dokonale zapadajú do rímskej ideológie a propagandy. Rím sa dostal k moci v Stredomorí vďaka neustálym konfliktom. Vojna formovala rímsku spoločnosť, sociálne vzťahy a hodnoty. Rimania vo svojej propagande a ideológii však nevybočovali zo vtedajšieho starovekého sveta. Stredomorský svet posledných storočí pred Kristom bol v podstate „anarchická džungľa“, kde moc ovládala pravdu a zvíťazil najsilnejší. Tým bol dlhodobo práve Rím.

Ak čítame obhajobu rímskeho vojvodcu, nemôžeme sa ubrániť dojmu, že za vyše 2 tisíc rokov sa vlastne nič nezmenilo a dnešní „plešiví diktátori“ používajú rovnakú propagandu ako Caesar. Počas ťaženia v Galii sa Caesar jednoznačne dopustil genocídy a vojnových zločinov. Bezcitné beštie 20. storočia ako boli Adolf Hitler a Josif V. Stalin mohli nájsť v udalostiach v Galii dostatok krutej „inšpirácie“.

Pramene

• Appianos: Galské vojny (Gallic wars). Dostupné na internete: http://www.perseus.tufts.edu/hopper/text?doc=Perseus%3Atext%3A1999.01.0230%3Atext%3DGall.
• Caesar, G. I.:Zápisky o vojne v Galii. Preložil J. Hrabovský. Bratislava 2008.
• Plutarchos: Životopisy slavných Řeků a Římanů I. Praha 2010.
• Suetonius G. T.: Životopisy rímskych cisárov. Bratislava 2010.

Použitá literatúra

• Ellis, P. B.: Keltové. První tisíciletí keltských dějin, 1000 př. Kr. – 51 po Kr. Praha 1996.
• Goldsworthy, A.: Caesar. Život giganta. Praha 2010.
• James, S.: Exploring the World of the Celts. London 1993 (2005).
• Kovár, B.: Caesar a Kelti. Historická revue  XIX/9, 2008, 20 – 25.
• Lemkins, R.: Chapter IX: Genocide. In: Axis Rule in Occupied Europe: Laws of Occupation – Analysis of Government – Proposals for Redress.  Washington 1944, 79 – 95.
• Levy, J. P.: The Economic Life of the Ancient World. Chicago 1967.
• Raaflaub, K. A.: Caesar and Genocide: Confronting the Dark Side of Caesar’s Gallic Wars. New England Classical Journal: Vol. 48, Iss. 1, 2021, 54 – 80.
• Roymans N.: Conquest, mass violence and ethnic stereotyping: investigating Caesar’s actions in the Germanic frontier zone. Journal of Roman Archaeology 32, 2019, 439 – 458.
• Roymans N./Fernández-Götz: Caesar in Gaul: New Perspectives on the Archaeology of Mass Violence. Theoretical Roman Archaeology Journal 2014, 2015, 70 – 80.

Obrazová príloha: Wikimedia Commons, P. Dennis/ Osprey, H.-O. Motte, Vrije Universiteit Amsterdam