Amarnské listy patria medzi vzácne doklady staroegyptského písomníctva. Ich obsah sa považuje za cenný zdroj informácií o živote egyptských faraónov neskorej 18. dynastie. Amarna je súčasný názov hlavného mesta Achnatona a Nefertiti, v minulosti sa nazývalo Achetaton. Amarnské listy sa našli v centre mesta v tzv. Kancelárii korešpondencie faraóna.
V jedno horúce popoludnie roku 1887 hľadala egyptská roľníčka v piesku na mieste dnešnej Amarny staré hlinené tehly, ktoré chcela použiť ako hnojivo. To, čo však nachádzala, neboli zvyčajné drsné kvádre, ale opracované, dobre zachované tabuľky uchovávajúce tajomstvo staré vyše tritisíc rokov.
Vzácne tabuľky popísané akkadským klinovým písmom boli vlastne listy obsahujúce korešpondenciu egyptských faraónov a kráľov vtedy najmocnejších ríš Mezopotámie, Anatólie a vazalov z Levanty. Okrem zvyčajných listov opisujúcich požadovaný tovar a hlásení o stave provincií sa dozvedáme aj o zahraničných princeznách, ktoré sa vydávali za egyptských faraónov. Kto boli tieto ženy? Akú úlohu zohrali v egyptskej spoločnosti?
Záruka mieru
Približne v roku 1390 pred n. l. nastúpil na trón Amenhotep III. ako ďalší faraón 18. dynastie. Amenhotep zdedil bohatú, stabilnú a prosperujúcu ríšu, ktorá siahala od severnej Sýrie až po 5. katarakt (dnešný Sudán). Snažil sa zachovať suverénne hranice Egypta a jeho prominentnú pozíciu, preto sa uchýlil k diplomacii. V listoch adresovaných zahraničným kráľom žiadal o ruku ich dcér. Tým si mal Egypt posilniť absolútnu dominanciu medzi ostatnými ríšami. Samozrejme, ako protislužbu by Egypt svojim „partnerom“ poskytoval vojenskú ochranu v prípade nepriateľského útoku.
Budovanie diplomatických vzťahov malo za následok vytvorenie tzv. bratstva. V praxi to znamenalo obchodovanie s ťažko dostupným tovarom, vymieňanie drahých darov, vojenskú pomoc v čase hrozby, posilnenie egyptskej dominancie a jeho vysokého postu na medzinárodnej úrovni. Vďaka týmto vzťahom sa do Egypta dostali dcéry zahraničných kráľov. Na politickej scéne slúžili hlavne ako záruka mieru.
Prvá zahraničná princezná, ktorá sa vydala za Amenhotepa v desiatom roku jeho vlády, bola mitanská princezná Giluchepa, dcéra kráľa Šuttarnu II. Ako sa spomína na piatich svadobných skarabeoch, zhotovených pri tejto príležitosti, na počesť jej príchodu sa konala oslava, kde bola prítomná aj hlavná faraónova manželka a kráľovná Teje spolu s rodičmi. Na naplnenie egyptského kráľovského majestátu musel faraón ochraňovať poriadok (Maat) a poraziť chaos (Isfet), ktorý sa niekedy spájal práve s cudzincami, a preto mohla táto slávnosť slúžiť aj ako dôkaz jeho absolútnej moci nad ríšou Mitani a naplnenia povinností správneho panovníka. Približne dvadsať rokov nato poslal nový mitanský kráľ Tušratta list Amenhotepovi, informujúci ho o smrti svojho otca Šuttarnu. Zároveň mu v záujme zachovania mierových vzťahov ponúkol ruku svojej dcéry Taduchepy. Je potrebné dodať, že v tom čase rástla moc Chetitskej ríše a tak si králi krajín susediacich s Egyptom chceli zaistiť jeho vojenskú pomoc.
Podobne uvažoval aj Egypt. Sám Amenhotep III. žiadal kráľa Tarhundaru z Arzawi o dcéru, uvedomujúc si, že spojenectvo s krajinou, ktorá priamo susedí s Chetitskou ríšou, by bolo výhodné politicky, ba aj ekonomicky. Tarhundara totiž za dcéru nežiadal nič. Len ochranu pred nepriateľom… (Pozn. autorky: Spravidla sa za princezné posielali drahé dary.) Amenhotep III. ďalej rozširoval svoju zbierku zahraničných manželiek – oženil sa s dvoma princeznami babylonských kráľov, ktorých mená, žiaľ, nie sú známe. No nie vždy dostal, čo chcel. V jednom z listov sa uvádza, že istý babylonský kráľ odmietol poslať svoju dcéru do Egypta, pretože nedostal nič z drahých darov. Navyše sa drzo opovážil popýtať Amenhotepa o jednu z jeho dcér na výmenu. Pre Egypťanov bolo absolútne neprípustné, aby kráľovskú dcéru „predali“ do zahraničia. Logicky sa obávali straty prestíže i nárokov cudzích kráľov na trón. Fakticky teda bratstvo nezaručovalo rovnosť, ale bolo skôr hrou o moc.
Po smrti Amenhotepa III. začali byť Chetiti veľkou hrozbou pre celý Blízky východ. Nový egyptský kráľ Amenhotep IV. (Achnaton) pokračoval v tradícii ženby so zahraničnými princeznami z rovnakých dôvodov. Po otcovi zdedil Taduchepu, oženil sa aspoň s jednou dcérou kráľa Babylonie Burnaburiaša II., a tiež s princeznou z Enišasi (kedysi mestský štát na území dnešného Libanonu), ktorú mu ponúkol sám kráľ Šatiya bez toho, že by o ňu požiadal. Vzájomná korešpondencia potvrdzuje fakt, že zahraniční vládcovia boli skôr vazalmi Egypta než plnohodnotnými kráľmi svojich ríš. Ich existencia teda závisela hlavne od priazne či nepriazne egyptských kráľov.
Rozvoj obchodných stykov
V Amarnských listoch sa ďalej môžeme dočítať, ako boli staroveké kráľovstvá navzájom o sebe dobre informované. Mali poznatky o vzácnych materiáloch, tovare a výrobkoch, ktoré mohli získať jeden od druhého. Spomínané manželstvá tak v podstate utvorili akúsi obchodnú sieť. A s čím sa obchodovalo? Záujem bol najmä o kone a vozy, obľúbený lapis lazuli, drahé kovy, nábytok, kozmetické výrobky atď.
Egypt zvyčajne vyvážal zlato, oleje, ľanové plátno. Dovážal predovšetkým vzácne staviteľské drevá (cédrové, borovicové), kovy (striebro, meď), ďalej surové sklo, rôzne hotové produkty, a tiež potraviny.
Je pravdepodobné, že prioritou pre egyptských kráľov bolo získať zahraničné princezné. Zahraniční vládcovia, naopak, dávali prednosť egyptskému zlatu, „ktorého je ako prachu vo vašej krajine“. Takto to doslovne napísal asýrsky kráľ Aššuruballit v jednom z listov.
Amarnské listy prinášajú svedectvo aj o pokladoch privezených do Egypta spolu s princeznami. Giluchepino veno pozostávalo napríklad z 317 žien, ktoré jej mali robiť spoločníčky, z mnohých šperkov (náušnice, náramky, náhrdelníky), zo strieborných a zlatých zrkadiel, z prikrývok na nohy i hlavu, z farebných tuník a pod.
Kráľ Tušratta podrobne opísal kompletné zoznamy vecí, ktoré poslal Amenhotepovi III. spolu so svojou dcérou Taduchepou. Najprv to boli dvaja sluhovia a dva kone ako pocta samotnému faraónovi, potom päť vozov, sada zlatých náušníc a sladký olej pre svoju sestru Giluchepu.
Skúsme teraz nazrieť podrobnejšie na bohaté Taduchepino veno. Tvorili ho štyri kone, lapis lazuli určený na vozy, rôzna posteľná bielizeň prešívaná zlatom, dve farebné tuniky, jeden pár rukavíc z červenej vlny, kožené topánky prešívané zlatom, niekoľko topánok a tuník z modrofialovej vlny, jedna zlatá mucholapka, zbrane ako dýky a luky, bronzové prilby… Keďže mitanské princezné priniesli do Egypta množstvo farebného oblečenia, šperkov a predmetov potrebných v domácnosti, môžeme s istotou tvrdiť, že ovplyvnili vtedajšiu egyptskú módu, a tiež štýl dekoratívneho i úžitkového umenia. Podobne aj dovezené vojenské vybavenie pomohlo skvalitniť výzbroj egyptskej armády.
A ešte niečo! Amarnské listy tiež spomínajú príchod bohyne Ištar z chrámu v Ninive do Egypta pri príležitosti svadby Amenhotepa III a Taduchepy. Je to neklamný dôkaz o vstupe nových božstiev do egyptského panteónu.
Pre porovnanie možno spomenúť ešte niektoré dary, ktoré boli súčasťou vena babylonských princezien. Väčšinou to boli drahé kamene ako lapis lazuli, alabaster a karneol, ďalej zlaté, strieborné a bronzové umývadlá, džbány z bronzu, spony zo slonoviny a z ebenu. Z uvedeného je viac než jasné, že takýmto spôsobom vplývali Babylončania na Egypťanov v oblasti materiálov a podnietili aj ich zvýšený záujem o hygienu.
Ktovie, aké poklady boli privezené s inými zahraničnými princeznami? Z Amarnských listov sa o nich veľa nedozvieme, ale odpoveď nám môže poskytnúť napríklad vrak lode Ulu Burun.
Následníci trónu
Zahraničné princezné väčšinou nezastávali vysokú pozíciu hlavnej kráľovskej manželky faraóna, ak predpokladáme, že Taduchepa a Nefertiti neboli jedna a tá istá osoba, ako hovoria niektoré teórie. Jeden Giluchepin skarabeus zreteľne hovorí, že to bola Teje, kto sa stal hlavnou manželkou Amenhotepa III., a taktiež iba jej deti boli predurčené stať sa vladármi Egypta.
Existujú však zmienky o smrti niekoľkých princov za vlády Amenhotepa III., ktorí zahynuli buď vo vojnách, alebo na následky chorôb. To mohlo podnietiť faraóna, aby si zaobstaral viac manželiek a splodil s nimi viac potomkov. Platilo to aj v prípade spomínanej Taduchepy. Keď prišla do Egypta, nahradila staršiu Giluchepu, neschopnú dať faraónovi ďalších potomkov.
Zahraničné princezné sa tak významne podieľali na zabezpečovaní následníctva a pokrvných príbuzenstiev.
Aféra Dahamunzu Zannanza
Možno zostanete prekvapení, ale existuje jeden dôkaz o tom, že nie vždy to boli muži, kto si pýtal ženy súce na vydaj od svojich spojencov. I mocné vládkyne si občas uplatnili toto právo. Jeden taký príbeh sa odohral po smrti kráľa Tutanchamona, ako je zaznamenané pre zmenu tentoraz v chetitskom archíve. Po nebohom faraónovi zostala vdova Anchesenamon, ktorá nemohla vládnuť sama bez mužského elementu. Keďže s Tutanchamonom nemali žiadnych žijúcich potomkov, oficiálne stanoveným faraónom sa mal stať generál Horemheb, bojujúci v čase faraónovej smrti v Sýrii. Túto situáciu chcel využiť a trón si pre seba uchmatnúť Aje – prvý minister v krajine. V snahe zabrániť tomu poslala Anchesenamon list chetitskému kráľovi Šuppiluliumašovi, podpísala sa ako „Dahamunzu“ (čo znamená manželka faraóna), v ktorom ho žiadala o slobodného princa. Potom čo si chetitský kráľ overil pravdivosť o zvestiach o Tutanchamonovej smrti, poslal svojho syna Zannanzu do Egypta. Princ bol však na ceste do Egypta zavraždený, a tak sa Anchesenamon musela vydať za Ajeho.
Určite by bolo zaujímavé vedieť, aký osud stihol zahraničné princezné v Egypte. Bohužiaľ, tieto fakty nám zostávajú utajené. Vieme však, že Tušratta stále posielal dary svojej sestre a dcére. Tiež Kadašman-Enlil I. sa snažil získať nejaké informácie o svojej sestre. A rozhodol sa, že kým o nej nezistí pravdu, nepošle ani svoju vlastnú dcéru.
Prečo je tak pramálo správ o ďalšom živote princezien? Núka sa jednoduché vysvetlenie. Faraóni spravidla odmietali pustiť poslov zahraničných vládcov do komnát princezien. Určite sa obávali, že by mohli zosnovať nejaké sprisahanie…
Nemôžeme však tvrdiť, že by sa cudzinky mali v Egypte zle. Z malkatských nádob je známe, že všetky manželky mali svoje vlastné komnaty, dokonca mohli kupovať i predávať pozemky.
Nech to už dopadlo s princeznami akokoľvek, Amarnské listy zostávajú nespochybniteľným svedectvom o ich existencii. No ktovie, ako by to bolo, nebyť egyptskej roľníčky…
Použitá literatúra
- Allen, J. P./Green. L.: The royal women of Amarna: Images of beauty from Ancient Egypt. New York 1996.
- Barber, E. J. W.: Prehistoric textiles. Oxford/Princeton 1991.
- Barber, E. J. W.: Adapted from Prehistoric textiles as Figure 2. Oxford/ Princeton 1991.
- Bass, G. F.: A Bronze Age shipwreck at Ulu Burun (Kas): 1984 campaign. American Journal of Archaeology 90, 1986, 269 – 296.
- Cline, E. H.: Sailing the Wine-Dark Sea: International trade and the Late Bronze Age Aegean. Oxford 2009.
- Cohen, R./Westbrook, R.: Amarna diplomacy: The beginnings of international relations. Baltimore 2000.
- Feldman, M. H.: Diplomacy by design. Chicago 2006.
- Gosden, Ch.: Archaeology and colonialism. Cambridge 2004.
- Hoffner, A. H./Beckman, M. G.: Letter from the Hittite Kingdom. Atlanta 2009.
- Kozloff, A. P.: Amenhotep III: Egypt’s radiant pharaoh. New York 2012.
- Mynářová, J.: Language of Amarna – Language of diplomacy. Praha 2007.
- Moran, W. L.: The Amarna Letters. London 1992.
- O’Connor, D./Cline. E.: Amenhotep III: Perspectives on his reign. Ann Arbor 1998.
- Silverman, D. P./Wegner J. W./Wegner, J. H.: Akhenaten and Tutankhamun. Philadelphia 2006.
- Schulman, A. R.: Diplomatic marriage in the Egyptian New Kingdom. Journal of Near Eastern studies 38, 1979, 177 – 193.
- Westbrook, R.: Babylonian diplomacy in the Amarna Letters. Journal of the American Oriental Society 120, 2000, 377 – 382.
Obrazová príloha: www.wikipedia.org
MA Paulína Šútorová – vyštudovala egyptológiu na Swansea University vo Walese. V rámci štúdia, vedeckej činnosti a svojich viacerých článkov uverejnených v rôznych vedecko-popularizačných časopisoch sa venuje predovšetkým hieroglyfickým textom, egyptskej epigrafike a literatúre ako aj dejinám a umeniu Novej ríše. Jej špecializáciou sú egyptské kráľovné. Zúčastnila sa archeologického výskumu na Tel el-Rétabí a je súčasťou South Asasif Conservation Project.