V súčasnosti sa často stretávame s definovaním dejín ako boja medzi dvoma kultúrnymi či náboženskými svetmi, v ktorom jedna civilizácia súperí s druhou. V prípade dejín Európy môžeme hovoriť o „západnom“ kresťanskom a „východnom“ islamskom svete (tieto geograficko-náboženské prídomky sú taktiež do veľkej miery spochybniteľné).
História nám však ukazuje, že takýto stereotypný pohľad na svet neodráža skutočnosť a už v minulosti boli vzťahy medzi „Západom“ a „Východom“ oveľa zložitejšie. Napríklad pokusy európskych mocností vytvoriť spojenectvo proti Osmanom so šíʼitskou Perziou poznáme už v ranom novoveku. Boli to predovšetkým katolícki Habsburgovci, ktorí sa snažili zapojiť do boja proti Osmanom aj Perzskú ríšu na čele s dynastiou Safíjovcov.
Zakladateľom tejto novej ríše bol Ismáʼíl I., ktorý sa nechal v roku 1501 v Tabríze vyhlásiť za šáha a onedlho ako nové štátne náboženstvo v krajine presadil šíʼitský islam. Z ideologického a politicko-ekonomického hľadiska sa Safíjovci stali hlavnými odporcami a súpermi Osmanov na východe. Podobne ako Habsburgovci, aj safíjovskí šáhovia vysielali na európske panovnícke dvory svojich poslov. Dochovaná diplomatická korešpondencia je toho jasným dôkazom.
Prvé kontakty
Medzi prvými európskymi monarchami, ktorí navrhli safíjovskému šáhovi Ismáʼílovi (1501 –1524) vytvoriť alianciu proti osmanskému sultánovi, boli uhorský kráľ Ľudovít II. Jagelovský (1516 – 1526) a rímsko-nemecký cisár Karol V. (1519 – 1556).V roku 1516 vyslal Ľudovít II. na perzský dvor do Tabrízu posla, v prameňoch nazývaného brat Petrus de Monte Libano, pôvodne maronitského mnícha zo Sýrie. Na dvor perzského šáha dorazil pravdepodobne okolo roku 1522. Listina odoslaná perzskému šáhovi sa nezachovala, ale môžeme predpokladať, že obsahovala výzvu, v ktorej sa Ľudovít snažil presvedčiť šáha o nutnosti boja proti Osmanom.
Aj cisár Karol V. odoslal do Perzie svojich poslov s podobnou žiadosťou. Odpoveď Ismáʼíla I. dorazila do Európy v roku 1523. So správou od šáha prišiel už spomínaný mních Petrus. Listy priniesol najprv do Ríma, kde boli preložené z perzštiny do latinčiny a následne odovzdané uhorskému kráľovi a rímsko-nemeckému cisárovi. Perzský šáh vo svojej odpovedi vyzýval oboch vládcov na spoločný postup proti Turkom a zároveň vyjadril údiv nad tým, že európske mocnosti bojujú radšej medzi sebou, než aby spojili svoje sily proti spoločnému nepriateľovi. Obrovská vzdialenosť medzi oboma ríšami (Perziou a habsburskou monarchiou) a vojna Habsburgovcov proti Francúzom však výrazne komplikovali komunikáciu s perzským šáhom. Karol V. sa rozhodol odpovedať až o rok a pol neskôr. To ešte netušil, že perzský šáh Ismáʼíl (†1524) už bol nejaký čas po smrti.
Aj napriek tomu diplomatická komunikácia medzi cisárom Karolom a Ismáʼílovým nástupcom Tahmáspom (1524 – 1576) pokračovala. V roku 1525 cisár Karol odoslal svoj list (adresovaný Ismáʼílovi) do Perzie opäť prostredníctvom spomínaného mnícha Petra. Väčšiu časť svojho listu venoval cisár odôvodneniu omeškania svojej odpovede (z dôvodu choroby a vojny proti francúzskemu kráľovi). V závere však vyjadril túžbu po spojenectve a spoločnom postupe proti nepriateľským Turkom. Žiadne konkrétne požiadavky a kroky v tejto veci však cisár neuviedol, čo naznačovalo jeho zdržanlivé stanovisko.
Situácia po Moháči
Nové kolo diplomatickej komunikácie nastalo o pár rokov neskôr. Po bitke pri Moháči (1526) sa situácia nielen v Uhorsku, ale aj v celej strednej Európe výrazne zmenila. Kráľ Ľudovít II. v bitke padol a na jeho miesto zasadol Karolov brat Ferdinand. Dvaja bratia z rodu Habsburgovcov tak ovládli veľkú časť Európy, no zároveň museli čeliť viacerým zahranično-politickým hrozbám. Vo vzťahu k Osmanskej ríši sa opäť ukázalo, že sultán disponuje obrovskou vojenskou silou. Obavy habsburských monarchov z ďalšieho možného vojenského ťaženia Osmanov a následnej straty územia ich podnietila k tomu, aby opäť hľadali potencionálnych spojencov proti sultánovi. Perzský šáh pre nich ostával stále vhodným kandidátom.
V roku 1529 odoslal cisár Karol do Perzie svojho vyslanca Johana de Balbiho. Jemu zverený list, adresovaný perzskému šáhovi, mal podobný obsah ako list odoslaný prostredníctvom brata Petra. Hlavným bodom korešpondencie bola žiadosť o vytvorenie spojenectva a spoločného postupu proti osmanskému sultánovi. Šáh Tahmásp síce súhlasil, no obrovská vzdialenosť a dlhá cesta Balbiho do Perzie a späť spôsobila neúspech spoločného postupu. Medzitým sa vojensko-politická situácia na oboch stranách zmenila a potencionálne spojenectvo dvoch vládcov „Východu“ a „Západu“ vyšlo znovu nazmar.
O nejaký čas neskôr habsbursko-perzská diplomacia v dialógu pokračovala. Jej iniciátorom však nebol cisár Karol, ale jeho brat Ferdinand, ktorý vyslal do Perzie dve posolstvá na čele s Pietrom de Negrom a Simonom de Lillisom. Aj napriek sľubom zo strany oboch vládcov bol výsledok v prípade týchto misií neúspešný. Dôvodom boli predovšetkým náhle zmeny vojensko-politickej situácie a zároveň rôzne politické záujmy a ciele oboch strán. V rokoch 1532, 1533 a 1540 Habsburgovci opäť vyslali diplomatické posolstvá do Perzie so snahou o vytvorenie protiosmanskej koalície. Aj tie však boli z dôvodu vnútropolitických problémov na oboch stranách neúspešné.
Ďalšie úsilie o nadviazanie vzťahu so Safíjovcami vynaložil Ferdinandov syn Maximilián (1564 – 1576). Z jeho denníka sa dozvedáme, že s Perziou počítal ako s jedným z členov veľkej protiosmanskej koalície, v rámci ktorej mala popri Rímsko-nemeckej ríši, Španielsku, Benátkach a Pápežskom štáte bojovať proti spoločnému nepriateľovi, osmanskému sultánovi. V týchto snahách podporovala Maximiliána aj samotná rímskokatolícka cirkev na čele s pápežom. Ten odoslal k cisárovi svojho nuncia Zaccaria Delfina, aby ho uistil o svojej podpore. Vedením diplomatickej misie do Perzie bol poverený obchodník z Pery Jacobo Drappero.
Podľa dochovaných inštrukcií mal navrhnúť spojenectvo perzskému šáhovi za výhodných podmienok. Do Perzie mal odplávať z Portugalska v roku 1566. Loďou sa mal dopraviť na ostrov Hormuz a odtiaľ postupovať do hlavného centra safíjovskej Perzie – Kazvínu. Žiaľ, nedorozumenie a spory medzi španielskou a portugalskou stranou spôsobili omeškanie a napokon zrušenie celej misie. O rok neskôr mala byť zorganizovaná nová misia, ktorú mal viesť skúsený diplomat Michael Černović. Aj napriek počiatočnej energickej príprave, podobne ako v predchádzajúcom prípade sa z dôvodu vnútropolitických problémov žiadna výprava do Perzie nekonala.
Moskva ako sprostredkovateľ
Vhodné obdobie pre potencionálne vytvorenie spoločnej habsbursko-perzskej koalície proti Osmanom nastalo koncom 16. storočia a začiatkom 17. storočia, keď Osmanská ríša opäť vojensky ohrozovala svojich západných aj východných susedov. Osmani úspešne viedli vojny na viacerých frontoch, na východe proti Safíjovcom (1578 – 1590) a na západe proti Habsburgovcom v takzvanej pätnásťročnej vojne (1593 – 1606). Práve táto vojna prinútila rímsko-nemeckého cisára Rudolfa II. (1576 – 1611) vyslať diplomatické misie k viacerým európskym i mimoeurópskym panovníkom (perzskému šáhovi) s cieľom získať vojenskú a materiálnu pomoc v boji proti Osmanskej ríši. V tomto prípade mal hlavnú sprostredkovateľskú úlohu medzi Habsburgovcami a Safíjovcami zohrať moskovský cár, s ktorým obidve dynastie udržiavali veľmi čulé obchodné a diplomatické kontakty.
Jeden z hlavných cisárskych vyslancov, ktorý na moskovskom dvore rokoval o možnosti zapojiť safíjovského šáha do boja proti Osmanom, bol Niklas von Warkostch (dvoran zo Sliezska), ktorý až tri razy (1589 – 1590, 1593, 1594 – 1595) navštívil cársky dvor v Moskve. V kontexte habsbursko-perzských vzťahov najdôležitejšiu úlohu zohrala v poradí druhá misia Warkostcha do Moskvy v roku 1593. Práve počas tejto misie rokoval Warkostch s perzským vyslancom Azim Chosrovom o možnosti vytvorenia protiosmanskej koalície. Podľa dochovaných dokumentov mali obidve ríše spoločne s Moskovským cárstvom zastaviť expanziu Osmanskej ríše. Výsledkom tejto misie bolo zorganizovanie ďalších diplomatických posolstiev.
O pár rokov neskôr (1599) sa safíjovský šáh Abbás I. Veľký rozhodol cez územie Moskovského cárstva (opäť ako sprostredkovateľa týchto vzťahov) poslať diplomatickú delegáciu do Európy na čele s Hossejnom Alí Begom Bajátom a Angličanom Anthonym Shirleym. Jej cieľom bolo navštíviť viaceré európske panovnícke dvory a vyzvať ich k vytvoreniu protiosmanskej koalície. V októbri 1600 navštívila perzská delegácia aj cisársky dvor v Prahe. Cisár Rudolf členov perzskej výpravy úctivo a vrelo prijal vo svojom sídle. Predmetom diplomatických rozhovorov bolo okrem iného vytvorenie spojenectva proti Osmanom. Po pár mesiacoch pokračovala perzská delegácia ďalej (Benátky, Rím, Španielsko) a cisár Rudolf sa na základe tejto návštevy rozhodol odoslať do Perzie vlastné posolstvo.
V auguste 1602 bola z Prahy pod vedením Stefana Kakascha vyslaná habsburská diplomatická misia do Perzie, ktorá viedla po severnej ceste (cez územie Moskovského cárstva). Misia sa takmer skončila neúspechom, pretože v dôsledku nezdravej kaspickej klímy a stravy väčšina členov zomrela. Medzi nimi aj samotný vyslanec Stefan Kakasch, ktorý tesne pred svojou smrťou poveril svojho pobočníka a prekladateľa Georga Tectandera dokončením misie. Ten ako jediný, ktorý prežil, so zdravotnými ťažkosťami doputoval k šáhovi Abbásovi a odovzdal mu Rudolfove listiny. Perzský šáh sa tešil záujmu rímsko-nemeckého cisára o vytvorenie spojenectva a následne poslal spoločne s Tectaderom svojho posla Mahdí Kulí Bega do Prahy. Perzský vyslanec sem dorazil na jeseň 1605.
Cisár Rudolf spočiatku perzskému vyslancovi sľuboval, že je odhodlaný spoločne pokračovať vo vojne s Osmanmi. Dokonca začal podnikať prípravy pre vyslanie ďalšej diplomatickej misie do Perzie, na ktorej čele mal stáť Vratislav von Dohna. Medzičasom sa však vojensko-politická situácia výrazne zmenila. Onedlho Habsburgovci podpísali s Osmanmi mier v Žitave (1606) a očakávané spojenectvo s Perziou už nebolo aktuálne. Po návrate perzského vyslanca bol šáh Abbás z výsledkov misie veľmi sklamaný a po ďalších neúspešných rokovaniach s inými európskymi krajinami (predovšetkým so španielskym kráľom) postupne stratil v Európanov dôveru. Iskru nádeje vo veci habsbursko-perzského spojenectva ešte vzbudila perzská misia na čele s Robertom Shirleym (bratom spomínaného Anthonyho Shirleyho), ktorý bol v roku 1609 odoslaný do Európy s cieľom získať spojencov v boji proti Osmanom.
Na svojej ceste Robert navštívil aj dvor cisára Rudolfa v Prahe, kde bol pasovaný za rytiera. Výsledkom misie však boli iba zdvorilé sľuby zo strany cisára, ktorý už postupne strácal svoj vplyv. Čoskoro Rudolf abdikoval a jeho pádom zanikla aj potencionálna možnosť vzniku habsbursko-perzského spojenectva.
Neúspech
Prečo vlastne habsbursko-perzská aliancia nebola nikdy zrealizovaná? Historici, ktorí sa venujú problematike vzťahov medzi safíjovskou Perziou a európskymi krajinami, definujú tri hlavné dôvody neúspechu. Prvým dôvodom bola obrovská vzdialenosť a ťažkosti, ktoré museli diplomati prekonávať počas svojej cesty do Perzie. Vhodným príkladom sú misie Balbiho či Kakascha.
Ďalšou veľmi dôležitou príčinou neúspechu boli odlišné záujmy európskym veľmocí vo vzťahu k Osmanskej a Perzskej ríši. V mnohých prípadoch sa panovníci snažili iba o odvrátenie osmanskej pozornosti od európskeho bojiska a chceli zamestnať Osmanov na opačnom konci hraníc ich ríše.
Posledným dôvodom neúspechu bola odlišná diplomatická etiketa a zvyklosti. Vo viacerých prípadoch tieto v podstate kultúrne odlišnosti a vzájomné nepochopenie rozdielov vyvolali nedôveru alebo pochybnosti na oboch stranách. Aj napriek neúspechu pri vytvorení habsbursko-perzskej protiosmanskej koalície napomohli nadviazané diplomatické kontakty ďalšiemu rozvoju vzájomných vzťahov, ktoré neskôr nadobudli aj iný než diplomatický charakter (obchodný, kultúrny a pod.). Svojím spôsobom tým umožnili aj postupné poznávanie vzájomne odlišných kultúr a svetov.
Literatúra
- Falsafí, N.: Sijásat-e cháredží-je Irán dar dúrán-e Safavíje. Tehrán 1958.
- Lanz, K.: Correspondenz des Kaisers Karl V. Leipzig 1844.
- Naváʼí, A.: Ravábat-e sijásí va eqtesádí-je Irán dar dúre-je Safavíje. Tehrán 1998.
- Palombini, B. v.: Bündniswerben abendländischer Mächte um Persien 1453-1600. Wiesbaden 1968.
- Stokes, D. R.: A Failed Alliance and Expanding Horizons: Relations between the Austrian Habsburgs and the Safavid Persians in the Sixteenth and Seventeenth Centuries. St Andrews 2014.
- Tectander, G.: Dobrodružná cesta přes Rusko do Persie v letech 1602–1604. Prel. J. Boček. Olomouc 2014.
Obrazová príloha: C. dell’Altissimo, F. Francken Mladší, wikipedia.org
PhDr. Lukáš Rybár, PhD., vyštudoval históriu na Univerzite Komenského v Bratislave. V súčasnosti pôsobí na Katedre všeobecných dejín FiF UK v Bratislave ako odborný asistent. Venuje sa predovšetkým dejinám Iránu a kaukazských krajín v kontexte medzinárodných vzťahov v 16. – 19. storočí.