Niečo o mamutoch alebo zabudnite na Štorcha
Mamuty sú vďačná téma – každý ich pozná. Od detí (zatiaľ štyri pokračovania dobrodružstiev mamuta Mannyho v Dobe ľadovej, v roku 2016 sa chystá piate) cez športovcov (mamutie mostíky pre skoky na lyžiach v českom Harrachove, rakúskom Oberstdorfe či nórskom Vikersunde), horolezcov a turistov (značka oblečenia Mammut), jaskyniarov a cestovateľov (Mamutia jaskyňa v USA je najdlhšou jaskyňou sveta – nemýliť si s Mamuťou jaskyňou v Dachsteine v Rakúsku), prírodovedcov (sekvojovec mamutí je najväčším stromom na svete) až po bratislavských i cezpoľných vyznávačov zlatého moku (piváreň Mamut v Bratislave).
Kým pri textoch o praveku je väčšinou potrebné najprv uviesť čitateľa do obrazu načrtnutím kontextu o spoločnosti a jej štruktúre, o typických archeologických nálezoch či pohrebnom ríte, vyhynutý „huňatý slon“ takéto intro nepotrebuje. Ak chce však niekto predsa len „zamachrovať“ a dostať sa na trošku vyšší level ako ostatní, mohol by si prečítať nasledovné riadky.
Vývoj
Rovnako ako každý rod, aj mamuty (Mammuthus) sa postupne vyvíjali. Nezačneme úplne od Adama (týmto sa ospravedlňujem kreacionistom), ale v období pred asi 1,5 mil. rokov. V tomto čase sa v južnej Európe pasú najstaršie európske mamuty (M. meridionalis), ktorých predkovia prišli – pre niekoho možno neočakávane – z Afriky. Nevyzerajú však ešte ako Manny, podobajú sa viac na dnešné slony. Nemajú typickú dlhú srsť, ich lebka však už začína byť klenutá.
Stepný mamut, M. trogontherii, je už o nejaký milión rokov mladší. Ako napovedá samotný názov, jeho životným prostredím bola najmä step. Objavuje sa uňho dlhá srsť a dochádza k zmenšovaniu uší. Tento druh bol najväčším zo všetkých mamutov; samce dosahovali výšku v kohútiku aj 4,3 m a hmotnosť až 10 ton. Zo stepného mamuta sa vyvinul mamut srstnatý (M. primigenius), t. j. druh, ktorý si predstavíme, keď sa povie „mamut“. Bol o dobrý meter nižší ako jeho predchodca (samce približne 2,8 – 3,3 m) aj o poznanie ľahší (do 6 ton). Srstnatý mamut bol dokonale prispôsobený podmienkam doby ľadovej – glaciálu, mal často obrovské kly, dlhú srsť, klenutú lebku a malé uši. Na území Severnej Ameriky sa zo stepného mamuta vyvinul tzv. Kolumbov mamut (M. columbi), ktorý mal pravdepodobne redšiu srsť, ale rovnako veľké kly ako M. primigenius. Postupom času tiež rastie počet lamiel na stoličkách – kým M. meridionalis ich mal okolo 14, M. trogontherii disponoval už dvadsiatimi a M. primigenius si potravu strúhal na ešte členitejších zuboch, ktoré mali aj 25 lamiel.
Zaujímavou odbočkou sú trpasličie mamuty. Tie stoja na konci vývoja mamutov a ich fosílie sa nachádzajú výhradne na izolovaných miestach – na ostrovoch, kde nemali dostatok potravinových zdrojov a postupom času zakrpateli (Sardínia, Channel Islands pri západnom pobreží USA či Wrangelov ostrov severne od Sibíri, kde sa našli najmladší zástupcovia mamutov na svete, ktorých vek je odhadovaný ani nie na 5000 rokov). Tieto minimamuty (pravda, na mamutie pomery) nemerali viac ako dva metre, nezriedka aj menej ako 1,5 metra, čo je polovičná veľkosť v porovnaní s ich kontinentálnymi kolegami.
Mamut a človek
V tejto časti bude vystupovať klasický srstnatý mamut, a to v období mladého paleolitu (pred asi 40 000 – 12 000 rokmi, osobitne v čase archeologickej kultúry gravettien približne pred 30 000 – 25 000 rokmi). Prírodné prostredie velilo jasne – treba sa teplo obliecť, je doba ľadová, so svojimi teplejšími či chladnejšími osciláciami. Predmety z mamutoviny sú síce aj staršie (napr. neandertálska vyhladená časť mamutej stoličky, podľa analógií so súčasnými austrálskymi aborigénskymi nálezmi trošku veľkoryso nazývaná „čuringa“, z maďarskej lokality Tata), v mladom paleolite sa však s nálezmi z mamutoviny roztrhlo vrece.
Mamut poskytoval paleolitickým lovcom predovšetkým potravu. Aj malé mláďa predstavovalo horu mäsa, nehovoriac o dospelých jedincoch. Ulovenie mamuta bolo nepochybne sviatkom a na určitý čas aj istotou hojnosti mäsa a tuku.
Doklady hostín, kde hral ústrednú úlohu mamut, sú doložené na viacerých lokalitách pavlovienu (špecifická moravská forma gravettienu), kde sa našli skládky mamutích kostí. Ich interpretácia nie je úplne jednoznačná, zrejme však pôjde skutočne o pozostatky koristi. V každom prípade je ich existencia jedným (nie však jediným) z kritérií pre klasifikáciu gravettienskej lokality ako pavlovienskej. Na lokalitách sa často našli pozostatky stoviek mamutov (napr. známa skládka z Dolných Věstoníc), zo stredomoravského Předmostí sa dokonca uvažuje o viac než tisícke (!) ulovených mamutov. Škoda, že lokalita sa skúmala pred viac než 120 rokmi – dnes by patrila medzi svetové top paleolitické náleziská. Z poľského Krakova z polohy Spadzista ulica (kto poznáte Krakov, je to presne tam, kde bola v 1. polovici 19. stor. postavená mohyla T. Kosciuszka a v roku 1850 rakúsko-uhorská pevnosť) pochádzajú pozostatky viac než 90 mamutov, medzi ktorými sa našlo viacero hrotov s vrubom, ktoré sú tak nepriamym dôkazom loveckých techník paleolitických lovcov.
Dlhé kosti mamuta boli v niektorých kultúrach (napr. epigravettienske kultúry na Ukrajine a v Rusku) stavebným materiálom, ktorý tvoril konštrukcie pokryté kožami. V takejto paleolitickej jurte zima určite nebola. Z lokalít je potrebné spomenúť známy Mezin či Mežirič, odkiaľ sú priame archeologické doklady týchto „mamutích obydlí“. O podobnom obydlí uvažuje Martin Oliva aj v o niečo starších Miloviciach na južnej Morave a zrejme nie je ďaleko od pravdy. Niektoré nálezy z východného gravettienu (nálezy pôvodne pomaľovaných mamutích lebiek) sú – zrejme s istou dávkou fantázie, ale vlastne prečo nie, archeológ má mať myslenie otvorené – interpretované ako paleolitické bubny.
Osobitnú úlohu zohrával mamut v paleolitickom umení. Nálezový fond svetového paleolitického umenia obohacujú nálezy sošiek mamutov (vyrezávaných – ako inak – tiež z mamutoviny), ako aj sošky iných zvierat. Tie staršie sa vyskytli už v aurignaciene (krásne nálezy pochádzajú z nemeckých jaskýň Vogelherd či Hohlenstein-Stadel), v našom stredoeurópskom prostredí však jednoznačne dominuje najmä stredná fáza mladého gravettienu – už viackrát spomínaný gravettien/pavlovien. Okrem zvieracích motívov sú z mamutoviny vyrezávané aj ozdoby (napr. známe čelenky z Dolných Věstoníc alebo z Pavlova či perličky náhrdelníkov, nezriedka nachádzané v tisíckach kusov, napr. pri výborne zachovaných pohreboch v ruskom Sungire) či iné umelecké artefakty, medzi nimi napr. jeden z najstarších portrétov na svete z Dolných Věstoníc. Používanie mamutoviny ako atraktívneho materiálu pretrváva aj v mladších obdobiach mladého paleolitu, keď je mamut v našich končinách už skôr hosťom ako všadeprítomným domácim. Dokladmi sú malé abstraktné sošky predstavujúce ženy či ženské atribúty (napr. z Pekárny alebo z Gőnnersdorfu), datované do magdalénienu (pred asi 15 000 – 12 000 rokmi).
Mimochodom, hádajte, z čoho je vyrezaná naša Moravianska venuša. Správne… A nie je jediná, mamutovina je materiálom nemalého počtu venuší – čím ďalej na východ, tým ich je viac (napr. Kostienki, Gagarino či Jelisejeviči). V jednom prípade (Brno – Francúzska ulica) je z mamutoviny vyrezaná dokonca skulptúra muža, interpretovaná ako šamanská pomôcka – bábka, zložená z viacerých pohyblivých častí.
To však nie je všetko. Mamuty často nachádzame ako jeden z motívov atraktívneho skalného umenia, hoci prekvapivo nepatrí k najčastejšie zobrazovaným zvieratám. Že by sa paleolitickým lovcom nezmestili do úzkych jaskýň, aby tu mohli stáť ako „model“? Každopádne, doklady jaskynného skalného umenia poskytli viaceré francúzske jaskyne (napr. Rouffignac, Font-de-Gaume, Cougnac, Gargas či Les Combarelles). Iba nedávno svet obleteli zábery východného skalného umenia, na ktorom je tiež zobrazený mamut (napr. jaskyne Kapova či Ignatievská).
Jednoducho, nálezy umenia – ako art mobiliére, tak skalného umenia –ktorého motívom je mamut, nachádzame v dlhom časovom období desiatok tisíc rokov vo veľkej časti Eurázie. V paleolite sa človek bez mamuta len ťažko zaobišiel.
Mamut a človek – story pokračuje
Príbeh človeka a mamuta pokračuje aj v súčasnosti, resp. v nie dávnej minulosti, hoci, logicky, v úplne inej podobe. Prvé kontakty boli z dnešného pohľadu pomerne zábavné. Prvá zmienka o zmrznutom mamutovi pochádza od holandského cestovateľa Nicolaasa Witsena, ktorý vo svojej správe o ceste na Sibír z roku 1692 píše, že mamuty sú hnedé a zapáchajú. Už o niekoľko rokov neskôr, začiatkom 18. storočia, zaujala otázka mamutov cára Petra Veľkého, ktorý po vlastnom preskúmaní mamutích kostí z Kostienok vyvodil záver, že ide o pozostatky antického bojového slona. Prvé rekonštrukcie mamutov sa podobali skôr na prerastené prasatá s klami smerujúcimi dole. Autorom prvej vedecky zostavenej mamutej kostry (1808) bol Michail Adams, ktorý sa vybral na miesto, odkiaľ bol niekoľko rokov predtým hlásený nález zmrznutého mamutieho tela. Mäso medzitým padlo za obeť nielen divej zveri, ale aj psom miestnych Jakutov. Napriek tomu našiel Adams na mieste takmer kompletnú mamutiu kostru, ako aj tú časť kože, na ktorej mamut ležal (podľa dobových údajov malo desať chlapov čo robiť, aby ju odniesli) a zo zeme bolo pozbieraných viac ako 15 kg srsti.
Zaujímavým je prípad mamuta z Berezovky. Do Sankt Petersburgu ho expedícia cárskej akadémie vied priviezla v roku 1901 zo severozápadnej Sibíri, odkiaľ tento nález ohlásil miestny lovec. Tento odrezal a predal mamutie kly, ale tela sa pre náboženské predstavy nedotkol. Mimochodom, za nález mamutej kostry bola už v roku 1860 vypísaná odmena 100 rubľov a v prípade nálezu kostry so zachovaným mäsom a srsťou 300 rubľov. V súčasnosti vieme, že tento mamutí samec uhynul pred asi 35 000 rokmi vo veku asi 35 rokov. Vyslaná expedícia (ktorá sem cestovala 4 mesiace a naspäť 6 mesiacov) postavila na mieste nad telom zrubový prístrešok, ktorý bol vykurovaný, aby sa telo čím skôr dostalo zo zovretia ľadu. Pre senzáciechtivých uvedieme údaj o stoporenom penise mamuta, ktorý mal dĺžku 86 cm a hrúbku 18 cm. Osobne verím, že si z tohto textu zapamätáte skôr to, že ide o doklad smrti udusením než konkrétne centimetre…
Významné nálezy mamutích tiel
Nálezy mamutích tiel sa objavujú na viacerých miestach na Zemi. Pomerne často sa vybagrujú alebo vylovia z dna Severného mora, ktoré bolo ešte pred 10 000 rokmi súšou. Nevšednú lokalitu predstavujú náleziská v Severnej Amerike, kde nešťastné mamuty popadali do jazierok s horúcimi minerálnymi prameňmi (nález asi 60 kostier mamutov v Hot Springs) alebo prírodným asfaltom (Rancho La Brea, dnes centrum Los Angeles). Mamutie kosti sa nachádzajú takmer v celej Európe, a teda aj u nás – niekedy sú v archeologickom kontexte, niekedy nie. No najvýznamnejšou zásobárňou mamutích tiel – áno, bavíme sa už o telách, nielen o kostiach či zuboch – je prírodná chladnička Sibír.
Predpokladá sa, že do rúk vedcov sa dostane len malá časť objavených sibírskych mamutích tiel. Väčšina sa predá na čiernom trhu do tradičných čínskych lekární, a špičkové nálezy sú určite aj predmetom čierneho trhu s archeologickými alebo paleontologickými pamiatkami. Podľa údajov geológov či miestnych obyvateľov sa však objavené telo často zakope, buď z náboženských („Mamut nosí nešťastie“) alebo z praktických (spomalenie či zastavenie geologických či stavebných projektov, zvýšená mediálna pozornosť, obavy z prítomnosti archeológov či paleontológov) dôvodov. Kly ako lukratívna položka sa zvyknú odrezať a predať priekupníkom. Vývoz mamutoviny z územia Ruska je pritom prísne zakázaný – na rozľahlé sibírske pláne je však Moskva zjavne krátka. „Tipnite si“, akú dĺžku a hmotnosť majú najdlhšie zachované kly? 4,2 metra a 84 kg.
V roku 1977 objavili mláďa mamuta, ktoré nazvali Dima. Zahynulo vo veku asi 0,5 až 1 rok, bolo necelý 1 m vysoké a asi 40 000 rokov staré. Za života vážilo nad 100 kg, nájdené telo však v dôsledku straty vody vážilo len 61 kg. V roku 1988 bola zas objavená Máša – najzápadnejšie situovaný zmrznutý mamut, nájdený na polostrove Jamal. Výnimočne zachovaný exemplár je tzv. jukagirský mamut, nájdený v roku 2002.Jedným z najnovších mimoriadne dobre zachovaných nálezov je zasa mláďa Ljuba, nájdená v roku 2007. Ljuba má kompletne (s výnimkou chvostu) zachované telo. Zahynula asi pred 10 000 rokmi a v okamihu smrti mala výšku 85 cm a dĺžku 130 cm.
A na záver rozuzlenie mamutej hádanky. Kto si ešte spomenie na podnadpis tohto príspevku? Eduard Štorch (1878 – 1956) bol spisovateľom a významným popularizátorom archeológie, určite väčšina z nás čítala jeho Lovcov mamutov (knižka, ktorá k štúdiu archeológie priviedla aj autora týchto riadkov). Okrem iného je však – aspoň v našich končinách – pôvodcom dodnes rozšíreného mýtu o spôsobe lovu mamutov vykopaním hlbokej jamy, do ktorej paleolitickí lovci nahnali chudáka hrubokožca a tam ho bezškrupulózne dorazili oštepmi a umlátili kameňmi. S veľkou úctou k dielu E. Štorcha a s ambíciou formovať povedomie verejnosti o praveku je však potrebné uviesť, že tento spôsob bol v podmienkach glaciálu jedným z tých najmenej pravdepodobných. Na otázku, ktorú máte určite na perách, sa dá odpovedať nasledovne:
- Zmrznutá pôda a kopanie v nej je ťažkým orieškom aj v súčasnosti, nieto v dobe ľadovej.
Lov mamuta do vykopanej pasce nezodpovedal historickej realite (maľba: Z. Burian). - Nevieme, akými nástrojmi by sa do takej otrockej práce paleolitickí lovci (či kopáči?) pustili.
- Ako by paleolitickí lovci nahnali mamuta práve na miesto, kde ho potrebujú? Zvlášť v pomerne otvorenej krajine.
- Nakoniec, žiadne takéto jamy neboli archeologicky zistené (čo síce nie je nepriestrelný argument, ale veľmi dobre zapadá do mozaiky našich vedomostí o paleolite).
Ako ich teda lovili? O tom snáď niekedy nabudúce…
Použitá literatúra
- Lister, A./ Bahn, P.: Mamuti. Obři doby ledové. Praha 2007.
- Oliva A.: Gravettien na Moravě. Dissertationes archaeologicae brunensis / pragensesque. Brno – Praha 2007.
- Svoboda J.: Počátky umění. Praha 2011.
Obrazová príloha: Twentieth Century Fox Film Corporation, Blue Sky Studios, Z. Burian, www.wikipedia.org
Právnik a archeológ (podľa toho, čo mu viac vyhovuje), v súčasnosti zástupca riaditeľa Trenčianskeho múzea v Trenčíne a nezávislý konzultant v oblasti kultúrneho dedičstva, pamiatok, archeológie a pamiatkového práva. Kým mal čas, prednášal na Univerzite Komenského v Bratislave paleolit, teraz už len na Považí sporadicky štiepe pazúrikové nástroje.