Etnicita púchovskej kultúry
Na území obývanom nositeľmi púchovskej kultúry sa prejavujú vplyvy rôznorodých kultúrnych prostredí. Okrem už spomínanej tradičnej, postlužickej, a keltskej/laténskej zložky nachádzame v púchovskom materiáli prvky dácke (na keramike; neskorá doba laténska a najmä stará doba rímska), noricko-raetske (na kovových predmetoch; začiatok doby rímskej), przeworské a kvádske (obidva na keramike; obidva najmä stará doba rímska). Przeworské a kvádske prvky neukazujú len na obyčajné „vplyvy“, ale sú aj výsledkom nie vždy priateľského susedstva obidvoch týchto kmeňov s keltskými osadníkmi. Kontaktná zóna s Kvádmi bola dokonca v 1. stor. n. l. vyľudnená; až v 2. stor. n. l., v súvislosti s ústupom Kvádov na sever pred rímskym tlakom, nachádzame v južnom pohraničí púchovskej kultúry lokality so zmiešaným materiálom. Kvádske výboje za vlády ich kráľa Vannia (Vanniovo kráľovstvo; p. článok R. Čambala a B. Kovára) pravdepodobne smerovali na územia Osov a Kotínov a Kvádi sa zvyknú „brať na zodpovednosť“ aj v súvislosti s plošným zánikom hradísk na území púchovskej kultúry na prelome letopočtov. Na tejto udalosti sa však mohli podieľať aj spomínaní Dáci, ktorých na sever tiež tlačili Kvádi, resp. sem prišli zo východného Slovenska, alebo etniká zo severu (východní Germáni – nositelia przeworskej kultúry).
Jedným zo základných problémov etnicity púchovskej kultúry je keltská kolonizácia a otázka lokalizácie Kotínov. V minulosti sa sídla Kotínov kládli na Moravu či do Poľska. V súčasnosti sa všeobecne prijíma názor, že Kotíni sídlili niekde v oblasti dnešného severného a horských oblastí stredného Slovenska, na rozmedzí starovekej Germánie a Sarmatie, aj keď názory na ich presné umiestnenie v rámci tohto teritória sa líšia.
Informácie o jednotlivých kmeňoch obývajúcich územie dnešného Slovenska nám sprostredkúvajú správy gréckych a rímskych historikov Strabóna, Tacita, Cassia Dia a geografa Ptolemaia, k čomu pristupujú epigrafické pamiatky a nálezy mincí.
Kotíni (spolu s kmeňom Osov a s ďalšími etnikami), obývajúci pravdepodobne hornaté kraje Slovenska, sa prvýkrát spomínajú v tzv. tusculskom elógiu v súvislosti s výpravou Marca Vinicia okolo v roku 10 pred n. l. proti Dákom a ich spojencom: „Marcus Vinicius, Publiov syn, konzul, člen zboru pätnástich na konanie obetí, prétor, kvestor, Augustov legát s proprétorskou hodnosťou v Illyricu, prenikol prvý za rieku Dunaj, porazil a rozprášil v bitke vojsko Dákov a Bastarnov, Kotínov, Osov … a Anartov … Augusta.“
Pre 1. stor. n. l. sa podľa správ Tacita a Strabóna dá rekonštruovať etnická mapa územia severne od stredného Dunaja. S Kvádmi, sídliacimi popri Dunaji až na juh stredného Slovenska, susedili na juhu Jazygovia, ďalej na východe Slovenska málo známi Anartiovia a zvyšky staršieho dáckeho obyvateľstva. Severnejšiu horskú oblasť, a pôvodne možno aj juh stredného Slovenska obývali rôzne etniká uvádzané v nápise venovanom Marcovi Viniciovi. Azda Anartiovia, no nepochybne Osovia patrili k pôvodnému ilýrskemu obyvateľstvu doby bronzovej a halštatskej. Osov kladú niektorí bádatelia ďalej na juh, až k Ipľu, kde sa však zatiaľ nenašli doklady osídlenia z 1. stor. pred n. l. až 1. stor. n. l.
Osovia vystupujú v antických prameňoch vždy s Kotínmi. V 1. stor. n. l. píše o Kotínoch Tacitus (Germania, 43): „Vzadu od chrbta obkľučujú Markomanov a Kvádov Marsignovia, Kotíni, Osi a Búri. Z nich Marsigovia a Búri pripomínajú rečou a spôsobom života Svébov; keltský jazyk Kotínov a panónsky jazyk Osov dokazuje, že nie sú Germánmi, takisto i to, komu platia dane. Časť poplatkov im ako cudzincom ukladajú Sarmati, časť Kvádi. Kotíni ťažia aj železo, aby ich hanba bola ešte väčšia.“
Zo správy vyplýva, že Kotíni sídlili severne od Kvádov, hovorili galským (keltským) jazykom a ťažili železo. Práve remeselné zameranie (hutníci a kováči) je jednou z typických charakteristík Kotínov, čomu neodporuje ani ich lokalizácia do oblastí zaujímavých z hľadiska výskytu rudných ložísk, ani archeologické nálezy. U antického historika si však Kotíni svojou banskou, hutníckou a kováčskou činnosťou, vykonávanou z donútenia pre iné kmene, „vyslúžili hanbu“.
Umiestnenie Kotínov do severného susedstva Kvádov potvrdzuje aj neskorší Ptolemaios, ktorý ich spomína spolu s Visburgiami a Sidonmi. Susedstvo Kotínov a Kvádov uvádza aj Cassius Dio a ďalšie pramene opisujúce udalosti okolo markomanských vojen. Historici lokalizujú Kotínov skôr na stredné Slovensko, čo je však pre starú dobu rímsku problematické, pretože vtedy už sídliská púchovskej kultúry na strednom Slovensku nahrádzali typické germánske osady. Možno sa Kotíni v starej dobe rímskej stiahli do samého jadra horského pásma, kde prežili až do záveru svojej existencie u nás.
Kotíni pravdepodobne neboli jediný keltský kmeň v slovenských horách. Pod týmto menom mohol vystupovať aj kmeňový zväz, ktorý sa identifikoval menom najsilnejšieho/najvplyvnejšieho kmeňa. Kotíni mohli byť aj súčasťou vlny staršieho keltského obyvateľstva stredného Podunajska, ktoré sa pod tlakom bójskej migrácie stiahlo na sever, teda do slovenských hôr. A ku Kotínom sa mohli neskôr pridať aj zvyšky Keltov (Bójov) vytlačených na sever po porážke Bójov Dákmi okolo polovice 1. stor. pred n. l., keď sa s dnešným severozápadným Maďarsku a okolím Bratislavy spája termín „bójska púšť“ (Deserta Boiorum).
Pre 2. stor. n. l. existuje správa o prítomnosti svébskeho náčelníka v kraji Kotínov, ako sa uvádza v nepravom liste Marca Aurelia senátu, v ktorom sa opisuje aj udalosť tzv. zázračného dažďa. Bitka proti Kvádom, sprevádzaná týmto zázrakom, ktorú znázorňuje aj scéna XVI na stĺpe Marca Aurelia v Ríme, sa pritom podľa tohto listu mala odohrať v povodí Hrona alebo v jeho blízkosti, v susedstve územia Kotínov.
Epilóg
Pre spomínané vyľudnenie sídlisk v južnej časti púchovského územia, ktoré sa najčastejšie spája s tlakom Kvádov, sa ponúka aj iné vysvetlenie. Na základe antických nápisových pamiatok sa dá predpokladať, že už za čias cisára Nera presídlil panónsky legát L. Tampius Flavius skupiny severodunajských barbarov do Panónie. Niektoré ďalšie epigrafické pamiatky a čiastočne aj Ptolemaiove správy naznačujú, že už pred markomanskými vojnami došlo k presídleniu skupín Osov a Kotínov na územia rímskych provincií.
Osudový zvrat v živote Kotínov nastal za markomanských vojen. Keď Rimania začiatkom 70. rokov 2. stor. n. l. chystali plán, ako zakročiť proti Kvádom, prisľúbili im Kotíni pomoc. Neskôr však zaváhali a nielenže odmietli, ale ťažko sa previnili proti skúsenému veliteľovi (niektorí bádatelia hovoria len o poslovi s vojenským sprievodom, čo je však nepravdepodobné) Tarrutienovi Paternovi, ktorý mal stáť na čele ich kontingentu, a ktorý neskôr dosiahol rozhodujúce víťazstvo nad Kvádmi. Po zúčtovaní s Kvádmi nedala na seba odveta za vierolomnosť Kotínov dlho čakať. Ako uvádza Cassius Dio, Kotíni boli Rimanmi presídlení (medzi rokmi 173 a 180 n. l.) do vyľudnených provincií v Dolnej Panónii, kde sa čoskoro vytratilo aj ich meno. Len začiatkom 3. stor. n. l. sa ešte pri sútoku Drávy s Dunajom v oblasti Mursy (Osijek) a Cibalae (Vinkovci), kde ich Rimania pravdepodobne využili pri melioráciách rozsiahlych močarísk a možno využívali aj ich skúsenosti s bahennou rudou, spomínajú „cives Cotini“. Nútený odchod Kotínov zo Slovenska sa zobrazuje aj na stĺpe Marka Aurelia v Ríme (LXIX. scéna; uvádzajú to aj niektoré ďalšie nápisy z južnej Panónie). Kotínov tu majú znázorňovať muži s typickými keltskými nákrčníkmi.
Druhým storočím sa strácajú stopy Kotínov aj púchovskej kultúry. Ako na začiatku formovania púchovskej kultúry stálo storočie archeologicky zatiaľ nepostihnuteľných dejov, tak sa táto kultúra z dejín stratila – zanechala slovenské hory zhruba na dvesto rokov prázdne, aj keď nie celkom ľudoprázdne. Ale to sa už začína iný príbeh…
Použitá literatúra
- Beljak, J.: Púchovská kultúra a Germáni na Pohroní v staršej dobe rímskej. In: Droberjar, E./Lutovský, M. (eds.): Archeologie barbarů 2005. Sborník příspěvků z I. protohistorické konference „Pozdně keltské, germánské a časně slovanské osídlení“. Kounice, 20. – 22. září 205. Praha 2006, 257 – 272.
- Benediková, L./Pieta, K.: Havránok, Vlachy, Liptovská Mara. In: Turčan, V. a kol: Kultúrne krásy Slovenska. Archeologické pamiatky. Bratislava 2009, 94 – 103.
- Dobiáš, J.: Dějiny československého území před vystoupením Slovanů. Praha 1964.
- Dvořák, P.: Podivný barón. Budmerice 1993.
- Novotný, B.: Slovom a mečom. Martin 1995.
- Pieta, K.: Die Púchov-Kultur. Nitra 1982.
- Pieta, K.: Liptovská Mara. Včasnohistorické centrum severného Slovenska. Bratislava 1996.
- Pieta, K.: Keltské osídlenie Slovenska. Mladšia doba laténska. Nitra 2008.
- Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov I. Územie Slovenska pred príchodom Slovanov. Bratislava 1998.
Obrazová príloha: Pieta 2008, Lucia Benediková, Lucia Kováčová, Branislav Kovár, www.wikipedia.org
Vyštudovala odbor archeológia – história na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Od roku 1999 pôsobí v Archeologickom ústave v Nitre, kde obhájila dizertačnú prácu, a kde sa špecializuje na záver pravekého a na protohistorické obdobie (doba halštatská a doba laténska).